Diskusie o najlepších koncertoch na Pohode sú vždy plné rozdielnych názorov a zážitkov. Nielen kvôli starému známemu "sto ľudí, sto chutí", ale aj preto, že na výber je toľko rôznych možností, že každý návštevník festival zažije úplne inak. Svedčí o tom aj týchto päť rôznych pohľadov na tohtoročné highlighty. Pridajte v diskusii tie svoje.
Michaela Žureková
Katarzia a Valihora
Spojenie svojskej pesničkárky a jedného z najlepších slovenských bubeníkov príjemne prekvapilo a potešilo. Skladby Katarzie dostali v prevedení s kapelou úplne iný nádych a nestratili dušu, ktorú majú v klasickej podobe len s gitarou. Bolo krásne vidieť, ako im to na pódiu funguje a ako radostne reaguje publikum. Skvelá bola bodka v podobe skladby Princezná Lolita, ktorú Katarzia venovala Jurajovi Kušnierikovi.
Lola Marsh
Lola Marsh sa stali miláčikom nášho najväčšieho festivalu a je to "must see". Ak by mala nejaká kapela v súvislosti s koncertom zosobňovať slovo pohoda, tak sú to práve oni. Medzi skupinou a niekoľkotisícovým davom sa vytvorilo puto, ktoré Lola Marsh okomentovali slovami, že sa tu cítia ako doma pri rodine. Atmosféra bezstarostnosti a radosti bola toho jasným dôkazom.
Prečítajte si: Izraelská senzácia Lola Marsh: "Chceme robiť pesničky, ktoré s ľuďmi zostanú"
David Koller
Z tohto koncertu na hlavnom pódiu som najprv mala trochu obavu, lebo hoci sa Koller na Pohode predstavil už štvrtýkrát, ešte som ho tam nemala možnosť vidieť a netušila som, ako do lineupu zapadne. A zapadol úctyhodne. Aj s novými piesňami, aj s kultovými hitmi skupiny Lucie.
Roísín Murphy
Ak ste sa z akéhokoľvek dôvodu nezúčastnili polnočnej piatkovej diskotéky Parov Stelar, mohli ste sa v sobotu vytancovať na kultivované elektro v podaní Roísín Murphy. Jedna z najbláznivejších performance na Pohode, ktorá však mala punc dospelej nevšednosti a elegancie.
Sigur Rós
Niekomu tento koncert sadol, niekomu nie, ale určite patrí k tým, na ktoré bude človek ešte dlho spomínať či nad nimi uvažovať. Najfascinujúcejšie azda bolo, že kapela prišla na pódium dať zo seba všetko a zdalo sa, že nekomunikovala s nikým iným, iba s hudbou. Dav pod pódiom nedostal žiadne vrelé slová či ostentatívne príhovory. O to krajšie však bolo vidieť na tvárach hudobníkov vďačnosť a radosť po odohraní koncertu. Magické.
Zdroj: Martina Mlčúchová Sigur Rós (foto: Martina Mlčúchová)Michaela Ivaničová
Xenia Rubinos
Temperamentná speváčka a klávesistka má síce v pase americkú štátnu príslušnosť, ale v žilách jej koluje viac než kvapka kubánskej a portorikánskej krvi. Vyštudovaná speváčka rozhýbala v piatok popoludní Európa stage nepravdepodobnou kombináciou hiphopovo – jazzového prednesu na pozadí živelných bubnov a občasnými výkrikmi takmer “björkovskej” kvality. Girl power v najčistejšej podobe!
Throwing Snow
Red Bull Music Academy Stage, ktorý mal tento rok na Pohode premiéru, priniesol exkluzívny výber z najkvalitnejšej domácej aj svetovej elektroniky. Londýnsky producent Ross Tones alias Throwing Snow preto dokonale zapadol do jeho lineupu. Vďaka jeho euforickému polnočnému setu som toho z piatka na sobotu zažila ešte dosť. Kto pozná jeho tvorbu iba z nahrávok, o veľa prišiel. Dokonalá súhra upokojujúcich funky a dubstepových plôch a ľadovo chladného housu ma nabila na mesiac dopredu. Naozaj treba počuť (a vidieť) naživo.
K-X-P
V záplave elektroniky zafungovali fínski elektro-rockeri ako plátok nakladaného zázvoru k porcii sushi. Na ich vystúpenie som zablúdila medzi dvoma dídžejskými setmi na RBMA stage. Výbušná, temná energia, ešte znásobená tmavým stanom, dvaja bubeníci v čiernych habitoch s kapucňami, výrazná basa a mimozemský spev Tima Kaukolampiho vytvorili v pohodovom vesmíre “čiernu dieru”, ktorá ma po hodine vyvrhla očistenú a pripravenú na ďalšie elektronické dobrodružstvá.
Poliça
Minneapoliská speváčka Channy Leaneagh vytvorila s producentom Ryanom Olsonom elektro-popové duo Poliça, ktoré v sobotu pohladilo uši hladkými elektronickými plochami, krehkým, zaujímavo sfarbeným vokálom Channy a sviežou fúziou trip-hopu, R&B a goth popu. Skladby z tretieho albumu United Crushers sú nenáročné na sústredenie a zároveň dostatočne sofistikované, aby zaujali. Odzneli aj staršie veci z nahrávok Shulamit a Give You the Ghost. Roztancovať ľudí počas tretieho popoludnia hudobne nabitého festivalu a v 30-stupňovej horúčave nie je jednoduché, ale Poliça to dokázali s bravúrou. Jednoznačne festivalová kapela.
DJ Shadow
"Otec trip-hopu" si na Pohode zahral už v roku 2007 a jeho vláčne rytmy s prepracovanými vizualizáciami, prevažne z nového albumu The Mountain Will Fall, spravili dokonalú bodku za vydareným festivalom. Hoci novinka ničím nezaostáva za staršou tvorbou, podľa miery ovácií publikum (a aj mňa) najviac potešil kultovkami ako Midnight In a Perfect World či Six Days. Sympatická bola aj prirodzená komunikácia s publikom. Je vidieť, že Joshua Paul Davis stojí aj po rokoch slávy nohami pevne na zemi, hoci tóny z jeho dielne dokážu doslova "odpáliť dekel". Čistá láska.
Zdroj: Martina MlčúchováPoliça (foto: Martina Mlčúchová)Ján Papač
Honeyblood
Tvrdenie, že na kapelu treba viac ako dvoch, asi nikdy nezomrie, no jeho pravdivostná hodnota sa dramaticky znižuje po každom koncerte ako bol tento. Jedna do toho trieskala, až som za bicími hľadal Tommyho Clufetosa, druhá hrala na gitare a spievala tak, že som si stránku o tom, že sú na scéne len zopár rokov, musel pre istotu načítať znova. Ak existuje paralelný vesmír, v ktorom hrajú rádiá indie, singel Killer Bangs od Honeyblood tam musí byť varený-pečený ako Happy od Pharrella svojho času u nás. Baby, dúfam, že sme sa nevideli naposledy!
It’s Everyone Else
Túto kapelu organizátori Pohody údajne našli na nejakom showcase a pri zostavovaní programu následne strčili do kontajnera, v ktorom sa ledva dalo dýchať a zrakové vnemy si človek viac-menej domýšľaľ. Zozadu nebolo naozaj vôbec nič vidno (vzhľad kapely som si dodatočne Googlil) a melódie a spev boli skôr neurčitými zvukovými zhlukmi. Lenže koncert, pri ktorom je energia valiaca sa z temnoty alfou a omegou, ani nič iné nepotrebuje. Ak raz bude v encyklopédiach kolonka minimalistický metal na klávesoch, budú tam It’s Everyone Else. Držím palce pri dosahovaní prvej tisícky fanúšikov na Facebooku. :)
Eagulls
Ak ste počas Sigur Rós zatvorili oči, veľmi ľahko ste sa mohli ocitnúť na Islande. Ak ste zavreli oči počas vystúpenia skupiny Lola March, zrejme ste sedeli na obláčiku niekde v nebi. A keď ste v piatok popoludní zavítali na Budiš stage, zrazu ste sa preniesli do anglického klubu v 80. rokoch - na koncert, v ktorom sa new wave mieša s punkom a naliehavý spev nie a nie prestať. Možno Eagulls neobjavili nič nové, ale aj vďaka nim žijú The Clash a Joy Division ďalej a Robert Smith môže pre každý prípad rátať so solídnym vokálnym dvojníkom. Nabudúce to ešte vyskúšajme za tmy a bude to dokonalé.
Midi Lidi
Raz na jar, v jedno víkendové ráno, som bol v nemenovanom obchode v pyžame a blízke okolie na to reagovalo so zdvihnutým obočím. Petr Marek z Midi Lidi v niečom podobnom koncertoval pred tisíckami ľudí a pri pohľade na neho som si uvedomil, že outfit, v ktorom by vyzeral prirodzenejšie, si ani neviem predstaviť. Podobne je to aj s ich koncertami. Mnoho vecí, ktoré by u iného zoskupenia boli cez čiaru, u nich dokonale funguje - od divných textov, cez Marekove obskúrne tanečné kreácie až po svojské poňatie “Atari hudby” a originálnu komunikáciu s publikom. A čo je veľmi dôležité, nie sú originálni len na jedno použitie. Preto ste aj z ich koncertu v Space aréne odchádzali s pocitom, že o rok ich chcete vidieť znova. Bonusový palec hore za cover A Forest od The Cure!
RozpoR
Môže byť ľudskosť radikálna? Ak ju máme počuť, je to dokonca nevyhnutné. RozpoR ukazuje ako na to už roky, na Pohode sa tak stalo v zaplnenom Európa stane v noci zo soboty na nedeľu. Kým na väčšine ich koncertov sú za ohrádkou antifáci, na trenčianskom letisku si ich možno zo zvedavosti prišli pozrieť aj iné skupiny obecenstva. Viem, že niektorým sa to možno aj nepáčilo, ale tak to už pri kapelách, ktoré sa ani nemajú páčiť každému, býva. Na čom sa ale môžeme zhodnúť je, že to bola úprimná oi-punková jazda s radikálnym slovníkom a hudobným prejavom z garáže. Antifácke vlajky, rozmlátená gitara v publiku (dúfam, že tá trafená baba je v pohode), to veru na Dohode nezažijete. RozpoRu vďaka.
Zdroj: Viki KollerováIt's Everyone Else (foto: Viki Kollerová)Dalibor Kocián alias Stroon
Koreless
Mal som tú česť spoznať tohto mladého pána osobne pred dvoma rokmi, keď sme pred ním hrali s Never Sol na RBMA bass campe v Slovenskom rozhlase. Už vtedy na mňa zapôsobil ako veľmi skromný, no do hudby ponorený človek. Jeho (post)-ambientná/(tak akurát)experimentálna tvorba je v značnej miere postavená na melodickom loopovaní malých mikro-kúskov vokálnych samplov. Na Pohode však predviedol skladby obohatené o rytmické fragmenty, ktoré nikdy nedostali plnú tanečnú podobu (napr. kopák, snare, hi-hat) ale vždy zostali tesne pred vrcholom, čiže šlo o dokonalú “tantrickú” hudobnú skúsenosť. V spojení s dokonalým minimalistickým light designom a veľmi decentným, no v druhej polovici setu efektným využitím LED plochy, mi jeho produkcia priniesla asi najsilnejší zážitok festivalu.
Ho99o9
Na tento projekt s nevedno-ako-sa-vyslovujúcim názvom (že vraj "horror”) ma upozornili fanúšikovia experimentálnejšej hudby. Škatulka temný hip-hop v popiske spravila svoje a ja som v sobotu o pol noci poslušne stál v Európa stage. Americká vlajka obrátená naopak, pod ňou základná sada bicích a k tomu aparatúra, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani Sunno))) alebo My Bloody Valentine (dve z najhlučnejších kapiel na svete). Ako prvá osoba sa na pódiu zjavil tlstejší pánko s kuklou a digitálnou kamerou, ktorá snímala dianie v stane, po ňom nasledoval bubeník a dvaja černošskí MCs. Metalové podklady síce išli z “playbacku”, ale tá energia, ktorá bola v stane, ma takmer odfúkla. Poctivý hardcore z 90-tych rokov, líznutý crossoverom z rovnakej dekády, a to celé v šate rap-metalu/hardcore pre toto desaťročie.
Landless
Podobný zážitok ako Koreless mi sprostredkoval aj žilinský kvintet Landless (žeby vďaka prípone -less?). Ich hudba ma dostala do rovnakých duševných stavov ako mladý britský producent, akurát inými prostriedkami. Dve gitary, basa, bicie, spevák, kvantum charizmy, myriády energie, celkom slušný “kotol” pod pódiom a ich pôvod ma donútili metať paroháčom nad hlavou a kričať na plné hrdlo. Zároveň ma tento koncert utvrdil v tom, že máme doma momentálne množstvo kvalitnej hudby naprieč všetkými žánrami, moderný, rýchly a nápaditý post-hardcore/metal nevynímajúc.
Norwell
Višegrad stage, kapacita naplnená, dve hodiny ráno, parostroj naplno, dym všade, svetlá ideálne na túto hodinu a žáner. Nie je vôbec dôležité, čo sa deje na pódiu, len čo z neho vychádza a kto to počúva. Norwell, sympatický chalan z Budapešti, ktorý sa už na Slovensku raz predstavil, priniesol do tohto priestoru a setupu kozmický zvuk analógových syntetizátorov a roztrasených houseových beatov v dokonale gradujúcom sete, ktorý mi poskytol ideálnu tanečnú i hudobnú bodku za festivalom. Dovolím si povedať, ža aj tým ďaľším dvesto vysmiatym ľuďom na komornom, no zaplnenom parkete.
Lifecutter
Osem hodin pred Norwellom vo Višegrade zúril Slovinec Lifecutter. Jeho nekompromisné súčasné a temné industrial-techno bolo zvláštnym dramaturgickým momentom, kedže hral poobede, a pritom to bol jeden z najnekompromisnejších elektronických actov, aké som kedy videl. Napriek tomu postavil na nohy takmer všetkých sediacich divákov. Záver setu patril totálnej noisovej zvukovej stene, ktorú vytvoril spolu so svojím kamarátom. Skvelé na tomto vystúpeni bolo pre mňa hlavne uistenie sa, že Pohoda je multi-žánrovy festival, na ktorom aj extrémne žánre hudby majú svoju podporu a že pri dostatočne otvorenej mysli môže človek zažiť zvukové orgazmy pri ľúbivom pope i extrémnom noise.
Zdroj: Martina MlčúchováPJ Harvey (foto: Martina Mlčúchová)Patrik Marflák
PJ Harvey
Máloktorý z umelcov, ktorí sú na scéne viac než 20 rokov, si dovolí na festivalovom koncerte odohrať celý svoj najnovší album. Sety legiend, medzi ktoré v rámci svetovej alternatívnej scény PJ Harvey nepochybne patrí, sú väčšinou prierezom celej tvorby, kde základ tvoria rokmi overené a fanúšikmi žiadané skladby. Polly Jean však nemala dôvod staviť na istotu, jej novinka The Hope Six Demolition Project, vydaná len pred tromi mesiacmi, je jedným z najlepších albumov tohto roka. Na trenčianskom letisku sa navyše predstavila s takmer kompletnou zostavou hudobníkov, ktorí ho nahrávali. Hneď na úvod festivalu sme tak zažili veľký hudobný sviatok s umelkyňou, ktorá rokmi zreje ako víno. Minimalistická scéna s komorným osvetlením len podčiarkla, že išlo o koncert, ktorý bol predovšetkým pre uši. Fanúšikovia to ocenili a atmosféra bola rovnako silná ako v minulosti pri nočných koncertoch Nicka Cavea či Portishead.
Mohlo by vás zaujímať: PJ Harvey v októbri vystúpi vo Varšave aj v Prahe
Sigur Rós
V prípade islandských hviezd to povedať nemožno, koncertu by viac pristal neskorší čas po úplnom zotmení, nielen kvôli zaujímavej vizuálnej stránke ich vystúpenia. Podľa Michala Kaščáka kapela do poslednej chvíle zvažovala hranie o 23:00, no vzhľadom na to, že ju na druhý deň čakal koncert v Taliansku, si napokon nechala skorší slot. Žiaľ, opäť sa potvrdilo, že v čase západu slnka sa publikum ešte len dostáva do nálady na veľké hudobné zážitky, a tak podobne ako vlani počas Björk nechávala poslucháčsky náročná produkcia spočiatku mnoho ľudí pod pódiom chladnými. Pomyselný zlom prišiel asi v polovici koncertu, keď aj dovtedy urozprávaní jedinci v dave stíchli v úžase nad výkonom speváka Jónsiho, ktorý jednu zo skladieb zakončil nečakane dlhým držaním tónu. Od tej chvíle atmosféra rástla a keď v strhujúcom závere došlo aj na najznámejšie kúsky zo starších albumov, koncert sa preklopil od mierne rozpačitého zážitku k jednému z vrcholov festivalu. Predtým som Sigur Rós videl v roku 2008 vo Viedni, kde sa na pódiu predstavilo aj množstvo ďalších hudobníkov (dychy, sláčikové nástroje, perkusívne nástroje, vokalisti). Tentokrát to bolo niečo úplne iné, no aj v trojici ukázali svoju výnimočnosť.
Anna Meredith
Bývalá dvorná skladateľka BBC Scottish Symphony Orchestra je skutočnou inovátorkou, ktorá vo svojej tvorbe originálne a hravo prepája svety elektroniky, klasiky a popu. V päťčlennej zostave ju dopĺňajú hráči na violončelo, elektrickú gitaru, tubu a bicie, ona samotná má na starosti klávesy, elektroniku a čokoľvek, čo jej príde pod ruku. Hrajú hudbu, ktorá sa nepodobá na nič iné, a aj samotné skladby sú tak rozdielne, že každú chvíľu máte pocit, akoby ste boli na inom koncerte. V jeden moment skáčete do rovného beatu, inokedy sa márne snažíte chytiť na náročné "monkey rhythms". Chvíľu si vychutnávate vokálne harmónie (pre mňa najzaujímavejšie boli práve momenty, keď spievali všetci členovia skupiny) a o pár minút neskôr si už s celým osadenstvom Európa stage spievate jednoduchý popevok skladby, ktorú ste nikdy predtým nepočuli. Hudobníkov v skvelom výkone nerozladili ani padajúce monitory, zdalo sa, že ich viac prekvapili nadšené ovácie publika takmer po každej pesničke. Žiaľ, pre mňa to bol tento rok jeden z mála koncertov mimo najväčších pódií, ak by som túto Pohodu mohol absolvovať ešte raz, strávil by som objavovaním nepoznaného oveľa viac času.
James Blake
Možno pred pár rokmi by aj on hral na jednej z menších/stredne veľkých scén v neskorej nočnej hodine, dnes však už právom patrí medzi najväčšie hviezdy súčasnej svetovej hudby. Fanúšikov prekvapil, keď už v prvej tretine koncertu zahral známy cover Limit to Your Love, ktorý dokonale vystihuje jeho tvorbu - čistota, nežnosť a silný emocionálny náboj Blakeovho klavíra a spevu v kontraste s hlbokými basovými vlnami, ktoré rezonujú celým telom. Svižné elektronické beaty, pri ktorých sa dalo zatancovať, sa striedali s pomalým a subtílnejším moderným soulom, ktorý sa zarezáva pod kožu. Skvelý koncert, snáď nie jeho posledný na Slovensku.
The Prodigy
Michal Kaščák význam ich tvorby v 90-tych rokoch na nedeľnej tlačovej konferencii prirovnal k The Beatles v rokoch 60-tych. Ja by som až tak ďaleko nezachádzal, no nepochybne sú legendou, ktorá výrazne ovplyvnila vývoj elektronickej hudby. A pre mňa osobne sú aj jednou z kapiel, na ktorej som hudobne vyrastal. O to väčšia hanba je, že som ich až doteraz nevidel naživo - hoci na Slovensku už hrali niekoľkokrát, vždy mi to z nejakého dôvodu nevyšlo. Možno to nebol najlepší koncert, aký kedy odohrali, no mňa ako fanúšika rozhodne nesklamali a tanečné šialenstvo, ktorým ožil najväčší dav tohtoročnej Pohody, ťažko s niečím porovnať. Novinky z albumu The Day Is My Enemy fungovali rovnako dobre ako klasiky a celý koncert mi ubehol až prekvapivo rýchlo. Skrátka, najväčšiu narodeninovú párty jubilejnej Pohody som si užil naplno aj napriek tomu, že som celý čas poriadne nevidel na pódium a viac než hudobný zážitok si budem pamätať tú atmosféru a energiu.
Ďalšie skvelé koncerty na mojej Pohode 2016: Róisín Murphy, Savages, Lola Marsh, Longital Suita, Midi Lidi, David Koller, Astronautalis, Saul Williams.
A ktoré boli vaše top koncerty na Pohode?
Prečítajte si tiež: Michal Kaščák po skončení Pohody: Som veľmi vďačný za to, aké máme publikum
Titulná fotografia: Martina Mlčúchová
