Letné festivalové príbehy pomaly píšu tohtoročné záverečné kapitoly. Platí to aj o World Music Festivale v Bratislave, ktorý sa skončil v nedeľu 20. augusta. V kostole Klarisiek ho uzatváral dvojkoncert juhokórejskej hráčky na kajagum Soony Park a vokálneho septeta z francúzskeho Montpellieru Barrut, ktoré boli z hľadiska hlukovosti protipólmi. Bola to však krásna ukážka komplexnosti dramaturgie, pretože dojem z ich vystúpení len podčiarkol poslucháčsku úctu k živej hudbe.

World Music Festival Bratislava je mestský festival, ktorý využíva historické kulisy nášho hlavného mesta a zasadzuje do nich veľmi rozmanitých umelcov z world music scény. Podľa riaditeľky festivalu Jarmily Vlčkovej ponúka otvorenú hudbu, vychádzajúcu z tradičných prvkov, používajúcu jedinečné nástroje z celého sveta, ale podávanú moderným a originálnym spôsobom.

14. ročník podujatia priniesol do hlavného mesta medzi 17. a 20. augustom hudbu z viacerých, pre nás exotických krajín. Premiérovo sa tu predstavili napríklad umelci z ostrova Reúnion alebo Južnej Kórey. A bola to práve juhokórejská interpretka Soona Park, ktorá na pozadí kostolného oltára rozozvučala tradičný kórejský strunový nástroj kajagum.

Tento 12-strunový nástroj citarového typu, ktorého vznik sa datuje až niekam do 6. storočia, nemohol byť zasadený do krajšieho akustického prostredia. Soona Park ho študovala okrem domovskej krajiny aj v Japonsku a dokonca i v Severnej Kórei. Všestrannosť a schopnosti, ktoré pri jeho ovládaní preukázala, boli dychberúce. Využívala bohatú škálu zložitých tónov a rytmov, využívajúc celý rozsah strunového nástroja, a citlivo pracovala s dozvukmi a pauzami. Tie niekedy vytvárala akoby až zámerne a rušivo, práve na zvýraznenie dozvuku. Jej koncert bol spojením tradičnej a scénickej hudby a kontemplatívna nálada sa dotkla každého, kto tam bol. Skľudňujúce, uzemňujúce, dojemné.

Keďže však chceli organizátori festivalu v posledný deň divákom dopriať širšiu ukážku spektra, na ktorom môže fungovať hudobný zážitok, o záverečný koncert sa na rovnakom mieste vzápätí postarali francúzski Barrut. Septeto, ktoré tvorí šesť vokalistov a perkusionista, výzorom evokovalo španielskych Baskov. Nie je to ďaleko od pravdy, Barrut sa etnicky hlásia k Okcitánii (oblasť južného Francúzska hraničiaca s Katalánskom) a v tomto jazyku a z tohto prostredia pochádzajú ich piesne.

Sympatické bolo, že niektorí z členov skupiny si prišli vypočuť aj záverečné piesne juhokórejskej interpretky a po jej odchode z pódia sa celé septeto zoradilo vzadu, členovia sa navzájom objali a predkoncertne sa vnútorne naladili. Vychádzajúc z populárnych zborových tradícií Okcitánie, následne začal unikátny vokálny hurikán. Klariskami burácali poetické militantné piesne, rôzna zmes rytmov a pod kožu idúce harmónie.

Išlo akoby o živé skúmanie oblasti polyfónie v slávnostnom ale zároveň zničujúcom šate. Sami Francúzi vyzývali k zapojeniu sa publika, čo nemuseli hovoriť dvakrát. Ľudia tlieskali, tancovali, vlnili sa a boli úprimne extatickí. Gradácia bola dojemná, na záver koncertu Barrut zišli do stredu hľadiska, postavili sa do kruhu, objali sa za plecia a takto "unplugged" ponúkli záverečný spev. Z reakcií publika boli očividne dojatí, takže krajší koniec si festival asi ani nemohol želať. 

Ja osobne ešte vysoko vyzdvihujem záverečnú ďakovačku Jarmily Vlčkovej, ktorá menovite ocenila prácu každého člena tímu a zároveň pozvala na jubilejný budúci ročník.

Autor: Michal Húska