Hlavná stránka

>

Magazín

>

Názory

>

To najlepšie z metalu a rocku za rok 2018 podľa redaktorov rubriky Hard & Heavy

To najlepšie z metalu a rocku za rok 2018 podľa redaktorov rubriky Hard & Heavy

31.12.2018 - 13:00 | redakcia

Metalová úroda za uplynulý rok je bohatá na množstvo žánrovo odlišných nahrávok, z ktorých si vyberie každý. Prekvapili nováčikovia, čo scénu okupujú sotva pár rokov, ale i starí bardi, na ktorých nahrávky sa čakalo viac než dekádu. Prišlo mnoho príjemných prekvapení, na sklamania sme rýchlo zabudli. Metal nikdy nespí a jeho výsledky sú v roku 2018 viac než dobré.


Palo Magic

Vyberať najlepšie albumy roka je vždy tak trochu nevďačný údel. Najmä v silných rokoch, kedy sa toho urodilo toľko, že by to bohato vystačilo aj na dva. 2018 nie je výnimkou. Skvelé albumy vydali nielen tradične veľké mená, ale aj nové, či menej známe kapely. Mne osobne sa najviac páčila pätica nižšie. Spomenúť však určite musím aj skvelý industriálny doom Beastland od Author & Punisher, podľa očakávaní skvelý Rainier Fog od Alice in Chains, inovatívny black na Stranger Fruit od Zeal & Ardor, či progresívne deathový Idol od Horrendous. Poďme ale na spomínanú päticu.

Vein - errorzone

Ak by som mal hardcoru vytknúť jednu vec, tak je to nedostatok inovatívnosti. Či už sa bavíme o tradičných odnožiach, alebo aj o jeho "metalizovanej" podobe. Vein však zobrali tento tradičný žáner a vďaka nekonečnému množstvu experimentov a výletom do iných žánrov od industriálu, cez nu metal, až po drone vytvorili errorzone. Je mi jasné, že táto nahrávka neosloví ani zďaleka všetkých. Ak ale inklinujete k týmto odnožiam metalu a hardcoru, určite skúste.


Between the Buried and Me - Automata I a II

Nie celkom rozumiem, prečo sa progresívci BTBAM rozhodli rozdeliť Automata na dve samostatné časti, ktoré vyšli s niekoľkomesačným odstupom. Prvá časť je fantastická a kvalitou, či atmosférou sa vyrovná aj konceptuálnym veľdielam Colors a Coma Ecliptic. V polovici príbehu je však odstrihnutá a pokračuje na druhej nahrávke. Ak si obe časti vypočujeme spoločne, zážitok je to však skvelý. Nič iné by som ale od tejto kapely ani nečakal.


Anaal Nathrakh - A New Kind of Horror

Toto britské duo ma asi nikdy neprestane baviť. Ich jedinečná kombinácia žánrov dokáže prekvapiť aj napriek tomu, že A New Kind of Horror je už ich desiata štúdiovka. Pojednáva o hrôzach Prvej svetovej vojny, súčasnej politike, inšpiráciu čerpá aj z listov spisovateľa D. H. Lawrenca. Ako však poznamenal aj vokalista Dave Hunt, je „predovšetkým ľudský, so všetkým, čo k tomu patrí.“ Ja by som ešte dodal, že zatiaľ je to asi najkompaktnejšia nahrávka Anaal Nathrakh. Ak by ste chceli niekomu túto kapelu predstaviť, určite začnite albumom A New Kind of Horror.

Turnstile - Time & Space

Mladíci z Turnstile tento rok poriadne zamiešali karty. Pomerne neznáma HC punk kapela z amerického Baltimoreu vydala album Time & Space, ktorým zatienila aj snahy omnoho väčších a známejších mien. Prakticky vo všetkých médiách nešetrili chválou, objavil sa aj v mnohých výberoch naj albumov roka. V predajnosti a popularite medzi fanúšikmi sa mu vodilo tiež fantasticky - v US Heat sa dostal na prvé miesto, v celkovej predajnosti v USA sa dostal na priečku 67. Ak budú Turnstile pokračovať v tomto rozbehnutom vlaku a nevykoľaja sa, čaká ich veľká budúcnosť.

Pig Destroyer - Head Cage

Grindcore v podaní Pig Destroyer nikdy nebol úplne štandardný. Áno, mnohé skladby sú jeho učebnicovým príkladom. Od albumu k albumu však vždy radi experimentovali a ani Head Cage sa tomu nevyhol. Mala to byť prvá nahrávka kapely, na ktorej nebudú blast beats. Nakoniec našťastie sú. Aj napriek nim je ale tento album ich najprístupnejší. Niektoré skladby sú až grooveové a po stopách grindu by ste pátrali len márne. Pre mňa je to zatiaľ najlepší počin s nálepkou Pig Destroyer, ktorý mi počas roka robil spoločnosť najviac zo všetkých spomínaných albumov.

Marek Danko a jeho 10/10

Ivar Bjørnson & Einar Selvik – Hugsjá / Wardruna – Skald

Keď vydáva novinku dark-folkový fenomén plynúcej dekády, je ťažké nemať vysoké očakávania. A keď sa spojí jeho protagonista s gitaristom Enslaved, to už sú nervy vyšponované na prasknutie. Nevedno odkiaľ Selvik nabral inšpiráciu na dve platne v jednom roku, každopádne na oboch nosičoch je jeho rukopis zaznamenaný zrejme na vrchole síl. Skald je napriek božskému (ne)pokoju menej prístupný než predošlá trilógia a to isté platí i pri porovnaní s Hugsjá. Bjørnson prepašoval záchytné body, typické pre jeho domovskú kapelu, ale opísať počínanie oboch majstrov je vlastne nemožné. Stačí povedať, že ak sa chcete dostať o jedno tisícročie späť, nenájdete v roku 2018 lepšiu voľbu.


Summoning - With Doom We Come / Moongates Guardian - Leave the Northern Mountains

Fanúšik Tolkiena má prelúskané jeho knihy a videl obidve sfilmované trilógie. Poctivý fanúšik pričuchol k dvojici hier Shadow of Mordor / War. No skutočný fanúšik má okrem toho zmapovanú i tvorbu rakúskeho kultu Summoning, ktorý zhudobňuje príbehy zo Stredozeme už dobrých 25 rokov. Aktuálny ôsmy album má bojovo-rozprávkovú atmosféru, takže človek sa môže pokochať malebnými obrazmi z miest, ktoré už dôverne pozná z kníh, no kapela pridáva všeličo navyše. A kto si chce dopriať bonus, nech skúsi aj novú platňu od mimoriadne nadaných učňov Moongates Guardian. Ich osobité poňatie fantasy black metalu je exkurziou do Stredozeme s návykovými účinkami. 

Lunatic Gods - Turiec / Silent Stream of Godless Elegy - Smutnice

Ťažko by sme tento rok našli slovenskú kapelu, ktorá si dala na spojení textov, hudby a vizuálnej stránky záležať viac než Lunatic Gods. Ich siedmy album zabaľuje staré príbehy z Turčianskej kotliny do podmanivej atmosféry a nechýbajú ani vynaliezavo progresívne "lunatic" metalové riešenia. V porovnaní s fantastickým EP Slnovraty ide o maličký krok späť, verva kapely je však obdivuhodná. Moravskí SSOGE majú podobne početnú zostavu, no spriadajú jemnejšie pavučiny, na ktoré umne navliekajú folklórne nitky, spájajúce sa v nepredvídateľných uzloch. Špičkový ethno metal, ktorý môže smelo konkurovať aj novinke od oceňovaných Orphaned Land.

Sear Bliss - Letters from the Edge / Varathron - Patriarchs of Evil

Albumy od dvoch veľkých pojmov 90. rokov patria medzi artefakty, aké sú schopné vyprodukovať len skúsení majstri. Maďarskí "dychovkári" Sear Bliss vedia songy vystavať tak, aby sa ich krása odhalila až po treťom vypočutí, čomu napomáha ich cit pre rafinovanosť, detaily a neobvyklé melódie. Album dozrieva ako kvalitné víno odsúdené na dlhovekosť. Grécke teleso Varathron tiež pracuje s detailnými motívmi a melódiami, presvetľujúcimi zlovestnú black metalovú atmosféru. Na pochopenie ich hudby však nepotrebujete toľko času, stačí sa správne naladiť a výsledok vás pohltí natoľko, že tú krásnu pripomienku starobylej helénskej školy zhltnete hneď na prvý pokus.

Cruachan - Nine Years of Blood / Primordial - Exile Amongst the Ruins

Osudom ťažko skúšaní Íri stále patria medzi menej známe pojmy, hoci svoje prvé albumy vydali už v roku 1995. Hoci obe telesá produkujú tzv. celtic black metal, ich prístup je odlišný. Cruachan sú "blackovejší", priamočiarejší a využívajú folklórne nástroje, vďaka čomu ich uzavretie krvavej trilógie znie oveľa melodickejšie. Primordial pracujú s tajomnou atmosférou a znejú pohanskejšie, čomu napomáha i barbarský spev. Ich hudba je oveľa rafinovanejšia po rytmickej stránke a trvá veľmi dlho, kým si k nej človek nájde cestu. Odmenou je satisfakcia v podobe impozantne sa valiacej masívnej steny s horkou írskou príchuťou, na akú majú patent len vyvolené pagan-oriented zoskupenia.


Winterfylleth - The Hallowing of Heirdom / Panopticon - The Scars of Man on the Once Nameless Wilderness (Part II)

Keď vydali Ulver po nekompromisnom debute akustický "úlet", bol to šok. Odvtedy však ubehlo 22 rokov a unplugged albumy sa v black metale stali bežnou praxou. Americký Panopticon tradičným nástrojom venoval "iba" polovicu aktuálneho dvojalbumu, no i tak z toho vznikla silne inšpiratívna muzika, v ktorej si ruky podáva bluegrass s neo-folkom a alt-country. Manchesterskí Winterfylleth vsadili na pohanskejšiu nôtu. Z ich táboráku sa šíri drsnejšia vôňa, vo veľkom sa spomína na zašlé časy a veľký dôraz sa kladie na vypiplanosť motívov. Obidve platne patria medzi absolútnu špičku a sú dôkazom toho, že kvalitný unplugged potrebuje tento žáner na načerpanie nových síl ako soľ.

Ihsahn - Ámr / Thy Catafalque - Geometria

Niekdajší cisár nechrlí rovnako spanilé jazdy ako v 90. rokoch, snahu o progresivitu však našťastie má. Pripíšme k tomu fakt, že latka kvality je každý rok vysoko, takže sa raz možno jeho veličenstvo dopracuje aj k nahrávke, ktorá fanúšikov zloží na kolená. Zatiaľ si vychutnávajme avantgardno-extrémnu precíznosť, vzdialene pripomínajúcu tvorbu nezaslúžene pozabudnutej veličiny Peccatum. Maďarský Thy Catafalque je tiež projektom jediného umelca, servírujúceho ďalšie majstrovské dielo. Takto nejako vyzerá budúcnosť avantgardného metalu, ktorý vie bez ohľadu na bežné schémy precízne skombinovať absolútne odlišné prvky do prirodzene fungujúceho a úchvatného celku.


Sigh - Heir to Despair / Manes - Slow Motion Death Sequence

Keď je v názvoch "despair" a "death", automaticky sa očakáva niečo pohrebné. V avantgardných kruhoch sa však aj vážne veci dajú urobiť s úsmevom na tvári. Síce pokriveným, ale predsa len úsmevom: obe kapely vyšli z čiernych koreňov, no nikdy tento žáner až tak vážne nebrali. Tykajú si s elektronikou, vážnou hudbou i náročnejšími postupmi. Lenže u Japoncov Sigh väzby na (black) metal zostali zachované vo väčšej miere než u nórskych Manes, čomu zodpovedá i výsledok. Platne sú výborným príkladom toho, že hudobníci sa vedia v štúdiu baviť. Aj na účet takých tém, pred ktorými má bežný smrteľník rešpekt.

In The Woods… - Cease the Day / Madder Mortem - Marrow

I toto nórske duo má korene zapustené v čiernej hline, úrodnej hlavne v druhej polovici 90. rokov. Pred dvoma rokmi sa obom formáciám podaril comeback, dnes potvrdzujú svoj status. Recenzenti ich nové platne neprijali až tak dobre, stále však máme česť so svojbytným avantgardným metalom, ktorý zapôsobí hlavne na tých skôr narodených: pradávny feeling, atmosféra, vášeň, zvuk a snaha byť mimo hlavný metalový prúd totiž zostávajú. Čo na tom, že už to nejde na 100 percent. Neprítomnosť priekopníckych inovácií sa rozhodne nerovná stagnácii. K tomu prirátajme nadšenie, s akým sa Nóri opäť pustili do boja napriek vedomiu, že výsledok je na digitálne presýtenom trhu viac než neistý.


Lychgate - The Contagion in Nine Steps / A Forest of Stars - Grave Mounds and Grave Mistakes

Na záver je tu bonbónik z novodobejšej dielne. Anglická úderná dvojka nie je na scéne až tak dlho, ale čosi o budúcnosti čierneho kovu vie. Najmä novinka od Lychgate je osvieteneckou nahrávkou, ktorú by mohli kapely z 20. rokov 21. storočia citovať ako svoju základnú učebnú pomôcku. Ide o ťažko uchopiteľnú hudbu, snúbiacu majestátny organ, avantgardnú neprístupnosť a black metalovú mágiu do prekvapivo sviežo znejúceho celku. A Forest of Stars sú trochu v tieni, ale dekadentná atmosféra, navodzujúca éru viktoriánskeho Anglicka, má veľa do seba. Lahodný výlet strojom času, počas ktorého pozornejšie ucho na čiernej mape možno objaví aj nejaké tie biele miesta.

Adrián Kozák

Ghost - Prequelle  

Mnohí tvrdia, že Ghost je len vtip, výsmech rockovej muzike, produkt vypočítavosti a prefíkaná pasca. Áno, Tobias Forge má jasne vytýčené ciele, ktoré chce so svojím projektom dosahnuť. Na ceste k nim sa akosi zbavil nepohodlných svedkov a celú svoju zostavu po vydaní Meliory vymenil za päticu nových bezmenných ghúlov - "brigádnikov". O autorstvo na skladbách sa však s nikým nedelí a to ako novinka Prequelle znie, je len zásluhou jeho génia. Z pôvodne mierne psychedelických sedemdesiatok, evidentných hlavne na Opus Eponymous sa skladateľsky posunul do rokov osemdesiatych a predvádza unikátny mix sóloviek Ozzyho a momentov, znejúcich ako z katalógu Abby. Štyridsať minút však ubehne rýchlejšie, než čakáte a nahrávku si môžete pustiť znovu. A verte mi – spravíte to veľa krát.


Boss Keloid - Melted on the Inch  

Britská formácia vydala svoju štvrtú štúdiovku potichu. Vydavateľstvo Holy Roar records nie je z firiem, ktoré kapele zabezpečia prehnanú mediálnu pozornosť a výslnie v sponzorovanej reklame na sociálnych sieťach. Tritisíc pozretí na YouTube svedčí o tom, že ešte pár rokov budú undergroundovým klenotom, ktorému sa veľké pódiá vyhnú. Manchesterská pätica ma pritom na albume Melted on the Inch dokázala uhranúť a fascinovať za niekoľko minút, ich nahrávku som si zaobstaral doslova chvíľu po prvom vypočutí singla Chronosiam. Môže za to unikátne spojenie stoner rocku, blízkovýchodných nálad a netradičnej rytmiky s ktorou sa muzikanti hrajú ako s legom. Inak retro trend robiť krátke, ale intenzívne 40 minútové albumy, ktorý okrem Boss Keloid nasledovali i Ghost, sa mi veľmi pozdáva. Na malej ploche dvoch strán jedinej LP platne povedali tak vela. A ten material neprestáva fascinovať.


A Perfect Circle - Eat the Elephant  

Štrnásť rokov je dlhá doba, nádej na to, že táto superskupina ešte niečo vydá, bola však stále živá. Maynard James Keenan a Billy Howerdel to jednoducho fanúšikom dlhovali (ok, Maynard ešte jeden dlh musí splatiť). 20. Apríl bol teda pre mnohých fanúšikov charizmatických Američanov sviatkom, pretože Eat the Elephant je skutočne skvelý. Áno, tvorcovia tohto albumu stárnu a s nimi sa tíši aj rocková výbušnosť a potreba riešiť existenčné dilemy. V žiadnom ohľade nemohli nahrať druhý Mer de Noms a nikto to od nich ani neočakával. Napriek tomu ponúkli kolekciu silných skladieb v strednom tempe, na ktoré si už moc “nezadrtíte”, no poslucháčsky je to veľké vychutnávanie.

The Night Flight Orchestra - Sometimes The World Ain't Enough  

Osemdesiatková heavymetalová bomba, ktorá vypadla zo stroja času, nostalgický úder plný silných melódií a štadiónových refrénov priamo do srdca. A to paradoxne nepočúvam osemdesiatky, heavy metal, AOR, ani nič podobné. The Nightflight Orchestra je však kolektív, ktorý veľmi chutné ingrediencie namiešal naozaj majestátnym spôsobom. Ich hudbu osobne volám “Rocky Balboa metal”. Je to presne ten typ motivačnej muziky, ktorú si Rocky púšťa v posilňovni, kde v bolestiach a pote tváre túži po svojej nedosiahnuteľnej láske a tiež po tom, ako všetkým skeptikom ukáže, že na to má. A verím, že členovia Arch Enemy a Soilwork si v domovských kapelách ešte toľko zábavy a radosti z hrania neužili.


Orphaned Land - Unsung Prophets & Dead Messiahs  

Fenomenálny gitarista Yossi Sassi opustil rady izraelskej kapely po vydaní albumu All is One a nahradil ho Idan Amsalem. Ten kapele pomohol stvoriť azda ich naintenzívnejšie dielo, ktorému jednoducho chýbajú slabé miesta. Konceptuálna nahrávka adaptujúca príbeh o úniku z jaskyne nevedomosti je fascinujúcou emočnou jazdou. Jej základom sú ťahavé blízkovýchodné sláky a strunové nástroje, proggy melodické gitary dokonalo premixované s nepriestrelnou rytmikou, ktorá ukrýva mnoho prekvapení. Ak majú byť svetové náboženstvá a ľudia spájaní takýmto spôsobom, pridávam sa k davu.

The Pineapple Thief - Dissolution

Dnes toľko moderná kritika sociálnych sietí a odcudzenia ľudí, ktorí už nedokážu spolu komunikovať zoči-voči, ešte nikdy nedostala atraktívnejší hudobný šat, ako práve s novým albumom Dissolution tejto anglickej progressive rockovej stálice. Ak sa povie progressive rock, mne ako mladšiemu poslucháčovi sa vybavia jednoznačne Porcupine Tree, v ktorých odkaze títo zlodeji ananásov pokračujú, aj keď okaté prirovnávanie nie je pochuti žiadnemu muzikantovi. Môžem však za to, keď sa fenomenálny bubeník Gavin Harrison stal stálym členom ich zostavy? Pochmúrnu atmosféru, ktorú zacítite pri pohľade na vyložene chladný obal, definitívne nastoľuje úvodná skladba Not Naming Any Names. Toto nie je hudba, pri ktorej pookriete a oddýchnete si. Budete ju naopak intenzívne prežívať a to spoločne s textami, ktoré východisko už ani nehľadajú.

The Ocean - Phanerozoic I: Palaeozoic

Fantastický námet ich konceptuálneho albumu, spolu s prepracovaným obalom (ktorého komplikovaná výroba oneskorila vydanie LP platne o celý mesiac) nie sú jedinými ťahákmi, prečo by ste o The Ocean mali otrieť uši. Hlavným lákadlom je predovšetkým dokonalo súznejúci 47 minútový zvukový masív, bez slabého miesta. Prog metal prechádzajúci od výbušných scream polôh do sladkej nostalgie s podpisom lídra Katatonie, Jonasa Renkseho.

Tribulation - Down Below

Vampírsky rock mixnutý s indie garážovým rockom a takmer black metalovými vokálmi je tým najsviežejším žánrovým mixom z tohto zoznamu. Nahrávka tak melodická a veselá, že by sa určite páčila aj miliónom fanúšikov Ghost, ktorí na YouTube pozerajú ich videoklipy do nemoty.


Sangre de Muerdago – Noite

Galícijský etno folk pod taktovkou kompozítora Pabla Ursussona znie ako zo 16. storočia a pritom je odetý do moderného zvuku dnešnej doby. Akustická gitara, hurdy-gurdy, keltská harfa, či tradičná švédska nyckelharfa. To sú zbrane, ktorými kolektív Sangre vyvoláva nespočet emócií. Pocit odlúčenia, dlhej cesty a hľadania miesta v živote, odetý do tmavého oparu noci, keď už všetko spí a horí len oheň vo vašom tábore. Pre mňa jeden z najsilnejších zážitkov končiaceho sa roka.  

The Devil's Trade - What Happened to the Little Blind Crow

Nenápadný predskokan Angličanov Crippled Black Phoenix na koncerte v Bratislave spieval do tela svojho bendža, ktoré bez akéhokoľvek nazvučenia držal pred tvárou. Piesne tohto maďarského skladateľa sú naplnené silnými príbehmi, vyrozprávanými len jedným hrdlom a jednou-dvomi gitarami. Mystická atmosféra na hrane Americany a nepolapiteľnosti Neila Younga a jeho soundtracku k Mrtvému Mužovi je odzbrojujúca.


Autori: Pavol Magic, Marek Danko, Adrián Kozák


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
29 30 31 1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 31 1

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti