Hudobné ceny Radiohead_Awards 2021 už poznajú svojich víťazov a ja sa teraz povenujem finalistom kategórie Hard & Heavy, tak ako som sľúbil v predchádzajúcom článku. V ňom som sa snažil zhrnúť najlepšie počiny, ktoré u nás v rámci metalu a jeho rôznych subžánrov minulý rok vznikli, ale nezmestili sa do Top 5. Teraz je čas predstaviť albumy tých najlepších, aspoň podľa odbornej poroty.
Autumn Nostalgie - Ataraxia
Zastúpenie black metalu v najlepšej pätici je u nás už samozrejmosťou, aj keď tentokrát má prívlastok post-. Ide dokonca o obhajcu minuluročného víťazstva v tejto kategórii, ktoré sa kapele podarilo dosiahnuť s debutovým albumom Esse Est Percipi. Víťazom sa nakoniec stal niekto iný, ale o tom neskôr.
Ako už býva v black metale zvykom, aj za týmto projektom stojí jedna osoba. Šamorínsky rodák Almásy Gergely, alebo len A.G., je mozgom a autorom projektu. Na Ataraxii nadväzuje na úspešný debut a opäť ide o atmosferický post-black metal, kde sa striedajú klasické blackové postupy s rôznymi netradičnejšími melodickými vyhrávkami, dokonca občas vo veselších durových tóninách, ktoré by ste v "true" blacku hľadali márne.
Texty sú v maďarčine a do blacku sa tento jazyk hodí náramne, navyše lídrov prednes je excelentný. Skladby sú väčšinou v strednom tempe, ktoré oveľa viac vyhovuje budovaniu atmosféry ako zbesilé blastbeaty, ale z času na čas by nebolo od veci trošku sa prebehnúť. Tento projekt je však samozrejme o niečom úplne inom ako o rýchlosti a zúrivosti, tú treba hľadať na iných nahrávkach z minuloročného výberu.
Ataraxia je album pre fanúšikov melancholicky ladených atmosferických kompozícií, popretkávaných ambietnými vsuvkami. Nachádzajú sa tu aj dve vyslovene ambientné inštrumentálky The Dark Night of the Soul a záverečná Shadow of Summer Trees. Opätovná účasť Autumn Nostalgie v najlepšej pätici je pre mňa trošku prekvapením. Niežeby sa jednalo o zlý materiál, to ani náhodou, ale konkurencia práve v blackovom subžánri bola tento rok mimoriadne silná a podľa môjho názoru tam boli aj lepšie nahrávky. Ale v tom je čaro rôznorodej poroty, že každý to vidí podľa svojho vkusu a evidentne sa našiel dostatočný počet porotcov, čo to videli tak, že si Autumn Nostalgie účasť medzi najlepšími naopak zaslúži.
Čad - Medvede
Čad registrujem takmer od úplných začiatkov, ešte keď som na konci 90. rokov pôsobil v kapele Cry Out a pozvali nás zahrať si s nimi koncert v Pezinku. Vtedy už Čad tvorili súrodenci Baška a Pišta, neskôr sa pridal Valér zvaný Tornád. Z toho sa časom stal Baškin partner, čiže ide o komplet rodinnú kapelu. Bašku teraz zamestnávajú aj rodičovské povinnosti a basgitaru musela zavesiť na čas na klinec, ale pokiaľ sú moje informácie správne, tak do tvorby kapely stále zasahuje.
Úlohy zastupujúceho basgitaristu sa najprv zhostil Roman "Hulo" Hulín, žijúca legenda domácej scény, ktorý okrem vlastného projektu Romanes hral aj v Testimony, Lumen, Davovej Psychóze, Inekafe a kde nehral, tak toho vozil s tourbusom. Po ňom nastúpil Janko Klíma, známy ako Kněží - profesionálny multinštrumentalista s vyštudovanou katedrou žurnalistiky a muzikológie, ktorý keď hudbu nehrá, tak o nej zanietene rozpráva v rádiu Devín.
Z death grindových začiatkov Čadu sa za dve dekády a deväť albumov vyvinul štýl, ktorý ja pracovne nazývam "slovak core", najmä pre množstvo lokálnych špecifík použitých v tvorbe kapely. Čad vnímam ako jednu z prvých skutočne undergroundových kapiel, ktorá uspela so slovenskými textami a podarilo sa jej do hudby prepašovať zbojnícku symboliku. Minuloročný album Medvede” je druhým v akuálnej zostave a je z neho cítiť, že chlapci sa odvtedy, ako sa hovorí, viac oťukali. Nahrávalo sa opäť v jednom z najlepších štúdii mimimálne v strednej Európe, teda v pražskom SONO pod dohľadom Milana Cimfeho a Pierra Gougesa.
Už od prvých tónov úvodnej skladby Dostal som od otca sekeru sa na nás valí slovak core v plnej paráde - mohutná hradba thrash-coreových riffov, Pištov zverský, ale stále zrozumiteľný rev, Kněžího bublajúca basa a celé to neskutočným spôsobom diriguje z bubeníckej stoličky tornádo Valér. Na bicie mám proste slabosť, vždy som sa to tajne chcel naučiť a v puberte som bol preborníkom v airdrummingu. Milujem, keď sa bubeník nielen dobre počúva, ale aj sa na neho na koncertoch dobre pozerá. Proste to nešetrí, tie údery je vidno aj z diaľky, máte pocit, že už už vypustí dušu, a pritom to všetko robí s ľahkosťou a úplne prirodzene, akoby rukami netrieskal po bubnoch, ale maľoval. Valér je presne takým bubeníkom a cítiť to aj na albume.
Čad nám nedajú vydýchnuť ani na chvíľu, ale na to sme si už za tú dobu zvykli a tak to máme radi. Keď sa aj náhodou na chvíľu spomalí, o to viac to zhutnie a valcuje ako povedzme v skladbe Buldozér. Keďže sme v podstate rovesníci a vyrastali sme na tej istej muzike, veľmi ma potešil Železný mejdan, pocta českému metalu 80. a 90. rokov spievaná komplet v češtine a aktuálne aj s podareným klipom. Toto keď zaradia do koncertného setlistu v Čechách, tak to bude mazec.
Pre mňa osobne sú vrcholom albumu Urážanie hudby a Ku dnu, najmä kvôli silným textom. Každopádne všetkých všetkých skladieb funguje výborne ako celok a ani sa nenazdáte a album je na konci. Pre mňa je fascinujúce, že zatiaľ čo ja som od tých 90. rokov vystriedal niekoľko kapiel, z ktorých už asi žiadna nefunguje, Čad je tu stále a silnejší ako kedykoľvek predtým. Držím im palce, aby tu ešte aj dlho boli a inšpirovali ďalších mladých slovak coristov.
Catastrofy - Taký je život
S Catastrofy som sa naopak prvýkrát stretol relatívne neskoro, ale o to intenzívnejšie ma to zobralo. Kamarát potreboval pomôcť s domácou predkapelou na koncert thrashovej legendy Destruction v Bratislave, tak som mu odporučil Catastrofy, ktorí sú najznámejšími reprezentantami tohto štýlu na Slovensku. S chalanmi sme sa dohodli a ja som sa tešil, čo predvedú naživo. No a samozrejme, že mi padla brada a to z viacerých dôvodov. Catastrofy neboli predkapelou, to ani náhodou, ale regulérnym co-headlinerom. Dokonca mali kotol väčší ako Destruction a tvorili ho prevažne ľudia starší odo mňa (mám 40).
Nepoznám inú mladú metalovú kapelu, ktorú by aktívne počúvali domáci metaloví veteráni v takej miere ako Catastrofy. Tí ľudia mali ich tričká, vedeli texty pesničiek a spievali ich spolu s nimi od začiatku do konca. Zimomriavky mám vždy, keď si na to spomeniem, pretože za celých tých cca 25 rokov, čo sa aktívne motám okolo metalu, som u nás nič podobné nevidel. Ani neviem ako a zrazu som sa sám ocitol v kotli a s hurónskym rehotom mával nad hlavou neviditeľnou valaškou, presne podľa pokynov Hrdloreza Borisa. Jeho práca s publikom je ďalším z dôvodom padnutej brady, jednoznačne najlepší domáci frontman, akého som videl. No a samozrejme najdôležitejším dôvodom je samotná tvorba - poctivý old school thrash, ale v modernom šate s kopou humoru, nadhľadu, ale aj tém na zamyslenie.
Skončilo to tak, že som si kúpil všetky CD, ktoré vtedy mali, a bundu. Merch a celkovo vizuálna identita Catastrofy je rovnako silným zážitkom ako ich hudba a výborne sa navzájom dopĺňajú. O dôležitosti vizuálu a o fungovaní kapely v dnešnej dobe, najmä na sociálnych sieťach, by mohli pokojne prednášať väčšine slovenských kapiel, pretože aj v tomto sú podľa mňa jedni z najlepších. Je to už pár rokov, ale vidím to pred sebou akoby to bolo včera a debutový album Zbojnícky tanec mám odvtedy stále v aute a viem ho naspamäť. Čad bol prvý, kto do metalového undergroundu prinesol zbojnícku tematiku, ale Catastrofy ju dotiahli do dokonalosti a postavili si na nej svoj imidž. Od vtipných a originálnych prezývok jednotlivých členov, cez texty pesničiek až po dizajny na tričkách je všetko napáchnuté zbojníčinou. Teda, platilo to do minuloročnej platne.
Od tretieho albumu sa zvykne veľa očakávať. Keď sa kapele podarí debut tak ako Catastrofy a aj s dvojkou dokáže nadviazať na silný materiál z prvotiny, väčšinou sa potom snaží z toho tretieho spraviť "opus magnum”. Taký je život je podľa môjho názoru lepší ako jeho predchodca a zvukovo a technicky vyzretejší ako debut, chýba mu ale jeho spontánna dravosť. Zároveň ide o najdlhší album kapely, napriek najnižšiemu počtu skladieb. Krátke dvojminútové vypalováky vystriedali vyspelé thrashové kompozície so stopážou štyri minúty a viac.
Úvodná Pod pieskovým kopcom predstaví históriu kapely a kto pozná jej zmysel pre humor, toho neprekvapí fúkacia harmonika ku koncu skladby. Nasledujúca Gdo si ty? je thrashovica ako z debutu s parádnym gitarovým sólom hneď v úvode a je asi mojou najobľúbenejšou skladbou na albume. Soroš a pičoviny sa snaží otvoriť oči ľuďom, veriacim v ozdravné účinky Sava a v plochosť Zeme, v čom im veľmi držím palce, pretože tento fenomén začína byť stále desivejší.
Spomalenie prichádza s Vojakom v poli, najdlhšou skladbou v histórii kapely s príjemným stoner-rockovým feelingom. Prasknuté čelné, nízky plat klame telom. Zo začiatku sa tvári, že bude epickou inštrumentálkou, typickou pre thrashové albumy 80. rokov, ale zhruba v polke to čelné naozaj praskne a už sa to rúbe hlava nehlava. Výchova strachom mi je blízka hlavne textom, pretože rovnako ako Boris, aj ja som otcom a vyzerá to tak, že sme boli "vychovaní rovnako, jak milióny pred nami" a sám teraz zápasím s tým, aby som výchovu strachom neprenášal na svoje deti.
Titulná Taký je život prekvapí okrem iného aj Borisovou fistulou a rapom a ako už názov napovedá, je o tom, aký je život, raz si hore a raz dole. Už som sa bál, že to bude bez fujary, ale tá aj s drumbľou prišla v záverečnej Echo v raji, ktorá je krásnou bodkou za celým albumom. Konštatovať, či ide alebo nejde o najlepší album kapely si netrúfam. Podľa môjho názoru je určite najdospelejší. V textoch pribudlo vážnych tém, ale to si vyžaduje táto zvláštna doba a pesničkám pribudli minúty a sú prepracovanejšie. Je to výborný album a je zároveň dôkazom toho, že aj u nás sa dajú robiť veci nápadito a hlavne na skutočne profesionálnej úrovni.
Iný pohľad na album Taký je život od Mateja Sekerku
Cranial Void - Celestial
A máme tu absolútneho, pre mnohých možno prekvapivého víťaza v kategórii Hard & Heavy. Je to už druhý rok po sebe, čo zvíťazila kapela s debutovým albumom. To svedčí o rastúcej kvalite nových kapiel a nielen kvantite, keďže tento rok bolo myslím historicky najviac nahrávok zo všetkých doterajších ročníkov. Celestial je mojím prvým stretnutím s Cranial Void a bola to láska na prvé počutie. Death metal s neskutočnými inštrumentálnymi výkonmi, brutálnym vokálom a natlakovanou produkciou, tento vzorec u mňa funguje už od čias, keď som prvýkrát počul Tomb Of The Mutilated od Cannibal Corpse.
Nemám rád také tie prirovnania, že "na slovenské pomery je to super" alebo "vôbec by som nepovedal, že to sú Slováci, ale niekto svetový", pretože toto aspoň v metale už dávno neplatí a nemusíme sa krčiť pred zahraničnými hviezdami, ktorým našinci častokrát na spoločných pódiách nakopú zadky, samozrejme v dobrom a len hudobnými výkonmi. Pri Cranial Void mi však iné nezostáva, pretože to naozaj znie svetovo. Kompozície, hráčske výkony jednotlivých muzikantov, produkcia sú na takej úrovni, že by mi pri "blind listeningu" naozaj asi ani vo sne nenapadlo, že ide o debutový album kapely zo Šale.
Okrem bicích, ktoré sa nahrávali v skalickom štúdiu M2, sa všetky ostatné nástroje a spev nahrávali pod dohľadom Jakuba Spiszaka a o výsledný mix a master sa potom postaralo štúdio No Silence v Maďarsku. Mimochodom, je to už tretíkrát, čo som tento rok narazil na meno Jakub Spiszak v súvislosti s vynikajúcou nahrávkou, ale k tomu sa ešte vrátim neskôr.
V death metale je úplne jedno, v akom jazyku spievate, pretože hlas sa považuje skôr za ďalší nástroj a v angličtine sa "growluje" predsa len lepšie, čiže v tomto prípade som angličtinu privítal. Nehovoriac o tom, že s touto tvorbou môžu mať chalani úplne kľudne svetové ambície a tam je angličtina jednoznačne plusom. Album otvára príjemná inštrumentálka Years of No Light, ktorú ocenil aj náš takmer nemetalový šéfredaktor a čudoval sa, kde je tá brutalita, čo som spomínal. Hovorím mu, počkaj si. A dočkal sa. Apex Predator vám vybije zuby hneď prvým úderom a už sa na nás sypú blastbeaty a všetko ostatné, čo ku kvalitnému a v tomto prípade aj modernému death metalu patrí.
Nebudem rozpitvávať skladbu po skladbe, keďže ide o koncepčný album, ktorý sa venuje bytosti, čo si po stovkách prežitých životov hľadá miesto vo svete. Okrem úvodnej pecky ma zatiaľ po zhruba dvadsiatich počutiach zaujala hneď nasledujúca Devourer of Stars, epická, najdlhšia a najpestrejšia vec Oblivion a moderná, až coreová záležitosť World of Lies pripomínajúca The Black Dahlia Murder alebo Whitechapel. Budem sa opakovať, ale aj tento album sa počúva úžasne od začiatku do konca a za 46 minút vám dôkladne prevetrá dutinu lebečnú. Cranial Void gratulujem k víťazstvu a želám si, aby po úspešnom debute nasledovalo rovnako úspešné turné po kluboch.
Small Town Life - Common Grey
Tak a teraz sa môžeme vrátiť k Jakubovi Spiszakovi. Okrem toho, že je nepochybne šikovným a talentovaným štúdiovým inžinierom, ktorý sa podieľal na zvuku víťazov Cranial Void alebo na aktuálnej novinke post-blackovej Besny (viac v recenzii), je aj bubeníkom post-rockovej kapely Our Stories a spevákom, gitaristom a hlavným skladateľom kapely Small Town Life. Účasť tejto kapely v najlepšej päťke kategórie Hard & Heavy bola pre mňa asi najväčším prekvapením, hlavne preto, že ide o síce surový, ale príjemný pesničkový garážový rock. Aj to je však dôkazom širokého záberu domácej hard&heavy scény, kedže medzi najlepšími sú zástupcovia black metalu, death metalu, thrash metalu, povedzme že slovak coru a v porovnaní so všetkou tou zverinou oveľa jemnejšieho garage rocku.
Small Town Life okrem Jakuba tvoria ešte basgitarista Martin Fratrič a bubeník Philip Petison. Spoločne nahrali jedenásť chytľavých pesničiek, z ktorých cítiť šesťdesiatkový rock mixnutý grungeom a stoner rockom z deväťdesiatok a všetky spája špinavá a surová produkcia. Niektoré skladby sú svižnejšie, ako napríklad budúca hitovka You Don't Hold Me Down alebo otváracia Emptiness s parádnym Jakubovým sólom, iné pomalšie a zadumané ako You Said a Out Of Lights a niekde medzi sa nachádza moja obľúbená Matchless Seal.
Aj v prípade Common Grey ide o silný debutový materiál a vzhľadom na anglické texty aj s exportným potenciálom. Neviem, prečo sa Small Town Life rozhodli pre používanie angličtiny, možno práve pre zahraničné ambície alebo im to proste takto viac vyhovuje, ale je to v podstate jediná vec, ktorú by som albumu vytkol. Nechápte ma zle, tie pesničky sú výborné, ale mám obavy, že sa stratia v mori podobnej produkcie zo zahraničia. Naopak, na domácej scéne žalostne chýba svieži vietor v podobe mladej, surovej kapely s naozaj chytľavým materiálom a textami v slovenčine. Jakub totiž spieva perfektne, no v angličtine to až príliš pripomína kapely, ktoré tu už boli. Porovnávanie s velikánmi ako Layne Staley alebo Kurt Cobain môžu byť pre speváka dvojsečnou zbraňou, a mňa by naozaj zaujímalo, ako by to znelo v slovenčine. No nech už je budúcnosť kapely v akomkoľvek jazyku, prajem im veľa úspechov, pretože na to majú.
Kto sa dočítal až sem, tomu srdečne gratulujem a ďakujem za záujem o domáce kapely! Týmto sám pre seba definitívne uzatváram metalový rok 2021 na Slovensku a odchádzam na pár dní do ticha niekam do lesa.
Prečítajte si tiež: Rádiohlavy za rok 2021 získali Chiki Liki Tu-a, Isama Zing aj Tamara Kramar
Autor: Tomáš Danišovič
