A to som sa celkom na tento album tešil. Asi sa vo mne prebudil boľševický duch minulých čias, nahryzol ma a prinútil ma spomínať. To som mal sladkých jedenásť a jedinou mojou starosťou bolo, či mám nachystanú desiatu do školy a na hodine slovenčiny sledovať triednu učiteľku Anastáziu, ako sa skrytá za tabuľou nenápadne škrabká na intímnych miestach.
V roku 1984 vydali svoj debutový singel Holky z naší školky a začala sa doslova mánia. Malá čierna platňa sa rozišla v náklade viac ako milión kusov (dodnes to u nás, ani „u nich“ nikto neprekonal) a dvojica spevákov sprevádzajúcich Hanu Zagarovú sa na niekoľko rokov stala hviezdnou rotou Československého éteru. Podarilo sa im vydať tri dlhohrajúceplatne a vypotiť z nich niekoľko hitov. Potom Kotvald pocítil, že sa chce venovať inej hudbe (viac tanečnejšej) a duo sa rozpadlo. Plakala polovica Československa. Obaja mladíci sa vydali na sólovú dráhu. Prvý vydal sólový album Hložek, o ktorom dnes už ani poriadne nepočuť, a ak aj áno, tak spieva ľudovky. Kotvald si na svoj sólový debut počkal trochu dlhšie, ale v éteri sa objavuje dodnes, a občas i s takým hitom, na ktorý sa jednoducho nezabúda (strašitelný Mumuland pred dvoma, či troma rokmi). No a celých dvadsať rokov sa ešte hovorilo o nenávisti medzi oboma aktérmi. Zachádzalo to tak ďaleko, že ak ich Hana Zagorová pozvala ako hostí na svoj koncert, prišiel buď jeden, alebo druhý, ale nikdy sa tam nestretli. Až do minulého roku. Možno to bolo tými výročiami.
Od nežnej revolúcie ubehlo rovných 15 rokov, ale najmä od megahitu ubehla okrúhla dvadsiatka. Každému súdnému človeku bolo jasné, že dvojica Kotvald – Hložek už nikdy žiadnu novinku nenaspieva. Ale prečo nevyužiť to, čo vzniklo kedysi, malo to úspech, a navyše v dnešnej (doslova) retro dobe je to stále žiadané? Prerátalo si to určite viac ľudí, ktorí sa točia v hudobnom biznise, a zavoňali nemalú čiastku. A najlepšie si to prerátali Kotvald s Hložkom. Však dnes sa predsa za albumy neplatí tak mizerne ako za čias starého, dobrého, dnes už večne odpočívajúceho Gustáva. A tak si asi naposledy podali ruky a spolu s ostatnými si ich mädlili a tešili sa z toho, čo im prinesie ich spoločný album s najväčšími hitmi, odetými do tanečného kabátu.
Krátko po revolúcii, keď nastal boom vydávania starých LP platní na CD, prípadne sa niektorým neproduktívnejším, či nezaujímavejším interpretom vydávali aspoň výberové albumy, prišiel rad i na Kotvalda s Hložkom. Samozrejme, dvadsiatka najväčších hitov v originálnej podobe a ľudia boli spokojní. Urobiť výber štúdiových nahrávok bol omnoho inteligentnejší ťah, než táto gýčová zlátanina, ktorá sa pred časom dostala na trh. Päťnásť nesmrteľných megahitov (a to sa na niektoré ani nedostalo – nech im je česť, že môžu nepoškvrnené odpočívať v archívoch) a jeden akože remix. To čaká poslucháča na tomto CD.
Úprimne povedané, nedivím sa Hložkovi, ktorí potrebuje zarábať. Divím sa však Kotvaldovi, ktorý viac – menej v ročnej periodicite vydáva vcelku úspešné albumy. Čomu sa divím? Tomu, že spevák, ktorý sa snaží prispôsobiť svoju tvorbu aktuálnym tanečným trendom (samozrejme v rámci domácich možností), pristúpi na takýto projekt. Nie, nie je nič zlé na tom naspievať ešte raz svoje najväčšie hity, trochu ich upraviť a vydať na CD. Je to bežná prax súčasnosti. Tragédiou však je, ak už vyššie spomínaný spevák počuje finálový výsledok a súhlasí s tým, že sa to môže vydať. Prečo? Pretože to je album, za ktorý by sa už hádam hanbil aj Senzus s Michalom Davidom (zámerne spomínam týchto dvoch, ktorých tvorba pred x rokmi zomrela na istej čiare a odvtedy sa tvári ako mŕtvy chrobák, čo znamená, že sa nikam neposúva).
Už viem, prečo som sa na tento album tak tešil. Pretože som veril tomu, že Kotvald nebude ochotný spadnúť až na dno gýčovej tanečnej priepasti len preto, aby sa mu zvýšilo konto. Veril som v to, že pesničky budú prepracované a budú sa niesť v modernom tanečnom duchu (nie, neočakával som ani Erasure, ani Mobyho, ale aj u nás doma už vznikajú celkom príjemné veci). Tu však možno nájsť iba bezduchú hudbu 80-tych rokov. Tie prerábky sú síce citeľné, ale sú tak úbohé, že hociktorá z nádejných SuperStar, ktorá si skladá vlastnú muziku, by to naaranžovala omnoho lepšie.
Zaráža ma, že dvorný Kotvaldov hudobný skladateľ Jindřich Parma (aranžmány, programovanie počítačov, mix, hudobná i zvuková réžia, hudobná produkcia tohto albumu) sa nehanbil podpísať pod takýto projekt. Absolútne nulová hodnota. Toto sa hrávalo v roku 1988 a dovolím si tvrdiť, že už vtedy Parma s Kotvaldom dokázali vyrábať omnoho lepšie hity, než to, čo zmixovali v roku 2004. Takto jednoduché a zároveň úbohé hudobné podklady dnes dokáže zahrať ktorékoľvek talentovanešie dieťa na keyborde z hračkárstva.
Ak by som mal možnosť hlasovať niekde za gýč minulého roka, mám svojho favorita. Toto retro totiž predčilo i pokračovanie dávenie vyvolávajúceho projektu Michala Davida Damichi. Čakal som od toho omnoho viac a vskutku som sa dočkal. Gýčovej hudby a bookletu, ktorý má navodiť atmosféru materskej škôlky. Pretože presne tam tento album patrí. Booklet je krikľavý, plný strašných obrázkov, bez potrebných informácií, ktoré by sa dali na taktomto retro albume dokonale využiť. Chýbajú základné fakty o tom, kedy ktorá pesnička vznikla, z akého je albumu a podobne.
Mám pocit, že výberové albumy nemajú vychádzať preto, aby sa zaplnilo spevákovo konto, ale preto, aby niečo priniesli tomu, kto si ho kúpi. Bohužiaľ, u nás to ešte dlho nebude platiť. A album Holky z naší školky po 20 letech je toho jasným dôkazom. Tu sa nabalili iní a poslucháč ostal sklamaný. Nie! Oklamaný!
Vydavateľstvo: Monitor/EMI, 2004
Celkový čas: 63:00
Linky: www.emimusic.cz
Zoznam skladieb:
01. Holky z naší školky
02. Santa Monica
03. Bílá královna
04. Diana
05. Sen múj a Lízin
06. Dívka, co sama chodí spát
07. Oh, Suzi
08. Princezno, jdi už spát
09. Nesedej na lep snúm
10. Plačky
11. Ošklivé malé káčatko
12. Nemáš mě, lásko má
13. Krejči
14. Sanitky
15. Múj čas
16. Holky z naší školky (Extended Mix)
Zdroj: TS MusicServer
