Keď príde nová kapela, ktorá má silný zmysel pre melódiu, presvedčivého frontmana a cit pre mieru, unavené ucho rado pookreje. Podobne intenzívny pocit v britskom popovom teritóriu som naposledy zažil vďaka debutu The Keane.
Priznávam, že pri prvých počutiach som trochu tápal a nevedel, čoho sa mám najskôr chytiť. Vadil mi charakter použitých naprogramovaných zvukov a absencia vlastného rukopisu. Ako v zrkadle sa tu odráža celá 15-ročná história gitarového britpopu ale aj občasné úlety do iných žánrov.
Dvanásťstrunová elektrická gitara a vokálne harmónie v pozadí oživujú spomienky na koniec šesťdesiatych rokov, The Byrds a im príbuzné soft-rockové skupiny. S americkou hudbou však jadro Servants nemá veľa spoločného. To by sa dalo hľadať skôr v desiatkach skupín britskej scény - počnúc Beatles, potom skokom k Smiths, ďalej k Oasis, Blur cez Suede až po Keane a Travis, ktorými sa Servant inšpirovali hlavne v spôsobe oslovenia. Práve tu spočíva jedna zo silných zbraní skupiny. Ich hudba nie je egocentrická a introvertná. V čitateľných melódiách a oduševnelom speve viac oslovujú poslucháča a prebúdzajú v ňom povedomé pocity, než by oslavovali sami seba a cez pesničky na povrch vyplavovali svoje vnútorné usadeniny. Poslucháč má pocit, ako keby sa mu, aj cez reproduktory, spevák Dan Black pozeral priamo do očí.
Práve pri tomto mene sa treba pristaviť, pretože jeho podiel na hudbe The Servant je dominantný. Dan Black nie len že spieva, skladá všetky pesničky, hrá na gitare a dotvára ich aranžmány na laptope, ale, na dôvažok, aj dobre vyzerá, ergo reprezentuje a prispieva tak k predajnosti. Treba zdôrazniť, že sa nepokryte jedná o pop - žiadny alternatívny žáner z hudby The Servant nevyžaruje – a to čo robí pop dobrým popom je kvalitná prezentácia a dobré melodické nápady. The Servant má oboje.
U kapiel prichádzajúcich z alternatívnej scény často nad čitateľnosťou nápadu prevažuje originalita ich štýlu a zvuku. U Servantes je to práve naopak. Jedna z mála vecí, čo by sa im dali vyčítať, je ich identita rozdrobená na množstvo vzorov a inšpirácií. Univerzálny gitarovo-laptopový zvuk je však proporčne zvládnutý, takže chaos tu nehrozí. Silné melódie sa postupne vylupujú zo škrupiny zvukov, zjednocujú a podriaďujú si všetky ostatné zložky.
Na CD sa nachádza hneď niekoľko melodicky, ale aj celkovo podmanivých pesničiek: Liquify, No Scared Terrified, Get Down a našli by sa i ďalšie. V tejto súvislosti ešte jedna pochvala pre Donov spev. Skvelé technické danosti (rozsah a prirodzené využívanie plného hlasu i falzetu) a hlavne jeho virtuózne narábanie s emóciami preukazujú aj takto silným melódiám veľkú službu.
Ešte jedno upozornenie na záver. CD The Servant vychádza (zrejme v závislosti od krajiny vydania) v dvoch obalových modifikáciách. Na tom druhom sú vyobrazení členovia skupiny v akcii - štylizovaní ako bežci cez prekážky. Snáď ich zvládnu, prajem im to!
Vydavateľstvo: Edel/Warner Music
Žáner: Pop
Štýl: Britpop
Celkový čas: 46:29
Odkaz: www.theservant.co.uk
Zdroj: TS MusicServer
