S pribúdajúcimi redaktormi, ktorí sa do nášho tradičného výberu zapájajú, je článok o top albumoch roka každým rokom rozsiahlejší, žánrovo pestrejší a bohatší – čo samozrejme neznamená, že nám polovica čitateľov nevynadá, že sme si dovolili počúvať a mať radi niečo iné než oni. Ale taký je hudbal, haha (sorry, píšem to o tretej ráno).

Do výberu sa tentokrát zapojilo deväť redaktoriek a redaktorov Hudba.sk, ktorí ponúkajú svoje pohľady na to najzaujímavejšie v hudbe z roku 2024, bez ohľadu na žáner či krajinu pôvodu. Cieľom článku je ponúknuť inšpiratívny prierez aktuálnou svetovou aj domácou hudbou. Nejde teda o žiadny rebríček – pokúšať sa oň pri subjektívnom výbere členov malej hudobnej redakcie by bolo ťažko obhájiteľné. Ak preferujete kvantitatívny prístup, poslúži stránka Albumoftheyear.org – nahrávky z jej "stupňa víťazov" nechýbajú ani v našich výberoch.

Ani napriek hrozivému rozsahu a počtu albumov v jednom článku nie je možné spomenúť všetko, čo stojí za pozornosť. Preto ak aj vy sledujete novú hudbu a robíte si vlastné výbery toho najlepšieho, poteší každý komentár, v ktorom sa podelíte o vaše top albumy roka, či už priamo pod článkom alebo na našich sociálnych sieťach.

Článok pripravili Miroslava Rabčanová, Marek Majzon, Michaela Kučová, Matej Kráľ, Renat Khallo, Matej Žofčín, Marek Danko, Tomáš Danišovič a Patrik Marflák. Ak si chcete rovno pozrieť výber konkrétneho redaktora/redaktorky, kliknutie na meno vás teleportuje na príslušnú pasáž článku. V názve albumu je zase vždy uvedený odkaz na nahrávku na Bandcampe alebo na Spotify, prípadne Youtube. Prajeme príjemné čítanie, počúvanie a objavovanie!

Miroslava Rabčanová

Rok 2024 priniesol množstvo slovenských albumov. V niektorých mesiacoch vznikal doslova pretlak a nebolo možné sa venovať, z pohľadu redaktorskej práce, úplne všetkému. Dobrou správou je, že nová nahrávka skupiny Bad Karma Boy okolo mňa len tak nepreplávala, pretože priniesla naozaj dobré pesničky. Kapela sa pustila do odvážnych zvukových experimentov, ktoré jej pristanú. Nezabudla pritom ale na to, že doménou jej tvorby je melanchólia a zasnenosť, ktoré jednoducho opustiť nemôže. (recenzia albumu)

Billie Eilish aj tento rok potvrdila, že je fenoménom svojej generácie. Spolu s bratom Finneasom, ktorý nemohol chýbať ani pri tvorbe jej tretej štúdiovky. Album vyšiel bez singlovej ochutnávky, pretože speváčka chcela, aby ho fanúšikovia spoznali ako celok. Bol to netradičný, ale zaujímavý ťah. Súrodenci sa na nahrávke opäť predstavili ako umelci experimentujúci so žánrami a dokázali, že ich tvorba nie je iba o mučivých baladách (aj keď tie im idú najlepšie). Album Hit Me Hard and Soft predstavil svetu dospelú Billie Eilish, ktorá síce nevydala nahrávku plnú jednoznačných hitov, ale jednoznačne dobrých pesničiek. (recenzia albumu)

V marci vyšiel desiaty štúdiový album kapely Elbow. Pilotným singlom Balu naznačila ochotu experimentovať a singlová dvojka Adriana Again prekvapila inšpiráciou metalovými velikánmi Black Sabath. Čo z týchto indícií napokon vzišlo? Silný album plný nepredvídateľných inštrumentácií aj tém. Napriek tomu je konzistentný a odmenou za jeho opakované počúvanie sú drobnosti, ktoré dokážete zakaždým odhaliť. Elbow vedia, v čom sú dobrí, ale tento album odkazuje, že nehodlajú iba čerpať z úspechov minulosti (aj keď mnohé skladby ponúkajú to staré známe a obľúbené). Dodali svojej tvorbe korenie, ktoré chutí aj dnes.

Aj vy ste spozorneli, keď Jana Kirschner oznámila príchod nového albumu po desiatich rokoch? Sústrediť sa na prítomný okamih sa zdá ako celkom obyčajná vec. No stále častejšie zabúdame, ako sa to robí. Jana Kirschner sa to naučila, pretože sa tak vedome rozhodla – nekontrolovať sa v štúdiu a ponechať pesničkám ten okamih, v ktorom vznikali. Dlhé inštrumentálne pasáže, folklórne motívy, obyčajné pesničkárstvo, neobyčajne použité obyčajné hudobné nástroje, ale aj rapujúca Jana! To všetko priniesli v marci (Ne)Obyčajnosti umelkyne, ktorú, zdá sa, hudba baví stále viac a viac. (recenzia albumu)

Patrí mu krásny hlas, vďaka ktorému som si pred mnohými rokmi obľúbila kapelu Stereophonic. Stále čakám na ich nový album, ktorý bol v náznakoch prisľúbený už na tento rok, no nestalo sa tak. Ešteže (alebo práve preto?) vydal aspoň líder formácie sólový album, na ktorom si jeho vokál môžeme užiť dosýtosti. Nahral naň osem skladieb a sú, akoby ich jedna mater mala. Klavírne balady, s minimalistickým, ale o to intenzívnejším zvukovým pozadím. Titulný a zároveň pilotný singel mi našepkával, že toto bude jeden z mojich albumov roka. Je dôkazom jeho skladateľských schopností, pretože písať jednoduché melódie tak, aby každá z nich načiahla ruku k poslucháčovi a pevne ho držala v zovretí, chce talent. A keď sa ten spojí s JEHO hlasom, je tento introspektívny album všetkým, čo som od neho potrebovala.

Nemah Hasan je palestínsko-kanadská speváčka a skladateľka, ktorá vložila svoj príbeh do introspektívnych textov a nežných inštrumentácií. Ako moslimská žena cítila, že má iba jeden pokus na úspech. Všetko svoje úsilie zhmotnila na albume Verbathim, ktorý rozhodol, že pokus bol úspešný. A hoci stále bojuje s predsudkami a odmietavým prístupom, už vie, že aj ona môže byť vypočutá. Verbathim je záznamom osobného rastu umelkyne, ktorá sa dokázala vyrovnať so svojou minulosťou a so spoločenským tlakom. Otvára sa novým možnostiam vyjadrenia prostredníctvom miešania hudobných prvkov z viacerých žánrov. Na jednoduché klavírne inštrumentácie vrství vibrácie R&B, čriepky alternatívneho rocku, natrafíme aj na folklórne vplyvy a oživenie v podobe výrazných syntetizátorov. (profil v rubrike Mimo radar)

Toto je album, ktorý mi dvíha tep, len čo na neho pomyslím. Bola som priamo pri jeho vzniku, v pražskom O2 Universum, kde Nocadeň odohrali záverečný koncert jarného turné. Kapela, ktorá v Českej republike takmer vôbec nekoncertuje, sa vyzbrojila svojimi najväčšími hitmi, s cieľom dobyť srdcia fanúšikov ako v začiatkoch svojej kariéry, keď boli ešte "mladé uchá". EP Nocadeň v Prahe, vydané v závere roka, preto zachytáva energiu vloženú do tohto cieľa a dynamiku koncertu, ktorý však už nebol vystúpením plachých chlapcov s chvejúcimi sa kolenami, ale skúsených hudobníkov, ktorí ponúkli prvotriedny hudobný zážitok, čo si napokon môžete overiť na vlastné uši. Každý koncert prináša momenty, ktoré sa už nebudú nikdy opakovať a keď sa zážitok takýmto spôsobom premení na zhmotnenú spomienku, je to vždy veľmi príjemné. (viac o albume)

Dvojica Otis Pavlovic a Royel Maddell, známejšia ako Royel Otis, priniesla na hudobnú scénu niečo, čo sa už vytrácalo a chýbalo. Začali preto pestovať svoj vlastný žáner, inšpirovaný britskými gitarovými skupinami 70. rokov v kombinácii s moderným zvukom syntetizátorov zo začiatku 21. storočia. Indie nostalgiu zachytili na svojom debutovom albume Pratts & Pain, ktorému sa podarilo vyplniť to prázdno v srdciach fanúšikov britskej gitarovej scény, hoci obaja pochádzajú z Austrálie. Jej hranice rýchlo prekročili a tento rok absolvovali úspešné turné v USA aj v Európe. (profil v rubrike Mimo radar)

Každým albumom menila svoju podobizeň. Siedma štúdiová nahrávka odhalila tvár Annie Clark. Jediný kostým, ktorý si na ňom dovolila obliecť, je producentská uniforma, o ktorú sa po prvýkrát odmietla s kýmkoľvek podeliť. A bolo to správne rozhodnutie. Na nahrávke rozohrala strašidelnú hru, do ktorej vniesla empatiu a snahu o pozitívne nazeranie na vnútorné prežívanie, stojace v kontraste s témami o smrti a bolesti. Počas písania pesničiek mala vraj v hlave toľko zvukov a nápadov, že sa z nich išla zblázniť, a práve preto vedela, že ich musí spracovať sama. A výsledok stojí za to, All Born Screaming neprestáva baviť ani po uplynutí niekoľkých mesiacov od jeho vydania. (recenzia albumu)

Preháňala by som, ak by som povedala, že album Libelo je tou najlepšou nahrávkou, ktorú som počas roka počula. Napriek tomu si myslím, že je správne na jeden z domácich objavov tohto roka, kapelu Vážky, upriamiť pozornosť práve v sumáre tých najzaujímavejších počinov. Jej albumová prvotina je totiž odvážne pestrá, neviazaná, svojská. Nesnaží sa byť uhladená a dokonalá, má svoje nedokonalosti, nad ktorými sa ale netreba príliš pozastavovať. Jednotliví členovia ukázali svoj autorský potenciál a výsledkom je suverénny albumový debut, na ktorom Vážky rozprestreli krídla a vydali sa na dobrodružný let. (recenzia albumu)

Marek Majzon

  • Charli XCX – brat

Tohtoročný popkultúrny vplyv Charli XCX beriem tak trochu osobne. Britku, ktorá je len o pár mesiacov mladšia odo mňa, som počúval, ako hovoria bratia Američania, “before it was cool”. Písal sa rok 2013 a na singli You (Ha Ha Ha) samplovala rovnomenný singel od Gold Panda. O jedenásť rokov, päť albumov a nespočetné množstvo spoluprác neskôr prišla s nahrávkou, ktorá nedokazuje len, že vytrvalosť sa oplatí. Brat je symbolom toho, že v súčasnom pope netreba byť Beyoncé či Lady Gaga, aby sa človek dostal na výslnie. Stačí byť sám sebou a zraniteľný.

Za ten čas, čo prispievam do Hudba.sk svojimi textami, som zažil rôznych popových nováčikov. Väčšina z nich aj zotrvala. V posledných rokoch som však začínal mať pocit, že dlho neprišiel niekto, z koho by sa mi “zrolovali viečka úžasom”. Až kým som nepočul Griff. Britská speváčka a skladateľka prináša neprekombinované vzdušné pop-R&B melódie so zaujímavými textovými zvratmi. (profil v rubrike Mimo radar)

Milujem koncepčné albumy a jeden taký mi tento rok dodala aj americká indie-popová skupina Glass Animals. I Love You So F***ing Much nadväzuje na úspech singla Heat Waves z albumu Dreamland (2020), ktorý rezonoval aj v našom éteri. Skladba takmer skončila u Rihanny, a to len preto, lebo sa frontman Dave Bayley bál, že príliš odhaľuje jeho vnútro. Napokon sa pozrel na svoje pocity z vtáčej perspektívy a na tohtoročnom počine približuje na momenty, keď človeka zasiahne láska nepripraveného (Whatthehellishappening?), prípadne spozná aj odvrátenú stranu milovaného človeka (Wonderful Nothing). Bayley album produkoval sám a je presne taký, aký ho s kapelou chcel – romantický aj surový.

Každý rok o tomto čase celý britský hudobný priemysel tipuje umelca, umelkyňu alebo skupinu, ktorá sa stane BBC Sound of. Posledných dvanásť mesiacov oficiálne patrilo zoskupeniu The Last Dinner Party. Sprvu som bol skeptický, pretože medzi nominovanými bola aj Kenya Grace, ktorú mám tiež v tomto výbere, no po bližšom zoznámení sa s päticou žien som bol jednoducho unesený. Je tu “girlgroup”, ktorá nemá byť len marketingovým lákadlom. Ide o hudobníčky, ktoré možno prirovnať k Florence and the Machine na piatu, pričom Florence vlani sprevádzali počas Dance Fever Tour. Majú gitary, dynamiku, hlasy aj poetiku. Dobrý výber, BBC!

Orville Peck by mal byť v našich končinách známejší. Je to príťažlivý muž s prekrytou vrchnou časťou tváre a hlasom Roya Orbisona (mladšie ročníky ho poznajú vďaka titulnej skladbe filmu Pretty Woman). Robí počúvateľné country, ale aj nie, encyklopédie hovoria o alternatívnom country, hoci by som to skôr nazval indie-popom. "Chcel som, aby bola každá jedna skladba na tomto albume skutočná spolupráca 50:50 medzi mojím zvukom a žánrom, a iným umelcom. Nechcel som, aby to boli len piesne Orvillea Pecka, v ktorých spieva aj niekto iný," povedal o svojej tretej štúdiovke Stampede vol. 1. Peck tu má napríklad popovú spoluprácu s Kylie Minogue a Diplom, ale aj country legendou Williem Nelsonom, rockový vypalovák s Eltonom Johnom, Beckom, Noah Cyrus a dokonca aj Teddym Swimsom.

Ďalších päť z mojej Top 10:

Michaela Kučová

  • Tante Elze – Ódy

Máločo sa ma v hudbe tento rok dotklo tak hlboko ako dlho pripravovaný album Veroniky Lečkovej Seppovej alias Tante Elze. Ako naznačuje názov, nahrávka skladá poklonu všetkému hodnotnému, čo tvorí naše životy. Hudobníčka ich zachytáva plné malých osobných aj veľkých systémových zranení, nepopiera realitu, nezakrýva si oči, ale pracuje so svojou pozornosťou nanajvýš sústredene. Primárne sa zaoberá univerzálnou otázkou krásna a citeľná je skúsenosť materstva – myslím, že práve ona je súčasťou novej odvahy, ktorú tu počuť. Autorka vrství zvuky, hravo strieda polohy, chaos prijíma ako súčasť, nie prekážku. Výsledok je vskutku radostný, až jasavý, a dojíma bez pátosu. (recenzia albumu)

Vlna nadšenia okolo najnovšieho albumu americkej alternatívnej hudobníčky je celkom namieste – The Collective je rytmicky odvážnou výhybkou v hudobnej trajektórii autorky, a zároveň aj mimo osobného rámca prináša podnetnú reflexiu súčasnej prestimulovanej doby. Nahrávka majstrovsky ťaží z odťažitej persóny a asociatívneho prejavu Gordon a predstavuje jej novú vzrušujúcu (takmer hip-hopovú) polohu. Inovácia pritom nie je na úkor zrozumiteľnosti a hudobníčka vo svojej siedmej životnej dekáde prináša jeden z profesionálnych vrcholov.

Gotická temnota na najnovšom albume Chelsea Wolfe nie je len estetickou voľbou, ale odrazom osobného procesu – prehodnocovania, ktoré zvyčajne nazývame krízou. Odohráva sa v industriálne melancholickom ruchu, gitarám aj syntetizátorom však kraľuje hlas Wolfe. Hudobníčka si prediera cestu vlastným temným lesom a svojmu poslucháčstvu zanecháva pôsobivý odkaz o oslobodení, ktoré nasleduje každé prijatie (seba, osudu,...).

Láska, túžba, soľ a šťastné konce. žiadzasamy je dovolenkové EP-čko inšpirované letnými hitmi od Jadranského mora a bytostnou beztiažou pod vplyvom (primárne) dopamínov zažívanej lásky. Pochopiteľne, idylickými momentami presakuje aj úzkosť, rozpíjajú či rozbíjajú ich až hyperpopové beaty a ruchy, kľúčová je však vyslovené detská radosť a hravosť. Short & sweet, tak to má byť!

Britská trojica tvorí bez žánrových obmedzení, je to výbušné, meditatívne, tanečné aj melancholické. Celému tomu navyše kraľuje vynikajúca perkusionistka Valentina Magaletti, ktorú sme na jar mohli zažiť aj v Bratislave. Novinkou na tretej nahrávke zoskupenia sú hojné vokálne spolupráce, ktoré spresňujú poetiku kapely – pozoruhodné sú najmä charizmatické hlasy Coby Sey (poznáte od Tirzah) a Sophie Al-Maria (pripomínajúca prejav Laurie Anderson). Ideálna hudba v čase vnútorného rozladenia – pritaká mu aj ulahodí.

Matej Kráľ

Derivát Radiohead sústredený okolo Thoma Yorkea a Johnnyho Greenwooda v roku 2024 potešil fanúšikov hneď dvoma albumami, pričom skladby z prekvapivejšieho Cutouts boli nahrané v štúdiách Abbey Road zarovno so skladbami z Wall of Eyes. Týchto pánov netreba predstavovať, ich zjavná nápaditosť a neutíchajúca chuť do tvorby je vrelo vítaná za každých okolností. Aj keď sú na oboch albumoch aj “meh” momenty, skladby ako Bendic Hectic, Zero Start či Don't Get me Started patria k najhranejšiemu kolečku na mojom Spotify. 

Gitaroví Fontaines D.C. vyrástli v priebehu niekoľkých rokov na veľko-metrážne meno, okolo ktorého sa kumuluje pompa a oslavné chválospevy. Ako človek, ktorý mal aj tohto roku tú česť vidieť ich naživo, môžem potvrdiť, že tie "chýry" sú pravdivé. Najvýraznejšia írska rocková kapela posledných rokov hrá síce pomerne statickú šou, no nič to neuberá na jej sugestívnosti, ktorá pramení z premyslených textov, chytľavého frázovania, neodolateľného akcentu a priamočiarych a o to podmanivejších kompozícií. Celá zbierka Romance je výborná, veľmi rád mám skladby In The Modern World, Starbuster a live videá z Glastonbury. 

Austrálsku kapelu v čele s inštrumentalistkou a speváčkou Nai Palm radím k interprétom štýlu “čo release, to klenot”. Ich aranže sú ľahké a plynú s gráciou, pritom sú nasýtené “muzikantštinou” na mimoriadne vysokej úrovni. Kombinácia soulu, funku, jazzu a často aj popu a elektroniky je vynikajúcim sprievodcom bežného mestského života a každodennosť dokáže pozdvihnúť na umelecký zážitok. Najradšej mám skladbu Telescope, ale album funguje výborne ako celok.

Jeden z mojich najväčších objavov na tohtoročnom Iceland Airwaves. Tento širokospektrálne nadaný umelec s pravou identitou zahalenou rúškom tajomstva osciluje primárne okolo LGTBI tém - opulentné kostýmy a veľkolepá tancom nasýtená scéna tu funguje ako kulisa k aktivisticky ladeným, provokatívnym ale zároveň mimoriadne sofistikovaným a výdatným textom. Spev aj rap či hovorené slovo na ploche tvorenej energickými beatmi pripomínajúcimi niečo medzi Die Antwoord a A.G. Cookom. Vynikajúce aj ako energizer na párty či do auta. Ak by sa niekomu chcelo zabrdnúť do detailu, odpurúčam napr. TU.

Najlepší koncert Pohody so far – teda aspoň toho jedného dňa, čo sa stal. A okrem výbornej koncertnej formy tiež jeden z top albumov roka. Záživné, na gitarách vystavané kompozície presahujúce indie-rockové štandardy, k tomu charizmatické vokálne frázy frontwomanky Lily Fontaine. Prvotne mi zvukom aj zostavou pripomínali Wolf Alice, albumom This Could be Texas však ukázali, že majú vlastnú tvár, zvuk aj štýl. Vokálny náklad v refréne Nearly Daffodils je čistý skvost. 

Do môjho zoznamu top albumov roka 2024 radím aj: 

Renat Khallo

Najprv ma požiadavka urobiť výber alebo nejaký rebríček albumov či songov prekvapila. Nevedel som si ani za boha spomenúť, čo vôbec vyšlo v tomto končiacom sa roku. Počúval som potoky hudby a popravde som sa skôr vracal k svojim obľúbeným starším veciam. Hudbu navyše počúvam situačne a nelovím toľko novinky. Postupne som sa však rozpamätal, čo boli moje hudobné hajlajty roka. Isto ich bolo viac ako desať a isto tu neuplatňujem poradie podľa dôležitosti, pretože to neviem.

Moji favoriti na poli zasnenej gitarovej hudby vydali krásny melodický, farebný album plný zahmlených gitár a purpurovej melanchólie.

Ďalší obľúbený tvorca nálad a zároveň hudobný chameleón, ktorého hudba je ovplyvnená žánrami ako emo, ambient, hip-hop či pop. V tomto roku vydal ako samostatný album úžasný soundtrack k rovnomennému fantasy hororu.

Album z kategórie "Kamoš vydal album, ale nie kvôli tomu sa mi páči" je jedným z najlepších projektov, ktoré doma máme. Viktor ohlásil "rozpad" svojej kapely Shallov a zároveň jej pokračovanie pod jeho menom. Sólový projekt odštartoval rovno debutovým a úžasným albumom so slovenskými textami. Pre svoju autenticitu a aktuálnosť výpovedí stojí za okamžité vypočutie.

Berlin Manson na znak svojej pracovitosti a invencie tento rok vydali až dva albumy. Poor but Sexy a Polámeme svoje ID? sú veľkými udalosťami na slovenskej alternatívnej scéne.

(Dva albumy, dve jednoduché vety. To bude umelecký zámer. Tak si ich prosto vypočujte, ak ste to ešte nespravili, lebo sú mega – pozn. šéfredaktora)

Náhodný objav počas túlania sa gdanskými uličkami. Príjemná gitarová zasnenosť s prvkami grunge, shoegaze s jemnými ženskými vokálmi. Úvodný singel Angel vás určite chytí za srdce a nepustí vás ani rovnako skvelý album. 

Tu nie je čo dodať. Vydanie tohto albumu oslavoval celý hudobný svet a ja som prispel drobnou recenziou.

(Na tomto mieste Renat vyzdvihol album Kim Gordon – The Collective, o ktorom vyššie píše Michaela)

Prítomnosť a budúcnosť punkovej hudby na Slovensku. Mladé, rebelujúce, hlučné a hudobne kvalitné "zbožie". 

Punk, hardcore, hip-hop, noise. To sú Show Me The Body z newyorského podhubia. Kapela, ktorá svoj originálny a strhujúci sound vybudovala na využití banja miesto gitary. Ak vás to zaujalo, choďte do toho a nechajte si vybiť poistky.

Vraj najhlučnejšia kapela na svete. Hovorí sa to aj o Swans. Nuž neviem, ktorá je to. Každopádne odporúčam ich ostatný album. APTBS zahrali v rovnaký večer ako Show Me The Body na bratislavskej lodi Pink Whale koncert, na ktorom som bol. Reportáž z oboch nájdete TU.

Určite som vynechal/zabudol spústu vynikajúcej hudby, ktorá vyšla toho roku. Do “desiatky” sa už nezmestili napríklad skvelý Dušan Vlk s jeho albumom DUŠA UNDERGROUNDU, Temný Rudo s albumom každý živý tvor na zemi zomiera sám alebo zo zahraničných mien Einstürzende Neubauten a magický album Rampen.

Matej Žofčín

Jej album songs, predchodca tohto projektu v sólovom katalógu frontwoman kapely Big Thief, je pravdepodobne môj najobľúbenejší pesničkársky projekt tejto dekády. Rovnako výborne dopadol aj posledný album jej kapely. Dalo sa tak čakať, že po dvoch úžasných albumoch, ktoré Adrianne od začiatku dekády napísala, bude ďalší minimálne tak dobrý. To sa aj stalo, Bright Future je album plný optimizmu, krásy a pôsobí ako hrejivé objatie od osoby, z ktorej srší obrovský nadhľad. To všetko v časoch, kedy to snáď všetci potrebujeme úplne najviac.

V trpezlivosti je Krása. Tento album vo mne rezonoval celý rok. Vyšiel už v januári a i keď som od začiatku vnímal, že je hlavne v jeho pomalom tempe a minimalistických inštrumentáloch, v ktorých často beat predstavujú len jemné šuchnutia a ťuky, niečo špeciálne, jeho genialita vo mne začala rezonovať až po čase. V skutočnosti je to pravdepodobne najlepšie vystavaný slowcore album, čo som na Slovensku počul a jeho esencia sa skrýva hlavne v trpezlivosti. Tá v dnešnej dobe chýba nejednému, a tak sa pomerne malinkej pozornosti, ktorá tomuto albumu prischla, až tak nečudujem. Stále si však myslím, že je to škoda. Tento album je totiž naozajstná Krása.

Rozpad kapely black midi a vznik sólového debutu jej frontmana je pre mňa azda najzaujímavejším úkazom tohto roka. Nový zvuk, ako ho Greep nazval, je krásna pocta brazílskej sambe aj japonskému jazzu, no v prvom rade je to výborne vystavaný konceptuálny album o zúfalých mužoch v ešte zúfalejších situáciách. To, akým spôsobom sa na ňom Greep do protagonistov albumu dokáže vteliť, napriek tomu, že je ich existencia tak prehnaná, je fakt úctyhodné. Navyše je to projekt plný dobre štruktúrovaných piesní, ktorý je natoľko koncentrovaný, že si ho určite budete musieť vypočuť viac ako raz. Ja som ho počul nespočetne veľakrát a stále v ňom viem nájsť niečo nové.

  • Kendrick Lamar – GNX

Kendrick mal fakt silný rok, pre mňa je spolu s Charli XCX asi hudobnou osobnosťou roka. Na jar počas beefu s Drakeom stihol vydať niekoľko disstrackov, ktoré sa medzi sebou totálne líšia, každý z nich najstreamovanejšieho kanadského rapera zničil na inom poli a je až šialené, že ich vydal jeden človek v priebehu jedného týždňa. Piaty album GNX, nadväzujúci na kritikmi oceňovaných predchodcov, ho rovnako ukazuje v každom svetle. Kendrick je totiž hitmaker, introspektívny raper aj vynikajúci R&B umelec. Jeho doposiaľ najviac priamočiary album ho na rapovom tróne upevnil do takej miery, že je náročné argumentovať proti tomu, že je najschopnejším umelcom v súčasnom rapovom mainstreame. Právom je totiž aj súčasťou tzv. GOAT debate – polemiky o najlepšom raperovi všetkých čias.

Šialené, kam sa dokázal Vojtik od svojej minulej tvorby posunúť. Messiash IX je plnohodnotný konceptuálny album plný snáď všetkých emócií, aký by mal odvahu vydať málokto na slovenskej scéne. Jeho zvuk je prekvapivo rozsiahly, ťažko sa verí tomu, že vznikol len vo dvojici (s rovnako mladým klavírnym talentom Kevinom Gerhardom Lázokom). Vojtik púšťa poslucháča hlboko do svojej minulosti, súčasnosti a myšlienok, flirtuje pritom s rockom, art-popom, ambientom, ba až avant-folkom. Celkovo tak búra žánrové bariéry spôsobom, ktorý skôr evokuje ostrieľaného umelca než 21-ročného stále vcelku čerstvého absolventa hudobnej konzervy. Mimo pár médií je to žiaľ radikálne ignorovaná nahrávka, hoci Vojtik je umelcom, ktorého prehliadnuť nemožno a nepochybne ho čaká zaujímavá a úspešná budúcnosť. Týmto albumom, ktorý má potenciál stať sa jednou z najvýraznejších nahrávok tejto dekády, rozhodne urobil krok správnym smerom. (recenzia albumu)

  • Zabiť Františka – II

Po troch rokoch je Samuel Kovalčík späť so svojím druhým albumom. Nebojí sa na ňom ukázať, kto ho inšpiruje, občas sa rozhodne zájsť do zákutí indie, no stále ide v prvom rade o pesničkárčinu, ktorá mu vždy tak išla. Dvojka vie v niektoré momenty rozplakať o niečo viac ako eponymný debut, nájdeme na nej ale aj momenty optimizmu, čo z druhej kolekcie Samkových pesničiek robí projekt, ktorý by azda mohol vyhovovať širšiemu publiku než jeho predchodca. A svojím potenciálnym kariérnym progresom (ktorý môže v roku 2025 ešte viac nakopnúť v kulároch avizované hranie v kapele Zlokot) mi tak dáva o dôvod viac volať ho Slovenský Elliott Smith :)

Ďalšie albumy v mojej top 10:

Marek Danko

Netuším, odkiaľ čerpajú kanadskí post-rockoví princovia nápady, isté však je, že aj po 30 rokoch od svojho založenia môžu dávať veľmi poučné prednášky ostatným žánrovým kapelám. Každý album od GY!BE je neprenosným emocionálnym zážitkom, dosiahnutým iba s pomocou epického zvuku skreslených gitár, fantastických husľových melódií a ťažkotonážnej rytmiky. Veď to poznáte, klasický snowball efekt – z počiatočnej malej guličky sa v závere skladieb vykľuje neidentifikovateľné teleso gigantických rozmerov.

Kolekcia jedenástich kratších, no o to intenzívnejších kúskov, v ktorých vás brazílsky gitarový virtuóz presvedčí o svojich nesmiernych kvalitách. Jeho hra znesie najprísnejšie kritériá, kladené na tzv. metal guitar heroes. Po väčšinu času sa hudba na poslucháča valí dosť nekompromisným spôsobom a niekedy je naozaj ťažké absorbovať také množstvo riffov a sól na jeden záťah. Odmenou a vynikajúcim spestrením sú preto pasáže, ktoré majú pomalší a takpovediac kontemplatívny charakter.

Bývalý Stevov kolega z Yes – spevák Jon Anderson – si k 80. narodeninám “upiekol” zaujímavý album True, pán gitarista si naopak urobil radosť s titulom Guitarscape. Z názvu jasne vyplýva, ktorý nástroj na ňom dominuje, ale na rozdiel od Davida Gilmoura a jeho aktuálnym Luck and Strange tu nenájdete žiadnu spievanú skladbu. Užijete si však priehrštie meditatívnych, do širokého priestoru rozpínajúcich sa gitarových motívov, nesúcich Stevov nezameniteľný melodický rukopis.  

Japonských inštrumentálnych rockerov Mono som mal možnosť pred ôsmimi rokmi vidieť, počuť a precítiť naživo, takže objektivita v mojom prípade neprichádza do úvahy, no ich album Oath patrí k najlepším tohtoročným titulom vo svojom žánri aj podľa fanúšikov na serveri Bandcamp. V podstate idú podobným smerom ako GY!BE, akurát majú oveľa čistejší zvuk, uhladenejšie aranžmány a sú omnoho disciplinovanejší. Napokon, Japonci sú známi svojim puntičkárstvom a to pre nich platí aj v hudbe, hoci ide "len" o "zaznávaný" post-rock.   

  • Marty Friedman – Drama

Gitaristu Martyho Friedmana som spoznal vďaka kapele Cacophony a hoci som ho nezbožňoval až tak ako jeho spoluhráča Jasona Beckera, silné sympatie vydržali a každý album virtuózneho Američana vítam s radosťou. Tohtoročný titul má dramatický náboj, nechýbajú na ňom klávesové a sláčikové aranžmány, hlavné slovo však patrí gitare. Martyho štýl hry je úchvatný, uchu lahodiaci, mnohofarebný, atď. A keďže je aj skvelým skladateľom, necelá hodina v jeho spoločnosti patrí k najhodnotnejším hudobným zážitkom tohto roka.

Fínsky majster gitarového remesla si po 30 rokoch od vydania Classical Variations and Themes pripomenul svoje najlepšie roky druhou časťou s podtitulom Ultima Thule. Hoci dvojka nedosahuje kvalít fenomenálneho debutu, určite sa na nej nachádza dostatok inštrumentálne podnetných titulov s dychberúcimi sólami. Tri skladby naspievali Jeff Scott Soto a speváčka Agnès Milewski, jeden titul ozdobil spevom sám Tolkki. Nečakané, no o to príjemnejšie prekvapenie, ozdobené obalom mrazivej krajinky.     

V koncoročnej bilancii nemožno vynechať nórskeho gitaristu Terje Rypdala, s ktorého menom sú spojené dobrodružné výpravy za hranice žánrov. Tentoraz sa objavuje na albume svojich krajanov, produkujúcich výbušnú zmes prog/jazz/psychedelic rocku s retro/vintage zvukom. Inštrumentálna smršť trvá 80 minút, no nudiť sa pri nej rozhodne nebudete. V istých momentoch som zažíval rovnako nádherné pocity, aké som naposledy mal pri počúvaní živého albumu od Collegium Musicum z roku 1973. Podobnosť je samozrejme iba náhodná.    

S pribúdajúcimi rokmi a skúsenosťami mám pocit, že stále je na svete dostatok hudobníkov, ktorí si dokážu udržať vysoký štandard, rozvíjať svoj talent a nesklamať fanúšikov. Medzi nich už dlhé desaťročia patrí Al di Meola s aktuálnym titulom Twentyfour, odkazujúcim na práve sa končiaci rok. Jeho brilantnú hru ozvláštňujú decentné sláčikové aranžmány a bezchybne fungujúca rytmika. Krásny darček pre milovníkov inštrumentálnej gitarovej hudby.

Slovenským jazzmanom sa tento rok znovu podarilo vydať niekoľko platní, s ktorými sa môžu smelo pochváliť pred svetom. Gitarista Pavol Bereza a klavirista Ľudovít Kotlár sa zásluhou vydavateľstva Hlava XXII etablovali na scéne debutom, aký sa nepočuje až tak často. Dajú sa na ňom zachytiť ozveny škandinávskych experimentátorov, folklórne vplyvy i tradičná jazzová škola. Pevne dúfam, že nepôjde o jednorazový projekt. Takúto výbornú muziku by bola škoda ponechať napospas osudu.     

Život Esbjörna Svenssona, jedného z najtalentovanejších jazzových klaviristov 21. storočia, vyhasol pred 16 rokmi a tým predčasne ukončila svoju činnosť i formácia e. s. t. Jeho bývalí spoluhráči Magnus Öström a Dan Berglund pri príležitosti 30. výročia založenia legendárneho tria nahrali spolu s exkluzívnymi hosťami spomienkový “živák”, ktorý sa počúva so zatajeným dychom. V mierne pozmenených aranžmánoch oživili skladby z jazzovej klenotnice, ktorým nemožno uprieť fantastickú kompozičnú rafinovanosť a nehynúcu nadčasovosť.

Tomáš Danišovič

Body Count je kapelou legendárneho rapera Ice-T, ktorú založil so svojim spolužiakom a gitaristom Erniem C., aby sa popri hip-hope realizoval aj na tvrdšej gitarovej scéne. Pre mňa je veľmi zábavné sledovať, ako v podstate vedľajší projekt dnes už takmer 70-ročných Afroameričanov, od ktorých by ste čakali v rámci stereotypov skôr nejaký blues rock, s každým ďalším albumom posúva hranice tvrdosti svojho brutálneho rap metalu a s prehľadom nakopáva zadky aj mladším kolegom.

Merciless je natlakovaný na prasknutie energickými skladbami v duchu predchádzajúcej tvorby. Na pretrase sú ako vždy vojny gangov, život na ulici, rasová neznášanlivosť a sociálna nespravodlivosť. Nechýbajú ani hostia, z ktorých ma tentokrát najviac zaujal duet s Corpsegrinderom z Cannibal Corpse v skladbe Purge. Nostalgia je veru silná emócia a komu sa cnie za poctivým rap metalom deväťdesiatych rokov, ale v modernom šate a na stereoidoch, tu si isto príde na svoje. 

Nezničiteľný Al Jourgensen opäť trafil kliniec po hlavičke. Hopium je presne to, čo dnes masy zúfalo potrebujú, aj keď šestnásty album industriálnych velikánov Ministry znie skôr ako soundtrack k apokalypse. Síce asi už neprekvapí ničím novým a šokujúcim, stále však ide o materiál vysokej kvality plný zabijáckych riffov a industriálneho hrmotu, ktorý ja proste môžem. 

Duel sheffieldských asi už ex-metalcoristov tento rok u mňa vyhrávajú While She Sleeps. Bring Me The Horizon si prešli zásadnou personálnou zmenou, čo sa určite podpísalo aj na výsledku ich aktuálnej nahrávky a While She Sleeps sa po nie úplne podarenom albume Sleeps Society (2021) podarilo nadviazať na výborný So What? (2019), čím si zabezpečili miesto v mojom výbere. Metalcore je síce doménou najmä amerických kapiel, ale keď už sa v tomto žánri presadí niekto z Británie, väčšinou to zatrasie celou scénou. Mne osobne je britský prístup veľmi sympatický, pretože je odvážnejší, experimentálnejší a pôsobí menej sterilne. Inak tomu nie je ani na Self Hell, ktorý je pestrým mixom metalu s elektronikou a ďalšími alternatívnymi subžánrami. Z tieňa slávnejších krajanov sa im asi vystúpiť nepodarí, ale určite si zaslúžia viac pozornosti ako sa im dostáva. 

Zaplniť dieru po The Dillinger Escape Plan sa nepodarí asi nikomu. Knocked Loose sú veľmi blízko, aj keď si idú svojou cestou a o nejakom kopírovaní nemôže byť reč. Podobnosť je len v umení majstrovsky zhudobniť organizovaný chaos. Novinka tejto ťažko zaraditeľnej asi hardcore punkovej partičky z Kentucky je divokou a nevyspytateľnou jazdou s ukrutnou produkciou. Toto je proste voda na mlyn pre nás neposedných, nič lepšie som tento rok nepočul. A evidentne nie som sám. Album zbiera jednu oslavnú recenziu za druhou, kapela bola nominovaná na cenu Grammy v kategórii Best Metal Performance a do svojej relácie si ich pozval aj Jimmy Kimmel, kde v plnej paráde predviedli svoju besnú živeľnosť.

Každý rok vychádza kopec kvalitného black metalu a v tomto ma najviac zaujal album fínskych experimentátorov Oranssi Pazuzu. Chvály na kapelu počúvam z rôznych, skôr nemetalových zdrojov už dlhšiu dobu, možno preto som sa k nim dostal až pri šiestom albume Muuntautuja a už chápem, prečo ich tvorba oslovuje také široké spektrum poslucháčov napriek black metalovej nálepke. Kto má radšej tradičnejšie prevedenie, asi uprednostní novinky od Marduk, Darkthrone alebo 1349. Kto sa však nebojí experimentov a kombinovania black metalu s rôznymi ambientnými a psychedelickými prvkami, toho by mohla novinka od Oranssi Pazuzu osloviť.

Ďalšie nahrávky z mojej top 10 roka 2024:

Patrik Marflák

Priznávam, že veľa českých albumov som si tento rok vypočuť nestihol, a tento výber je čisto osobný. Bertík je naša rodinná guilty pleasure, a tak sme sa v novembri aj s deťmi vybrali na jeho zatiaľ najväčší koncert a zároveň krst Českého mora v pražskom Fóre Karlín. Bol to parádny večer a skladby ako Svatý retrievere, Superhad, Souhvězdí Blíženců (!!!), Night Rider či Funky planeta (A už jedu dál) sú instantné hity, ktoré môžete napríklad počas karaoke noci na firemnom večierku s maximálnymi prežívačkami jeden za druhým spievať nič netušiacim kolegom (prípadne neskôr s rovnakým nadšením aj v prázdnom office) a život bude bájo. True story & not guilty at all.

Slovenská scéna bola plodná ako už dávno nie, toľko zaujímavých a silných albumov vydaných za jeden rok si nepamätám. Ku kolegami vyššie spomenutým pridávam aj jeden z kategórie nenápadných klenotov. Dagmar Mišíková alias Lotta na svojom pozoruhodnom dlhohrajúcom debute spolupracovala s Eddiem Stevensom (Jana Kirschner, Róisín Murphy), ktorý jej intímnym osobným textom o vzácnosti pominuteľných momentov a hľadaní večnosti pomohol dodať pohlcujúcu atmosféru a žánrovo nezaraditeľné formy piesní, v ktorých môžete pri každom počúvaní objaviť niečo nové. Podobne ako na albumoch Jany Kirschner, no v tomto prípade je výsledok ešte odvážnejší a experimentálnejší. Nie je to album pre každého, ale dá sa v ňom krásne "stratiť" a úplne zabudnúť na čas. (viac o albume)

Mimochodom, Lottin hlas môžeme počuť aj v skladbe Bratislavské mosty – jednej z mojich obľúbených na albume Nočné vlaky od Karola Mikloša, ktorý si tu taktiež zaslúži zmienku.

Nie je za tým žiadny autorský zámer, to len abeceda zariadila, že po českom albume a albume produkovanom Eddiem Stevensom, nasleduje český album produkovaný Eddiem Stevensom. Manon Meurt tento rok po dlhoročnej kreatívnej odmlke prišli s druhou štúdiovkou, s ktorou sa oproti debutu MMXVIII posunuli míľovými krokmi vpred. Fantastická, inštrumentálne aj vokálne odzbrojujúca zmes shoegazu, dreampopu či trip-hopu s rockovou energiou a jazzovou presnosťou ma dostala do tranzu už v apríli počas koncertnej premiéry na SHARPE, kde ich vystúpenie medzi vrcholy festivalu zaradili aj viacerí zahraniční delegáti vrátane Kevina Colea z KEXP. K samotnej nahrávke som sa druhýkrát vrátil na jeseň – po trestuhodnom zmeškaní koncertu s The Ills na Pink Whale som Unravel rotoval niekoľko dní vkuse. Ako povedal Eddie Stevens, je to čarovný, kaleidoskopický album. Výstižnejšie prívlastky by som k nemu hľadal ťažko.

  • Nick Cave and the Bad Seeds – Wild God

Po ťažkých rokoch a ťažkých albumoch mu nikto nemôže zazlievať, že nový album pôsobí ako radikálny nával optimizmu a životnej energie, ktorá z tejto nahrávky, plnej podmanivých zborov a hrejivých melódií, doslova srší. Počuť Nicka Cavea v takejto pozitívnejšej polohe ma nesmierne potešilo, o to viac ľutujem, že katarzný živý zážitok som si počas jesenného turné nechal ujsť. Spolu s hudobným mastermindom Warrenom Ellisom opäť napísali kolekciu silných skladieb, ktoré znejú nádherne na nahrávke a podľa recenzií z koncertov aj naživo.

Nina Kohout je talent, aký sa v slovenskej hudbe objaví možno raz za desaťročie. V mladom veku presne vie, čo chce, má jasnú umeleckú víziu a dokáže ju zrealizovať tak, že už od svojich prvých nahrávok si právom získava pozornosť (na škále od profesionálneho záujmu po autentické nadšenie) domácich aj zahraničných promotérov a médií, ktoré idú po originalite a obsahu. Po niekoľkých singloch a prvom EP Pandemonium vydala na jeseň očakávaný dlhohrajúci debut, na ktorom predviedla svoju spevácku aj autorskú zrelosť – textársky, skladateľsky a aj ako producentka, keďže si celú tvorbu a nahrávanie albumu zastrešila sama. Výsledkom je o to pôsobivejšia hudobná výpoveď umelkyne, ktorá síce podľa vlastných slov netúži po sláve, ale už teraz je isté, že vo svete hudby sa ani v medzinárodnom kontexte rozhodne nestratí. Myslím si, že aj bez príliš odvážnych snov ju čaká skvelá budúcnosť a bolo mi cťou spraviť s ňou jeden z mojich obľúbených rozhovorov za posledné roky.

Nemôžem tu nespomenúť aj nový album Autumnist – Anatomy of Shadows (Nina totiž na ňom už tradične spieva v niekoľkých songoch), ktorý je takisto vynikajúci a patrí medzi to najlepšie, čo u nás v roku 2024 vyšlo.

Na záver pridávam ešte ďalších päť albumov, ktoré ma tento rok potešili/zaujali a zaslúžia si zmienku:

V rámci tohtoročnej výraznej prevahy domácej hudby v mojich sluchovodoch tiež podčiarkujem tieto tipy z výberov kolegov a kolegýň:

Ak ste sa dopracovali až sem, klobúk dole a nekonečná vďaka za to, že nás čítate a podporujete. Veríme, že rok 2025 bude hudobne rovnako zaujímavý a bohatý ako bol tento. Veď už len pár hodín a budeme počuť novú hymnu, ha!

Výber albumov z roka 2024 pripravili: Miroslava Rabčanová, Marek Majzon, Michaela Kučová, Matej Kráľ, Renat Khallo, Matej Žofčín, Marek Danko, Tomáš Danišovič, Patrik Marflák