Ak by bola niekdajšia rivalita kapiel Oasis a Blur, známa pod pojmom "battle of britpop", behom na dlhé trate, asi by ho vyhrali druhí menovaní. O svojej hudbe však premýšľajú v úplne inom kontexte než je súťaživosť a snaha o pokorenie súperov. Časový odstup medzi Think Tank a novým albumom je obrovský, ale tak ako v prípade novinky Faith No More, aj Angličanom sa podarilo úspešne nadviazať na pretrhnutú nitku z roku 2003.
Skreslený vokál Damona Albarna v úvodnej skladbe Lonesome Street mi v jednom momente pripomenul experimentálny nádych The Beatles, idylická medzihra s viachlasmi odkazuje na Gerry and The Pacemakers, riff sa pohybuje v okruhu raných The Kinks. Tu sa podobnosť s klasikmi našťastie končí, pretože od nasledujúcej New World Towers sa situácia mení v prospech Blur. Spomínaná pieseň navodí mierumilovnú atmosféru, kde sa každý ruch, šum a efekt fantasticky vyníma a dodáva skladbe auru neškodného (rozumej protidrogového) psychedelického výletu.
Čosi podobne pohodové a zároveň bláznivé ukrýva i štvorka Ice Cream Man. Tá uzatvára prvú tretinu albumu, v ktorej si Blur bez ohľadu na letopočet 2015 zachovávajú prevažne staromódnu akusticko-analógovú tvár (výnimkou je spomínaný energický prvý singel Go Out). Nová vesmírna odysea začína s Thought I Was a Spaceman, kde však už chlapci náporu technológií po statočnom boji podliehajú. Napriek tomu ide o parádny trip, na beatovom podklade zachraňuje starú rytiersku česť veľmi dobre znejúca akustická gitara Grahama Coxona a sláčikové nástroje. Aranžérske majstrovstvo a postupný vývoj motívov sa ukazuje v pasážach, ktoré jednoducho treba počuť.
Po tejto zrejme najprepracovanejšej kompozícii si kapela v podobe jednoduchšej I Broadcast vyberá zaslúžený oddychový čas, aby mohla so cťou uzavrieť prvú stranu platne. Druhú polovicu opatrne načína My Terracotta Heart, na prvý pohľad nevýrazný kus, zapadajúci do lepšieho priemeru. Lepšie to vyzerá s There Are Too Many Of Us, ktorá ráznymi bicími Davea Rowntreeho človeka celkom dobre nakopne, mocným gitarovým motívom zdrapí za pačesy a pustí až na konci.
Skalných fanúšikov neprekvapí pohodový, skoro reggae charakter skladby Ghost Ship, kde sa môže realizovať basgitarista Alex James. Z lepšieho priemeru sa následne Blur opäť vyťahujú do výšok prostredníctvom "kórejskej" Pyongyang. Damon sa producíruje temnými uličkami a nakúka pod pokrievku ázijského urbanizmu. Výborný refrén je katarzným únikom z ťažkej situácie.
Na platni je nepísaným pravidlom, že po temnejšej alebo prepracovanej téme nasleduje niečo ľahšie a svetlejšie. Preto je predposledná Ong Ong akýmsi úletom, ktorý nie je možné brať vážne a zrejme by sa nič nestalo, keby sa na platni neobjavil. Asi neprekvapí ani to, že záverečná Mirrorball je podľa subjektívneho hodnotenia vynikajúcim kúskom, hodným skladateľov formátu skúsenej skupiny, ktorá určite nestarne, iba dozrieva.
S albumom The Magic Whip sa cítim ako na hojdačke, kde sa rovnomerne striedajú náročnejšie skladby s jednoduchšími kúskami a svetlo s tmou. Osobne je mi sympatickejšia temnejšia tvár Blur, ale musím uznať, že aj ľahšie skladby majú svoje kvality. Angličania novinkou uspokojili rôzne tábory priaznivcov, pričom dokázali zachovať kompaktnosť albumu nenarušenú.
Tajomstvom jeho kvality a vyváženosti je možno fakt, že pracovali bez veľkého tlaku, ktorý veľké hudobné comebacky obvykle sprevádza. Blur sa po koncertnom návrate sa neunáhlili, vlastne fanúšikom nový album ani nesľúbili. Napokon však počas neplánovanej "dovolenky" v Hong Kongu novú hudbu nahrali a výsledkom je platňa, ktorá ukazuje, o čo bola hudobná scéna počas ich neprítomnosti ochudobnená.
Blur - The Magic Whip
(Parlophone, 2015)
1. Lonesome Street
2. New World Towers
3. Go Out
4. Ice Cream Man
5. Thought I Was a Spaceman
6. I Broadcast
7. My Terracotta Heart
8. There Are Too Many of Us
9. Ghost Ship
10. Pyongyang
11. Ong Ong
12. Mirrorball
Počúvajte celý album na Deezeri:
Autor: Marek Danko
Súvisiaci interpreti: Blur
