Leto umiera rýchlo
Cez páchnuce mraky letných mušiek
Záhrada tisíckami spôsobov puchne
Navždy prepadnutý do snov nadpozemských
Škriabem sa do hrobu kde spočíva mŕtvy nazaretský
Pozorujem búrku prichádzať
Temnota vyvoláva moje meno
Stromy začínajú nepokojne rásť
Cítia zmenu obdobia na svete celom
Ich plody načisto zhnili
Kedysi ich zakázali a na smrť odsúdili
Pradeno života klame kruto
Na okraji raja previsnutom
Rozďavené vetry nenávisti uvoľnili
Výšku tehlových veží tak že slnko zatienili
Pazúrmi mu závoj roztiahli
Sťažnosti sú márne, prichádza náš čas za pár dní
Jeseň svoje zlaté krídla rozťahuje
A dláždi cestu pre neviditeľných
Zamotaná sieť z priadze zla nakoniec všade poletuje…
Zárodok zimy zo stehien neplodných
Pošle znovu, nevidiacim smer ukazuje
Bezuzdne do oblohy odletí keď opraty odhodí
Modlia sa k mesiacu v splne
Diana sa s nekonečným pôvabom pohybuje
Do blankytu súmraku ju obaľuje samota
Koľko tajomstiev sa z tvojej tváre prečítať dá?
A potom vznešenosť rozoznajú?
Rozpoznajú krásu uväznenú v spánku snov smrteľných
A v purpurových moriach čo na zamrznutých pobrežiach krvácajú?
Dokáže ich “boh” urazenej lásky
Zmierniť našu vládu z náhorných planín
Alebo ustúpi v strachu z chaosu čo by sme vojnou rozpútali?
VOJNA!
Vytrhni klince z celej sily
Vysloboď sa z väzenia temnej hlbiny
Vyhasínajú septembrové modlitby
Zapáľ svätyne baránkov nevinných
Postav sa na čelo povstania
Proti svetu ktorý konca-kraja nemá
“Sme tým čím sme, čím budeme, znova…”
Zjav sa; zahalený násilím pôjdeš
Svojich najbližších poteš
Krvou pošpiň pokojný súmrak
A nech ťa ostatní tak…
Leto umiera…
Cez páchnuce mraky letných mušiek
Záhrada tisíckami spôsobov puchne
Navždy prepadnutý do snov nadpozemských
Škriabem sa do hrobu kde spočíva mŕtvy nazaretský
Pozorujem búrku prichádzať
Temnota vyvoláva moje meno
Stromy začínajú nepokojne rásť
Cítia zmenu obdobia na svete celom
Ich plody načisto zhnili
Kedysi ich zakázali a na smrť odsúdili
Pradeno života klame kruto
Na okraji raja previsnutom
Rozďavené vetry nenávisti uvoľnili
Výšku tehlových veží tak že slnko zatienili
Pazúrmi mu závoj roztiahli
Sťažnosti sú márne, prichádza náš čas za pár dní
Jeseň svoje zlaté krídla rozťahuje
A dláždi cestu pre neviditeľných
Zamotaná sieť z priadze zla nakoniec všade poletuje…
Zárodok zimy zo stehien neplodných
Pošle znovu, nevidiacim smer ukazuje
Bezuzdne do oblohy odletí keď opraty odhodí
Modlia sa k mesiacu v splne
Diana sa s nekonečným pôvabom pohybuje
Do blankytu súmraku ju obaľuje samota
Koľko tajomstiev sa z tvojej tváre prečítať dá?
A potom vznešenosť rozoznajú?
Rozpoznajú krásu uväznenú v spánku snov smrteľných
A v purpurových moriach čo na zamrznutých pobrežiach krvácajú?
Dokáže ich “boh” urazenej lásky
Zmierniť našu vládu z náhorných planín
Alebo ustúpi v strachu z chaosu čo by sme vojnou rozpútali?
VOJNA!
Vytrhni klince z celej sily
Vysloboď sa z väzenia temnej hlbiny
Vyhasínajú septembrové modlitby
Zapáľ svätyne baránkov nevinných
Postav sa na čelo povstania
Proti svetu ktorý konca-kraja nemá
“Sme tým čím sme, čím budeme, znova…”
Zjav sa; zahalený násilím pôjdeš
Svojich najbližších poteš
Krvou pošpiň pokojný súmrak
A nech ťa ostatní tak…
Leto umiera…