V júli ubehlo 15 rokov, odkedy nečakane opustil svet jeden z najvýraznejších umelcov novodobej slovenskej histórie. Fanúšikovia si ho budú môcť už čoskoro pripomenúť vďaka spoločnému turné Richarda Müllera a Andreja Šebana. My sme sa, v nadväznosti na seriál o albumoch Deža Ursinyho, rozhodli ešte pred samotným turné pripomenúť a priblížiť jeho tvorbu.
"Džezrock, chlapi!"
Do umeleckého sveta vstupoval v 70-tych rokoch ako dramaturg, dráhu hudobníka odštartoval skvelými klavírnymi vstupmi na debutovej platni Provisorium Deža Ursinyho (1973). Cesty oboch sa okrem dvoch albumov prelínali až do Dežovej smrti (viď seriál o Ursinym). Tretím poľom pôsobnosti bolo herectvo. Približne niekde v tomto bode možno natrafil okrem filmu a divadla aj na kabaret, spájajúci hudbu, komické skeče a vtipné texty. V tomto smere sa veľmi dobre darilo dvojici Milan Lasica - Július Satinský, ktorí si ho najprv vyhliadli ako hosťa, neskôr ako znamenitého spolupracovníka.
Vydarená kooperácia vyústila do platne Pred popravou (1979), čo bol záznam vystúpenia. Na rýdzo hudobnú strunu začalo trio brnkať na ďalšom počine Bolo nás jedenásť (1981). K nacvičeniu piesní došlo v pravom čase, s pretlakom tvorivosti všetkých zúčastnených. Lasica zabezpečil vynikajúce texty, Satinským dochutené o štipľavý humor. Filip stavil na všehochuť - prirodzene mieša folklór, kabaret, džez rock, populárnu hudbu. Platňa napriek tomu pôsobí koncepčne, jednoliato, nadčasovo, ukážkovo, originálne, čerstvo, progresívne .
K výbornému výsledku prispela zostava. Gitarové sóla Ľuba Beláka v Ježibabách či Jano bol chlap sa zahryznú a nepustia, Stivínova flauta v Za dedinou a Vyletel vták mi vzdialene pripomína Perinbabu. Obdiv si zaslúži nevšedné spojenie vtipných veršov a serióznej džezrockovej rytmiky Pavla Kozmu a Vladimíra Kulhánka. Ach, to by boli vojny malebné, Na výstave a V jedálenskom vozni obsahujú neuveriteľné texty v duchu nonsens poézie, ktorým sekunduje hravý džez, zvýraznený saxofónom Jana Kubíka.
Mnohí považujú za najlepšiu Filipovu výpoveď pieseň Do batôžka, osobne je u mňa trochu vyššie sugestívna Za dedinou, kde sa Jaro okrem spevu blysol impozantnou klavírnou hrou. Satinského triumfom je Keď som išiel, kde vyráža dych súzvuk rockovej a cimbalovej kapely. V najdlhšej kompozícii Vyletel vták si Lasica zažil svoj vrchol, skladba má úžasnú atmosféru zmaru a beznádeje. Bolo nás jedenásť je zaslúžene považovaný za jeden najlepších slovenských albumov. Napokon, toľko rôznorodej invencie sa pokope počuje asi raz za 50 rokov.
Tanec sťahovavých vtákov s vetrom opreteky
Po jasnom vrchole neprekvapí, že ďalšie albumy z dielne L+S+F sú o čosi slabšie. V roku 1982 sa na trhu objavila platňa S vetrom opreteky, kde figuruje iná zostava (kapela YPS). Napriek tomu album pôsobí sviežo a pohodovo, znovu s výbornou rytmikou (Priateľovi, Bicykel), gitarami (Zázrak), textami (Peniaze, Rozpačité blues), sláčikmi (Majstrovstvá, Clivota, Smola), atď. Najznámejšou piesňou sú Čerešne v podaní Zuzany Krónerovej, pre mňa je vrcholom platne Rozpačité blues s geniálnym textom o čudnom hnedom predmete, rozvalenom na lúke.
Trio si následne dalo v edičnej činnosti na päť rokov pauzu, ktorá im výrazne prospela. Pod platňu My (do tanca a na počúvanie) z roku 1987 sa podpísali už len Lasica s Filipom, hoci Satinský na nej spieva tiež a zostava sa zmenila. Aj keď Dežo Ursiny sa o Jarovej tvorbe nevyjadroval lichotivo, účasťou na tomto albume mu to čiastočne vynahradil. Nesmela chýbať rytmika Vlado Kaššay - Ľubo Stankovský a flautu si vzal na starosť Gabriel Škriečka (v tom istom roku sa takmer identická zostava objavila na albume Na ceste domov).
Dežo si zaspieval v Songu o idúcom muničnom vagóne, Jaro vylíčil skvelý príbeh v Songu o človeku, ktorý nevedel povedať nie. Zborový vokál, pochodový rytmus, ponurá nálada, to je Song o noci vo vojenskom tábore. Defiluje tu plejáda skvelých songov, historicky ladené 1848 a Koniec storočia, mierne deprimujúce Godot nepríde a Už to máme za sebou s jasným Dežovým vplyvom, či odľahčenie prinášajúce Raz sa to môže stať a Pokus o útek. Platňa je druhým najlepším počinom, kde bol Lasica tvorcom textov a Filip autorom hudby.
Rozlúčkovým bodom ich spolupráce sa stal album Sťahovaví vtáci (1990). Charakterom je "svetlejší" než predošlá platňa, k zadumanejším patria snáď len Nezačínaj a Sťahovaví vtáci (tie predznamenávajú neskoršie Jarove postupy). Rapovému úletu Rodinné zázemie konkurujú najmä Satinského miniatúra Mäso a Slovenčina, kde počuť Riša Müllera. Turci idúúú... prekvapí rôznymi náladami, Dotazník je elegantné tango, Ďalekohľad a Vtip trochu pripomínajú Ursinyho. Zostava sa oproti minulosti nezmenila, iba sa rozrástla o Andreja Šebana či Jara Filipa ml. Album je dôstojnou bodkou za vydarenou a plodnou spoluprácou.
Oknom na vlastnú päsť
V 90-tych rokoch Jarovi chvíľu trvalo, kým vypomohol na albumoch Dežovi a Rišovi, takže na prvý sólový počin Cez okno prišiel čas až v roku 1996. Album sa delí do dvoch skupín, na jednej strane sú dravé a optimistickejšie kusy Cez okno (notoricky známy a obohraný song slovenských rádií, ktoré majú pocit, že Jarova tvorba začína a končí práve touto piesňou), Keď, Kormidelník Čas, Sila a Už zajtra (narážka na beatlesovku Yesterday). Do druhej skupiny patria tmavšie odtiene, zhudobnené v kompozíciách Noc, Salvador Dalí, LSD, Milovanie v hrošej koži a Život.
Hoci to vychádza medzi oboma polohami na remízu, poznávacím znamením nahrávky je rock. Podaný v nie príliš ortodoxnej forme, s prímesami iných ingrediencií, ale predsa len tvrdý, nekompromisný a na pravých miestach temný a agresívny. Výborne odráža spoločenskú situáciu polovice 90. rokov. Jaro mal na všetko svoj vlastný recept a hoci dlhé roky hral s Ursinym, tu ukázal, že jeho rukopis je nenapodobiteľný, pričom markantne poznamenal tvorbu Riša Müllera (o tejto kapitole jeho života a tvorby prinesieme článok v blízkej dobe).
Rocker bez bázne a honey
Po úspechu predošlého albumu nebol dôvod otáľať, no na CD Ten, čo hrával s Dežom (1998) radikálnymi zmenami však prešla zostava a pomerne málo známych muzikantov vystriedali esá Andrej Šeban, Oskar Rózsa a Marcel Buntaj. Táto skutočnosť sa plne potvrdzuje v piesni Diabol v slabom tele, kde gitara psychedelicky kvíli a rytmika je neuchopiteľná. V drsnej polohe to kapele svedčí (Ten, čo hrával s Dežom, Rocker), zároveň sa vie naladiť do pohody (Syn nosí moju tvár, Informácia o ovzduší), aby vzápätí zosmutnela (Lady Di, Absolútne) alebo dokonca potemnela (Vízum do pekla, Boh aj v pekle prsty má).
V porovnaní s rokom 1996 sa však zdá, že Jaro tentoraz nahral o niečo menej deprimujúcejší album. Šebanov vklad sa nedá prehliadnuť, jeho typické "kvákanie" akoby vystihovalo slovenskú rockovú hudbu 90. rokov. V jednej piesni (o pekle) si zaspieval Richard, ktorý sa nedávno vyjadril, že práve tento album považuje za najsilnejší z obdobia ich spoločnej tvorby a skladby z neho určite zaznejú aj na turné 15 rokov bez Filipa. Išlo o ich predposlednú oficiálnu spoluprácu, poslednou bol v roku 1998 Müllerov album Nočná optika. Jarova druhá sólová platňa veštila jeho sólovej dráhe sľubnú budúcnosť, obsahovala síce odlišné, no stále silné kusy. Osud to však mal zariadené inak.
Jaro Filip bol nepomerne skromnejší a utiahnutejší než Dežo Ursiny či Marián Varga, no predsa je možné zaradiť ho medzi päť najdôležitejších postáv slovenského rocku. Bol otvorený obrovskému množstvu vplyvov a žánrov, ktoré vedel pretaviť do famóznej podoby. Hral, spieval a komponoval elegantne, nechýbal mu nadhľad. Priamo ovplyvnil mnoho hudobníkov, s ktorými spolupracoval, no ešte viac by sa našlo tých, ktorých jeho tvorba zasiahla napriek tomu, že sa s nimi v živote nestretol. Jarova smrť pre ľudí znamenala rovnakú stratu ako v prípade kamaráta Deža. Ktovie, či sa stretli aj po smrti. Ak áno, musela z toho byť výnimočná jam-session.
Autor: Marek Danko
Foto: archív RTVS
- informácie o službe Deezer -
Súvisiaci interpreti: Jaro Filip
