Narvané košické Collosseum sa v sobotu 16. marca otriasalo pri drzých rockových tónoch legendárnych i tých novších skladieb kapely Tublatanka. Obavy, že pôjde len o bohapusté kopanie do mŕtvoly, sa nepotvrdili. Trojica muzikantov odviedla perfektnú robotu.

Pohľad do publika nebol fascinujúci iba kvôli stieraniu vekových, ale aj žánrových rozdielov. Pokerovaný punkáč vedľa dlhovlasého metalistu, pravoverní rockeri premiešaní s pánmi v strednom veku, pamätajúci zlaté časy 80. rokov, ktorí si prišli oprášiť nezabudnuteľné spomienky. Okolo štvrť na deväť páni z Tublatanky bez zbytočných rečí vtrhli na pódium a odštartovali štafetu, kde si kolík podávali nesmrteľné klasiky s novodobými peckami.  

Úplne si vystačili bez predkapely, pretože som mal pocit, že túto nevďačnú úlohu senzačne splnili prvé dve skladby z novej éry, pri ktorých sa publikum ešte len prebúdzalo k životu. Pravé nadšenie vzbudil návrat k debutu, z ktorého zazneli Šlabikár a Dajte mi na to liek. Od tohto momentu nabral koncert strmhlavý prepad v čase do hlbín 80. rokov, z ktorého ho len občas „vyrušila“ nová tvorba kapely.  

Dnes neskúšajte, koľko vládzem... radšej zajtra

Koncert potvrdil starú známu pravdu, že v trojici to tejto kapele vždy svedčilo najviac. Krojované časy sú síce už nenávratne preč, ale hudobníci sa na túto vec zrejme pozerajú z iného uhla. Obliekajú a správajú sa normálne, iba Maťo Ďurinda to možno s narcizmom sem tam preženie, ale kto by mu túto neresť nebol ochotný odpustiť? Spev i hru na gitare zvláda s prehľadom a úsmevom na tvári aj vo veľmi ťažkých momentoch. Vtedy mu na pomoc väčšinou prichádzajú fanúšikovia, pretože výšky sú dnes problém vytiahnuť napr. aj pre Iana Gillana.  

Najviac som sa tešil a zároveň i bál skladby Dnes, kde ide o naozaj impozantný výkon. Ďurinda ho našťastie zvládol na dvojku, no strašne ma rozčarovala absencia zrýchlenej pasáže so slovami „Zajtra sa budem báť...“ Nepochopiteľný krok zo strany kapely nepotrebuje žiadny komentár. Týmto pre mňa koncert stratil veľa zo svojej hodnoty. Nechápavo som pozeral na okolostojacich, niektorí z nich sa čudovali rovnako ako ja. Musel som sa zmieriť s citeľnou stratou a pobrať sa ďalej.  

Zabudnutý Prometheus  

Prvá a terajšia zostavy kapely je neporovnateľná, preto sa k tomuto problému neviem kompetentne vyjadriť. Dnešný basák Ďuro Topor je technicky zdatný muzikant a to isté platí aj o bubeníkovi Peťovi Šloserovi. Dokázali to zaujímavými sólami, kedy si Ďurinda šiel prezliecť prepotenú bielu košeľu a obzvlášť Toporova nápaditá a zvučná exhibícia na päťstrunnej basgitare stála za to. Mala myšlienku, spád i motívy, o ktoré sa človek mohol chytiť a nenudiť sa.  

V tom momente som si spomenul na Paľa Horvátha, ktorý naspieval snáď najsilnejšiu skladbu Tublatanky vôbec, kompozíciu Prometheus. Nejako podobne reagujem u Beatles na Georga Harrisona či Martina Goreho v Depeche Mode. Nenápadných spevákov zvykla kopnúť múza málokedy, no o to krajšie momenty v ich prípade vznikli. Titan Prométus v ten večer samozrejme z Olympu na Košice nezostúpil, ale to zrejme nikto ani nečakal. A asi málokto (okrem mňa) si to v kútiku duše tajne prial...  

Ochudobnení sme určite nezostali. Chronologicky sa išlo až kdesi do „predtublovských“ čias (Môj starý dobrý kabát), dostali sme lekciu zo života (Vo veľkej škole dní), zaspomínali na november 1989 (Pravda víťazí) a päsťami zahrozili pri Skúsime to cez vesmír. Apropó, pred touto jazdou Ďurinda zaexceloval perlivým melodickým sólom, vystrihnutým z učebnice krvopotného germánskeho heavy metalu. Aj keď Tublatanka tento štýl nikdy nehrala (o čom svedčilo aj čierne tričko Hard Rock Slovakia), les paroháčov nad hlavami divákov by nevyrúbala ani čata skúsených kanadských drevorubačov.  

Cestu (do neznámej budúcnosti) vám osvetlím  

Ako by to vyzeralo na koncerte Tublatanky bez Lode do neznáma? Jej kapitán nás nenechal v štichu ani pri vyznaní Matka, takže posádka lode vytiahla povestné zapaľovače. Bez problémov sa pokračovalo ďalej: Šikmooká, Pieseň pre Doda, Ja sa vrátim, Kúpim si kilo lásky, atď... Z najnovšieho obdobia bola do davu hodená skladba Revolúcia a zatiaľ posledný singel Nový vírus, v ktorých sa kapela znovu vrátila k ostrejšiemu zvuku. Ten v Collosseu rezonoval naozaj príjemne, aj keď poniektorým fajnšmekrom dosť vadil zvukár, ktorý to podľa ich slov neozvučil dobre. Laikom to našťastie stačilo a pri zvýšenej konzumácii alkoholu ani nehovoriac.  

Keďže kapela má na konte strašne veľa hitoviek, ktorú jedinú by si fanúšikovia vybrali medzi prídavky? Asi by sa väčšina zhodla na Žeravom znamení osudu a nie inakší bol aj sobotňajší scenár. Trojica sa dlho prehovárať nenechala a spustila bleskový útok na otestovanie posledných fyzických síl prítomných hrozičov. Tí sa nedali zahanbiť, už len kvôli vedomiu, že druhú šancu asi nedostanú. Tak sa i stalo a Ďurindovci definitívne spustili pomyselnú oponu. Určite by sme zvládli minimálne ďalšie dva zárezy zo slovenskej rockovej histórie, ktorú Tublatanka skvelo píše už okrúhlych 30 rokov. Košický koncert navyše potvrdil, že do starého železa rozhodne nepatrí a v budúcnosti sa od nej môžeme dočkať dôstojného pokračovania.  

Autor: Marek Danko
Ilustračné foto: Peter Ratajský (Propaganda House)