Showcaseový festival je zvláštny živočích, formát zameraný primárne na profesionálnov a profesionálky. Bolo by však chybou myslieť si, že rovnako objavný a podnetný nemôže byť aj pri obyčajnej fanúšikovskej návšteve.
Súťaživosť kapiel, ktoré chcú "preraziť" a časový limit jednotlivých vystúpení pritom možno pokojne nahradiť pozitívnejšími zámermi – koncentráciou a intenzitou. A po aktuálnom ročníku možno opäť konštatovať, že práve v sústredení vytvoriť to najlepšie a v hĺbke či pestrosti zážitkov je SHARPE minimálne rovnako úspešný ako vo svojich "biznisových" ambíciách prepájať slovenskú hudbu s medzinárodným prostredím.
Štvrtok v znamení rapového undergroundu
Festival každoročne vo štvrtky otvára špeciálny program, ktorý tentokrát priniesol "bestofku" mladej domácej rapovej alternatívy. Názov Kill Your Rap Idols zastrešil zostavu, ktorej jadro tvorili Kvlt_Crew a spriaznené kruhy: Berlin Manson, Fvck_Kvlt, Edúv Syn, Paris, Temný Rudo, Dušan Vlk a Arleta. Takto výživný lineup si, prirodzene, vyžiadal aj rozsiahlejší čas – na showcase neštandardné 90-minútové vystúpenie. V rámci neho však všetko svižne odsýpalo – od rázneho úvodu čerstvého držiteľa dvoch rádiohláv za Album roka až po záverečnú skupinovú Najkrajší ľudia robia najškaredšie veci, čo bola prvá oficiálna spolupráca (väčšiny) zúčastnených.
Nadšené publikum si vypočulo obľúbené skladby z najnovších albumov, ale napríklad aj zatiaľ nevydanú skladbu dvojice Edúv Syna a Fvck_Kvlt či chystanú Parisovu sólovú tvorbu. Dôraz bol pritom kladený na piesne založené na vzájomnom hosťovaní (napríklad Free či Benefit na Amazon), hoci prakticky každá skladba znela viachlasne, najmä zásluhou Adama Dragúňa.
Hoci podobné "all stars" vystúpenia sa mi zdajú už len na skok od komerčných orchestrálnych derivátov populárnych hudobných projektov, v tomto prípade ide o funkčný koncept. Síce popri eufórii skalného poslucháčstva neprináša nič objavné, je však založený na autentických putách a spolupráci, nie vykalkulovaných spojenectvách. Nechýbajú preto ani viac či menej sofistikovane formulované protesty proti aktuálnemu konaniu Ministerstva kultúry, ani záverečný pokus o stage diving.
Zdroj: Kristína_Králiková
Ešte pred domácou alternatívnou špičkou vo štvrtok vystúpila dvojica Angry Blackmen z Chicaga. Ich pohľad na rap je podobne experimentálneho razenia, hoci vychádza z celkom iných (tých naozaj pôvodných) koreňov. Brian Warren a Quentin Branch rapujú o svojich životných skúsenostiach spojených s černošstvom, vrátane duševného zdravia, kritizujú kapitalizmus a opierajú sa o afrofuturizmus. Ich politické východiská majú (okrem názvu) aj podobne radikálnu zvukovú podobu, pričom namiesto rytmických tanečných beatov sa pohrávajú skôr s noisovými hudobnými zákutiami. Dunivá surovosť však len sekunduje ich priamočiaremu prejavu, ktorý od prvých barov nikoho nešetrí.
Dvojica zároveň od prvého okamihu intenzívne komunikuje s publikom, v ktorého predných radoch sa počas koncertu neraz ocitá, vyzýva ho do moshpitu aj spoločného skandovania – a to vrátane titulného Angry Black. "Ste isto strašne liberálni, ale je to v poriadku, hovorí vám to sám čierny muž…" znie z pódia. Citlivosť na rasovo nabité pojmy však u slovenského publika Američania zjavne preceňujú, keďže len o niečo neskôr pod rovnakým pódiom majoritný dav nemá problém spolu s Fvck_Kvlt volať "cigán" v rámci tanečného hitu Cigán v meste.
Zdroj: Kristína_Králiková
Z Beirútu na Ukrajinu, od latina k punku
V piatok a sobotu už festival ponúka plnohodnotný program s koncertmi na siedmich pódiách. Chodby Novej Cvernovky v oba večery zaplnilo zhruba 1200 ľudí, čo je dobre nastavený návštevnícky strop podujatia, pri ktorom je aj počas najrušnejších večerných hodín festivalový zážitok dostatočne komfortný. SHARPE je asi najmenší a určite najkompaktnejší zo známych showcaseových festivalov v Európe, aj preto sa teší obľube u zahraničných delegátov, zvyknutých na nutnosť omnoho dlhších "prechádzok" medzi koncertnými venues. Kto by chcel, pokojne sa dá stihnúť aj celý program, fyzicky to možné je. Väčšine vystúpení sa však oplatí venovať viac času než krátke nahliadnutie, a zároveň za každým rohom či na schodisku číha stretnutie s ľuďmi, s ktorými si máte čo povedať. Rozhodnutí, ako naložiť s rýchlo plynúcim časom, je tak aj na Sharpe celkom dosť.
Príjemným prekvapením v úvode piatkového večera bola Kris Krimm, ktorá predstavila novú podobu svojej sólovej tvorby. Zručná pianistka a vokalistka aktuálne tvorí s kapelou, ktorej chémia výborne fungovala už na tomto premiérovom vystúpení. V zástupe nadaných mladých hudobníčok na domácej scéne Krimm dozrieva na originálny zjav, v ktorom sa zručnosť snúbi s jasnou umeleckou víziou. Na opačnom póle žiaľ bola mladá írska hudobníčka Æ MAK, ktorá vystúpila len s elektronickým sprievodom a napriek jej príjemnému popovému čaru či referenciám od Tune-Yards či Warpaint sa jej naživo nepodarilo vytvoriť strhujúcejšiu atmosféru.
Zdroj: Ondrej Koščík
Naozaj originálnym zjavom však bola Mayssa Jallad, ktorá v hudbe zúročuje svoj beirútsky pôvod. Pri živom vystúpení napriek krátkym vysvetľujúcim vstupom asi publikum celkom nedocení konceptuálny zámer autorky, ktorá hudobne reflektuje libanonskú pätnásťročnú občiansku vojnu. Využíva pri tom aj svoje profesijné zázemie v architektúre a urbanistickom výskume a kresťansko-moslimský súboj o ovládnutie centra Beirútu približuje cez konkrétne krvavé udalosti z prelomu rokov 1975-76, kedy sa centrom bojov na niekoľko mesiacov stali hotelové budovy (wiki). Aj bez architektonicko-historického kontextu je však zreteľné posolstvo libanonskej traumy a výzva k hľadaniu nových spôsobov súžitia.
Jallad využíva aj tradičné hudobné prvky či rôzne subžánrové inšpirácie, výsledný zvuk však pôsobí abstraktne a o to univerzálnejšie. Leví podiel na tom má hudobníčkin expresívny vokál, ktorý možno rámcovať pôvodnými spevmi, ktoré v našom kontexte vnímame ako world music. Pri koncerte v Novej Cvernovke však myslím predovšetkým na to, koľko z tejto tradície čerpajú iné alternatívne hudobníčky, a ako precízne Jallad balansuje svoje kultúrne dedičstvo a tvorivú slobodu v podobe výsostne súčasného zvuku.
Zdroj: Tomáš Kuša
Z polovice 70. rokov a hlavného mesta Libanonu sa o pár minút neskôr ocitáme v súčasnej Ukrajine, odkiaľ pochádza kyjivské trio Hyphen Dash. Žiaľ, témou zostáva vojna, ktorej detaily prítomným v tomto prípade približovať netreba. Namiesto toho hudobníci v príhovore slovenskému publiku ďakujú za pretrvávajúcu podporu v boji proti ruskej agresii. Zo strany občanov je práve v týchto dňoch ešte výraznejšia vďaka zbierke Munícia pre Ukrajinu ktorá je reakciou ľudskoprávnych aktivistov a širokej verejnosti na súčasnú vládnu politiku. Soundtrackom tejto zbierky by pokojne mohla byť záverečná skladba, v ktorej úvode počítačový hlas umelej inteligencie sucho oznámi: "Toto som našla pri otázke, ako znie ukrajinský jazz dva roky po začiatku ruskej invázie." To, čo nasleduje, rozhodne nie je hudba na počúvanie a rozjímanie v pohodlnej fotelke s pohárom vína v ruke. Dunivý beat a agresívny zvuk kvíliacich klávesov dáva priestor vcítiť sa do pocitov mladých Ukrajincov, a zároveň sa vytancovať z frustrácie z aktuálneho smerovania vlastnej krajiny.
V podzemí Novej Cvernovky bol piatkový večer tak trochu pokračovaním komunitného étosu z vystúpenia Kill Your Rap Idols deň predtým. Na komornom 365 stagei sa predstavilo napríklad duo Stroje (feat. Patrik Nagy z Berlin Manson), ktoré ponúklo opäť iný pohľad na zhudobnenie generačnej úzkosti zhmotnenej na priesečníku rapu, popovej nehy i tvrdých žánrov. Jednu z nových skladieb venovali “pamiatke na kapelu 52 Hertz Whale”, ktorej frontman Dominik Prok predtým v tej istej miestnosti odohral svoju pesničkársku tvorbu zo sólového debutu there is no rescue mission, we are safe. Intímna výpoveď mala rovnako intímny setting – celý koncert sa odohral mimo pódia, pri stolčeku s lampičkou, pivom a hŕbou papierov, okolo ktorých hudobník krúžil v obklopení publikom. Tak ako samotný album je poctou anglo-americkej tradícii pesničkárstva, aj jeho koncertné prevedenie odkazuje na časy, kedy folková hudba žila mimo klubov a pódií – na uliciach vo forme buskerstva či jednoducho mlátenia do gitary v obklopení kamošstva, čo podčiarkla aj Prokova performerská neviazanosť (a sebaistota na domácej pôde Cvernovky).
Zdroj: Ondrej Irša
Superlatívy o vrcholnom zážitku si už uprostred samotného konania festivalu vyslúžila španielska dvojica Los Sara Fontan. Prioritou pre ňu je predovšetkým živé hranie, kapela sa neusiluje o vydávanie albumov, a po osobnej skúsenosti je aj celkom jasné prečo. Pomocou huslí, klávesov a bicej zostavy totiž Los Sara Fontan vytvárajú niečo, čo životom vyslovene pulzuje. Dynamika ich vystúpenia je komplexná a predsa prístupná, pretože vrstvami slučiek či perkusií poslucháčstvo prevádza absolútne suverénne, bez zaváhania a pritom láskavo. Dlho som nevidela vystúpenie, ktoré by tak príkladne potvrdzovalo, že hudba nie je o egu, ale o komunikácii.
Aktuálny ročník festivalu sa zameral aj na predstavenie poľskej hudobnej scény, ktorú reprezentovala napríklad kapela Wczasy. Svoje výpovede o odcudzení v súčasnej kapitalistickej spoločnosti zasadzuje do zvláštnej zmesi alternatívneho rocku a cheesy diska. (Patrik: Asi takto by zneli Midi Lidi, keby viac kričali a svoj obdiv k The Cure by neprejavovali iba hraním ich coveru ale použitím "kjúrovskej" gitary v každej druhej skladbe.) Hovoríte si, "tak zlé, až je to dobré", a celé to korunuje (neúmyselný?) normcore imidž hudobníkov. Výsledkom je presne ten správny dojem zvláštnej nostalgie, v ktorej sa spája mierny pocit zahanbenia aj hedonistickej túžby zabudnúť na všetky povinnosti.
Zdroj: Tomáš Kuša
O ďalší z vrcholov sa postaral belgicko-bolívijský hudobník Susobrino, ktorý je skvelým príkladom toho, ako môže miešanie kultúr (v jeho prípade prirodzene vychádzajúce z multietnického pôvodu) obohatiť tradičnú aj súčasnú hudbu. Virtuozita, s ktorou vytváral tanečnú zmes pomocou klasických latino rytmov a aktuálnej klubovej elektroniky, bola naozaj pozoruhodná. Niekedy pritom siaha po akustickej gitare, inokedy mixuje panamské odrhovačky zo začiatku milénia, slovenské publikom má v každom prípade celkom v hrsti. Čo veľmi dobre využíva aj na apel vytvárania príležitostí pre viac hudobníkov a hudobníčok z Latinskej Ameriky, pre ktorých nie je možnosť presadiť sa mimo domoviny taká dostupná.
Hudobnú a subkultúrnu pestrosť festivalu následne dokonale podčiarkol Masaker na opačnom konci chodby. Tak sa totiž volá debutová nahrávka bratislavskej "trashy DIY" kapely DETI, ktorej na zanechanie dojmu stačila intenzívna pol hodinka, zakončená crowdsurfingom znetvorenej bábiky s káblom namiesto pupočnej šnúry. Ostré gitary, mohutné basové linky, živočíšna energia najlepšej punkovej frontmanky široko-ďaleko Terézie Laššovej a k tomu hneď od prvej skladby malý, ale o to viac rozdivočený moshpit so skalnými fanúšikmi… Čo viac možno chcieť na záver festivalového dňa? Jedine Kodikiho a jeho zbesilý set v tempách, pri ktorých unavené končatiny aj mozgové závity svorne tvrdia, že na toto sa tancovať nedá, no rovnako neľahké je z tej žúrky odísť.
Zdroj: Ondrej Irša
Nový deň, nové hudobné vrcholy aj prekvapenia
Aj v sobotu mal hudobný program Sharpu podobnú trajektóriu od pokojnejších úvodných koncertov k nočnej prevahe rýchlejších temp a hluku. Takmer letnú festivalovú atmosféru v Parku de Palma spôsobili na úvod tretieho večera nielen omnoho príjemnejšie teploty, ale aj vystúpenie slovenskej speváčky Faye. Pár hodín predtým si z toho istého pódia vypočula chvály na svoju adresu z úst troch zahraničných delegátov počas tradičnej showcaseovej Listening Session. A hoci ani jeden z trojice "recenzentov" na čele s Kevinom Coleom z vplyvného amerického alternatívneho rádia KEXP nepatrí medzi propagátorov mainstreamu, je zaujímavé a sympatické, že jednohlasne ocenili aj najpopovejšiu nahrávku, ktorá počas session zaznela. Ako uviedol Kevin, urobiť dobrý a hlavne vkusný rádiový pop song nie je ľahké, a Faye sa to so skladbou Stranger podarilo. Potešiť a povzbudiť pred podvečerným vystúpením ju určite museli aj prirovnania k Jorje Smith či Alicii Keys.
Kučeravá speváčka a autorka z Nitry svoj talent a potenciál ukázala aj naživo. Vrcholom koncertu bol práve spomínaný hodnotený singel, v ktorom s ľahkosťou predvádza nielen zamatový hlas v slohách, ale aj sebavedome odspievané výšky v refréne. Farba hlasu a zvládnutá technika spevu však nie sú všetko a Faye napriek mladému veku zjavne nechýba ani hudobný prehľad a vkus. V sprievode trojčlennej kapely ukázala svieži, ľahko počúvateľný, no pritom nie tuctový mix popu, R&B, neo soulu a funku, ktorý bol na úvod večera skvelou voľbou.
Zdroj: Ondrej Koščík
Girl power v introvertnom shoegaze prevedení priniesla v klube Cverna chorvátska kapela ŽEN. V klasickej trio zostave gitara-basa-bicie (a spev-spev-spev) hypnotizovala publikum zasnenými pesničkami, ktoré takými zostávali aj v tých nahlasnejších pasážach. To najlepšie, čo ste mohli urobiť, bolo preto zavrieť oči a nechať sa tými snovými krajinami unášať. Kým u väčšiny účinkujúcich často aj polovicu dojmu tvorí samotná performance, ŽEN sa koncentrovali len na svoj výkon a napojiť sa na ne bolo možné naozaj iba cez hudbu. V dnešnej hyper-vizuálnej dobe osviežujúci prístup, ktorý ocenilo aj pozorné publikum Sharpu.
Pre pokračovanie v podobnom poslucháčskom móde bolo skvelým dramaturgickým ťahom zaradenie slovenskej kapely Trilobeat, pri ktorej ma okamžite pozitívne šokovala kvalita zvuku. Zvučenie koncertov totiž býva na showcase festivaloch náročnou výzvou – medzi jednotlivými slotmi je ešte menej času ako na bežných festivaloch. Trilobeat však hrali v sobotu na Rádio_FM stagei ako prví a túto skutočnosť zjavne využili naplno, pretože napriek nie najjednoduchšiemu setupu zneli naživo dokonale.
K priam fajnšmekerskému zážitku určite prispelo aj to, že kapela je vyhratá, a to nielen všeobecne, ale aj s albumom Zánikový horizont, ktorý tvoril program koncertu. Vyšiel ešte v roku 2022 a organizátorom festivalu som kapelu odporúčal už vtedy. No nakoniec vôbec nie je na škodu, že sa to podarilo až teraz, navzdory štandardu prezentovať na showcase festivaloch vždy to najnovšie, akoby mali všetci umelci a nahrávky len obmedzený "dátum spotreby". V prípade tejto kapely a albumu, ktorý je konceptuálnym dielom, kde sa mimo akýchkoľvek trendov stierajú hranice žánrov od jazzu cez prog-rock po filmovú hudbu, to rozhodne neplatí. Aj v roku 2024 je aktuálny a naživo ešte lepší.
Zdroj: Ondrej Koščík
Rovnako v roku 2022 vyšla aj EP nahrávka Come Through, s ktorou debutovala v Londýne žijúca slovenská speváčka Dasa. Jej elektronicko-akustický art-pop v skladbách ako Dreaming, Bloody Hands či Two Minutes ma okamžite očaril, no ak som u Trilobeat ocenil vyhratosť materiálu, tak v tomto prípade mi väčšia istota v živom prevedení chýbala. Minimálne v spojení s Toyotom/u Vangelisom, ktorý ju na pódiu sprevádzal, pričom, ako sama priznala, spolupracujú len niekoľko mesiacov. To samozrejme nemusí byť problém, no vzhľadom na to, že v tomto setupe sa jej tvorba dostáva do zvukovo dosť odlišnej polohy, bola to až priveľmi odvážna hra s očakávaniami a podľa postupne rednúceho publika som nebol jediný, komu to úplne nesadlo. Dašiným skladbám (minimálne tým zo spomínaného debutu) by viac svedčil organickejší zvuk, to však neznamená, že cesta temnejšieho elektronického actu, ktorú si aktuálne vybrala, nemôže byť časom zaujímavá. V tomto prípade však išlo o vystúpenie, ktoré pôsobilo trochu nedovareným dojmom.
Celkovo je inak zaujímavá diskusia, či sú showcase festivaly pre umelcov a kapely vhodnou platformou na premiéry úplne nových šou. Pre nováčikov asi nie, ideálne je mať pred svojím "výkladným" vystúpením čo najviac odohraté so stabilným repertoárom a v stabilnej zostave. Premiéry si môžu dovoliť skôr skúsenejšie kapely a projekty, tie však na showcase festivaloch príliš často hrávajú. Mená umelcov a umelkýň, ktoré sa na doterajších šiestich ročníkoch Sharpu predstavili viac ako raz, by sa dali spočítať na prstoch jednej, maximálne dvoch rúk.
Jednou z takýchto výnimiek je producent, skladateľ a zvukový inovátor Jonatán Pastirčák alias Isama Zing, ktorý rovnako ako v sobotu vystúpil v klube Cverna aj v rámci otváracieho večera ročníka 2022. Medzi vokálnymi hosťami, s ktorými vtedy naživo predstavil svoj dlhohrajúci debut Blurry AF, bola aj mladá popová a R&B speváčka Erika Rein. Minulý rok začali spolupracovať aj na jej pesničkách a výsledkom je zaujímavá tvorivá symbióza postavená na vzájomnom posúvaní hraníc komfortnej zóny. Napríklad singel hihi. je tým najpopovejším, čo Jonatán kedy urobil (vrátane spolupráce s Katarziou), kým pre Eriku ide naopak o jej najexperimentálnejší sólový počin. Rovnako dobre ako v štúdiu sa dopĺňajú aj na pódiu, pričom hlas krehko pôsobiacej speváčky znie rovnako presvedčivo v objatí dekonštruovaných beatov ako pri spievaní zabudnutej rómskej ľudovej piesne, vďaka ktorej Erika porušila svoje detské predsavzatie, že nebude spievať rómske piesne. Dobre tak, lebo aj to je súčasť slovenskej kultúry.
Zdroj: Ondrej Irša
Nemeckú scénu na Sharpe reprezentovali austrálski Berlínčania The Dharma Chain, pre mňa jeden z najväčších objavov festivalu. Ich koncert znel tak suverénne, že keď fešák vpravo (gitara, klávesy, spev) povedal, že v máji vydajú debutový album, myslel som, že zle počujem. Svoju hudbu sami predstavujú ako kombináciu šesťdesiatkovej psychedélie a shoegazu z 90. rokov. To by dnes mohlo znamenať pomerne úzko profilované publikum, no pri ich vystúpení som mal pocit, že vidíme "the next big thing" – kapelu, ktorá by pokojne mohla za pár rokov poskočiť z malej vonkajšej scény pod Palmou na niektoré z väčších pódií Pohody, Colours of Ostrava, Szigetu alebo podobných festivalov kdekoľvek na západe. Okrem krásne atmosférického a pritom energicky pulzujúceho zvuku je dôvodom ich príťažlivosti predná línia, ktorú okrem fešákov po stranách zdobí v strede pódia aj drobná speváčka (tiež gitara aj klávesy). Nikto z nich síce nie je frontmanom kategórie Liama Gallaghera, no keď sa v kapele stretnú tri zaujímavé hlasy a v pesničkách s nimi vedia pracovať, dokážu sa diať veľké veci.
Tento článok by mal aj skončiť, takže o zvyšku sobotného programu už trochu stručnejšie. Jeden z najzábavnejších koncertov festivalu (spolu s Wczasy) ponúkla litovská Kanalizacija. Na saxofóne, tube, gitare a bicích hrajú hudobníci s majstrovstvom skúsených jazzmanov v kombinácii s punkovým nasadením, k tomu ironické texty s nadhľadom a dav, ktorý to všetko dokáže oceniť aj napriek tomu, že väčšina fanúšikov BLAS bola práve vtedy v MMC na BLAS. Musel som si kúpiť to tričko s veľkým nápisom KANALIZACIJA…
Za dverami Kabinetu, ktoré boli predtým počas celého festivalu otvorené, sa o pár minút neskôr dialo niečo, čo na showcase festivaloch vôbec nie je bežné. Štefan Szabó v skladbe Be-long-ing ukázal, že aj ticho je dôležitou súčasťou hudby, pričom kvarteto hrajúce v kruhu medzi divákmi sporadicky znejúce tóny bolo okrem violončela, violy, huslí a gitary vyzbrojené aj notami a grafickými partitúrami inšpirovanými Milanom Adamčiakom. Takéto stíšenie uprostred naplno rozbehnutého večera som na Sharpe nečakal, no bolo veľmi vítané.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Londýnsky multidisciplinárny umelec SWARMM priniesol šou s pôsobivými abstraktnými digitálnymi vizuálmi, dystopickú atmosféru a masívny elektronický zvuk, v ktorom sa miešali futuristické beaty s flashbackmi do 90. rokov. "Do you like breakbeats?" opýtal sa predtým, než zahral skladbu s klasickým junglovým beatom. Hudobné trendy sa cyklicky vracajú a aj keď jungle (predchodca drum&bassu s komplikovanejšími bicími patternmi) nikdy úplne neodišiel, je dobre, že po ňom dnes siahajú aj mladí umelci.
Súčasnú punkovú špinu z Glasgowa predstavili DOSS, pri ktorých som si hneď od prvej minúty vravel, že ak by vzniklo tretie pokračovanie Trainspottingu, mali by v jeho soundtracku znieť práve oni. Nekompromisný náklad surovej gitarovej energie v spojení s typicky britským/škótskym machovským prejavom frontmana právom pritiahol na Rádio_FM stage najväčší dav zo všetkých koncertov, ktoré sa tam počas dvoch dní konali.
Zdroj: Tomáš Kuša
Myslel som si, že posledným vrcholom Sharpu 2024 bude pre mňa koncert domácej post-blackmetalovej kapely Besna, ktorej album Zverstvá (2022) patrí k tomu najlepšiemu, čo na slovenskej scéne za posledné roky vzniklo. Sklamanie sa rozhodne nekonalo, skladby, v ktorých sa epické blackmetalové orgie striedajú s jemnými, melodickými post-rockovými pasážami, znejú skvele aj naživo. Len dúfam, že niekedy kapelu uvidím aj s takým ozvučením, pri ktorom bude hrdelný rev Samuela Dudláka uprostred gitarového hluku skutočne vynikať – tak ako na nahrávke, pri ktorej počúvaní mu aj bez dlhoročného tréningu v dekódovaní metalových textov rozumieť každé slovo.
O stupienok vyššie sa tak v mojom súkromnom rebríčku dostala česká shoegaze/post-rock/dreampopová kapela Manon Meurt. Tá len deň pred koncertom (26.4.) vydala svoj nový album Unravel, na ktorom spolupracovala s producentom Eddiem Stevensom (Róisín Murphy, Jana Kirschner…). Od predchádzajúcej nahrávky skupiny pritom ubehlo šesť rokov, po takom dlhom čase je na mieste čakať niečo naozaj výnimočné a iné. A presne to kapela doručila. Hoci väčšinu odohratých skladieb som počul prvýkrát, a Manon Meurt naživo takisto, týmto koncertom zo mňa urobili fanúšika. Žánrové škatuľky na opísanie ich hudby ani zďaleka nestačia, poskytujú len základnú predstavu. No keďže zdĺhavé opisy som si už zakázal, tu je aspoň pár kľúčových slov: krása, jemnosť, hĺbka, zrelosť, nepredvídateľnosť, intenzita. Vypočujte si Unravel a choďte na ich koncert, stojí to za to.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Legenda z KEXP, politika v hudbe aj lokálne témy
Tak ako hudobný program, aj konferencia priniesla rôznorodosť v témach diskusií, workshopy, speed meetingy či prezentácie delegácií vybraných krajín (Česko, Poľsko, Nemecko). Prvé dve diskusie sa v piatok dopoludnia uskutočnili pod hlavičkou jedného z partnerov podujatia Predpredaj.sk. Napriek tomu, že témy ako vývoj cenotvorby a marketing v eventovom segmente na prvý pohľad neznejú až tak sexi a konali sa v pre Sharpe nie úplne bežnom čase, prilákali množstvo záujemcov. Dobre vyskladané panely s hosťami, ktorí priniesli rôzne prístupy a pohľady na obe témy, ukázali, že robiť diskusie aj v slovenčine a s témami zameranými na čisto lokálny trh, má zmysel.
Popoludní a v sobotu už program konferencie prebiehal v angličtine a jeho hlavným lákadlom bol už spomínaný Kevin Cole z KEXP. Rozhovor s legendárnym rádio dídžejom, ktorý hrával aj na súkromných večierkoch Princea, som žiaľ nestihol, no kolega Matej Kráľ s ním asi hodinu sedel na individuálnom rozhovore, ktorého prepis vám prinesieme v máji. V sobotu som Kevina videl v rámci Listening Session, kde okrem neho nahrávky festivalových účinkujúcich hodnotili aj hudobný publicista James Thornhill a členka bookingového tímu festivalov Primavera Sound Ivone Lesan. Ich pochvalné slová na adresu všetkých vypočutých nahrávok na jednej strane svedčia o tom, že program Sharpu bol vyskladaný naozaj kvalitne a ťažko v jeho dramaturgii nájsť objektívne slabší článok. Na druhej strane aj pri pozitívnom feedbacku by mohol byť priestor na polemiku profesionálov s rozdielnym vkusom či konštruktívnu kritiku. Jedno aj druhé počas tejto Listening Session absentovalo.
Zdroj: Ondrej Koščík
Medzi zaujímavé témy sobotných panelov patrila diskusia o startnutí hudobných festivalov a spôsoboch, ako k nim dotiahnuť mladých ľudí (v rámci návštevníkov aj organizačných tímov), či hľadanie rovnováhy medzi rozpočtom a nákladmi na lineup v dobe čoraz viac predražených headlinerov. Diskusia The Freedom Panel 2.0 nadviazala na rovnakú tému spred pár rokov. V skratke: v časoch, kedy sa siaha na slobodné fungovanie nezávislej kultúry a inštitúcií, hudba nemôže byť apolitická. Oliver Rehák z Denníka N sa v debate s Anou Marjanidze z Gruzínska, Michalom Hajdukom z Poľska a Michalom Kaščákom z Pohody rozprával o tom, ako hudobné scény v jednotlivých krajinách, kde je zápas o demokraciu stále viac než aktuálny, reagujú na spoločenské a politické dianie. Konferencia však priniesla aj "exotickejšie" témy, ako je napríklad vegetariánska gastronómia na hudobných festivaloch.
Aj SHARPE tento rok ponúkol čisto vegetariánsku stravu a zdá sa, že návštevníci s tým nemali problém. V rámci hudby si však organizátori takmer žiadne obmedzenia nekladú, ponuka bola naozaj bohatá a pre objavovanie novej zaujímavej hudby je Sharpe ideálnym miestom. Okrem skvelej dramaturgie stojí za zmienku aj posun po vizuálnej stránke – pódiá tu nikdy nevyzerali lepšie ako tento rok. Kultúru na Slovensku čakajú ťažké časy, verím však, že tento sympatický, dôležitý a nielen na naše pomery unikátny festival ich prežije (v duchu pandemickej cvernovkárskej výšivky "Ak prežijeme toto, prežijeme všetko") a naďalej bude robiť Slovensku na showcaseovej mape Európy dobré meno.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Zdroj: Michal Hradský
Pozrite si viac ako sto fotiek zo SHARPE festivalu 2024
Autori: Michaela Kučová (štvrtok, piatok), Patrik Marflák (sobota, konferencia + úvod k piatku, Hyphen Dash, DETI)
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
