Posledný veľký festival tohto leta zaslúžene sprevádzajú nadšené prívlastky v článkoch či komentároch na sociálnych sieťach a aj samotní organizátori ho radia medzi najúspešnejšie ročníky vo svojej histórii. Uprising minulý víkend priniesol silný program nielen pre milovníkov reggae a tentokrát mal konečne šťastie aj s počasím.
Tak ako vlani či pri poslednom veľkom predpandemickom ročníku 2019, aj tento rok mali organizátori v sobotu večer pri pohľade na meteorologický radar na tvári vrásky. Do tretice sa však rovnaký scenár nezopakoval a veľké búrkové pásmo prichádzajúce z Rakúska Bratislavu tesne obišlo. Okrem zdvihnutého vetra a mierneho ochladenia tak návštevníkom nič nebránilo užiť si tentokrát celý program druhej festivalovej noci.
Boh vás asi miluje
"Posledná veta, keď nám volali zo SHMU, začínala slovami: Boh vás asi naozaj miluje. Malé Karpaty to celé stiahli a nám z tej búrky zostali iba krásne zábery na blesky niekde za kopcami," hovorí Sveťo Moravčík, jeden z organizátorov a zakladateľov festivalu Uprising. Spokojný môže byť aj vďaka návštevnosti, ktorá pocitovo patrila medzi najväčšie v histórii podujatia. Presné číslo návštevníkov však organizátori uvádzať nechcú.
"Návštevnosť bola lepšia ako minulý rok, vrátili sme sa k predpandemickým číslam. Sme radi, že ľudia festival podporili. Ja tento ročník považujem za jeden z najúspešnejších, mám veľmi dobrý pocit z toho, ako to celé dopadlo, máme vynikajúce ohlasy. Takmer som sa nestretol s negatívnymi reakciami, a keď sa aj nejaká výčitka vyskytla, tak vždy v reakcii, ktorá najskôr začínala veľkou chválou."
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising
Kritika tohto ročníka sa najčastejšie týkala pomalých barov, na ktorých sa vo večerných hodinách, počas najväčšej koncentrácie návštevníkov v areáli, tvorili rady a nezriedka ste si na nápoj museli počkať 15-20 minút. Dôvodom je nedostatok skúsenejších barmanov a barmaniek ale aj preťaženie siete.
"Personál na baroch na festivale je nikdy nekončiaci boj. Väčšina ľudí toto povolanie nerobí dlho, preto sú na baroch stále noví ľudia a stále tie isté problémy. Dlhé rady ale spôsobilo najmä preťaženie siete – keď je na evente tak veľa ľudí, platobné terminály fungujú pomalšie a potom sa to čakanie nabaľuje. Asi sa teda budúci rok budeme okrem počasia modliť aj za viac ľudí na baroch a lepšie pripojenie," dodal organizátor. K téme čakania v radoch, ktoré návštevníkov ochudobňuje o hudobné zážitky, ale treba dodať, že na Uprisingu to nebol ani zďaleka taký vypuklý problém, ako na festivale, ktorý sa v hlavnom meste konal týždeň predtým.
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising
Reggae tu má stále svoje pevné miesto
Aký bol teda Uprising z hudobného hľadiska? Tu sa hneď na začiatok priznám, že časť večerného "prime time" programu som nevidel, pretože po zotmení som odprevádzal dieťa a vracal sa naspäť, čo mi v oba večery zabralo minimálne hodinu. Najviac ma mrzí, že som zmeškal Francúzov L'Entourloop a o deň neskôr newyorského rapera Jeru the Damaja. Na obe vystúpenia som mal od známych skvelé ohlasy a dúfam, že minimálne pre prvú menovanú kapelu, ktorá príjemne prekvapila aj samotných organizátorov, to nebola posledná šou na Uprisingu.
Skvelé bolo, že koncerty hlavného pódia sa streamovali naživo na Facebook a Youtube stránkach festivalu, kde si aj po jeho skončení stále môžete pozrieť ich záznamy. Vďaka tomu som sa v piatok ešte pred odchodom na Zlaté piesky doma naladil na uprisingový vibe výborným koncertom českej reggae legendy Švihadlo.
Prvým umelcom, ktorého som videl a počul naživo, bol britský rastaman a ambasádor vegánstva Macka B so svojou dvornou kapelou The Roots Ragga Band. Na Uprising sa vracia pravidelne a patrí medzi jeho overené stálice, ktoré nikdy nesklamú. Okrem chytľavého mixu reggae, dubu a dancehallu si vie publikum získať aj svojou pozitívnou energiou a humorom v textoch i v príhovoroch. Nesmela samozrejme chýbať obľúbená vegánska hymna Wha Me Eat, v ktorej menuje kompletný zoznam ingrediencií svojho jedálnička. V skladbe Medical Marijuana zase opisuje medicínske účinky marihuany a presviedča svojho doktora, aby mu vydal špeciálny preukaz, aký má jeho brácho v Kalifornii.
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising
Prvý večerný slot na hlavnom pódiu obsadil jamajský reggae a dancehallový spevák Barrington Levy, pre ktorého to bola slovenská premiéra. Začiatok so skladbami Too Experienced, Murderer či veľkom hite Under Mi Sensi sľuboval dobrú šou. V polovici koncertu však 59-ročný spevák, ktorého hlas znie v podobe samplov aj vo viacerých známych junglových trackoch, pôsobil rozladene, sťažoval sa na odposluch a úplne sa opustil, keď sa rozhodol predstaviť skladbu zo svojho pripravovaného albumu.
Jej názov aj refrén tvorí jednoduchá múdrosť Money Is the Drug (Peniaze sú droga, jé, jé), ktorej melódia začne byť otravná už po minútovom opakovaní. Levy si však povedal, že je to niečo, čo by malo publikum spievať spolu s ním, a tak sa v tejto myšlienke zacyklil, že otravný refrén (neskôr v alternácii "Weed Is Not the Drug, no no") sa niesol areálom úmorných deväť minút. Zhruba polovicu času si pritom Levy vystačil bez sprievodu kapely, ktorej členovia sa len prizerali a zrejme sa aj oni sami nevedeli dočkať, kedy spevák konečne prejde na ďalší song. My sme to s ním práve počas tejto rozpačitej exhibície vzdali a jej záverečné echá k nám doznievali už na druhom konci areálu počas prednášky o kurióznych indických dedinách. V zázname záver Levyho koncertu vyzeral o niečo lepšie, napriek tomu ho asi málokto radí medzi highlighty tohto ročníka. Podľa ohlasov ho dokonale zatienili spomínaní L'Entourloop.
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising
Medial Banana ukázali na festivale aj po ňom jasný postoj
Druhý deň bol pre priaznivcov reggae ešte silnejší. Tradične výborný koncert odohrala domáca kapela Medial Banana, ktorá je na Uprisingu zárukou toho, že aj v horúcich poobedných hodinách je priestor pod hlavným pódiom plný. Popri svojich hitoch predstavili chalani aj novinky z pripravovaného albumu. Jednou z nich bola skladba Say No More, ktorú nahrali s Vadymom Krasnookým z ukrajinskej kapely Mad Heads. Jasné posolstvo proti ruskej agresii a vlajka nášho napadnutého suseda na pódiu zopár fanúšikov, ktorí majú problém odsúdiť agresora a zastať sa obete, vyburcovalo natoľko, že im kapela po festivale venovala samostatný status. Klobúk dole za jasný postoj a reakciu.
Zdroj: Jakub Fabián
Sobota na hlavnom pódiu patrila aj staršej generácii reggae umelcov, britským veteránom The Cimarons a Steel Pulse. Obe kapely ukázali, že napriek vyššiemu vekovému priemeru a účasti hudobníkov, ktorí to na hudobnej scéne ťahajú už päť dekád, majú stále dosť energie a radosti na rozdávanie. Špeciálne účasť legendy Steel Pulse, jedinej britskej kapely, ktorá vyhrala Grammy za najlepší reggae album, bola pre Sveťa Moravčíka splneným snom. "Steel Pulse je srdcovka, jedna z mojich najobľúbenejších kapiel už odkedy som sa pred asi 25 rokmi prvýkrát dostal k reggae. Priniesť ich na Slovensko v zostave s frontmanom Davidom Hindsom a s ďalším zakladajúcim členom, klávesákom Selwynom Brownom, je pre mňa obrovským zadosťučineným a splnením sna, o ktorom som už ani nedúfal, že sa to niekedy podarí."
Steel Pulse je presne ten typ kapely, ktorej kvalitu musí oceniť každý fanúšik hudby a živých koncertov, bez ohľadu na to, či je fanúšikom reggae alebo nie. Skupina ponúkla plnokrvný koncert vo veľkej zostave s dychmi (trúbka, saxofón, trombón), výbornými gitarovými sólami a rôznymi typmi vokálov, keďže spievali viacerí členovia kapely a ďalšiu farbu navyše pridala frontmanovi skvele sekundujúca vokalistka. Bol to skrátka koncert, pri ktorom naozaj bolo čo počúvať a aj sa na čo pozerať. Špeciálne oceňujem outfit basgitaristu a jeho tanečky, ku ktorým sa v poslednej skladbe pridal aj asi tucet šťastlivcov zo zákulisia hlavného pódia. Ak si pozriete zo záznamu jeden koncert, odporúčam práve tento.
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising
Ešte predtým sa na hlavný stage vrátil ďalší z jeho pravidelných účastníkov Anthony B. Energiou nabitá šou bola dobrým kontrastom k pokojnejším rytmom The Cimarons a tak ako pri každom jeho vystúpení, aj teraz dostal publikum do varu. V sprievode štvorčlennej kapely a dvoch vokalistiek Zlaté piesky rozhýbal hitmi ako Freedom Fighter, My Yes & My No, Warrior, King In My Castle, Police, coververziou 80's hitu I Want To Know What Love Is, ale aj tohtoročnou novinkou Music Free My Soul.
"Anthony B je klasika, vedel som, prečo tam je, aj som vedel, čo spraví. Je to pre mňa záruka kvality na našom festivale," dodáva Sveťo Moravčík.
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising
Iný je cez deň, iný v noci
Napriek vyššie spomenutým koncertom sa každý rok nájdu ľudia, ktorí v komentároch nariekajú, ako sa Uprising vzďaľuje svojmu pôvodnému zameraniu. Faktom ale je, že jeho dramaturgia sa od prvých ročníkov až tak nezmenila. Kým cez deň patrí hlavné pódium silným menám reggae scény, po zotmení sa stáva na všetkých scénach viac multižánrovým. Popri jamajských rytmoch je na každom Uprisingu vždy aj veľa rapu a elektronickej hudby, najmä takej, ktorá priamo vychádza z reggae, resp. dubu (jungle/dnb a dubstep). Novinkou už nie je ani pozývanie veľkých mien slovenskej scény, ktoré sú doma skôr na Grape či Pohode. V minulosti to boli napríklad Billy Barman či Peter Lipa, tento rok mala na Uprisingu premiéru Slobodná Európa a po šiestich rokoch sa na Arena stage vrátila Para. Obe kapely si vystúpenie na Uprisingu užili, priestor druhej najväčšej scény na Uprisingu bez problémov zaplnili a potvrdili, že svojich fanúšikov majú všade.
Nočnými headlinermi boli Dizzee Rascal, Asian Dub Foundation, Parov Stelar a Camo & Krooked feat. Daxta. Predstavujú naozaj pestrú zmes žánrov, no z typického uprisingového kokteilu sa v podstate vymykal len Parov Stelar. Podľa atmosféry koncertu to ale návštevníkom rozhodne neprekážalo a organizátorom tento krok jednoznačne vyšiel.
Osobne som sa electro-swingu prejedol veľmi rýchlo po tom, ako začal byť populárny, ale nemožno poprieť, že otec tohto žánra, dídžej, producent a skladateľ Marcus Füreder, to stále robí špičkovo. Spojenie tanečných elektronických beatov s organickým zvukom živých nástrojov a štipkou staromódnosti v podaní Parov Stelar Bandu jednoducho funguje. A keď sa k tomu pridá očarujúca nová členka zostavy, 19-ročná moldavsko-bulharská speváčka Elena Karafizi, sršiaca sexepílom a temperamentom, tak výsledkom nemôže byť nič iné ako kvalitná šou hodná headlinera, na ktorom sa dobre vytancoval odhadom 20-tisícový dav.
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising
Očakávania splnila aj hlavná hviezda prvého dňa Dizzee Rascal. Na Slovensko sa vrátil po dlhých 17 rokoch od svojej premiéry na trenčianskom letisku a od začiatku koncertu bolo jasné, že dnes je už na úplne inom leveli komerčného úspechu ako pred takmer dvoma dekádami, kedy grime ešte ani zďaleka nebol udomácnený v mainstreamových rádiách a hitparádach.
Možno je to aj trošičku na škodu, lebo od "krstného otca" kedysi najvzrušujúcejšieho temného zvuku londýnskych ulíc a klubov by som čakal viac špiny a menej instantnej ľúbivosti. Napriek tomu svojím výkonom nesklamal, stále patrí medzi najlepších UK raperov s poriadne podrezaným jazykom a nezameniteľným hlasom. A keď na konci zadelil hit Bonkers okrem pôvodnej verzie aj vo výbornom remixe, tak mu bolo všetko odpustené. Aj to, že popri úvodnom spomínaní na debut Boy In Da Corner (2003) nevydalo na skvelý hit z jeho nasledovníka Stand Up Tall.
Zdroj: ReCompose / Uprising
Hneď po jeho šou v Arene nasledovali The Bug feat. Flowdan a bol to dramaturgicky skvelý ťah. Toto výnimočné spojenie dídžeja/producenta a rapera, ktoré za viac ako 15 rokov získalo na klubovej scéne doslova kultový status, totiž prinieslo presne tú špinu, undergroundovú temnotu a seizmické basové vlny, ktoré mi na Dizzeeho koncerte chýbali. Kevin Martin alias The Bug začal sám, Flowdan (vlastným menom Marc Veira), ktorý je jedným zo zakladateľov legendárnej Wileyho grimeovej crew Roll Deep, sa k nemu pridal až po polhodine. Úvod bol plný pomalých a ťažkých experimentálnejších beatoch a plôch, no kto sa ním nechal odradiť a odišiel preč, urobil veľkú chybu. Akonáhle sa totiž na pódiu objavil 43-ročný raper, atmosféra zhustla a začala post-apokalyptická párty, ktorá patrila medzi to najlepšie z tohtoročného nočného programu na Uprisingu.
Bugov nekompromisný hlboký zvuk, ktorého hlavnými ingredienciami sú dub/dubstep, dancehall, ale aj noise a industrial, funguje s Flowdanovým hlasom a jamajskou patois angličtinou dokonale. Naživo síce raper neznie tak démonicky ako na štúdiových nahrávkach, napriek tomu v klasikách ako Skeng, Bad, Bomb alebo Pressure vzbudzuje rešpekt, rovnako ako celkový monumentálny zvuk koncertu. Organizátori totiž špeciálne podľa Bugových požiadaviek posilnili basový aparát na Arena stage. Nemožno inak, než im za to poďakovať!
Zdroj: ReCompose / Uprising
Po tomto zážitku som stihol ešte záver koncertu Asian Dub Foundation na hlavnom pódiu. Hrali akurát staršie kúsky ako Fortress Europe a Rebel Warrior, ktoré mám veľmi rád, v aktuálnej zostave s rockovejšími aranžami ma však príliš nebavili. Kapela po 30 rokoch na scéne pôsobí trochu unavene, faktom však je, že unavený som bol najmä ja sám, takže možno som len nemal dosť času a energie naladiť sa na koncert. Ľudia okolo vyzerali, že sa dobre bavia.
Podobný priebeh mala u mňa aj sobotná noc, kedy som po Parov Stelar zamieril do Areny, kde ma vystrelil niekam na orbit DJ Vadim spolu s raperkou Phoebs. Nebol to typický Vadimov set, na poslednú chvíľu pred festivalom totiž svoje vystúpenie musel zrušiť Congo Natty. Ako mi prezradil Sveťo Moravčík, s Vadimom, ktorý sa na Uprising vracia často a rád, sa už pri jeho expresnom bookovaní dohodli, že ako "náhradník" za legendu ragga junglu odohrá špeciálny junglový set. Klasiky ako Super Sharp Shooter, remix Ready or Not (obe od DJa Zinca), Incredible (M-Beat feat. General Levy) alebo Original Nuttah (UK Apachi & Shy FX) som na párty nepočul hádam aj 10 rokov a na posilnenom zvuku Areny som si ich užil akoby to bolo prvýkrát. Skvelé bolo vidieť pod pódiom šalieť aj mladú generáciu návštevníkov, pre ktorú to bolo možno naozaj prvé stretnutie s týmto žánrom.
Talentovaná raperka Phoebs mala pôvodne vystúpiť s Congo Nattym a spočiatku sa zdalo, že Vadim jej v energiou nabitom sete nedáva dosť priestoru. Neskôr ale do setu namixoval aj pár pomalších UK hip-hopových beatov, kde mohla naplno ukázať svoje lyrické schopnosti a skvelý flow. Postupne sa čoraz viac zapájala aj v junglových/dnb trackoch a na konci setu už pôsobili ako dlhoročne zohratá dvojka. Podobne ako v prvý večer, ani v sobotu mi po preskákaných 90 minútach v Aréne nezostala šťava na Camo & Krooked a po asi 15 minútach pasívne strávených pred hlavným pódiom na ich masívne rozbehnutej párty som sa spokojne vybral tlačiť bicykel s defektom do Rače.
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising
Na záver ešte nemôžem nespomenúť koncert A.M.O. k 20. výročiu tejto rapovej formácie. Opak, Moe a Viktor Hazard využili svoju hodinku v "Jame levovej" na maximum, natlakovali ju hitmi ako Bratislava, Viac ako 5, Abstinent či Spolu a celá šou vygradovala sympatickým tohtoročným singlom Podaj mi ruku, ktorého refrén na pódiu odspievali aj tri Opakove dcéry. Škoda, že pri ich rôznej výške sa im neušli aspoň dva mikrofóny.
Ešte väčšia škoda je, že sa vystúpenie prekrývalo s koncertom Pary, ktorá hrala v rovnakom čase v Arene. Kapely sa ale dohodli, že Abstinenta zahrajú naraz (podľa mojej spojky na Pare to naozaj tak bolo, zhruba po 45 minútach koncertu) a A.M.O. ho urobili špeciálnym pozvaním piatich fanúšikov, ktorí si jeho refrén mohli zaspievať priamo na pódiu. Hodina je pre A.M.O. málo, ale dobrou správou je, že na jeseň kapela chystá posledný veľký výročný koncert v MMC, kde určite zaznie všetko podstatné a chýbať nebudú ani hostia.
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising
Zdroj: Tomáš Kuša / Uprising
Čo ešte dodať k Uprisingu 2023? Pre mňa je to jediný festival, pri ktorom som zatiaľ nevynechal ani jeden ročník (okrem tých menších pandemických na Wake Lake), a po tohtoročnom ďalšom skvelom víkende si určite nenechám ujsť ani ten budúci. Nemusíte byť skalný fanúšik reggae, aby ste si ho užili, Uprising je multižánrovou oslavou hudby, ktorá má vďaka špecifickej dramaturgii svoju jedinečnú atmosféru, akú nezažijete na žiadnom inom festivale na Slovensku či v blízkom okolí. Aj preto sa na ňom každý rok stretnú zhruba dve desiatky tisíc fanúšikov z celého Slovenska a Čiech, no výnimočné nie je počuť ani maďarčinu, nemčinu a samozrejme angličtinu.
K tomu, že Uprising je, aký je, veľkou mierou prispieva areál Zlatých pieskov, ktorý je dosť veľký ale zároveň aj veľmi kompaktný a útulný. Množstvo stromov všade naokolo a možnosť vysedávania na tráve priamo pred pódiami či na pláži pri jazere je veľmi odlišným zážitkom od veľkých "letiskových" festivalov. Preto verím, že Uprising nikdy nebude musieť odísť niekam na zelenú lúku či betónovú plochu.
V minulosti to medzi organizátormi a prevádzkovateľmi Zlatých pieskoch zvyklo trochu škrípať, teraz sa ale zdá, že fungujú v zdravej symbióze. Svedčí o tom aj možnosť využívať kamenné toalety (hoci za poplatok), ktoré boli aj tento rok alternatívou k mobilným festivalovým záchodom. Dokonca fungoval aj kamenný stánok s langošmi, ktorý býval dlhé roky počas Uprisingu zavretý (a oplotený). Ceny si však počas festivalu nastavil omnoho vyššie než ich má bežne pre "kúpačov", preto mojím tohtoročným festivalovým víťazom v kategórii "pomer cena-výkon" (a nielen z Uprisingu) sú Langoše u Bibi. Okrem klasických a špeciálnych langošov sú top aj z rovnakého cesta robené sladké šišky.
Ehm, môže sa takto končiť článok o festivale? Musí, aj tak už je mega dlhý. Tak dovidenia o rok!
Autor: Patrik Marflák
