Je to tu! Moment, na ktorý všetci určite netrpezlivo čakali, nadišiel krátko po jednej hodine v noci. Európa, Austrália a postupne čoraz viac oblastí geograficky nesúvisiacich so Starým kontinentom spoznali víťaza pesničkovej súťaže Eurovision Song Contest 2023. Finále 67. ročníka bolo z hľadiska bizarných vystúpení diétnejšie, no vďaka svojmu renomé, marketingu jednotlivých súťažiacich a nervydrásajúcemu vyhodnocovaniu možno povedať, že veľkoformátová udalosť má za sebou najakčnejší večer. Niesol sa v znamení boja o svoju poslednými rokmi vydobytú identitu.
Fanúšikovia populárnej kultúry a všeobecne ľudia z brandže dokážu doslova cítiť, keď sa "láme doba". Zdá sa, že časy veľkých, zvláštne vyzerajúcich goríl, bozky párov rovnakého pohlavia či muž v obrovskom kolese pripomínajúci škrečka* sú minulosťou (* paradoxne mám po rokoch skúseností s eurovíznou krajinou zázrakov práve tento obraz v hlave zafixovaný až natoľko, že som ho niekoľkokrát spomenul aj v podcaste).
Pre sarkastického redaktora bývalo komentovanie či opisovanie Eurovízie doslova ihriskom formulácií a nejeden by povedal, že to skončí až s nástupom umelej inteligencie. Nestalo sa tak. S postupne rastúcou úrovňou niekdajšej gýčparády vzrastajú obavy, že hudobní publicisti už ani na tomto poli "nebudou mít co žrát".
Quo vadis, Eurovízia?
Teraz si čitateľ povie: "Aká úroveň? Hudba nanič, celé je to spolitizované, je to hnus..." a podobne. Mohli by sme si oponovať, ale pravda je niekde uprostred. Sobota večer priniesla do liverpoolskej M&S Bank Areny férovku medzi skladbou Tattoo od švédskej speváčky Loreen a Cha Cha Cha od fínskeho reprezentanta s neskloňovateľným menom Käärijä.
Zdroj: AP Photo/Martin Meissner
Obaja interpreti boli medzi horúcimi tipmi britských stávkových kancelárií, ktoré sa len zriedka mýlia. Napriek tomu symbolizovali dva opozitné póly kultúrnej búrky v pohári. Loreen, známa eurovízna šampiónka, ktorá súťaž dobyla v roku 2012 bez akýchkoľvek okázalostí či šokovej terapie, verzus Käärijä s odhaleným torzom, zelenými rukávikmi akoby na plávanie, účesom v štýle "na hrniec" a obscénnymi pózami, pričom nevynechával ani šibrinkovanie vyplazeným jazykom.
Okrem toho, že Loreen od roku 2012 narástli len veľmi dlhé vlasy a úzkosť vyvolávajúce nechty, priam pazúre (vraj vyrobené z kameňa), sa toho veľa v jej ponuke nezmenilo. Aj keď sa hudobne posunula cez dva albumy až k lo-fi alternatívnemu popu, eurovíznym fanúšikom ponúkla Euphoriu 2.0. Kým pred jedenástimi rokmi stavila na "jufóóória" a "a-a-a-ap", teraz sa refrén opieral o "juchuchúúú" (You) a "tetuhuhuhúúú" (Tattoo).
Melodická linka a celková atmosféra pesničky s úvodným mystičnom, vzívania meteorologickej zmeny v prostredí a gradujúcou traumou z opustenia, do ktorej sa dá aj tancovať, aj šoférovať, sa v čase zmenila len minimálne. Takto sa robí hit a Švédi to vedia. Svoju hudobnú tetovačku predviedla ako ľudská náplň v LED sendviči - emotívne sa zvíjala medzi plochami s vysielanými obrazmi. Samozrejme pritom predvádzala úctyhodný spevácky výkon, na aký sú jej fanúšikovia zvyknutí.
Käärijä, vlastným menom Jere Pöyhönen, začal svoju umeleckú púť v roku 2014, pričom svoj debutový album vydal len pred tromi rokmi. Umelecké meno je viacjazyčnou slovnou hračkou a význam by mal byť v tom, že rapuje.
Na eurovíznom pódiu v Liverpoole dostál svojho mena, keď svoje bizarné, no návštevníkmi arény aj televíznymi divákmi milované číslo odštartoval obiehaním kváziboxerského ringu poskladaného z vetchých lát. Počas krátkej telovýchovy hlasom príznačným pre fínske metalové príšerky Lordi rapoval. V poslednej tretine prerástol jeho žánrový zlepenec do eurodancu, za ktorý by sa nemuseli hanbiť na žiadnych kolotočoch.
Dichotómia sa odrazila aj v hlasovaní. Výsledky do roku 2016 pozostávali z verdiktu porotcov a hlasujúcich z konkrétnej krajiny. Prezentovali sa však ako jednotne udelené body. Keď vyhrala Ukrajinka Džamala, prvýkrát sa najprv vyhlasovali hlasy porotcov a až následne súčet bodov od telefonicky hlasujúcich divákov. Dôvodom bolo zvýšenie diváckej atraktivity nesmierne únavného vyhlasovania výsledkov.
Práve vďaka tomu sa v uplynulú noc ukázalo, že porotcovia chceli, aby vyhrala Loreen s 340 bodmi. Oproti fínskemu súperovi tak mala pred zarátaním diváckych hlasov viac ako dvojnásobný náskok. Diváci zas chceli, aby sa ako víťazná pesnička na konci spievala Cha Cha Cha. Nesmierne iritujúceho provokatéra z Fínska posilnili 376 bodmi, aktuálna víťazka ich od fanúšikov dostala "iba" 243. Suma sumarum už poznáte. Novinkou tohto ročníka bolo, že hlasovať mohli aj ľudia z krajín, ktoré sa Eurovízie nezúčastňujú. Tieto hlasy sa rátali ako "Zvyšok sveta" a fungovalo to tak, že na webe Eurovision.tv ste mohli udeliť hlasy až 20 finalistom. Akurát každý jeden by vás stál 99 centov.
Zdroj: Eurovision.tv
Pred a po diktátoroch
Pri niekoľkonásobnej rekapitulácii počas hlasovania mal divák dokonalý obraz o tom, čo za trendy ovládli tohtoročnú Eurovíziu. Doposiaľ bolo nepísaným pravidlom, že do finále postúpili väčšinou skladby, ktoré viditeľne alebo menej nenápadne kopírovali víťaza predošlého ročníka. Keď v roku 2017 vyhral Salvador Sobral s emotívnou klavírnou baladou, o rok neskôr sa pol Európy opustilo v melancholických aranžmánoch.
Teraz sa takmer nikto neopovážil siahnuť na posolstvo vlaňajšieho ukrajinského víťaza Kalush Orchestra. Výnimkou bola len česká skupina Vesna, ktorá však tému ruskej agresie poňala po svojom cez vyzdvihnutie "sesterstva" slovanských národov (stačilo to na pekné 10. miesto), a zástupca vojensky neutrálneho Švajčiarska, ktorý svojou skladbou trochu zbytočne oznamoval, že nechce byť vojakom.
Celkovo sa počas sobotného večera zdalo, že súťažiaci pochopili, že originalita nespočíva v tom, aby bol interpret čo najkrikľavejší, ale sám sebou. Horšie to je v prípade, keď sa tieto dve premisy prelínajú. V tomto ročníku boli takéto vystúpenia len dve. Na poslednom mieste, hneď za domácimi Britmi, skončilo Nemecko, ktoré do zápolenia vyslalo "Rammstein pre chudobných". Skupina Lord of the Lost s piesňou Blood and Glitter priniesla na pódium ohne, popruhy, mejkap, atmosféru dystopického zúfalstva, keď poslední preživší hľadajú vodu alebo jedlo, a na spevákovom chrbte sa skveli aj párové výčnelky akéhosi neidentifikovateľného tvora.
Chorvátskej rockovej formácii Let 3 zvýšila renomé skladba Mama Šč! Nie som si úplne istý posolstvom nemelodickej piesne, no ak sa nemýlim, malo ísť o hanobenie diktátorov slovom "psychopat". Celým vystúpením sprevádzal fúzatý, avšak narúžovaný frontman pôsobiaci ako umelou inteligenciou vygenerovaná zmes Alexandra Lukašenka, Adolfa Hitlera, Josifa Visarionoviča Stalina a Vladimíra Putina. Aby toho nebolo málo, mal na sebe ružový latexový kabát po kolená, ktorým zahaľoval tričko s podobizňou ľubovoľného diktátora, a slipy.
So 123 bodmi (112 bodov od hlasujúcich divákov!) sa Chorváti umiestnili presne v strede, čo muselo extrémne bolieť účinkujúcich v druhej polovici výsledkovej listiny. Napríklad Francúzku La Zarru, ktorá bola so skladbou Évidemment medzi favoritmi stávkových kancelárií, či Blanku z Poľska, kde teraz krajania škodoradostne búchajú šampanské, keďže ju do Liverpoolu ani nechceli poslať. Aj keď možno si to medzičasom rozmysleli.
V druhej polovici 26-ky skončilo tiež rakúske duo Teya & Salena, ktorému patrilo úvodné vystúpenie grand finále. Zaujímavosťou skladby Who The Hell Is Edgar? je, že vďaka nej mala Eurovízia aj slovenskú účasť. Jej spoluautorom a producentom je totiž mladý gitarista a skladateľ Rony Janeček (známy napr. pražskej z kapely John Wolfhooker), ktorý sa liverpoolskeho finále aj priamo zúčastnil. Viac sa dozviete v pondelok v krátkom rozhovore, ktorý sa nám s ním podarilo získať.
Dvaja organizátori
Nie je prekvapením, že celá šou sa presunula do Veľkej Británie, vlaňajšieho strieborného medailistu, práve kvôli prebiehajúcej vojne na Ukrajine. Celý večer však odštartovala ukrajinská exhibícia. Šou uviedol šot s Kalush Orchestra v priestoroch metra. Členovia skupiny postupne začali hrať na flautách melódiu minuloročnej víťaznej piesne Stefania, ktorá sa graficky spojila s gitarou Sama Rydera vo veži Big Benu, so sláčikovým kvartetom kdesi vo Veľkej Británii, prechádzajúc cez ruky Sira Andrewa Lloyda Webbera až k hlasu Joss Stone a na striedačku s raperom z Kalush Orchestra. Ukrajinci napokon metrom "prešli" až na obrovské materinské dlane na liverpoolskom pódiu. Vzápätí v sprievode tanečných súborov premostili k novému singlu Changes.
Aj pri tzv. vlajkovom ceremoniáli dostali priestor ukrajinskí umelci. Skupina Go_A predviedla pieseň Shum, s ktorou chcela vyhrať Eurovíziu v roku 2021. Vystriedala ju už spomínaná Džamala so skladbou 1944, ukrajinská speváčka Tina Karol s kúskom Show Me Your Love a vrcholom bola ešte z gýčového obdobia živá diskoguľa Verka Serdučka s Dancing Lasha Tumbai.
Polčasová prestávka zase patrila britskej hudbe. Na pódiu sa v obkľúčení LED tyčí a v doprovode bubeníka Rogera Taylora z Queen vyskytol Sam Ryder s novým singlom Mountain. Vzápätí sa odohral úsek s názvom Liverpool Songbook - hudobná pocta piesňam z Liverpoolu. Začal minuloročný taliansky reprezentant Mahmood s notoricky známym Imagine Johna Lennona, neskôr sa z čista-jasna zjavila Netta (izraelská víťazka z roku 2018) na konštrukcii lietajúceho zvieraťa a odspievala klasiku You Spin Me Round (Like a Record) skupiny Dead or Alive. Veľmi zvláštne znel svojský Islanďan Daði Freyr, keď hlbokým hlasom prespieval Whole Again od Atomic Kitten.
Švédka Cornelia Jakobs dokonale zosobnila večnú "spajsku" Melanie C (ktorá, mimochodom, ohlásila moderátorov večera cez voice over) a skladbu I Turn to You, hoci bez elektronického podkladu charakteristického pre 90. roky. Veľkým dramatickým introm s bielym textom na čiernych LED stenách ohlásili návrat eurovíznej legendy Sonie, ktorá zaspievala svoju víťaznú skladbu z roku 1993 Better the Devil You Know.
Napokon sa všetci obrazne pochytali za ruky, keď Duncan Laurence, holandský víťaz z roku 2019, zaspieval You’ll Never Walk Alone. V tomto bode boli na javisku všetci umelci, moderátori a cez telemost (alebo zo záznamu) sa spred kyjevskej Zlatej brány pripojila aj partia okolo Ruslany. Obľúbený írsky moderátor Graham Norton sa dokonca rozplakal.
Liverpoolskemu večeru nechýbala tradičná eurovízna melodramatickosť a emócie, vyvážené typickým britským humorom moderátorov aj viacerých zástupcov národných televízií počas udeľovania "dvanástok". Tento ročník tiež ukázal, resp. potvrdil trend posledných rokov, že prehnaná gýčovosť a okázalosť sa na Eurovízii stáva okrajovou záležitosťou. Zdá sa, že každý rok sa prihlasujú čoraz príčetnejší umelci, ktorí pochopili marketingovú výhodu najväčšej pesničkovej súťaže pre odštartovanie či udržanie svojej kariéry inak ako len "cirkusovým" číslom.
O tom, že táto šou dokáže "vyprodukovať" aj hviezdu svetového formátu, svedčí výborne rozbehnutá kariéra talianskych rockerov Måneskin, ktorí okrem toho, že sa stali jednou z najžiadanejších koncertných a festivalových kapiel Starého kontinentu, zbierajú aj úspechy aj v rámci globálne významných hudobné cien, vrátane nominácie v kategórii Best new artist na tohtoročných Grammy.
Samozrejme, súťaž ešte stále dopláca na svoje desaťročiami budované povedomie. Vyzerá to však tak, že si všetko, čo nenávidíte na tejto súťaži, pýtali sami ľudia. Ak sa programu podarí časom získať viac zodpovednejších hlasujúcich, možno preklenie krízu identity a ukáže sa, že sa do nej oplatí investovať aj našincovi. Nateraz to vyzerá aj vďaka budúcemu ročníku vo Švédsku celkom sľubne.
Takto sa Loreen tešila zo svojho druhého víťazstva. Mimochodom, pred ňou sa to podarilo len írskemu spevákovi Johnnymu Loganovi, ktorý súťaž vyhral v rokoch 1980 a 1987.
Autor: Marek Majzon
