Londýnska kapela Topoľana pod vedením flautistky, speváčky a skladateľky Márie Rehákovej vás zavedie do sveta, kde sa jazz mieša s folklórom a inovácie tancujú spolu s tradíciou. Mária v tomto projekte spája improvizačnú esenciu jazzu s melódiami a rytmami slovenskej ľudovej hudby.
Nedávno vydaný rovnomenný debutový album Topoľana nie je len spojením týchto dvoch hudobných žánrov, ale aj prepojením Máriiných vnútorných i vonkajších svetov, v ktorých dospievala – Bratislavy a Londýna. Okrem hudby je súčasťou albumu aj šesť obrazov znázorňujúcich jednotlivé skladby albumu, namaľovaných Máriiným otcom, akademickým maliarom Pavlom Rehákom.
Talentovaná hudobníčka po novembrovom krste albumu v bratislavskej Novej Cvernovke absolvovala anglické miniturné s vystúpeniami v Bristole, Londýne a na Cambridge Jazz Festivale, ktoré boli podporené z Fondu na podporu umenia. Kde a ako tento projekt vznikol a kto všetko na ňom spolupracoval, sa dozviete v rozhovore s Máriou Rehákovou, ktorý pripravila Saša Pastorková.
Zdroj: Dorota Holubová
Aká bola tvoja hudobná cesta?
Celé to začalo mojím odchodom do Londýna. Pôvodne som mala byť klasická flautistka. Dostala som však pocit, že tento svet nie je pre mňa. Začala som hľadať iné možnosti blízko Slovenska. V tom čase sa s flautou nedal študovať jazz ani v Brne, ani v Grazi. Prihlásila som sa preto na školu do Londýna, kde ma zázrakom prijali. V Anglicku je štúdium jazzu prístupné už od mladého veku. Veľa mojich spolužiakov sa mu venovalo už od desiatich rokov, no pre mňa to bolo niečo celkom nové.
Prvých pár rokov bolo pre mňa dosť náročných. Ale mnohí Slováci po príchode do zahraničia proste makajú, tak som aj ja makala. Nakoniec ma to veľmi bavilo. V Anglicku sa mi podarilo byť aj v prestížnom orchestri mladých hudobníkov National Youth Jazz Orchestra. Počas môjho štúdia v Londýne som dostala nápad začať svoj vlastný projekt. Ako Slovenka v zahraničí som mala túžbu prepojiť sa s miestom, odkiaľ pochádzam. Jazz síce milujem, ale bolo to pre mňa trošku nové. Prišla aj vnútorná potreba napojiť sa na rodnú hrudu.
Aký postup si zvolila pri zostavovaní kapely? Skúšala si osloviť aj slovenských hudobníkov alebo si hneď začala hľadať medzi svojimi spolužiakmi v Londýne?
Hneď v Londýne. Napojenie sa na rodnú hrudu bolo myslené skôr prostredníctvom mojej tvorby. Do kapely som hľadala ľudí primárne u nás na škole. Mala som už okolo seba vytvorenú komunitu ľudí, s ktorými sme počas štúdia veľa hrávali a spolupracovali. Postupne som začala pretvárať ľudovky do jazzu. Inšpiráciou bolo pre mňa aj to, že už ako dieťa som dlho pôsobila vo folklórnom súbore. Tancovala som tam aj spievala. Preto mi to bolo prirodzene veľmi blízke.
Skladby na tvojom aktuálnom albume nie sú úplne nové. Ako vznikali?
Pôvodne sme mali tento album nahrávať už v lete 2020. Prvé turné sme mali už na jeseň 2019. Štúdium som ukončila v 2018 a v 2019 sme už hrali na béčkovom pódiu Bratislavských jazzových dní v rámci súťaže mladých talentov a ďalšie koncerty v bližšom okolí. Hudba sa vďaka tomu postupne vyvinula, aranžmány sa upravili, kapela sa zohrala a ja som našla svoj kompozičný rukopis.
Boli sme pripravení ísť nahrávať do štúdia. Celé som to zorganizovala a zarezervovala som štúdium na august 2020. To sme ešte netušili, že príde obdobie korony a pol roka pred nahrávaním nebudeme môcť spolu hrať. Rozhodla som sa to preto posunúť. Počas korony sme sa so Samom (manželom Márie a zároveň saxofonistom z jej kapely) presťahovali na Slovensko. Korona stále pretrvávala a ja som nechcela nič riskovať. Postupne som začala váhať, či to vôbec ešte nahrám.
Skladby boli hotové už v roku 2019, ale s nahrávaním si čakala až do roku 2022.
Presne tak. Postupne som začala cítiť, že možno to už nie sú celkom relevantné veci, že sú staršie a už píšem iné veci. Nakoniec som si povedala, že nedovolím covidu, aby spôsobil, že tá hudba sa nikdy nepretaví do reality. Že z toho nebude nahrávka a zostane to iba v minulosti. Nahrávanie sa nakoniec posunulo až na jún 2022. Keď som sa po dlhšom čase opäť pozrela na tie skladby, zistila som, že bolo vlastne super mať od nich trošku odstup. Začala som ich vidieť v novom svetle. Našla som v nich veľa momentov, ktoré som upravila či zjednodušila. Tá hudba sa vďaka tomu posunula, lebo aj ja som sa posunula.
Ako vznikol názov albumu?
Album sa volá Topoľana, rovnako ako naša kapela. Hľadala som názov, ktorý by bol niečím spätý so Slovenskom. Topoľ je v slovenskej poézii často symbolom osamelosti, ale aj odolnosti. A tak som sa cítila v Londýne. V tom období, keď všetky tie skladby vznikali, som mala taký trochu kultúrny šok. Cítila som sa tam iná ako všetci tí Angličania. Preto nie topoľ, ale Topoľana. Chcela som, aby to malo aj ženský aspekt. Aby bolo z toho cítiť, že to je projekt vedený mnou. Pôvodné skladby a aranžmány vznikali počas obdobia, kedy som žila v Londýne. Niektoré z nich sú známejšie ľudovky ako Červené jabĺčko alebo Dobrú noc, má milá. Tie mnohí poznajú. Na albume sú aj dve skladby Dočkaj ma šuhajko a Prečo sa tí ľudia z môjho folklórneho súboru, ktoré vtedy vo mne veľmi zarezonovali.
Album prepája tvoje obdobie detstva s obdobím dospievania, štúdií a dospelosť.
Nosným dielom celého albumu je skladba Transformačná suita. Je to skladba v troch častiach, ktorá hovorí príbeh celého albumu a môjho prerodu. Zachytáva moje detstvo, dospievanie, dospelosť a tiež prepojenie Slovenska a Anglicka. To, ako som sa pasovala s tým, kým som bola, keď som žila v Anglicku, a kým som teraz. Ide o akési nájdenie svojej vlastnej identity po tom, ako som žila v zahraničí. Po stretnutiach s úplne inými ľuďmi, iným spôsobom života a fungovania.
Pred odchodom do Anglicka som si hovorila, však to je Európa, to nebude nijako iné. Nakoniec ma to v tej inakosti veľmi prekvapilo. Žiť v inej krajine a byť obklopená ľuďmi, ktorí fungujú úplne inak, ako som bola zvyknutá. Keď som sa presťahovala do zahraničia, zistila som, že nič z toho, čo si myslím, že je normálne, tam normálne nebolo. Začala som si klásť otázku, kým vlastne som. Poradie skladieb na albume nie je náhodné. Posledná skladba Moja nová ľudová je pre mňa vykročením do niečoho nového. Ide o moju autorskú skladbu, ktorá je napísaná spôsobom, akoby som chcela napísať vlastnú "ľudovku".
Kto všetko sa podieľal na albume Topoľana?
Na albume je viacero hostí. V pôvodnej kapele, s ktorou aj koncertujeme, je šesť členov. Je tam Sam Knight, môj manžel, hrajúci na tenor saxofón a Gustavo Clayton Marucci hrajúci na klarinet a basový klarinet. Oni dvaja sú moji spolužiaci. Potom sú tam ďalší dvaja Angličania. Jeden z nich je tiež z našej školy a ďalší z nášho blízkeho okolia. Eddie Lee hrá na klavíri a Floyer Sydenham na bicie a perkusie. Pôvodná kapela bola celá zložená z Angličanov, avšak všetci majú celkom pestrý kultúrny background. Napríklad Gustavo je napol Argentínčan a napol Škót, ktorý vyrastal v Londýne. Pre mňa boli tieto presahy veľmi dôležité. Nechcela som, aby bol album iba o ľudovkách, ktoré hrajú Angličania. Chcela som na ňom zachytiť odraz Londýna, multikultúrnosti mesta. Spoločne vytvoriť nový zvuk.
To bol aj dôvod, prečo som nechcela osloviť Slovákov. Chcela som, aby album odzrkadľoval prostredie, v ktorom som žila a tvorila. S mojím domovským prostredím na Slovensku to je prepojené cezo mňa. Môj pôvodný basgitarista z Londýna to však nemohol prísť nahrať. Na albume je okrem mňa nakoniec ešte jeden Slovák. Peter Korman je vynikajúci kontrabasista, ktorý pôsobí hlavne v Čechách. Je rodák z Liptovského Mikuláša a tiež hrával v minulosti ľudovky. Nahral s nami album a aj s nami ďalej hráva. Keďže ide o môj prvý album, chcela som veľa vecí vyskúšať. Preto sú na ňom tri prídavky, doplnenia skladieb o ďalšie nástroje a hostí.
Akých hostí si ešte oslovila?
Prvým doplnením boli perkusie. Oslovila som perkusionistu Kana Yanabe, ktorý hráva s Ester Wiesnerovou. Hrá takým veľmi invenčným, farebným spôsobom. Prišlo mi, že práve tieto perkusie by sa mi hodili do pár skladieb. Dohral mi ich na diaľku. Na albume som veľmi chcela mať sláky. Klavirista, ktorý pôvodne so mnou hrával v Topoľane, si prešiel počas korony osobným prerodom a rozhodol sa, že chce byť full time skladateľ a že nechce už hrávať na klavír. Prišlo mi dosť ľúto, že nebude súčasťou albumu. Bol v tom projekte, keď sa to všetko rodilo. Absolvoval s nami aj turné na Slovensku. Nakoniec mi napísal aranžmány pre sláky na dve skladby, ktoré sa potom nahrali v Londýne s jedným sláčikovým kvartetom.
Tretí hudobný prídavok je od môjho Sama. Počas korony začal nahrávať veľa hlasových nahrávok, vokálnych harmónií. V tom čase pripravoval aj svoj vlastný album. Má svoj jazzový kvartet a používa veľa takýchto nahratých zborov. Počas nahrávania albumu mi tak hovorí, Mária, je tam pár miest, kde veľmi počujem tie vokály. Nakoniec sú na dvoch skladbách vokálne harmónie vo finále nahraté Samom a mojou kamarátkou, španielskou speváčku Carolinou Alabau.
Album má aj multižánrový presah do výtvarného umenia.
Tým, že môj otec je akademický maliar, som vždy mala blízko aj k výtvarnému umeniu. Keď som robila album, on bol prvou voľbou, koho som oslovila na vytvorenie obalu. Začali sme na tom spolupracovať. Keďže bola korona a ja som bola na Slovensku, mali sme dosť času sa o tom rozprávať. Nakoniec vznikol náš spoločný kolaboratívny projekt, v rámci ktorého vytvoril obraz ku každej skladbe z môjho albumu. Vzniklo šesť obrazov a obal. Táto spolupráca bola pre mňa úžasnou časťou celého projektu. Spolupracovať s otcom bolo pre mňa umelecky veľmi zaujímavé, a zároveň to bolo obohacujúce pre náš vzťah.
Pozrite si video o vzniku albumu Topoľana:
Autorka: Saša Pastorková
