Odvtedy, ako som naposledy robil s Petrom Nagyom rozhovor, uplynula rovnako dlhá doba, aká sa uvádza v názve jeho nového DVD - 30 rokov na scéne. Nie je to ale celkom pravda, lebo jeho hudobné účinkovanie začalo ešte pred jeho vstupom do veľkého sveta pop music. Aj o tom, ako si na túto etapu spomína, je tento rozhovor.
Zatiaľ nie. Uvidíme, necháme tomu voľný priebeh.
Posledné turné, ako aj DVD bilancuje 30, či správnejšie 31 rokov na scéne. Vráťme sa teda k tvojím začiatkom. Skalní fanúšikovia vedia, že si začínal ako folkový spevák, pesničkár, keď si hrával v dvojici s gitaristom Karlom Witzom v internátnych kluboch. Ako dnes spomínaš na tie časy?
Veľmi dobre. S Karlom Witzom sme fungovali ako tandem. Bolo to v období po jeho odchode zo skupiny Modus, keď sa po tom, ako chvíľu hral v skupine Collegium Musicum s Mariánom Vargom, vrátil do Košíc, kde sme sa "našli". Počas koncertovania vo dvojici som sa od neho veľa naučil, čo sa týka bluesovej gitary. Učil ma hrať na elektrickú gitaru, a hoci mi bola bližšia akustická gitara, podľahol som vďaka nemu aj inej hudbe. Veď nakoniec Karel neskôr aranžoval aj pesničku Profesor Indigo. Ale vystupovanie v kluboch bolo naozaj fajn, zarobil som si nejaké malé peniaze, dali nám najesť v študentskej jedálni, mali sme kde prespať, zoznámil som sa s novými dievčatami... Jednoducho krásne časy!
V tom čase si nahral aj svoju prvú pieseň v košickom rozhlase. Tušil si vtedy, že ťa čaká aj ten veľký hudobný svet?
Vtedy ešte nie. Občas som sa ako pesničkár objavil aj v televízii. K tomuto obdobiu sa viaže jedna milá príhoda. Bol som v Bratislave natáčať reláciu Televízny klub mladých, len sám s gitarou. Keď sa natáčanie v Mlynskej Doline skončilo, vybral som sa s gitarou na pleci prejsť sa po nábreží - keď už som bol v hlavnom meste, tak som si chcel pozrieť Dunaj a lode, bol krásny slnečný deň. Na lavičke na nábreží sedelo sympatické dievča, a už diaľky sa na mňa usmievalo. Keď som sa k nej priblížil, vstala a pozdravila ma ako starého známeho, tak som zareagoval rovnako. Opýtala sa ma, či ma na chvíľu môže odprevadiť, a tak sme sa spolu prechádzali a rozprávali. Zrazu po chvíli strnula a zahlásila: "Veď my sa vlastne nepoznáme, len ja teba, ty si ten začínajúci spevák...". A v tom to bolo krásne, že ľudia ma v tom období gitarových pesničiek poznali-nepoznali. V tom období som mal silnú túžbu stať sa folkovým pesničkárom.
Viem, že si rád počúval interpretov ako Donovan, Cat Stevens...
Áno, ale aj u nás bolo v tomto smere čo počúvať. Spomínam si, ako som v časoch mojej pesničkárskej éry navštívil koncert slovenského združenia pesničkárov Slnovrat v Divadle u Rolanda, ktoré bolo prvou stálou folkovou scénou na Slovensku. Odvtedy sa datuje aj moje priateľstvo s Paľom Malovičom, ktorý bol jeho členom.
Ťahá ťa to stále k pesničkárstvu?
Túžba koncertovať len tak sám s gitarou je tu stále a pomaly sa mi darí plniť si ju. Má to veľkú výhodu, že sa doprevádzam len sám, vďaka čomu som mohol absolvovať turné po Amerike a Austrálii, najbližšie sa chystám do Holandska a zopakujem si koncertovanie v Belgicku.
Zachovali sa nejaké nahrávky tvojich piesní z pesničkárskeho obdobia?
Zachovala sa len jedna, a to pesnička Poslednýkrát, ktorú som zložil ešte ako sedemnásťročný. Pesnička bol pôvodne zložená len pre gitaru a v takej podobe som ju nahral aj prvý raz. Neskôr som ju nahral znova na svoj prvý album Chráň svoje bláznovstvá ako "šuplíkovú" skladbu.
A čo pieseň Nagasaki?
Aj tá ešte zapadá do tohto obdobia. Tu som si takpovediac za trest pre seba zložil z inštrumentálneho hľadiska zrejme svoju najťažšiu pieseň. Neskôr sme ju s Indigom tiež prerobili a hrávali na koncertoch.
Pesničkárska kapitola tvojej kariéry sa skončila prelomovou nahrávkou Profesor Indigo.
Hlavne vďaka spomínanému Karlovi Witzovi sa vlastne začala "elektrická" éra môjho hudobného života, keď vznikli prvé verzie nahrávok piesní So mnou nikdy nezostarneš, Zaliata do skla, Profesor Indigo.
V čase, keď pieseň Profesor Indigo vyskočila na prvé miesto televíznej hitparády 5xP (kde vydržala päť kôl), si trávil "zelené" mesiace vo Vojenskom umeleckom súbore. Tam si sa zoznámil aj s Julom Kinčekom, ktorý sa stal v ďalších rokoch tvojím producentom. Bol to práve on, kto pieseň Profesor Indigo do hitparády aj nasadil. Ako dlho ste spolupracovali?
Spolupracovali sme naozaj dlho, až sme z toho boli obaja unavení. Bolo toho strašne veľa. Robili sme 20 až 25 koncertov mesačne a prakticky celý čas mimo koncertov sme trávili v aute a na hoteloch. Bol som prepracovaný, veď každý rok sme natočili jeden album a minimálne dva single. Cítil som, že naša spolupráca sa začala opakovať, dostavila sa "ponorka", a tak sme sa rozišli. Dodnes sme kamaráti, aj keď už spolu 20 rokov nerobíme. Keď sme v roku 2009 nahrávali unplugged album Labute a havrany, tak som tam Jula pozval a poďakoval sa mu za spoluprácu, lebo si ho vážim, a chcel som mu prejaviť úctu aj verejne. Pre mnohých ľudí je ťažké povedať niekomu obyčajné "ďakujem", ale myslím si, že každý by mal dostať svoj diel zadosťučinenia. S Julom sme vytvorili mnohé hity - Udobrenia, Psi sa bránia útokom, Kristínka iba spí, Poďme sa zachrániť, Aj tak sme stále frajeri - to sú všetko výsledky našej spolupráce. Bolo to dobré obdobie, lebo boli na to dobré podmienky.
Pokiaľ viem, Julo Kinček nebol iba tvojim producentom a autorom hudby mnohých tvojich hitov, ale bol pre teba dôležitý aj ako tvoj ľudský protipól...
Skvelo sme sa dopĺňali. Julo ako Bratislavčan vedel, kto je kto v hudobnej branži. Ako prišelec z Prešova som nemal potuchy, ako to chodí. Poznal som síce mená, ale netušil som, kto čo zmôže. Julo vedel, na ktoré dvere bolo treba zaklopať a ktorí ľudia v tej dobe vlastnili tie správne kľúče. Vedel napríklad, ako presadiť pieseň do vysielania. Obrazne povedané, Julo bol šerpa, sprievodca vo veľhorách, čiže ten prakticky mysliaci, kým ja som bol ten bohém. Bol ideálnym producentom. Počas koncertov sedával v publiku a robil si poznámky do notesa, málokto ho poznal podľa tváre. Zapisoval si, kde som zle zaspieval, kde kto zle zahral alebo čo som povedal zle z pódia. A vždy, keď sme vrátili s členmi Indiga do šatne po treťom prídavku spotení a nadšení z toho, aký sme mali úspech, privítal nás ako prísny pán učiteľ a dal nás "do laty". Bolo to však dobre, lebo ak je niekto na vrchole popularity, má okolo seba, ako to nazývam, plno "yesmenov", ktorí mu pritakávajú, čo ale vyplýva z ich náplne práce, že musia byť voči šéfovi lojálni. Môže to však viesť k strate súdnosti a pocitu, že si najlepší na svete, že ťa už nikto a nič nemôže ohroziť. Julo bol dobrý na to, aby nás, teda hlavne mňa, uzemnil. Samozrejme, hneval som sa na to, ale iba chvíľu a nakoniec som uznal, že mal vždy pravdu.
Už chronicky známa je story o tom, že Profesor Indigo bola reálna osoba, konkrétne tvoj nie príliš obľúbený učiteľ, ktorý vraj vedel, že pieseň je o ňom. Stretol si sa s ním potom niekedy?
Nie, nikdy som sa s ním potom už nestretol. Totiž všetky pomaturitné stretnutia, kde by aj na to bola príležitosť, sa vždy organizujú v sobotu, a ja si počas víkendov zábavu nemôžem užívať, keďže zvyčajne koncertujem.
V čase, keď si sa dostával do povedomia pesničkou Profesor Indigo, prišla ponuka spievať v skupine Modus, keďže Janko Lehotský hľadal po odchode Mira Žbirku nového speváka. Dnes už vieme, že si ponuku neprijal, ale ako to vtedy bolo?
Celé to vtedy skončilo ani nie tak mojím odmietnutím, ale tým, že obidve strany povedali nie. Mojou ambíciou bolo nielen spievať, ale aj skladať piesne. Možno by som sa vedel zmieriť tým, že texty by pre mňa skladal Kamil Peteraj, ktorý bol mojím textárskym idolom, ale bol tu Janko Lehotský, ktorý bol skladateľ, a to dobrý skladateľ. Ako podmienku nástupu do Modusu som si dal, že chcem aj skladať, veď v tom čase som to už ukázal cez úspech Profesora Indiga, a pripravená bola ďalšia pesnička So mnou nikdy nezostarneš. Bol som presvedčený, že skladať viem. Janko sa ako skladateľ cítil ohrozený, a tak s tým nesúhlasil. Na to som povedal spievaniu v Moduse nie aj ja, čím sa skončilo 14 dní môjho účinkovania v tejto skupine. A na základe toho ma vtedy Julo Kinček vyzval, aby som sa konečne rozhodol, či prijmem jeho ponuku na spoluprácu pri mojom individuálnom štarte. On začínal ako skladateľ, ja ako spevák. Myslím, že to takto veľmi dobre dopadlo.
Tak prišlo k myšlienke založiť si vlastnú skupinu. Plány sa rodili počas pôsobenia vo Vojenskom umeleckom súbore, keď náhoda chcela, že tam s tebou vojenčil aj bubeník Miro Okáľ, s ktorým ste sa už poznali z nahrávania pesničky Profesor Indigo. Ako sa dala dokopy prvá zostava Indiga?
Úplne prvá zostava kapely Indigo sa dala dokopy niekedy v novembri 1983 tak, že Miro Okáľ, ktorý pochádzal z Ružomberka, priviedol zo svojho rodného mesta dvoch svojich kamarátov - basgitaristu Paľa Matušku a gitaristu Laca Kozuszníka. K nim sa akosi "pritrafil" klávesista Ivoš Volejníček z Moravy, ktorý navyše hral dobre na saxofón. Čo bolo dôležité na prvej zostave, že všetci, myslím tým aj Jula Kinčeka, sme sa stretli v správnom čase, keď sme mali po vojne, mali sme skončené školy a boli sme neskutočne vytešení zo slobody. Hnala nás veľká chuť hrať profesionálne, takže išli sme na tristo percent. Nebolo to ľahké, žili sme na konzervách v podnájmoch, skúšali v nevykúrenej hasičskej zbrojnici, ale bolo nám to jedno. Hlavne, že sme mohli robiť hudbu. Bolo to práve to obdobie, keď človek dokáže veľa, lebo nemusí kalkulovať, nemá ešte rodinné záväzky a môže začať formovať svoju osobnú kariéru.
Si s bývalými spoluhráčmi z 80. rokov v kontakte, pôsobia ešte v hudbe?
S niektorými si občas zavoláme alebo sa stretneme. Paľo Matuška pracuje niekde na mestskom úrade. Laco Kozuszník žije vo Francúzsku, kde nielen hráva v nejakej kapele, ale pôsobí aj ako hudobný režisér v nahrávacom štúdiu. Miro Okáľ mal donedávna s Jožom Matákom a Petrom Zvolenčákom (neskoršími členmi skupiny Indigo, pozn. red.) kapelu s názvom Holiday Express a teraz vedie tribute kapelu Elán Kontraband.
Sláva? Stačí mi, že si ľudia pamätajú piesne
Ako sa pozeráš s odstupom času na obdobie "nagymánie"? Vypredaná Lucerna, kolaps pražského metra počas autogramiády k albumu Chráň svoje bláznovstvá, historicky druhý slovenský Zlatý slávik v roku 1985, 620-tisíc predaných výliskov prvého albumu - to boli len niektoré jej prejavy.
No, samozrejme, mal som primadonské obdobie. Ťažko sa však tomu ubrániš. Keď som prvý raz stál na pódiu v Lucerne, aby som prevzal Diskoslávika, prestížnu výročnú cenu najlepších pražských dídžejov, ktorá bola métou československých spevákov skoro ako Zlatý slávik, spieval Profesora Indiga a videl tie natiahnuté dievčenské ruky z hľadiska, napadlo mi, že som na dobrej ceste (smiech). Ale tu by som rád pripomenul, že nebolo to až také jednoduché, predchádzalo tomu sedem rokov hrania po kluboch, snaženia sa a odmietania v bratislavskom rádiu. Napríklad keď som poslal nahrávku piesne Poslednýkrát z košického rozhlasového štúdia do Slovenského rozhlasu, vrátili mi ju späť s tým, že táto pieseň nie je vhodná do vysielania socialistického rozhlasu vzhľadom na jej nihilistický text ("všetko sa zdá pomýlené"). A ešte k tej sláve. Dnes som sa dostal do štádia, keď si veľmi vážim pozíciu mojich piesní, že ľudia si ich pamätajú. To úplne stačí. Po takom niečom túži asi každý autor alebo spevák, aby ľudia vedeli odspievať jeho piesne alebo aspoň refrény, aby na jeho piesne mali naviazané spomienky, a aby sa k nim vracali.
V roku 1984 v rámci debutového albumu uzrela svetlo sveta aj skladba Taxis, ktorú mnohí považujú za prvý slovenský rap. Dokonca obsahuje scratching a celkovo má podobný zvuk ako skladby, na ktoré sa tancoval v tom čase veľmi módny break dance. Súhlasíš s týmto názorom?
Pesnička Taxis vznikla tak, že som bol v období po skončení vojny a pred vznikom Indiga v Berlíne, kde som koncertoval s jedným pesničkárom. Býval som v hoteli na ulici Unter den Linden v blízkosti Brandenburskej brány, a na izbe bol televízor, na ktorom som pozeral západonemeckú televíziu. V tom čase ešte MTV nevysielala v Európe. Raz sa na obrazovke objavil Grandmaster Flash (slávny americký raper 80-tych rokov, pozn. red.), na čo som si povedal "tak toto sa mi páči, že by som ja také niečo nenapísal?". A sadol som si na posteľ a napísal základ piesne Taxis. Keď sme potom s Indigom skúšali piesne na nový album, tak som ju vytiahol, bol to vlastne taký experiment. Neskôr v 90. rokoch ju prerobila košická skupina New Nuclear Power (NNP) v duchu vtedy všade prítomného dance flooru, ktorý som veľmi nemusel, ale tento cover sa im celkom vydaril.
Znamená to, že si rád skúšal niečo nové?
Vždy ma bavilo experimentovať. Napriek tomu, že som duchom pesničkár, napísal som napríklad aj pieseň Waikiki raga, čo bol môj protest song, lebo mal som pocit, že disko vlna 90-tych rokov, keď sa všetci hrali na zahraničné hviezdy, trvá už strašne dlho. Všetci spievali po anglicky a ani poriadne nevedeli o čom.
Osobitným obdobím v tvojej kariére bola podpora detských talentov a tvorba pre deti. Jej výsledkom bolo päť albumov. Čo sa stalo s bývalými detskými hviezdami? Na scéne sa celkom úspešne pohybuje len Martin Madej, ale o iných nepočuť...
Miška Pašteková robí kurátorku výstav fotografií a venuje sa publikačnej činnosti. Inak neviem o tom, že by sa niekto z "mojich" bývalých detských spevákov, okrem Martina Madeja, venoval hudbe. Môže to byť aj tým, že vystúpiť z tieňa detskej hviezdy býva problém. V hudbe sa to podarilo len malému počtu spevákov. Málokto asi vie, že kanadská speváčka Alanis Morissette bola detskou hviezdou, ktorej sa to podarilo úplne. Na druhej strane sú, aspoň na svetovej scéne, také "kŕče" ako Miley Cyrus, ktorá zbytočne tlačí na to, aby dokázala, že už nie je detská hviezda. Myslím si, že predala svoju dôstojnosť a to, ako sa prezentuje, je to za hranicou. Ako detská hviezda pritom bola milá a urobila peknú kariéru.
Okrem hudby si sa svojho času venoval aj fotografovaniu, pričom o výsledky pestovania tejto záľuby bol značný záujem. Stále sa mu venuješ?
Fotografovaniu sa už nevenujem. Využívam fotografovanie na zverejňovanie snímok na sociálnej sieti. V poslednom čase najviac fotím svojho psa.
A sme pri tvojej obľúbenej téme. Pokračuješ v pomoci a podpore útulkov pre opustené zvieratá?
Áno. V tejto oblasti to nie je o nejakej kariére. Keď môžem podporiť nejaký projekt v oblasti útulkov, tak sa vždy rád zapojím. Aj počas posledného turné moja priateľka zorganizovala finančnú zbierku a keďže veľa mojich fanúšikov je psíčkarov, vyzbierali sme slušnú sumu určenú na pomoc opusteným psíkom. Na jej podnet sme si adoptovali psíka z útulku. Som veľmi rád, že sme mohli urobiť jednému psíkovi pekný život, lebo myslím si, že u mňa ho taký naozaj má. Dlho som si myslel, že starostlivosť o psa nezvládnem. Môj pes musí hlavne zvládať cestovanie, čo mu ide dobre. Foxy miluje hotely, šatne, rada chodí na zvukové skúšky. Je veľmi kontaktná a necháva sa obdivovať. Je skrátka "z branže"... (smiech). Ale všetko záleží na tom, či sa majiteľ psíkovi dostatočne venuje. Je to takisto vzťah, alebo iný druh lásky.
Na poslednom koncertnom turné ste sa aj so skupinou Indigo predviedli v skvelej forme. Koncerty boli vypredané, nadšení fanúšikovia s tebou odspievali všetky piesne, ovácie nemali konca. Na svete je tvoje prvé DVD. Aké sú tvoje najbližšie hudobné plány?
Robím na nových piesňach, ale zatiaľ o tom nechcem hovoriť, lebo je to ako s dieťaťom. Počkajme, než sa narodí.
Album ROCKmi overené i posledná koncertná šnúra ukázali, že rockovejšia poloha ti svedčí. Prezraď aspoň, budeš v tejto rockovej polohe pokračovať?
Musím povedať, že v poslednej dobe mi je najviac blízka rovina, v akej spievam piesne Úplné bezvetrie alebo Agáty. Napríklad pieseň Agáty bola dlho nepovšimnutá, lebo vznikla v čase, keď hudobný vkus na Slovensku išiel niekam úplne inde. A keď som zostavoval album ROCKmi overené, tak som si povedal, že tam nedám len veľké hity, ale aj moje srdcovky - Agáty a Udobrenia. Texty k obom sa dotýkajú témy ľudských vzťahov.
Texty k tvojim piesňam sú všeobecne rovnocennou zložkou k hudobnej...
Ako textár som nastavený tak, že moje pesničky, až na malé výnimky, musia mať v sebe niečo, čo označujem ako "globálna metafora". Napríklad pieseň Psi sa bránia útokom je o vernosti, ktorú symbolizuje pes, Agáty sú o smrti a ľudskej súdržnosti, ktorú symbolizujú prepletené korene agátového stromu. V pesničke Len pomaly som použil cválajúceho koňa ako symbol slobody a voľnosti. Pieseň Krásny zadok nie je o ženskom pozadí, ale o tom, ako je ľudstvo polarizované. A táto globálna metafora mi v súčasnosti dosť chýba v textoch piesní nových interpretov. Často v rádiu počujem pesničku, kde sa dokola opakuje niečo na spôsob "má ma rada, nemá ma rada, bude ma mať rada...". Tí, ktorí poznajú moje piesne, vedia, že slovo "láska" sa v mojich textoch vyskytuje veľmi zriedkavo. Mám pocit, že viacerí textári s týmto slovom narábali dosť neopatrne a necitlivo. K obsahu slova láska sa dá predsa dostať aj bez toho, aby sme to slovo vyslovili.
Autor: Ivan Straka
Foto: Marko Erd - archív Hudba.sk
Súvisiaci interpreti: Peter Nagy
