Svetovo uznávané kapely majú svoje revivaly, no nie všetky sa môžu pýšiť oficiálnou licenciou. Litovský Pink Floyd k nim však rozhodne patrí a pozoruhodnou zmesou svetiel, inštrumentálnej bravúry a náladotvornej atmosféry urobil radosť aj košickým fanúšikom, ktorým sa 7. decembra predstavil v slušne obsadenej Steel aréne.

Legendárna britská kapela patrí medzi šľachtu atmosférického rocku a hoci je jej osud zrejme nadobro uzavretý, po svete behá množstvo učeníkov, pre ktorých je táto nenapodobiteľná hudba životným poslaním a zároveň obrovskou výzvou. Nestačí totiž byť len profesionálne zdatný inštrumentalista či spevák, tvorbu Britov musí človek na pódiu prežívať celým telom a dušou, aby bol zážitok čo najhodnovernejší a najautentickejší.

Úsporní megalomani

Zdá sa, že Pink Floyd Project LT nemajú so spomenutými aspektmi problém. Ich poňatie pôvodných verzií je verné, pôsobivé a pre ucho atraktívne. Ich umenie spočíva v perfektnom naštudovaní repertoáru, identickom zvuku nástrojov, zachytení detailov či navodení dojmu, že na pódiu by sa pokojne mohla nachádzať stará známa formácia, inkarnovaná a znásobená do tiel až trinástky hudobníkov. Hoci tvárami Pink Floyd boli "len" piati muži, je známe, že si vždy potrpeli na megalomanské vystúpenia i štúdiové nahrávky, čo sa prejavilo účasťou mnohých hostí. Kultivované, miestami až veľmi statické dianie na pódiu nemuselo vyhovovať všetkým divákom, k minimalistickej hudbe však sedí ako uliate.

Vysoký počet členov ansámblu je o to opodstatnenejší, že každý z nich sa do svojej roly vžil viac než dôstojne a vyplnil prípadné hluché miesta. K nim Floydi prevažne inklinovali v experimentálnych zvukových kolážach, no tie sa do popredia dostali len výnimočne a ako kulisa poslúžili viac než dobre. Tajuplnú atmosféru koncertu zvýraznila laserová šou, počas ktorej sa svetlom paradoxne šetrilo a žiarovky sa sústredili najmä na vypichnutie dôležitých momentov (prechod medzi The Happiest Days of Our Lives a Another Brick in the Wall pôsobil mimoriadne úchvatným dojmom). 

Na detaily bohatá produkcia so sebou zákonite nesie povinnosť byť dobre ozvučená, čo sa v priestoroch Steel arény nepodarí vždy podľa predstáv, Litovčania však mali zvuk priezračne čistý a mohutný bez zbytočnej agresivity, ktorá by všetky nádherné nuansy zničila hneď v zárodku. Prvá časť vystúpenia priniesla okrem dvoch zmienených skladieb z The Wall takmer kompletný playlist The Dark Side of the Moon, čo je z konceptuálneho hľadiska premyslené, no už keď muzikanti úplne rezignovali na 60. roky, jeden-dva kúsky z Atom Heart Mother či Meddle zaradiť mohli.


Vlastný pohľad na klasické umenie

Pred rok 1973, kedy došlo v kariére Britov k ohromujúcemu zlomu, sme sa teda nedostali, našťastie sme si mohli vychutnať fenomenálny duet Alexa a Česlovasa v Breathe, úžasné hlasové kreácie vokalistky Sigy v The Great Gig in the Sky alebo zimomriavky navodzujúce cinkanie pokladne v Money. Finále platne (Eclipse) zachytilo troch gitaristov, dvojicu bubeníkov a hráčov na klávesové nástroje, syntetizátor a basgitaru v dramaticko-pompéznej forme, v akej sa Pink Floyd nachádzali len občas a vždy so cťou. Najlepšie sa cítili so všetkou inštrumentálnou skromnosťou, minimalistickou formou a skladateľskou inteligenciou, nedovoľujúcou fanúšikovi skončiť po prvom ani dvadsiatom vypočutí.  

V druhej polovici koncertu odznel okrem povinnej Wish You Were Here i epický klenot Shine On You Crazy Diamond, ktorý napriek dlhej časomiere strhol pozornú myseľ do víru emócií a nálad. Litovčania dokázali, že nie sú najatými remeselníkmi, bezhlavo kopírujúcimi predlohy a odvážili sa pozmeniť niekoľko aranžmánov. Obzvlášť invenčne pôsobili klávesové nástroje, ktoré by určite ocenil bohužiaľ zosnulý Rick Wright. Ten nestrácal kreativitu ani v dekáde, ktorá art rocku priala menej, o čom svedčí fakt, že menej známe tituly z 80. rokov (Learning to Fly a On the Turning Away) vynikajúco zapadli medzi osvedčenú klasiku.   

A nestratili sa ani podmanivou atmosférou dýchajúce High Hopes a Coming Back to Life z albumu The Division Bell (1994), kedy skladateľskú taktovku v rukách okrem Ricka držal gitarista Dave Gilmour. Obaja to pod nadvládou Rogera Watersa mali kedysi ťažšie, pravdou však zostáva, že Watersov The Wall je nebotyčným monumentom jednej éry. Tú koncert pripomenul skladbami Run Like Hell, Hey You, Young Lust a najmä Comfortably Numb, ktorú jeden z gitaristov vyšperkoval dlhočizným, brilantne vystavaným sólom, obohateným o neskutočný feeling. Zdrvujúce finále sa neomylne zaradilo k nezabudnuteľným zážitkom, aké človek má možnosť prežiť asi tak raz za desať rokov.

  
Litovský revival Pink Floyd previedol trpezlivého poslucháča krajinami, kde je toho dovoleného veľmi veľa a v ktorých rock nemá žiadne striktné hranice. K potešeniu zmyslov prispel vlastný pohľad hudobníkov na notoricky známe tituly a ich schopnosť prežiť cudziu hudbu na vlastnej koži. V takom prípade sa preberanie stáva náročným umením, ústiacim v pamätný koncert, na aký budú znalci s nostalgiou a bázňou spomínať ešte dlhé roky.    

Setlist koncertu Pink Floyd Project Lt v Košiciach:
(7. 12. 2017, Steel aréna)

1. Breathe
2. Time
3. The Great Gig in the Sky
4. Money
5. Us and Them
6. Brain Damage
7. Eclipse
8. The Happiest Days of Our Life
9. Another Brick in the Wall (Part 2)
10. Shine On You Crazy Diamond (Part 1)
11. High Hopes
12. Learning to Fly
13. On the Turning Away
14. Hey You
15. Coming Back to Life
16. Young Lust
17. Wish You Were Here
18. Comfortably Numb
19. Run Like Hell

Autor: Marek Danko
Foto: Peter Guspan     

Súvisiaci interpreti: Pink Floyd