Marika Gombitová

Keď zametú
blázon vietor sám parkom blúdi
a smetie hrá baladu o jarmočnej púti
Keď bezcenné lósy
Sny cukrových vát
zbiera ktosi z čiernych blát
Keď zametú ver mám to tiež rád

Keď zametú
tiahne nocou preč cirkus slávny
a na doskách zostávame my
dvaja klauni
Keď vietor nás líči
smeje sa plač
a z diaľky sa blíži
koniec náš
Keď zametú vždy sólo má plač

Keď zametú
bývam veľmi sám
preto ver mi
Keď zametú
kráča so mnou môj dvojník čierny
Keď zametú a spustí sa dážď
Keď ruky chladné láska máš
Keď zametú tak za mnou plač

Zostanú hviezdy a klauni
Trocha smutní nad vodou
Ušiel im cirkus snov slávny
A tak smútia nad vodou
Keď vietor nás líči
Smeje sa plač
A z diaľky sa blíži koniec náš
Keď zametú vždy sólo má plač