"Zvykneme si v našom festivalovom tíme hovoriť, že ak by bola súťaž o najlepších návštevníkov a návštevníčky, tak sme jednoznační víťazi. A v tomto roku sa to opäť potvrdilo. Ale išli sme do tohto ročníka zvedaví," priznal na konci 27. ročníka festivalu Pohoda Michal Kaščák, ktorý tentokrát pre opísanie tohto vydania festivalu namiesto superlatívu použil slovo "nádherná".
Z jeho ďalších slov, ktoré zazneli na tradičnej nedeľnej tlačovej konferencii, vyplynulo, že za slovom "zvedavosť" bola aj istá miera neistoty a obáv. Festival Pohoda je totiž už niekoľko rokov vo fáze, kedy sa napriek prudko rastúcim produkčným nákladom a cenám umelcov, kvôli ktorým sa musia každoročne zvyšovať aj ceny lístkov, snaží svoje publikum omladiť a osloviť nových ľudí. Zložitú situáciu okrem rastúcej konkurencie na európskom aj domácom festivalovom trhu umocnila aj pandémia, kvôli ktorej Pohoda dva roky v plnej verzii nebola. A keďže vlani sa na letisku stretlo množstvo ľudí, ktorí si lístky kúpili ešte na zrušený ročník 2020, tak jej skutočnú "popandemickú" kondíciu v podstate naplno preveril až práve skončený 27. ročník.
Po tomto víkende možno povedať, že Pohoda v tejto skúške obstála. "To, ako tento ročník dopadol, mňa osobne vyslovene potešilo a dodalo nám to veľký optimizmus. Aj v súvislosti s tým, čo sa hovorí o návrate ľudí ku kultúre po pandémii, nielen čo sa týka samotných návštevníkov ale aj jednotlivých profesií či dobrovoľníkov a dobrovoľníčok," uviedol Michal Kaščák, ktorý hneď na začiatku nedeľného stretnutia s médiami povedal, že práve vďaka atmosfére v omladenom tíme mal už počas príprav festivalu z tohto ročníka skvelé pocity.
Festival vypredaný nebol, no návštevník to takmer nepocítil
Relatívne úspešná bola snaha dotiahnuť na festival mladšiu generáciu návštevníkov, ktorá bola evidentná najmä zo sobotného programu na hlavnom pódiu. Hlavný (a najdrahší) tohtoročný headliner Central Cee síce tradičných návštevníkov Pohody nemal veľmi čím osloviť a už vôbec nie naživo ohúriť (viac o jeho vystúpení nižšie), ale počet mladších ľudí v publiku, ktorí zaplnili priestor pod pódiom práve počas jeho (a Glebovho) koncertu svedčil o tom, že jeho pozvanie bolo z hľadiska rozširovania publika Pohody dobrým krokom.
K plnej spokojnosti (minimálne z ekonomického hľadiska) však ešte čosi chýbalo. Presné číslo Kaščák neuviedol, ale potvrdil, že festival tento rok vypredaný nebol. Priamo v areáli to však príliš cítiť nebolo. Jedna či dve tisícky náštevníkov hore-dole pri podujatí s 30-tisícovou kapacitou veľký rozdiel nespravia. Návštevnosť na koncertoch, ako aj charakteristická atmosféra podujatia, ktorú ľudia na Pohode opäť vytvorili, bola rovnako čarovná – a z hľadiska oslavy rozmanitosti pri veľkej účasti LGBTI ľudí dokonca ešte silnejšia – ako v predošlých ročníkoch. Aj v rámci služieb opäť všetko fungovalo vo vysokom štandarde, z ktorého si môžu brať príklad aj veľké zahraničné festivaly. Ak sa o čosi menší počet návštevníkov v niečom prejavil, tak to bol práve ešte väčší komfort ako keby bol festival úplne vypredaný. Rady na nápoje, jedlo či sprchy boli skutočne minimálne.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Prečo na Pohode nevystúpia Blur, Radiohead či The Cure
Aj Kaščák vo svojom hodnotení okrem skvelých návštevníkov vyzdvihol celkový hladký a bezproblémový priebeh festivalu, či už z hľadiska počasia alebo samotného programu, v ktorom nebolo zrušené či presunuté ani jedno vystúpenie. "Je to rarita a niečo, čo pri tom množstve programových bodov v pozitívnom zmysle slova štatisticky nesedí," uviedol. Neskôr v súvislosti s prípravou ďalšieho ročníka potvrdil, že sa stále snažia aj o v minulosti zrušené mená, tie najvýraznejšie z posledných rokov boli Black Pumas, Thom Yorke či Lykke Li.
V rámci bookingového procesu, ktorý sa kvôli veľkému množstvu hudobných festivalov už štandardne rozbieha viac ako rok pred konaním ročníka (pre rok 2024 začala Pohoda s agentmi veľkých zahraničných mien komunikovať už v máji tohto roka), podľa Kaščáka pravidelne oslovujú aj manažmenty týchto troch umelcov. Či sa však konkrétne meno objaví v lineupe, vždy závisí najmä od touring plánu umelca na danú letnú sezónu. Napríklad o Suzanne Vega sa podľa jeho slov pokúšali viac ako 15 rokov.
"Lykke Li dostáva pozvanie na náš festival každý rok. Takisto sa snažíme o Black Pumas, ktorých absolútne chceme. Rovnako aj Thoma Yorkea, ale uňho to navyše závisí aj od toho, s akým projektom plánuje ísť na turné," dodal. To je pre Pohodu veľmi zásadné, pretože kým jeho sólové a bočné projekty si stredne veľký festival z tak malej krajiny, ako je Slovensko, dovoliť môže, Radiohead je cenovo v kategórii kapiel, na ktorú by musela minúť väčšinu svojho rozpočtu.
"Sme v pozícii, že zatiaľ si môžeme dovoliť z môjho pohľadu aj veľmi silné mená. Ale kvôli korporatizácii festivalovej scény a veľmi tvrdej konkurencii na festivalovom trhu, kde korporáty bojujú o exkluzivitu headlinerov, sú niektoré kapely, ktoré by sme si ešte pred pár rokmi dovoliť mohli, už mimo našich možností. To sa týka napríklad kapiel Blur, Radiohead alebo The Cure, ktoré sa dostali do kategórie tzv. nezaplatiteľných kapiel pre Pohodu, lebo by nám zruinovali charakter festivalu. Minuli by sme na jedno meno toľko peňazí, že by sme nemohli vyskladať celý ten program tak silno a pestro, ako to bývalo doteraz a ako to bolo aj tento rok. Čiže touto cestou ako festival určite nepôjdeme."
Zdroj: Martina Mlčúchová
Sila peňazí vs. sila vzťahov a osobnej skúsenosti
"Zároveň som však absolútny optimista, pretože jednak v zahraničí veľmi rýchlo rastú veľmi silné nové mená, a zároveň Pohoda napriek menšej ekonomickej sile môže stavať na dobrých vzťahoch s bookingovými agentúrami a pozitívnymi referenciami až superlatívmi od veľkých mien, ktoré u nás už hrali," dodal Kaščák a prezradil, že tento rok bol na Pohode osobne aj človek, ktorý má v jednej z najväčších svetových agentúr na starosti región strednej a východnej Európy. Aj vďaka priamemu zážitku významného človeka z hudobného biznisu tak môže byť pre festival väčšia šanca získať niektoré mená, ktoré s ním už majú pre budúci ročník rozjednané.
"Sme nezávislým festivalom s kapacitou, ktorá nepatrí v Európe medzi najväčšie, a z krajiny, ktorá je v podstate z pohľadu medzinárodného hudobného trhu nezaujímavá. Preto je pre nás aj takéto budovanie zážitkov a osobných vzťahov s agentmi a umelcami veľmi dôležité." V niektorých prípadoch pritom vzťahy v hudobnej sfére idú ďaleko za bežný rámec profesionálneho rešpektu a uznania. Príkladom je kapela Bazzookas, ktorej žltý autobus je dnes už neodmysliteľnou súčasťou Pohody a tento rok na ňom dokonca prvýkrát hrali aj iné kapely – piatkový "secret gig" na jeho streche spojil skupiny Bez ladu a skladu a Le Payaco, v sobotu tam zase odohrali spoločný set Chiki Liki Tu-a a Raptor Koch. Hoci tieto koncerty dopredu ohlásené neboli, v oboch prípadoch sa v priestore pred autobusom zišlo veľké množstvo ľudí. A podľa Michalových slov je jasné, že na podobné "tajné koncerty" sa vďaka kamarátstvu s Bazzookas môžeme tešiť aj v ďalších ročníkoch.
Okrem toho sa na tlačovke veľa hovorilo aj o undergroundových koncertoch v garážach (tento rok boli prvýkrát dve), o unikátnom diele v srdci festivalu "Last generation" Andrása Cséfalvaya, o nedeľnom Vítaní slnka s výnimočným koncertom Plantasia, či o piatkovom vystúpení Orchestra SND s programom Symphony of Free Ukraine. Z toho vďaka spolupráci s trenčianskym Vinyl-LABom vznikla expresne rýchlo LP nahrávka. Vyrobených bolo päť kusov platní, z ktorých tri dostali ukrajinskí autori premiérovaných diel, jeden zostal v tíme Pohody a posledný si po zverejnení informácie o jeho predaji v podstate okamžite našiel majiteľa, ktorý bol ochotný zaň zaplatiť 500 eur. Predajná cena je symbolická v tom, že koncert sa odohral presne 500 dní od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu.
Napísali sme počas Pohody:
Témy Pohody 2023 sú jasné: Podpora Ukrajine, LGBTI ľuďom a výnimočnej hudbe
Jana Kirschner na Pohode: Nový album vyjde na jeseň. Je to to najlepšie, čo som kedy urobila
Zdroj: Martina Mlčúchová
Sobota na Pohode ušami Michaely Kučovej
Dry Cleaning patria k účinkujúcim, ktorí si s festivalom "odkrútili" jeden z pandemických ročníkov, pričom v priebehu kapacitne obmedzeného podujatia vystúpili pre striedajúce sa publikum päťkrát. Je skvelé, že aktuálne bolo možné zažiť ich koncert ešte raz a pritom svojím spôsobom prvýkrát "poriadne". Ich zdanlivo monotónny post-punk korunovaný viac-menej hovoreným vokálom Florence Shaw síce na Slovensku nenaláka masy, ale slnkom zaliaty koncert sa tentokrát niesol už v naozaj ničím nerušenej bezstarostnej atmosfére, ideálnej na pohodový rozbeh posledného festivalového dňa.
Vrúcny vzťah medzi kapelou a Pohodou pritom nie je len o spoločnom čelení krízovému festivalovému režimu a osobných hudobných preferenciách Miša Kaščáka. Kapela si z pódia pochvaľuje svojho festivalového sprievodcu a pozdravuje aj slovenskú kamošku. V akomkoľvek režime každý festivalový zážitok nakoniec tvoria predovšetkým konkrétni ľudia, s ktorými ho prežívame spoločne.
Krehké zázraky z celého sveta
Medzi typické trenčianske zázraky patrí Duo Ruut, dvojica Estóniek, ktorá spoločne pri jednej citare vytvorila absolútne magickú atmosféru. O estónskej hudobnej tradícii väčšina publika asi nikdy predtým nepočula, a predsa okamžite vzniká absolútne napojenie sa na pomalé, minimalistické piesne skúmajúce potenciál tradičného nástroja, korunované harmonickými vokálmi hudobníčok. Hoci stručne predstavujú rôzne kontexty svojich piesní, pre všetky zostáva kľúčový predovšetkým upokojujúci, priam lahodiaci charakter. Aj záverečná skladba, ktorá je vraj pozvánkou do tanca, zostáva v pokojnom tempe a postupné dvíhanie sa hypnotizovaného publika do rytmického vlnenia pôsobí takmer čarovne, akoby šlo o postupné odklínanie.
Manchesterská trojica Mandy, Indiana sa tiež zaujíma o skúmanie neobyčajných vecí, ale inšpiračné zdroje sú skôr z toho odvráteného spektra. Divoké spojenie post-punkovej a raveovej energie vytvára surovo strhujúci zážitok. Originálne techno aj noise v kupole experimentálneho ŠFRB Clubu vás vtiahnu a pohltia a nemá zmysel sa brániť.
Oceňovaná pakistánska umelkyňa Arooj Aftab využíva jazzové aj tradičné folklórne postupy, z ktorých vytvára veľmi osobné a krehké piesne. Hebký hlas a prepracované melódie pozývajú ponoriť sa do svojho vnútorného sveta. Intímna atmosféra vystúpenia je očarujúca, hudobníčka počas neho vyzýva publikum, aby nechali piesne so sebou urobiť to, čo pre seba práve potrebujú. Ako to často pri veľmi krehkej tvorbe býva, samotná Aftab medzi jednotlivými skladbami odzbrojujúco žartuje a vysvetľuje, že slnečné okuliare na vystúpení musí mať kvôli predchádzajúcej prehýrenej noci. Dokonca aj dunivé ozveny z hlavného stageu dobiedzajúce do jej vlastného setu pobavene komentuje, že jej dopĺňajú basovú linku.
Feminizmus a babičky
To dunenie znelo z koncertu headlinera Central Cee, ktorý vo svojich textoch krúži provokatívne blízko sexistických rapových klišé. Na menších stageoch sa naopak predstavili telesá, ktoré slová ako bitch používajú v emancipačných, sex-pozitívnych kontextoch. Post-punková nálož v podobe cumgirl8 si nedáva žiadne zábrany a je oslobodzujúcim vyjadrením vášnivej energie. Ženské zoskupenie pritom okrem hudby pôsobí v rôznych umeleckých druhoch, vrátane (ako je zjavné z ich kostýmov) módy, a dokonca produkuje aj vlastnú youtubovú show, ktoré tiež vychádzajú z feministických a antikapitalistických princípov.
Aj divoké feministky sú však niekoho milujúcou vnučkou – a zhodou okolností má jedna členka kapely práve slovenský pôvod. Na rozdiel od rezervovanej Caroline Polachek je v tomto prípade slovenská rodina vítanou témou a na záver živelnej šou tak na pódium vystúpi aj hudobníčkina stará mama, ktorú rozvášnené publikum ocení hlasným potleskom. Podľa našich informácií od šedej eminencie slovenskej scény dokonca babička do backstageu priviedla aj zopár ďalších svojich rovesníkov, s ktorými si koncert poriadne užili.
Vášne rozvírila aj raperka BigKlit, ktorej odkaz je jasný – užívajme si svoje telá a rozhodne nezabúdajme na ženské orgazmy. Hoci to pravdepodobne nejde štatisticky dokázať, odvážim sa odhadnúť, že krátky koncert predstavuje jedno z umeleckých vystúpení, kde slovo klitoris padá s rekordnou frekvenciou. Divoká raperka od začiatku do koncertu dáva všetko, chrlí svoje agresívne verše z dosky dídžejského pultu, doťahuje sa so svojím hypemanom a neotáľa ani odhaľovať svoj rozkrok. Sexuálne vyzývavý prejav však nie je o lascívnom ponúkaní sa cudzím očiam, ale oslobodzujúcim nabúraním stereotypov a rozhodovaní o svojom tele. Pravidlá hry tu jednoznačne určuje ona.
Neočakávané spojenia
Medzi vrcholné zážitky tohto ročníka rozhodne patrilo aj vystúpenie Avalanche Kaito, hoci publikum sa pod pódiom zbiera postupne. Aj pri opatrnom nakuknutí je však ťažké následne odtrhnúť zrak – belgickú trojicu vedie Kaito Winse z Burkina Faso a už po chvíli je jasné, ako vznikol názov tria (Lavína Kaito). Strhujúci frontman vyludzuje neuveriteľné zvuky na flaute, kde okrem dychu experimentuje aj s vokálom, miestami sa zas pripája bubienkom alebo tradičným strunovým nástrojom pripomínajúcim luk. A aj vo chvíľach, kedy by mohol naberať dych, sa, naopak, púšťa do elektrizujúcich tradičných tancov.
V tom všetkom mu viac než zdatne sekundujú spoluhráči Nico Gitto a Benjamin Chaval s barytónovou gitarou a bicími rozzvučovanými kúskami palíc z metly. Winseho zvolania a meandrujúca flauta sa rozliehajú pomedzi masívne plochy noisu a tento priesečník world music a post-punku poskytuje vzrušujúci pocit, že práve zažívate niečo absolútne unikátne.
Medzi posledné mená, ktoré aktuálny ročník Pohody ponúkol, patril mladý trenčiansky producent Kodiki. Jeho eklektické sety sú zvyčajne absolútne elektrizujúce a nekompromisne stručné, sobotná (hoci prakticky už nedeľná) dva a pol hodina preto bola unikátnym predstavením jeho talentu miešať nespojiteľné. Príležitosti sa umelec, ktorý študuje digitálne umenia, chopil sebavedomo a je radosť sledovať jeho nasadenie, pri ktorom by mu vášnivé dirigovanie nad mixpultom mohla závidieť aj geniálna dirigentka z oceňovaného filmu Tár. Techno, hip-hop, future bass, nightcore ale aj sample napríklad Bittersweet Symphony v podaní Kodiki-ho tvorili zábavnú zmes, ktorá potvrdila, že ide o jeden z najvýraznejších domácich zjavov klubovej scény.
Robiť festival pre alternatívne deti
Ako každý ročník, aj Pohoda 2023 zaručene v pofestivalových debatách vyvolá protichodné postoje, od absolútnej lásky až po trpkosť nenaplnených očakávaní (defaultné hundranie ľudí, ktorých motivujú nesúvisiace frustrácie, nerátam). Skutočnosť je taká, že Pohoda je naďalej rovnako pestrá – aj vo fáze zrelého stredne veľkého festivalu, ktorý musí zohľadňovať meniaci sa svet hudobného biznisu a vlastnú finančnú udržateľnosť. Akokoľvek je Pohoda neštandardne hodnotový festival, len to, že na trenčianskom letisku stretávame ľudí, ktorých máme radi, neznamená, že ide o ukážku harmonickej spoločenskej utópie, v ktorej všetci spolunažívajú v mieri a láske. Nič z týchto stretnutí by sa neudialo, ak by festivalový tím nemal na výplaty a celú produkciu. Bohužiaľ to znamená, že sociálna bublina festivalu sa ešte viac zužuje na ľudí, ktorí si môžu dovoliť astronomicky nacenené gastro či platiť lístky aj pre deti.
Diverzita je tu teda predovšetkým prítomná v programe, ktorým môžete prejsť tisíc neopakovateľných "trás" od intelektuálne (a politicky) náročných až po bezstarostnú letnú zábavu. Napriek pochopiteľnému ústupu globálnych hviezd v programe je objektívne Pohoda dramaturgickou kvalitou a užívateľskou starostlivosťou výnimočná. Tematický fokus na LGBTI, Ukrajinu a klimatickú krízu pritom, samozrejme, môže pôsobiť ako "presviedčanie presvedčených" či nebodaj morálne nadradená samoľúbosť. Výrazná prítomnosť queer programu, ukrajinských telies a rozsiahleho sprievodného programu vychádzajúceho z demokratických a ľudsko-právnych hodnôt, však má svoju výpovednú hodnotu. Aj festivalový lineup totiž môže ísť spoločnosti príkladom a aj symbolické gestá majú svoju silu. Napríklad už len pre ten jeden víkend, kedy sa môžu páry rovnakého pohlavia verejne pobozkať bez strachu, čo na to ich okolie.
A napokon, dobrým príkladom môže byť aj taká drobnosť, ako sú prototypy menštruačných skriniek združenia InTYMYta. Kým bezplatné menštruačné potreby sú v rámci špičkovej návštevníckej starostlivosti Pohody na festivale pre menštruujúcich ľudí skôr príjemným bonusom, práve pre túto privilegovanú skupinu môžu slúžiť ako prvý kontakt s témou menštruačnej chudoby. Dôležité je, čo si okrem vložiek z tohto zážitku odnesú.
A teda hoci sa Pohoda mení, zdražieva, starne a, obrazne povedané, "opúšťa ring" veľkých festivalových hráčov, vo svojom jadre zostáva stále tou – pre mnohých pochopiteľne odcudzujúco – ospevovanou udalosťou. Kľúčové však je, aby sme eufóriu zo stretnutí z dosiaľ nepoznaných svetov, vzájomné porozumenie a starostlivosť dokázali z priestoru festivalového areálu prenášať aj do svojich každodenných životov. V tomto ohľade je rozhodne nádejou aj omladenie lineupu a do istej miery aj publika festivalu.
Autorka: Michaela Kučová
Zdroj: Martina Mlčúchová
Tak veľa hudby a tak málo času, vol. 2
(Patrik Marflák)
Tak ako v piatok, aj sobotný program ukázal, že pred festivalom často skloňovaná veta "tento ročník je nejaký slabší" absolútne neplatila. Sláva organizátorom za 15-minútové medzery medzi časovými slotmi, vďaka ktorým sa človek bažiaci po čo najviac hudobných zážitkoch stihne občas postarať aj o základné životné potreby. Naopak, 15+ pódií je stále príliš veľa na to, aby sa dala Pohoda užiť bez pocitu, že o mnohom z toho, čo by ste si radi pozreli, si budete môcť len prečítať či vypočuť v pofestivalových hodnoteniach kolegov a známych.
Z toho, čo som stihol (a nepísala o tom Michaela vyššie), ma už v skorých poobedných hodinách milo prekvapili Waterbased. Slovenské duo žijúce v Prahe sa v koncertnej zostave rozrástlo o bubeníka, s ktorým sa prevažne elektronická tvorba oscilujúca medzi trip-hopom, dreampopovými atmosférami a experimentovaním s gitarovým hlukom stala dynamickejšou a získala nový rozmer. Speváčka Julls Mihalyiová znie naživo výborne a jej hlas prenáša emócie spoľahlivo v každej polohe. Je skvelé vidieť, ako sa mladé slovenské kapely vyvíjajú, nachádzajú a ďalej pilujú svoj zvuk nielen v štúdiu ale aj naživo.
Podobnú cestu si pred rokmi musela vyšliapať aj kapela Fallgrapp, ktorá od vydania svojho druhého albumu v roku 2017 pravidelne vystupuje na najväčších pódiách našich festivalov. Aj v sobotu večer na Pohode potvrdila, že na ne patrí právom a bol to koncert, ktorému skutočne nie je čo vytknúť. Od hudobnej dramaturgie, v ktorej bol priestor na hĺbavejšie aj roztancované polohy, cez výkony členov početnej zostavy na čele s výbornou speváčkou Norou Ibsenovou, až po originálne vizuály, tanečné choreografie a hudobných hostí – to všetko fungovalo bezchybne.
Dovolím si tvrdiť, že Fallgrapp je z umeleckého hľadiska projektom svetového formátu. Fungovať medzinárodne s takým veľkým telesom je však hlavne otázkou financií, manažmentu a ochoty všetkých členov skočiť do hudobného biznisu naplno. V tomto smere to reálne nie je, špeciálne nie v dnešnej dobe, no umelecká úroveň tohto projektu je obdivuhodná, či už vám ich tvorba sedí alebo nie. Dobrým krokom bolo pozvanie Martina Matysa, keďže kapela hrala v slote medzi dvoma rapovými hviezdami Pohody – Glebom a Central Cee. A v euforickom závere nechýbal ani The Curly Simon hosťujúci v hite Keď padal sneh.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Zaujímavým zážitkom bol pre mňa koncert britských Yard Act. Túto kapelu som totiž vôbec nevidel, ale celé jej vystúpenie som si vypočul ležiac pomerne ďaleko od hlavného pódia v tieni v snahe dospať niečo z predošlej noci a pripraviť sa na ďalšiu dlhú festivalovú noc. Chytľavý post-punk v rôznych podobách, spoločensky kritické texty podané s vtipom a nadhľadom, a príhovory charizmaticky znejúceho frontmana Jamesa Smitha, ktorý neskrýval svoje nadšenie z Pohody a jej ľudí a atmosféry, ma však po celý udržali v plnej, hoci značne lenivej bdelosti. Ak prídu znova a nebudú hrať počas poobedného výpeku, tak stojím v prvom rade!
Veľmi silným, a pritom v kontexte celkového programu festivalu až prekvapivo nenápadným momentom bol koncert Spomienka na Dana Heribana. Bolo pritom viacero vecí, ktoré by sa jeho prevedeniu dali vyčítať. Začať by som mohol umiestnením v síce tento rok zväčšenom, ale stále relatívne malom stane Café Kušnierik, kde je produkcia občas rušená zvukovými skúškami z hlavného pódia. V tomto prípade sa "previnil" Gleb, našťastie sa tak ale nestalo počas hudobného vystúpenia. Veľký priestor (na moje prekvapenie, keďže som čakal viac hudby) mali totiž videá so spomienkami jeho kolegov.
Hudobne však pocta nedávno zosnulému skvelému hercovi a hudobníkovi, ktorú si prišla pozrieť aj prezidentka Zuzana Čaputová, vygradovala úžasne. Z interpretov, ktorí spievali Heribanove piesne, sa o najsilnejší zážitok postarala Svetlana Rymarenko, zimomriavky a slzy však prišli najmä v samom závere. Stalo sa tak, keď po príhovore Braňa Jobusa, ktorý zopakoval svoju úprimnú, ľudskú a skvele napísanú reč z rozlúčky v SND, prvýkrát zaznel aj hlas samotného Dana Heribana v reprodukovanom origináli najsilnejšej piesne albumu O2H - Keby bolo možné. Verím, že v tej chvíli medzi prítomnými nezostalo ani jedno oko suché.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Keď najdrahšie meno aj po koncerte zostane iba menom
Z Glebovej šou na hlavnom pódiu som si značne ukrojil pri spomínaných skvelých Estónkach Duo Ruut, no aj tých cca. 15 minút stačilo na to, aby ma presvedčil, že so svojou panelákovou kulisou na najväčší stage Pohody patrí. Je síce úsmevné, keď sa skladby spred piatich rokov označujú ako "oldschool", ale doba je rýchla a každý, kto sa v rape aspoň trochu vyzná, musí uznať, že Gleb rozhodne je na jej tepe a patrí medzi najzaujímavejších zástupcov tej časti scény, ktorá počíta streamy a pozretia Youtube videí v státisícoch až miliónoch. Tomu zodpovedal aj počet ľudí pod pódiom na jeho koncerte, ktorí si išli jeho texty. Dokonca si myslím, že ak by hral v neskoršom čase namiesto Central Cee-ho, žilo by to na jeho šou omnoho viac než na samotnom headlinerovi večera.
Central Cee totiž v podstate žiadnu šou neponúkol. Prvých 20 minút nechal na seba čakať a hral iba jeho dídžej, na konci zase odišiel skôr, takže dohromady strávil na pódiu len niečo cez pol hodiny. Čo je horšie, ani počas nej neukázal nič, čo by ma ako nezainteresovaného poslucháča (ktorý však tento žáner počúva asi 25 rokov a zažil množstvo veľkých rapových šou) presvedčilo, že jeho pozícia headlinera a najdrahšieho mena tohtoročnej Pohody je na mieste. Napriek tomu chápem tento booking ako „udičku“ pre mladých a zrejme to v istej miere aj zafungovalo. Je jasné, že tá cena je skôr za jeho čísla na internete (stal sa napríklad prvým britským raperom s miliardou streamov na Spotify), ale tie bohužiaľ vôbec nič nehovoria o tom, aký je kto performer a či jeho koncert stojí za to.
Verím však, že tínedžeri a dvadsiatnici, ktorí jeho skladby reálne počúvajú a čakali ho pod pódiom ešte skôr než začal hrať jeho dídžej, majú zážitok, aký možno doteraz na festivale nikdy nezažili. Akurát sa neviem ubrániť úvahe, či na tento koncert budú niekedy spomínať tak, ako v mojej generácii dodnes spomíname na koncert The Streets z roku 2008... Mike Skinner vtedy položil latku rapových koncertov na Pohode tak vysoko, že pre tých, čo to zažili, dnes naozaj nemôže stačiť to, že klasickú rapovú šou s dídžejom doplní dymostroj s plameňmi a obligátna výzva zapnúť svetielka na mobiloch.
Aj raper, ktorého tvorba vám nič nehovorí, môže mať okrem skladieb oslovujúcich určitú generáciu aj schopnosť pracovať s publikom a strhnúť dav. V tomto prípade to však zaujímavé a strhujúce nebolo ani hudobne ani z hľadiska interakcie, takže aj po Pohode môj vzťah k tomuto menu zostáva rovnaký, ako keď bol ohlásený: Central Whoo?? No nevadí, aspoň som v tom istom slote stihol ešte záver výborného koncertu Arooj Aftab.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Ak by chcel britský raper lekciu toho, ako sa napojiť na publikum a zažiť niečo, čo je pre obe strany výnimočné, mohol prísť napríklad na koncert raperky a speváčky Sampy Tembo alias Sampa The Great zo Zambie. Ako v úvode spomenula, so svojou kapelou majú na konte niekoľko svetových prvenstiev spomedzi kapiel z tejto africkej krajiny – ako prví Zambijčania hrali na Glastonbury, Coachelle či v Sydney Opera House.
Energickú a výrečnú líderku vokálne doplnili dve vokalistky (jedna z nich bola jej mladšia sestra Mwanje Tembo), pričom obe dostali priestor aj na sólové vystúpenia či zapojenie sa do tanečnej choreografie. Tri dámy v sprievode troch skvelých muzikantov (bicie, gitara, klávesy) priniesli fantastickú, energiou a radosťou z hudby nabitú kombináciu hip-hopu, rockovej údernosti aj afrických rytmov či dubu. Ak by sa Sampa chcela na Slovensko vrátiť, skvele by sa so svojou tvorbou a živelnosťou hodila aj na Uprising.
Masovo neprístupná hviezda
Arca je dôkazom toho, že Pohoda je festival, pre ktorý ani na hlavnom pódiu neexistujú hudobné hranice či tabu. Ide síce o umelkyňu, ktoré má na hudobnej scéne vďaka spoluprácam s Björk či FKA twigs naozaj silné renomé, no hudobne sa pohybuje v experimentálnom a objavnom spektre súčasnej elektronickej hudby, vyžadujúcom skúsenejšieho poslucháča. Inak povedané, nie je to veľmi masovo prístupná hudba. V jej sete plnom dekonštruovaných beatov, hluku a zmutovaných ozvien populárnych žánrov od mainstreamového popu až po reggaeton sa striedali momenty euforicky pulzujúcej radosti s pasážami, v ktorých som namiesto tanca hľadal záchytný bod a snažil sa pochopiť, čo sa to vlastne deje.
Mnohí ľudia najmä na začiatku jej vystúpenia so zmätenými výrazmi v tvárach opúšťali plochu pod hlavným stageom. Zostali len tí, ktorí sa dokázali naladiť, no aj potom bolo zážitkom samo o sebe sledovať reakcie rôznych ľudí na hudbu plnú vzrušujúcej nepredvídateľnosti. Ten pohľad bol nie nepodobný pozorovaniu tanečníkov na Silent Discu – často sa zdalo, akoby Arcu každý počul úplne inak. A hoci v mojich ušiach znela dosť príťažlivo, napokon v istom momente padlo rozhodnutie vymeniť túto surreálnu párty za inú v podobe hypnotických Avalanche Kaito.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Bola to skvelá voľba, rovnako ako dopriať si úplne nový zážitok v programe Tep La Ren Cabaret. Keďže Tepláreň stage je uzavretou stavbou s limitovanou kapacitou, najskôr si bolo treba vystáť rad, ktorý sa ťahal niekoľko desiatok metrov. A hoci v bratislavskej Teplárni (ani nikde inde) som na kabarete LGBTI ľudí nikdy nebol, ocitnúť sa medzi nimi v ich bezpečnom prostredí a spoznať ich spôsob sebavyjadrenia a zábavy, bolo povznášajúce. Navyše okrem vtipných aj emotívnych tanečných vystúpení s lip-syncom svetových hitov alebo zvodnej a drzej burlesky sa v rámci tohto programu predstavil aj Vojtik. Za posledné týždne som ho videl naživo už tretíkrát a každým vystúpením pôsobí suverénnejšie a istejšie. Už teraz je, myslím, evidentné, že Detviansky sen bol iba začiatok a budeme o ňom ešte veľa počuť.
Tak, ako Tepláreň stage nebol priestor pre uzavretú komunitu a mohol tam zavítať ktokoľvek, tak zároveň platí, že Pohoda je bezpečným miestom pre všetkých a LGBTI ľudí ste mohli stretnúť kdekoľvek v areáli. Tento rok ich tam bolo vidieť omnoho viac než v minulosti, možno aj preto, že popri Tepláreň stagei boli aj na veľkých pódiách LGBTI umelci ako Perfume Genius alebo Arca. Podľa Kaščáka to však nebol zámer, o obe tieto mená sa snažil už aj pred vraždou na Zámockej. Je však dobre, že práve tento rok sa ich podarilo potvrdiť, a Pohoda, ktorá stojí aj za oceňovaným projektom Slovenská Tepláreň, ukázala, že je dúhovo pestrá nielen hudobne.
Autori:
Patrik Marflák (tlačová konferencia, Tak veľa hudby...)
Michaela Kučová (Sobota na Pohode...)
