Či je Opus Magnum vrcholným dielom Prezidenta Lourajdera, ukáže až čas. Nový album však je vysoko koncentrovanou osobnou výpoveďou, na ktorú zbieral materiál roky. Napriek tomu, že hudobník už od svojho debutu v roku 2013 prináša do rapu menej štandardné témy a perspektívy, aj v týchto počiatkoch vyhodnotil niektoré nápady ako "príliš divné". A Opus Magnum je práve kolekciou týchto podivností, skíc a útržkov, ktorým v uplynulých mesiacoch dal ucelenú podobu.
Osobná mytológia
Album otvára typická lou-scéna, Pohreb, ktorý prepája Prezidentove obľúbené témy smrti a žúrovania. Nejde však o samoúčelnú morbídnosť alebo carpe diem bohémstvo: nevyhnutnosť zániku Prezidenta Lourajdera motivuje klásť si otázku, aký to má všetko význam. V tomto zmysle možno povedať, že sa Opus Magnum drží žánrového egotripovania. Tentokrát je však ego skúmané zo všetkých strán, vrátane jeho krehkosti a zraniteľnosti. Hip-hopovú suverenitu nahrádza pochybnosť: Čo tu po mne zostane, ako ma ostatní vidia, kde je moje miesto vo svete?
Citeľná je rokmi zbieraná naliehavosť, v ktorej sa vrstvia slová, obrazy, nutnosť vypovedať všetko, čo v mysli máta hudobníka. Prezident Lourajder sa nám ukazuje ako večný pozorovateľ, uväznený vo vlastnej hlave, kým kdesi za oknom sa odohráva (lepší, ozajstnejší, bezstarostný) život. Skladby z rôznych uhlov opisujú potrebu prekročiť vlastný tieň, niekam patriť a zároveň nemožnosť splynutia, spojenia.
Prvý singel Osud priniesol – v "prezidentskom" štandarde – excelentné vizuálne spracovanie a z videoklipu animátora Mateja Mihályiho nakoniec vychádza celý vizuál nahrávky. Skladba zároveň svojím melancholickým lo-fi pripomína hudobníkov experiment Lo-Fi Noci (najmä v intenzite depresie), ktorý vydal minulý rok pod pseudonymom Ujko.
Vynikajúca skladba Ikarus odkazuje k antickému mýtu o synovi slávneho staviteľa, ktorý doplatí na svoju aroganciu, ambicióznosť a vzdorovitosť. Zefektovaný vokál v refréne pôsobivo približuje deštrukciu a rozklad, hrôzu strmhlavého pádu. A zároveň prináša jednu z výrazných línii albumu – je si nakoniec každý sám strojcom svojho nešťastia?
Naprieč albumom raper zúrivo nalieha aj apaticky narieka a polemizuje sám so sebou. Je bolesť nevyhnutnou súčasťou bytia, spoločenského systému, ľudskej existencie? Sme odsúdení trpieť v tom, čo nám bolo dané? Svet sa točí (nám) napriek, úzkosť stúpa a zdá sa nemožné uniknúť, vyhrať. No predovšetkým sám nad sebou – pri ponosoch na rany osudu Lourajder opisuje aj vlastnú neschopnosť zmeniť sa, prekonať. Popri všetkých temných víziách totiž klaustrofóbiu spôsobuje predovšetkým nemožnosť zvíťaziť sám nad sebou.
Očistec vzťahov
Nahrávka sa rozvíja v tematických blokoch, skúmanie intimity otvára (paradoxne?) pieseň Stripklub. Mäkký, prítulný zvuk, ktorým je ľahko možné nechať sa omámiť, vytvára bezpečnú bublinu, kde sa možno ukryť. V blikaní neónov sa núka oddať eskapizmu bez ohľadu na jeho márnosť (neunikneš).
Následne sa Prezident stáva osobnejším – v skladbách Na medziposchodí a Posledný tanec pomenováva vlastnú nedostatočnosť a pochybnosti. Nie je oporou, nepreberá iniciatívu a zodpovednosť, je ako dokonalý romantický antihero. Do tanca vyzýva nie ako prejav sebavedomia, ale hnaný zúfalstvom. Tieto obrazy partnerského vzťahu predstavujú akýsi nekonečný očistec, uviaznutie medzi, v ktorom muž nie je aktívnym vodcom a iniciátorom, ale bojuje s ťarchou vlastnej nerozhodnosti a neistoty.
Piesne Dno dna a Len tak-tak nadväzujú ako istá defenzíva, s podstatne asertívnejším prístupom. Opisuje sa tu zápas samého so sebou, so svetom, čakanie a očakávania. V jazzových tónoch Dno dna sa črtá aj hudobníkov tvorivý proces – piesne vznikajú, keď nevie, čo si počať sám so sebou.
Vzápätí sa presúva do mestského prostredia, Vnútroblok sa stáva dejiskom sídliskovej apokalypsy. Výstižne ilustruje, ako zničujúca vie v úzkosti byť aj obyčajná každodennosť. Nasledujúce Kvapky ponúkajú vysoko štýlový, hladko plynúci a zmyslový zážitok. Samozrejme, nebol by to Lourajder, aby nás touto daždivou jazdou zároveň neviedol do krutej reality: túžba uniknúť zostáva stále len nedosiahnuteľnou ašpiráciou.
Na ceste
Ak máte pri čítaní pocit, že tento album je riadna ťažoba, nemýlite sa. Svoje najhlbšie pochybnosti Prezident Lourajder rozhodne neponúka ako "easy listening", nachádza im však zvukovú aj lyrickú formu, ktorá nie je jednotvárnou temnou masou, ale dýcha, prekvapuje, žije. Hoci dominantným pocitom albumu je úzkosť zo všadeprítomného utrpenia, hudobník prináša svoje pozorovania o utŕžených krivdách aj vlastných zlyhaniach s pozoruhodnou slobodou. Vo výsledku tak vytvára jedinečný obraz dozrievania, v ktorom neplatia motivačné poučky ani maskulínne či žánrové stereotypy.
Záver nahrávky predstavuje jediné narušenie hudobníkovej samoty, príznačne si však do piesní "prizýva" tragicky zosnulých umelcov. Kultové postavy slovenskej hudby Cadillac Face a Marek Brezovský sú tak nielen funkčným zapojením talentovaných autorov, ale aj symbolickým prihlásením sa k ich dedičstvu a náročnejšej poslucháčskej komunite. Pocta formatívnym umelcom je zároveň zarámcovaním vlastnej tvorby k odkazu týchto výnimočných a komplexných osobností.
Skladba Starý s vtipom ale aj pátosom (nie nepodobným hudobníkovmu obľúbencovi Willovi Oldhamovi) spracováva tému vrodeného, osudového prekliatia. Nasledujúca Potrubná pošta kliatbu konkretizuje vo vzťahu k otcovi. Približuje hľadanie svojej cesty a dospievanie, ktorého súčasťou je hľadanie vlastných chýb na iných, vyhranenie sa voči autorite a nakoniec (snáď) aj poznanie, čo je každého vlastná zodpovednosť.
Celý album Opus Magnum, ktorý vyšiel 12. mája na vo vydavateľstve Ty Nikdy, môžete počúvať a podporiť kúpou na Bandcampe. Album vyšiel aj na vinylovej LP platni, ktorú mimochodom nedávno dostala do rúk aj prezidentka Zuzana Čaputová.
Autorka: Michaela Kučová
Foto: artwork - Matej Mihályi
