Bratislavský festival elektronickej hudby Wilsonic sa vrátil. Či aj zvíťazil sa pravdepodobne dozvieme až v roku 2013 - ak sa uskutoční ďalší, ktorý prekoná "záhradné znovuzrodenie". Tibor Holoda so svojím tímom nastavili latku pomerne vysoko z hľadiska organizácie, no v "minulom živote" festival zažil i hudobne silnejšie ročníky.
Návrat festivalu, ktorý tu chýbal
V novom priestore - urbánnej záhrade v areáli Design Factory - pôsobilo podujatie ako niečo nové a krehké. V pozadí uvoľnenej atmosféry bolo cítiť napätie plynúce z faktu, že urobiť takýto festival na Slovensku bez sponzorov je obrovským rizikom. Rovnako ako spoliehanie sa na podporu ľudí, na ktorých v tom prípade stojí a padá úspech akcie. Väčšina návštevníkov si síce pochvaľovala veľkorysé priestory bez čakania a tlačenice, no snáď každému bolo jasné, že ľudí mohlo (a asi aj malo) byť viac. Oslava návratu spojená s obavami z budúcnosti tak vytvorila silný pocit spolupatričnosti a svojskú atmosféru, ktorá tak trochu pripomínala Pohodu rok po tragédii.
Napriek pocitu nového začiatku však kvalita organizácie a dospelé publikum dali znať, že ide o návrat podujatia, ktoré počas minulej dekády na stredoeurópskej festivalovej mape znamenalo veľa. Reakcie domácich aj návštevníkov zo zahraničia svedčia o tom, že festival zameraný na súčasnú elektronickú hudbu v našom regióne počas jeho absencie skutočne chýbal. Nad všetkým ostatným tak tento rok prevážil dobrý pocit z toho, že Wilsonic je späť.
Jedným dychom však treba dodať, že nie každý mal dôvod na oslavu. Už v minulosti mal Wilsonic problém so sťažnosťami Bratislavčanov na hluk, ktorý sa šíril mestom. Design Factory Garden ponúkla veľmi príjemné miesto na uskutočnenie mestského festivalu, no produkcia z hlavného pódia počas neskorých nočných hodín bola počuť aj ďaleko mimo areálu. A tak sa sťažnosti objavili aj tentokrát. Ak by zabránili konaniu ďalšieho ročníka festivalu na rovnakom mieste, možnosťou je aj inšpirácia poľským Unsoundom, ktorý využíva rôzne uzavreté priestory mesta, od klubov, cez kiná až po rôzne netradičné priestory, v ktorých kreatívne a prirodzene spája hudbu a vizuálne umenie.
Spokojnosť aj bez hudobných vrcholov
"Wilsonic mal už od prvého ročníka ambíciu prinášať do Bratislavy hudbu, ktorá je vo svete považovaná za kvalitnú aj veľmi vyhľadávanú. Zakladateľ festivalu Tibor Holoda vtedy ešte s Michalom Hvoreckým sa rozhodli, že zoberú na seba riziko a budú sa snažiť prinášať do Bratislavy zábavu a modernú kultúru aj pre tých ľudí, ktorí majú trocha náročnejšie hudobné chute," uviedol PR manažér Marian Mitaš počas festivalu pre TASR.
V tomto roku festival uspokojil návštevníkov o niečo viac formou - zaujímavé miesto, skvelý zvuk, kvalitné služby a atmosféra - než obsahom, teda hudobnými ingredienciami. Najväčšie ťaháky lineupu sa niesli v znamení návratov: Clark, Henrik Schwarz či Daedelus si zopakovali vystúpenia po predchádzajúcich hraniach na Wilsonicu, resp. micro.Wilsonicu, Toph Taylor s projektom Trouble Over Tokyo na festivale taktiež vystúpil po druhýkrát, no v jeho prípade zaručene aj naposledy, keďže projekt končí svoju činnosť. Ani jeho labutia pieseň ani vystúpenia spomenutých navrátilcov však nedokázali zjednotiť reakcie publika, ktoré boli smerom k väčšine účinkujúcich pomerne vlažné.
Možno je to dané aj tým, že u "tvrdého jadra" priaznivcov Wilsonicu ide skutočne o náročnejšie publikum, ktorého hlavnou "spoločnou" črtou je opak stádovitosti. Zo štyridsiatky vystúpení, ktoré sa v Design Factory Garden počas víkendu uskutočnili, tak každého nadchlo niečo iné. Pri diskusiách o zažitom asi najviac rezonovali menšie mená z lineupu ako Machinedrum, Floex, Mujuice či Colin Bailey alias Drums of Death, ktorý si pobyt na festivale užíval aj počas druhého dňa.
Užívali si ho všetci, chýbal však výraznejší vrchol, na ktorom by sa zhodla väčšina prítomných, tak ako napríklad v roku 2009 Moderat. Najbližšie k tomu boli v sobotu v noci rakúski Elektro Guzzi. Trio hrajúce techno na gitarách a bicích strhlo najviac fanúšikov a viacerí ich označili za najpríjemnejšie prekvapenie a objav festivalu. Wilsonic tak opäť dokazuje, že v prípade elektronickej hudby po kvalitu netreba ísť ďaleko. Nesporným prínosom jeho návratu bol aj showcase domácej scény, ktorý prebiehal počas oboch dní na uzavretom pódiu v Design Factory.
Ako ďalej, Wilsonic?
Veľa som však toho na Wilsonicu tento rok vidieť nestihol, preto aspoň táto úvaha od slnkom pripečeného mozgu namiesto poctivej reportáže. Wilsonic znovu vyklíčil a je na jeho tvorcoch aj fanúšikoch ako bude vyzerať jeho budúcnosť.
Chcelo by to určite skoršiu propagáciu, no tento ročník bol celý "last minute", teraz alebo nikdy. Niektoré veci však nie sú otázkou času a rozpočtu. Napríklad to, že keď už sa zišlo toľko ľudí z cieľovej skupiny na jednom mieste, prečo vo festivalových letákoch neboli pozvaní na ďalšiu akciu Wilsonic:Club s Gonjasufim? V zahraničí je bežné, že sa na festivale propagujú ďalšie spriaznené akcie. Veď kde inde by sa priatelia s podobným vkusom dohodli, že pôjdu na koncert, ak nie na inej spoločnej akcii?
Tiež by mohlo pomôcť nájdenie zlatej strednej cesty medzi zameraním sa na existujúcu komunitu a oslovením mladšej generácie fanúšikov. Bez nej to v budúcnosti zrejme nepôjde, pokiaľ chce "nový" Wilsonic rásť. Otázne však je, čo vlastne mladšia generácia považuje za hudbu, ktorá "reflektuje budúcnosť"? Ak na to Tibor Holoda príde a nie je to Skrillex, tak Wilsonic môžu ešte čakať svetlé časy.
Ak ste sa z článku nedozvedeli, ako bolo na Wilsonicu 2012, pozrite si fotografie :) V najbližších dňoch zverejníme aj rozhovory s Elektro Guzzi a Daedelusom. Mimochodom, bolo dobre, veľmi dobre.
Autor: Patrik Marflák
Foto: Stanči Karellová - Wilsonic
Súvisiaci interpreti: Elektro Guzzi
