Spevák a skladateľ Miro Jaroš rekapituluje svoju doterajšiu kariéru. Zostavil výberovku s názvom Všetko najlepšie a rozhodol sa, že končí s vydávaním albumov. Ako a či plánuje pokračovať v hudobnom priemysle, a ktorú mladú slovenskú speváčku bude produkovať, sa dočítate v rozhovore.
Podľa ich úspešnosti a hranosti. V prípadoch, kedy som sa nevedel rozhodnúť, som dal anketu medzi mojich fanúšikov na Facebooku. Takto mi napríklad pomohli pri skladbách Kým máme seba a Čierne písmena – vyhrala druhá z menovaných, a preto je na výberovke.
V diskusiách pod článkami sa často objavujú otázky prečo vydávaš best of-ku s poznámkou, že vysvetlenie typu "každá druhá pieseň je hit" neobstojí...
Pretože ma oslovilo vydavateľstvo. Existujú interpreti, ktorí vydávajú výberovky po dvoch albumoch, iní zas po desiatich. Myslím si, že neexistuje žiadne platné kritérium na to, kedy sa takáto kompilácia môže alebo nemôže vydať. Úprimne povedané – kebyže nepríde ponuka z vydavateľstva, výberovku by som určite nemal. Je pravda, že som sa najprv zľakol, lebo som nevedel, aké skladby tam dám. Potom som sa však pozrel na všetok materiál, ktorý som dosiaľ vytvoril, a zistil som, že sa nemám čoho obávať. Táto výberovka je preto akousi vďakou pre ľudí, ktorí ma kedy podporili.
Súhlasil si s vydaním výberovky, no s podmienkou, že na nej musia byť aj nové skladby...
Celá idea je v tom, že chcem tento rok oddychovať a písať veci pre Dominiku Mirgovú. Keď ma oslovilo vydavateľstvo, povedal som si, že by bolo dobré mať aspoň dve nové skladby, s ktorými ešte potiahnem svoju vlastnú kariéru. Potom som si ale uvedomil, že keď už som v štúdiu, prečo by som neupravil aj staršie veci. Každú pesničku sme preto spoločne s Randym (Vlado 'Randy' Gnepa – hudobný producent, pozn. red.) otvorili a vylepšili. Myslím si, že tie skladby už konečne znejú moderne a teraz by som sa naozaj dokázal postaviť za každú jednu z nich.
Takže tú dvojicu noviniek možno považovať za akúsi predzvesť nového albumu?
Práveže nie, pretože som sa rozhodol, že albumy už vydávať nebudem. Neoplatí sa to. V dnešnej dobe slúžia iba ako marketingový nástroj – predaje idú dole od doby, kedy sa hudba začala nelegálne sťahovať z internetu. V súčasnosti je to tak, že sa interpret živí z hranosti v rádiách a koncertovaním – čierny trh a bezohľadnosť ľudí mu zobrali iné zdroje príjmov. Myslím si, že tá výberovka je vhodnou bodkou za všetkým, čo som kedy vydal na CD. V budúcnosti preto plánujem vydávať skladby iba pre rádia a na voľné stiahnutie pre ľudí pod svojím vlastným vydavateľstvom Galgan Music.
Všetky piesne, ktoré odteraz vydáš, budú teda k dispozícii bezplatne?
Taký je plán. Pokiaľ sa mi podarí dohodnúť sa s nejakými remixérmi, tak to možno budem vydávať ako maxisingle, ktoré sa následne budú distribuovať za istú čiastku na iTunes. Nevidím však dôvod, prečo by som mal spoplatňovať rádiový singel – ľudia by si ho beztak našli na YouTube a stiahli zadarmo.
Spomínal si Dominiku Mirgovú – budeš zastupovať aj tú?
Budem, pretože ma presvedčila o neskutočnom talente. Podľa môjho názoru je to jedna z mála speváčok, ktorá vie pravdivo a najmä presvedčivo interpretovať emócie prostredníctvom hudby. Objavil som ju pri spolupráci na pesničke Na pokraji síl a veľmi sa mi páčilo to, ako sa s ňou dá pracovať. Vtedy som jej ponúkol, že by som pre ňu niečo napísal a odvtedy sa nám myslím darí.
Je cesta maxisinglov podľa teba vhodná aj pre Dominiku?
Úprimne neviem. Zatiaľ sme spoločne nahrali len jeden pokusný singel, takže je veľmi skoro rozmýšľať o nejakej väčšej produkcii. V jej prípade bude však asi najvhodnejšie vydať nahrávku, ktorá bude obsahovať štyri alebo päť skladieb vrátane remixov. To sa ale ešte všetko môže zmeniť...
Vidíš sa teda v budúcnosti skôr ako producent alebo aktívny interpret?
Ako obidve – jedno nevylučuje druhé. Mnoho ľudí síce začalo mať pocit, že tým, že už nebudem vydávať albumy, končím s hudbou – ale to nie je pravda. Určite budem robiť vlastné veci, no momentálne som vyšťavený z nápadov, teda aspoň čo sa mojej tvorby týka. Zistil som, že si potrebujem dať kratšiu prestávku a pár mesiacov sa venovať nápadom, ktoré sú vhodnejšie pre Dominiku. Predsa len, mám už 34 rokov a aj keď vo vnútri som stále mladý, tak niektoré z mojich hudobných úletov sú vhodnejšie pre iných.
Miro Jaroš a Dominika Mirgová - Na pokrají síl
Rodičia môj talent príliš nepodporovali
Skladby si začal písať ako dvanásťročný - robil si si už vtedy akési "albumy"?
Hej. (smiech) V tej dobe bol strašne populárny Julo Viršík a ja som sa hral, že som moderátor. Na kazety som si preto nahrával moderátorské vstupy a pomedzi to som vkladal rôzne pesničky. Jedného dňa som si povedal, že medzi to vložím moje vlastné skladby. Čo sa ale samotného skladania týka – začal som už ako desaťročný tým, že som pretextovával známe rádiové hity. Ešte teraz si spomínam na moju prvú pesničku – Stačí malý úsmev, ktorú som na prenosný magnetofón naspieval spoločne s mojou sestrou. Bolo to strašne zašušťané a nekvalitné, no bol som na seba neskutočne hrdý. To bolo vlastne prvýkrát, kedy ma mama pochválila.
Celkovo som ako dieťa napísal okolo päťdesiat textov, no problémom bolo, že som nepoznal nikoho, kto by mi mohol robiť hudbu. Okrem toho som bol chalan z malinkej dediny, ktorého talent rodičia priveľmi nepodporovali. Mama mi to neskôr vysvetlila tak, že jej to neprišlo na um – spieval som od malička, a preto to nebolo pre ňu nič neobvyklé. Samozrejme sa k tomu pridali aj finančné dôvody. Jediná vec, čo som v živote naozaj úprimne chcel, bolo spievať – nič iného pre mňa toľko neznamenalo.
Načrieš ešte niekedy do skladieb z tvojej mladosti kvôli inšpirácii?
Nevylučujem to. Napríklad pri albume Tlaková níž som sa vrátil k nápadu, ktorý vznikol pred desiatimi rokmi. Pretextoval som ho a vznikla pesnička Obyčajný. Je však ťažké vracať sa k starým veciam, pretože v súčasnosti sa hudba robí úplne inak. Moje staré skladby sú v štýle, aký bol populárny pred niekoľkými rokmi, takže v súčasnosti by pravdepodobne moc nezabodovali.
Tvoju kariéru odštartovala Superstar – vystupoval si však niekde už predtým?
Na dedinských zábavách a diskotékach. V sedemnástich som založil svoju prvú zostavu pod názvom On the way, v ktorej boli dvaja chalani a dve baby. V tej dobe sme sa obliekali ako MC Erik a Barbara a spievali sme prerobené, ale aj vlastné pesničky. Mám to ešte niekde doma na videokazete, no len veľmi nerád sa k tomu vraciam. (smiech) Neskôr som založil trojčlennú chlapčenskú zostavu R.A.Y.S., no nestačilo mi to. Chalani to mali skôr ako hobby, ale pre mňa to bolo životné poslanie. Vedel som však, že dobrý producent bude stáť veľa peňazí, a preto som využil možnosť a odcestoval do Izraela.
Napokon si sa kvôli Superstar vrátil na Slovensko. Aký bol impulz na prihlásenie sa?
Písal mi jeden kamarát, že sa u nás chystá nejaká spevácka súťaž. Vtedy ešte nikto nevedel, čo to bude, no v Izraeli vysielali niečo podobné pod názvom Hľadá sa hviezda, a tak som sa rozhodol prihlásiť. Neskôr som na to úplne zabudol, keďže sa tri mesiace nikto neozýval. Jedného dňa som volal so svojou mamou, ktorá mi povedala, že doma mám pozvánku na kasting. Ten sa však konal už o pár dní a ja som bol v Izraeli. Najprv som si vravel, že sa na to vykašlem, no nedalo mi to spať. Hovoril som si, že čo ak je toto práve tá šanca, na ktorú čakám 26 rokov. Mal som dva dni na to, aby som oznámil majiteľovi bytu, že odchádzam, aby som si kúpil letenku a vybavil všetky náležitosti. Nakoniec som to stihol a skôr, než som sa spamätal, som postúpil.
Čo ti Superstar dala a čo ti zobrala?
Superstar mi dala šancu žiť môj sen. Celý život som sa o to snažil, no buď som nemal prostriedky, kontakty alebo dostačujúci repertoár. To som však vedel, a preto som šetril na dobrého producenta. Superstar mi v tomto veľmi pomohla a vďaka nej som získal možnosť nahrať svoj prvý album. Vzala mi však súkromie a ilúziu, že šoubiznis je miesto, kde sa človek cíti ako ryba vo vode.
Ešte stále máš pocit straty súkromia?
Ten pocit som mal najmä počas Superstar. Neskutočne sa o nás starali, keď som vyšiel na pódium, tak mi ľudia tlieskali a ja som sa cítil ako kráľ sveta. Okrem toho som dostával obrovské honoráre, do roka bol zo mňa milionár, pohyboval som sa vo svete s ľuďmi, ktorých som poznal len z televíznej obrazovky. Celý život som po tom túžil a zrazu som to mal. Potom som však chcel utiecť a už sa nedalo. To, čo vytvorila Superstar, bola masová hystéria. Všade, kam sme prišli, boli ľudia, ktorí sa nás chceli dotýkať, fotiť sa s nami... Teraz som konečne spokojný a šťastný a mám pocit, že môj život je len mojím. Súkromie je naozaj dôležitá vec...
Slovensko na Eurovízii môže postúpiť
Ešte stále rezonuje téma Eurovízie – ako sa pozeráš na ňu?
Nemyslím si, že náš neúspech v posledných rokoch je spôsobený tým, že nemáme nikoho silného, kto by za nás hlasoval. Aj napriek tomu, že u nás vládne takéto presvedčenie, do finále sa vždy dostane aj malá krajina, ktorá má podobnú pozíciu ako Slovensko. Ak by sme mali naozaj dobrú pesničku, ktorá by bola univerzálna, popová a dokázala by zaujať, postúpili by sme. V tomto som optimista – je len potrebné nájsť hudobný prvok, vďaka ktorému sa dostaneme cez všetky tie politické záležitosti a skupinky hlasujúcich.
Takže kľúčom k úspechu je podľa teba popovosť?
To nemusí byť pravidlom. Na Eurovízii dostaneš jednu šancu – si na obrazovke len raz a máš tri minúty na to, aby si presvedčil ľudí o tom, že za tvoju pesničku sa oplatí zahlasovať. Ak nezaujmeš v prvom momente, väčšina divákov to prepne inde.
O našom tohtoročnom reprezentantovi sa toho popísalo veľa. Ako vnímaš jeho účasť na Eurovízii ty?
Ja mám Mira rád a páči sa mi spôsob, akým spieva. Na druhú stranu si ale myslím, že tento rok si nevybral vhodnú pesničku. Viem, čo myslel svojím marketingom, no podľa mňa podcenil pódiové predvedenie. V tejto dobe môže prísť na pódium aj päť krásnych chlapcov, dokonale zaspievať skladbu, ale stačiť to nebude. V Mirovom prípade bol riskantný už len výber samotnej pesničky a ako som už spomínal, celkový pódiový prejav. Ak by to bolo na mne, spravil by som to úplne inak.
Ako?
V prvom rade by som si vybral úplne inú pesničku. (smiech) Aby som mu ale nekrivdil – to, čo spravil, pasovalo k sebe a malo to naozaj dobré zázemie. Páči sa mi, že je ochotný riskovať. Veď napokon, mohlo to vyjsť a my by sme padli na zadok.
Keď sme pri tom – prihlásil by si sa do Eurovízie?
Neprihlásil, pretože viem, koľko peňazí na to treba a aké ťažké je napísať pesničku, ktorá by tam zaujala. Osobne by som tú energiu radšej využil na nejaké istejšie cesty, pri ktorých by som vedel, že sa mi to vráti. Okrem toho si myslím, že je potrebné byť pánom doma, aby som mohol ísť niekde von. Keď má človek dobrú fanúšikovskú základňu, ľudia ho podržia. Slovenská mentalita je však taká, že všetko je potrebné komentovať, kritizovať a nič nepochváliť.
Obrázkovým príkladom toho je práve Max Jason Mai. Možno si nevybral správnu pesničku, možno ju nezaspieval najčistejšie, ale išiel tam s čistým úmyslom, zaplatil si to a investoval do toho nemalé množstvo peňazí a času. Jeho tím odviedol skvelú prácu, no pochopenia na Slovensku sa nedočkal. Napríklad v Izraeli bola Eurovízia veľká vec – niečo ako u nás hokej. Mám pocit, že my sme Mira potopili ešte skôr, ako tam išiel. To je však slovenská povaha – buď sa s tým naučíš žiť alebo pál do zahraničia...
Miro Jaroš - Čierny dážď
Na šoubiznis treba kvalitný materiál a ostré lakte
Aký je podľa teba stav hudobného priemyslu u nás?
Smutný. Mnoho muzikantov, s ktorými sa stretávam, neustále nadáva na rádia, že ich nehrajú a že ten či onen hudobný dramaturg je idiot. Nikto sa však nezamyslí nad tým, že nie každý interpret je vhodný pre každé rádio. Zbytočne bude rocker alebo metalista klopať na dvere Expresu – to je na zlej adrese. Ďalším problémom našej hudobnej scény je to, že ľudia úplne ignorujú producentov. Ak si aj nejakého vyberú, idú za takým, ktorý im to spraví čo najlacnejšie. Potom sa ale nikto nemôže čudovať, že to znie tak, ako to znie. Na šoubiznis v súčasnosti treba kvalitný materiál a ostré lakte.
Stále aktuálna je situácia okolo SOZA. Aké sú tvoje skúsenosti s týmto zväzom?
V princípe pozitívne, respektíve nie negatívne. Na celú vec sa pozerám zo strany umelca – ten, kto musí platiť peniaze, sa na to pozerá úplne inak. SOZA je inštitúcia, vďaka ktorej mi pravidelne chodia honoráre za hranosť mojich skladieb a dosiaľ som s ňou zlé skúsenosti nemal. Vždy, keď som tam prišiel, tak mi bez problémov zaregistrovali skladbu a vybavili všetky náležitosti.
Čo tvoj postoj ku kauzám, ktoré v súčasnosti vyplávali na povrch?
O tých sa už na verejnosť dostalo toľko rôznych verzií, že ani neviem, ktorá je pravdivá. Keby mi niekto dokázal povedať, čo je naozaj pravda, rád by som k tomu zaujal postoj. Neviem, čo sa tam v skutočnosti stalo. Mám však pocit, že pokiaľ starosta obce Pohorelá raz podpísal a tým priznal, že používal hudobné diela, nemal by sa kryť za neznalosť zákona. Tá nikoho neospravedlňuje. Aj my ostatní musíme platiť za to, keď spravíme chybu. Je však dobré, že sa o tom verejne diskutuje. Ľudia majú právo vedieť, ako SOZA funguje a čo majú robiť, aby sa vyhli problémom. Celá kauza mi ale prišla umelo nafúknutá médiami a nepáčilo sa mi to, ako si niektorí ľudia robili srandu z pána Repčíka.
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: archív Mira Jaroša
Súvisiaci interpreti: Miro Jaroš
