Už len pár dní zostáva do očakávaného akustického koncertu jednej z najzaujímavejších osobností nezávislej scény a alternatívneho popu, Zoly Jesus. V Bratislave pred ňou vystúpi talentovaná slovenská speváčka a skladateľka Nina Kohout, ktorú sme minulý týždeň požiadali o niečo, čo nie je úplne bežné a štandardné – či by nechcela pred stretnutím s americkou hudobníčkou spraviť na diaľku rozhovor.
Mladá rodáčka z Trenčína, aktuálne žijúca a študujúca hudbu v anglickom Brightone, súhlasila, a tak si predtým, než ich 7. októbra budete môcť obe vidieť a počuť vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu, môžete prečítať ich zaujímavú a výživnú konverzáciu nielen o aktuálnom "obnaženom" turné Zoly Jesus, ale aj o jej prístupe k umeniu a hudobnej tvorbe, či obavám a výzvam, ktorým umelci a umelkyne čelia nielen na začiatku svojej kariéry.
Nina Kohout je od americkej kolegyne, ktorej starí rodičia emigrovali do zámoria z východnej Európy a v jej žilách koluje ruská, ukrajinská, slovinská aj nemecká krv, takmer o generáciu mladšia. Rozhovor sa preto prirodzene nesie v duchu odovzdávania skúseností, ktoré môžu byť prínosom aj pre ďalších začínajúcich umelcov. Touto cestou Nine ďakujeme za jej čas, zvedavosť a poctivosť pri príprave rozhovoru. Sme radi, že vám môžeme prinášať aj takýto originálny obsah. Zároveň ak ste ešte o Nine nepočuli, odporúčame vám rozhovor v rámci podcastu Zoznam:sa, ktorý sme s ňou spravili na jar.
Zdroj: vizuál podujatia
Nedokonalosť nie je zlá, vedome nechávam väčší priestor náhode
Nina: To, že mám príležitosť sa s tebou porozprávať, je pre mňa veľmi výnimočné, pretože ťa ako umelkyňu naozaj obdivujem. Ďakujem za to.
Zola: Ďakujem, už sa teším na koncert!
Nina: Aj ja! Dovoľ mi začať s otázkou: Ako sa máš?
Zola: Veľmi dobre! Zatiaľ som mala dva koncerty v rámci tohto turné a veľmi si to užívam. Nikdy predtým som nerobila turné iba s klavírom. Je to skvelé.
Nina: Vnímam ťa ako autorku, ktorá samotným zvukom a bohatými zvukovými paletami rada rozpráva príbehy. Čo to pre teba znamená, doprevádzať sa na pódiu len s klavírom?
Zola: Je to výzva. Som v prvom rade speváčka, až potom klaviristka. Takže piano vždy slúži môjmu hlasu. A priznám sa, že nie som až taká zvyknutá na to, že naraz aj spievam aj hrám. Väčšinou rada pri speve robím performance, ale pri tomto type koncertu sa musím naozaj plne sústrediť na hudbu. Všetko je v tej hudbe, nemôžem behať po pódiu, pozerať sa na fanúšikov a interagovať s nimi.
Toto je skutočne prvýkrát, kedy vystupujem spôsobom, že musím počúvať všetko, čo na pódiu robím, a každý zvuk je zámerný. Ale je v tom aj veľa improvizácie s pianom a hlasom, čo som nikdy nemala príležitosť robiť, lebo som vždy hrala s kapelou. Takže je to úplne iné, hudobne je to oveľa viac minimalistické a všetko je to v mojich rukách. Povedala by som, že je to koncert, ktorý je určite viac o počúvaní ako o pozeraní.
Nina: Je zaujímavé, že to hovoríš, pretože som o tebe čítala, že sa považuješ za "maximalistku", čo sa týka spôsobu tvojho komponovania a produkovania hudby. Vedome sa snažíš o to, aby sa všetko v skladbe stalo iba raz a programovo sa vyhýbaš sa repetitívnosti – oprav ma, ak sa mýlim. Jednoducho sa neustále pokúšaš o opätovné znovuobjavovanie samej seba. Aj ja to mám podobne, a tým duplom ťa obdivujem, že ako umelkyňa s takýmito vlastnosťami dokážeš vystupovať v takej minimalistickej forme. Myslím, si to vyžaduje veľkú pokoru, ale zároveň to musí byť pre umelca aj veľmi obohacujúce.
Zola: Je to úplne iné a naozaj tam nie je nič, za čo by sa dalo skryť. Všetko odhaľujem a je to v istom zmysle aj veľmi desivé, lebo človek pri takom vystúpení urobí i chyby, ale aj to je na tom vzrušujúce. Môžeš to mať akokoľvek nacvičené, ale keď to hráš a zahráš nesprávny tón, bude to jediný tón, ktorý budú ľudia počuť. Takže musíš nájsť rýchlo spôsob, ako z toho spraviť niečo dobré. Ale práve to na tom milujem.
Robím to už dosť dlho na to, aby som bola v pohode s tým, keď si na pódiu vyrobím menší trapas (smiech). Dostala som sa do bodu, kedy som OK s ľudskou chybou a drobnými nedostatkami, dokonca si myslím, že nedokonalosť robí hudbu a samotné vystupovanie ešte zaujímavejším. Takže už aj vedome nechávam väčší priestor náhode ako v minulosti. Je to pre mňa samotnú takto vzrušujúcejšie a verím, že aj pre publikum je to zaujímavejší zážitok. Nie je to super dokonalo nacvičený program, kde prídete a viete, že interpret či interpretka hrali tú šou už miliónkrát a všetko už majú zautomatizované. Toto je presný opak toho, pre mňa by to ako fanúšičku bolo zaujímavejšie, a baví ma to viac aj ako hudobníčku.
Nina: Nemôžem sa dočkať, až to zažijem. Predpokladám, že na týchto koncertoch sú ľudia veľmi tichí a sústredení a neodvážia sa ani šepnúť.
Zola: Áno, je to aj pre mňa iný zážitok a baví ma to.
Viac o koncerte: Stačí iba klavír a spev – Zola Jesus privodí zimomriavky 7. októbra v Slovenskom rozhlase
Je dôležité poznať samú seba aj mimo hudobného sveta
Nina: Na tvojom instagrame som našla citát, ktorý si napísala: "Bežiac od skladby ku skladbe, z mesta do mesta, od sna ku snu, je ľahké zabudnúť na seba samú, keď človek naháňa svet." Spravila som si z toho screenshot ešte predtým, než som vedela, že budeme robiť tento rozhovor. Vnímam tieto slová ako dobré memento pre seba samú, možno trošku aj ako varovný príbeh. Sama mám totiž trochu obavy z toho, aby ma príliš nepohltili vlastné ciele a sny, a z toho, že možno na ich splnenie treba obetovať príliš veľa. Mohla by si mi povedať viac o tvojej skúsenosti?
Zola: Hm, to je vtipné, že si si to uložila, lebo väčšinou keď niečo také napíšem, tak to potom aj zmažem, lebo sa za to cítim trápne. (smiech)
Nina: Mňa to veľmi oslovilo, je to silné.
Zola: Som rada, že to považuješ za niečo, čo ti môže pomôcť. Ide o to, že to robím už od 19 rokov a teraz mám 34. Tých pätnásť rokov bola dlhá cesta a veľkú časť z nej som strávila naozaj intenzívnym behom - koncertovaním a nahrávaním albumov – bez osobného života, bez domova, bez toho, aby som vedela, kým vlastne som mimo tej hudby. Myslím si, že toto je veľmi bežné u mnohých hudobníkov, že celú svoju životnú energiu vkladajú do svojej hudobnej identity. A vieš, môže to byť cool život, ale potom si položíš otázku: Kto vlastne som mimo toho, že idem za týmto snom?
V tomto mi napríklad veľmi pomohla pandémia a aj obdobie po nej. Mala som priestor uvedomiť si, kto som a čo vlastne chcem robiť. Predtým som sa stále hnala za nejakým snom a ambíciou, teraz je to už viac o skutočnom objavovaní seba a toho, čo sa snažím povedať. Mať aj normálny život a rozumieť si aj mimo hudobného sveta je veľmi dôležité, bez ohľadu na to, v ktorej fáze svojej kariéry sa nachádzaš.
Nina: Počuť toto je pre mňa veľmi zásadné, pretože ja mám teraz dvadsať rokov a robím to už… Hm, začala som vystupovať v dvanástich, ale nie som si istá, či sa tieto počiatočné koncerty bez vlastnej tvorby počítajú. V sedemnástich rokoch som išla študovať do Británie, odišla som od mojej rodiny zo Slovenska a nachádzam sa teraz v bode, kedy žijem život, ktorý milujem a ktorý som vždy žiť chcela, s človekom, ktorého milujem, v meste, ktoré milujem… Zároveň mám strach z toho, že na to, aby som ako umelkyňa posunula svoju kariéru ďalej, budem musieť veľkú časť z tohto spokojného života obetovať. Myslíš, že je možné nájsť tú rovnováhu – byť zároveň štastná aj umožniť svojmu projektu rásť?
Zola: Je to ťažké, lebo niekedy budeš cítiť, že si musíš vybrať jedno alebo druhé. Ale myslím, že mať vyrovnaný život je dôležitejšie ako mať veľmi úspešnú kariéru. Sme v dobe, kedy sa nanešťastie – alebo našťastie – nároky na umelcov menia. Robiť veľké turné už prestáva byť také dôležité, lebo je to naozaj drahé. Ale v istom zmysle je to vlastne dobre, lebo môžeš mať normálny zdravý život bez neustáleho cestovania, a pritom stále môžeš mať peknú kariéru.
Keď si stále v dodávke, nie je možné mať zdravý vzťah, nemôžeš byť s rodinou… Ja som zvykla byť na cestách počas väčšiny sviatkov, ďaleko od mojich najbližších, preto som sa aj nakoniec presťahovala naspäť domov, tam, kde som vyrastala. Takže keď som doma, som so svojou rodinou a môžem dobehnúť všetok ten stratený čas. Myslím, že sa to dá skĺbiť, určite budú obdobia, kedy budeš možno viac zaneprázdnená kariérou alebo naopak osobným životom, ale to je úplne v poriadku. Dôležité je udržiavať to v rovnováhe.
Ochotne obetujem väčší úspech či popularitu za silnejšie spojenie s ľuďmi
Nina: Čítala som aj o tvojom vzťahu k spiritualite a stotožneniu sa s animizmom (viera, že všetko živé aj neživé má dušu alebo ducha, pozn. red.). Ako podľa teba koncept budovania kariéry, v zmysle snahy byť čo najlepšia a dosahovať svoje ciele, zapadá do animizmu?
Zola: V Amerike sú veľmi úzke mantinely pre hudbu, ktorá môže byť masovo populárna. Ja som sa s tým zmierila a uvedomila som si, že radšej budem robiť hudbu, ktorá dáva do popredia ľudskosť a spirituálnu cestu, než by som robila pesničky, ktoré môžu napríklad firmy použiť v reklamách. Komerčný hudobný priemysel je pre mňa príliš prázdny, takže som sa stala zástankyňou toho, že čím je to podivnejšie a čím menej komerčné, tým lepšie. Mám totiž s komerčnou hudbou svoju skúsenosť. Bola som v tých kruhoch a videla som, že je to naozaj márnivý svet, ktorý mi vôbec neprinášal také uspokojenie, ako keď robím a hrám hudbu pre ľudí, ktorí majú rovnaké emocionálne a spirituálne potreby ako ja. To je pre mňa naozaj dôležité a ochotne za to obetujem väčší úspech či popularitu. To nie sú veci, pre ktoré robím hudbu.
Nina: Povedala by si, že tvoj album Taiga (2014) bol bodom, kedy si sa rozhodla vymaniť zo škatuľky goth-popovej speváčky a osloviť širšie publikum?
Zola: Áno, cítila som, že nechcem mať túto nálepku, že nechcem byť len tá goth umelkyňa pre goth ľudí. Pretože si myslím, že hudba, ktorú robím, a príbehy, ktoré v nej rozprávam, sú univerzálne, a je pre mňa dôležité, aby to vnímali aj poslucháči. Nechcela by som, aby sa niekto cítil, že tá hudba nemôže byť preňho, keď nechodí oblečený v čiernom… Je to emocionálna hudba a myslím si, že každý sa na ňu môže napojiť, takže som ju chcela spraviť prístupnejšou. Aby nikto nemal pocit, že je len pre temných ľudí. (smiech)
Nina: Ja teraz bojujem s niečím podobným. V mojom prípade to nie je goth, ale stretla som sa s názormi, že moja hudba je len pre určité špecifické publikum. A pritom, keď ju tvorím, mám pocit, že je veľmi prístupná a mohla by byť, ako si povedala, univerzálna. Ale potom dostávam spätnú väzbu, že je ťažšie stráviteľná, a preto si k nej niektorí ľudia dlhšie hľadajú cestu, ak vôbec, samozrejme.
Zola: Podľa mňa je dobré tvoriť takú hudbu, práve to ju robí zaujímavejšou. A z mojej skúsenosti, ľudí vie veľmi osloviť estetika v rámci vzhľadu umelca a vizuálov, v dnešnej dobe mnoho ľudí počúva hudbu, lebo sa im jednoducho páči to, čo vidia, prípadne, aké pocity to v nich vyvoláva. Zároveň sa niekto môže nejakej hudbe aj vyhýbať z dôvodu, že sa mu jej vizuálna stránka nepáči. V každom prípade si s tou spätnou väzbou nemusíš až tak lámať hlavu, aj ja som to vtedy asi zbytočne príliš riešila. Ale to bola iná doba, kedy sa viac riešili žánre a škatuľkovanie umelcov, dnes už sa o žánroch toľko nehovorí, takže sa v tomto zmysle netreba nejako vymedzovať.
Nina: Zamýšľaš sa teda veľa nad tým, ako tvoja hudba vyzerá?
Zola: Zvykla som, ale teraz už sa na to tak nezameriavam. Ja som vo všetkom asi trochu antagonistická. Tej vizuality je dnes až príliš, na sociálnych sieťach sa tak veľa energie dáva do vizuálneho aspektu hudby, do toho, ako upútať pozornosť niečím šokujúcim a zvláštnym, že sa akoby zabúda na samotné robenie dobrej hudby. Ak má niekto hudbu, ktorá znie naozaj genericky, ale snaží sa o propagáciu so šialeným imidžom akoby išlo niečo o transgresívne, tak mi to pripadá falošné a neúprimné. Preto teraz idem proti tomuto trendu, a preto som na turné len s klavírom a spevom. Je to celé len o hudbe, v tejto forme koncertu nemôžem ani robiť šou, iba spievať.
O spolupráci a zahodení ega
Nina: Mám pocit, že toto tvoje turné nie je len o prerobení pesničiek z tvojho albumu do iného šatu, ale aj o zanechaní tohto odkazu, že chceš, aby za teba hovorila len hudba. Rada by som sa s tebou porozprávala aj o téme, ktorú si spomenula v rozhovore pre The Line of Best Fit. Hovorila si o tom, ako si bola chytená v pasci "osamelého génia" a váhala si púšťať sa do spoluprác s inými, lebo si chcela, tvojimi slovami, "ochrániť svoju agendu". Nikdy som sa nad tým vedome nezamýšľala, ale toto je presne situácia, v ktorej sa tiež nachádzam, keďže si svoju hudbu aj do veľkej miery sama produkujem. No nakoniec si niekoho k sebe pri tvorbe predsa pustila, keď si pracovala na svojom najnovšom albume Arkhon, konkrétne Randalla Dunna zo Sunn O))) ako svojho koproducenta a bubeníka Matta Chamberlaina. Aké to pre teba bolo?
Zola: Keď som začínala robiť hudbu, vládol taký stereotyp, že žena si nemôže sama produkovať hudbu. Takže som chcela dokázať, že som viac ako len speváčka a tvár tohto projektu. A išla som naozaj extrémne týmto smerom, aby bolo každému jasné, že ja všetky tie skladby píšem a veľkú časť mojej tvorby aj produkujem. Aj keď som pracovala s inými ľuďmi, bolo pre mňa veľmi dôležité, aby som nebola vnímaná len ako speváčka. No po čase som sa v procese hudobnej tvorby začala cítiť izolovaná a narazila som na limity svojich schopností a nápadov. Lebo keď napíšeš určité množstvo skladieb, začneš si liezť na nervy. (smiech) Och nie, zase tento nápad, alebo zase tento akordový postup! Fakt ma to dokázalo naštvať. Zdalo sa mi, že to už skrátka nefunguje, vadila mi tá osamelosť a dostala som sa do bodu, kedy som už bola z toho taká otrávená, že som fakt chcela s niekým spolupracovať.
Našla som ľudí, ktorým som verila. Randall Dunn je neuveriteľne šikovný, má veľmi veľa skúseností a vie ohromné množstvo vecí, ktoré ja neviem – o tvorbe hudby, produkcii aj zvukovom inžinierstve. Matt Chamberlain je zase jeden z najlepších bubeníkov storočia. Spolupracoval na mnohých skvelých nahrávkach a je to úžasne kreatívny bubeník, perkusionista a umelec. Spolupráca s nimi dvoma úplne otvorila moju hudbu. Dala som im skladbu a oni ju rozobrali a spoločne sme z nej vytvorili niečo, čo by som sama nikdy nedokázala. Bolo to pre mňa oveľa vzrušujúcejšie ako pracovať na všetkom sama. A zároveň, naša spoločnosť je tak veľmi zameraná na individuálne výkony – tento človek urobil všetko sám! No veľké nahrávky histórie väčšinou nevznikali vďaka osamelým géniom, pracovali na nich tímy ľudí. A každý v tom tíme bol najlepší, v tom, čo robí. Tak vzniká skvelá hudba a ja chcem robiť skvelú hudbu. Už nemám to ego, ktoré potrebuje niekomu dokazovať, že ja som tá, ktorá to všetko riadi, už je mi to jedno. Oveľa radšej chcem robiť naozaj dobré skladby.
Nina: Wow! Toto je skvelé počuť, lebo ja stále mám to ego! (smiech) Vedome ho vnímam, ale zároveň dobre viem, že stojí medzi mnou a najvyšším potenciálom skladby. Ale myslím, že postupne sa učím, ako sa ho zbaviť.
Zola: Dôležité je, že aj keď nad niektorými vecami stratíš kontrolu, stále máš vo všetkom to posledné slovo. Je to skôr o tom, že do svojej tvorby vpustíš tvorivosť iných, a práve toho som sa najviac bála – že môj nápad by nebol ten najlepší nápad. No keď môj nápad nie je ten najlepší a dostanem od niekoho lepší nápad, tá skladba môže byť lepšia – a to je predsa to, čo chcem. Ale je to ťažké, trvalo mi dlho zbaviť sa toho ega.
Nina: Myslím, že je dôležité uvedomiť si, že je to o tej pesničke, ktorej slúžime. Nie je to o nás a o našom mene, je to o tých štyroch minútach, v ktorých chceme urobiť to najlepšie, čo sa urobiť dá.
Zola: Áno. A naozaj nikoho nezaujíma, koľko ľudí na tom pracovalo. Kanye West mal vo svojom najlepšom období trinásť skladateľov v jednej skladbe. Na albume Yeezus pracovalo asi sto ľudí. To je šialené, ale my si to ani neuvedomujeme, lebo len počúvame tie skladby, napríklad od Beyoncé, a hovoríme si, OMG, Beyoncé znie tak úžasne. Napísala možno 10 percent tej pesničky, ale to je OK, lebo jej skladby sú skvelé. A aj tak si ich vždy budeme spájať s ňou. Ale musela som naozaj dozrieť a trvalo mi dlhý čas, aby som to sama začala takto vnímať.
Nina: Dáva to zmysel, pre nás, ľudí, je prirodzené spájať sa s inými ľuďmi a spolupracovať. Ale ako si povedala, v dnešnej dobe je tak veľký tlak na individualitu a na budovanie svojej vlastnej značky, špeciálne v hudobnom priemysle, že môže byť ťažké nájsť v sebe tú pokoru na spoluprácu s inými.
Zola: Áno, ale to je budúcnosť, pre všetkých. Myslím, že všeobecne musia ľudia viac spolupracovať, aby sme prežili tieto temné časy.
Nina: Je príliš skoro na otázku, aké máš po tomto turné plány, okrem oddychu?
Zola: Vzďaľujem sa od elektronickej hudby, tá má momentálne neinšpiruje, a začínam robiť na niečom, ako je opera. Chcem pracovať na hudbe, ktorá si vyžaduje viac ľudí, klasických hudobníkov, väčšie telesá. Ale deje sa to veľmi pomaly, lebo mám pocit, že som už urobila toľko hudby, že chcem teraz spomaliť a priniesť niečo naozaj veľké. Takže to bude nejaký čas trvať.
Nina: Ty máš aj operné vzdelanie, však?
Zola: Áno, celé detstvo som študovala operu a chcela som sa stať opernou speváčkou. No potom som si zamilovala punk a rozhodla som sa robiť úplne inú hudbu. (smiech) Ale posledných päť rokov som sa vrátila k opere, ktorú milujem a stále ju chcem spievať.
Nina: Bolo mi veľkým potešením rozprávať sa s tebou a bolo inšpiratívne čítať o tebe, tvojom pohľade na svet a na umenie. Mám pocit, že som v tejto fáze mojej kariéry potrebovala čítať mnohé z tých vecí a aj ich počuť priamo od teba, takže ti veľmi ďakujem.
Zola: To je milé. Aj ja ďakujem a už sa teším na stretnutie a koncert!
Rozhovor sprostredkovala agentúra Music Press Production, ktorá prináša koncert Zoly Jesus v Bratislave v rámci série Nu Sound Of... Realizoval sa v stredu 27. septembra cez online stretnutie a audio nahrávku z neho prepísal a preložil z angličtiny Patrik Marflák z Hudba.sk.
Vstupenky na koncert Zoly Jesus v Bratislave: Predpredaj.sk
Súvisiaci interpreti: Zola Jesus
