Mnohí nečakali, že sa dajú ešte niekedy dokopy, stalo sa. Comebackový singel je už vonku, album by mal nasledovať čoskoro. Ale čakali by ste, že niekedy si zahrajú na Slovensku? Stalo sa tak minulý piatok, a reportáž si môžete práve prečítať.
Ale pekne po poriadku. Pri krátkom dialógu na bráne areálu výstaviska, som sa od samozvaného „obyčajného človeka“ kontrolujúceho lístky dozvedel, že nevyzerám ako novinár. Neviem síce, aký je rozdiel medzi novinárom a obyčajným človekom, snáď len v tom, že keď novinár začne vytáčať číslo na organizátora... Ale aj ja som len obyčajný človek, ujo.
Krátko po šiestej som sa teda doteperil pred hlavný vchod haly C, pri ktorom už prebiehali vstupy a zdalo sa, že sa to posúva celkom šikovne. Ten, kto prišiel na šiestu, nemal problém dostať sa dnu. Poriešil som svoj VVip (Very very important person??) vstup a na pár hodín sa z obyčajného smrteľníka stal naozajstný označkovaný novinár. To je pocit!
Najviac som sa z toho celého potešil, keď som sa po asi dvoch hodinách do Incheby vrátil (zmeškal som Kontrafakt, ale po skvelom energiou nabitom vystúpení toho roku na Murdardo Mulano Tour v Babylone by si to u mňa už mohli len pokaziť). Hlavný vchod zavretý a asi dvesto ľudí s lístkami na státie natlačených pri jednom z vedľajších vchodov. Nechápem. Strážcovia dverí nikoho nepustia, lebo vraj miesta na státie už nie sú. Ľudia sa ohradzujú, že lístok majú zakúpený už dva mesiace. Prísť o dve hodiny skôr bol pre nich očividne väčší problém. Vysvetľujem zmäteným cudzincom, čo sa deje, a vzápätí sa mi darí pretlačiť sa a preukázať svoj nadpozemský status. Dúfam, že nakoniec sa všetci dnu dostali.
Napriek možnosti pohodlného a prehľadného sledovania celého koncertu z miesta na sedenie na balkóne neďaleko Braňa Mojseja a ďalších celebrít, som si to zamieril rovno pod pódium. Koncert Kontrafaktu skončený, masa ľudí v pohybe pri neúprosnom boji o svoje pozície. Prvý vážnejší pohyb na pódiu okrem zvukových technikov zabezpečil zamaskovaný biely chlapík. Okrem pobehovania však predvádzal len pol-minútový "jou jou flow" v angličtine ako chabý doprovod k DJovi a celkovo som túto postavičku moc nepochopil. Ale možno práve o to išlo, aby sme sa v tej tlačenici nenudili a radšej si lámali hlavu nad tým, kto je ten biely frajer. Tajný žolík slovenskej scény a či Eminemov brat? Mne jeho „vystúpenie“ prišlo ako lacná reklama na Budweiser.
Po jeho triumfálnom odchode sa to už zbehlo dosť rýchlo. Dvorný DJ The Fugees, DJ Leon, hral mimochodom na rozohriatie veľmi príjemne – Kanye West, nikdy nikde nechýbajúca 'Next Epizode' ale i ATCQ či „skutočnými hiphopermi“ odsudzovaný Linkin Park. Na záver svojho setu nám predviedol turntablisticko-potápačskú exhibíciu a nastala chvíľka ticha a tmy.
Zrazu sa na pódiu zjaví Wyclef, preplnená hala buráca a všetci skáču s rukami nad hlavou, tak ako sa patrí za zvuku klasiky 'Jump Around'. A vzápätí spomalíme - Wyclef sa chopí gitary a znejú prvé tóny Marleyho 'Redemption Song', ktorým ma hneď na začiatku veľmi príjemne prekvapil. Nasleduje príhovor k publiku a ospravedlnenie sa za nečakané posunutie dátumu koncertu. Prvou spoločnou skladbou The Fugees, ktorá odoznela hneď po príhovore bola 'Nappy Heads' z debutového albumu 'Blunted On Reality'. Nasledovala pecka 'How Many Mics' už zo slávneho 'The Score'. Z tohto albumu, ktorý snáď musí poznať každý, na koncerte odoznelo takmer všetko. V Bratislave nám The Fugees spolu predviedli aj nový tohtoročný singel 'Take It Easy'.
Napriek tomu však highlightmi akcie boli na moje prekvapenie ich sólové vystúpenia. Vo svojich spoločných hitoch pôsobili trochu nezohrato - niet divu, keď spolu odohrali len teraz zopár koncertov po takmer deviatich rokoch. Pri songoch z albumu 'The Score' mi dosť chýbali aj temné plochy v podmazoch, ktoré pri tom halovom zvuku zneli trochu otupene a tak som vlastne väčšinu vecí spoznával hlavne vďaka textom. Ale živá kapela bola skvelá!! Úplne ma dostala junglová improvizácia na bicích v závere tretej spoločne odohranej skladby 'Zealots' doprevádzaná výbornými vokálmi Wyclefa a Lauryn, pri ktorých tieto dve legendy dali zo seba všetko. To isté pri akejsi zrýchlenej verzii hitu 'Ready Or Not' (pri tejto skladbe kapela spravila dokonca "rewind"). V tejto skladbe sa v mojej obľúbenej rapovanej časti zaskvel aj Pras, ktorý mi však stále v The Fugees pripadá tak trochu do počtu. Do počtu však samozrejme nebol, keď tri výborné a výborne sa baviace vokalistky začali spievať refrén jeho najväčšieho sólového hitu 'Ghetto Superstar'. Pras si užil svoju chvíľku slávy naplno a na záver skladby sa vrhol do nadšeného publika.
Lauryn Hill na mňa počas koncertu pôsobila trochu nezúčastnene a znudene. Čakal som usmievajúcu sa a energiu vyžarujúcu charizmatickú ženu, ale vo štvrtok asi nemala svoj deň. K tomu pudlíkovský účes a otrasný vohoz - nepáčila sa mi vôbec. Ale ako obyčajný VVip by som ženu, ktorá je minimálne VVVVVip vôbec nemal takto komentovať. To najdôležitejšie bol predsa jej hlas – nekompromisný flow, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Method Man a na druhej strane spev, pri ktorom po chrbte behajú zimomriavky. V tom ju skvele dopĺňala spomínaná trojica vokalistiek a aj vďaka nim patril sólový mini-koncert Lauryn Hill, ktorý zakončila hitom 'Doo Wop (That Thing)' k najlepším momentom večera.
Z tých si však jednoznačne najviac uchmatol Wyclef. Na rozdiel od Lauryn sa na pódiu očividne bavil a výborne komunikoval s publikom. Nazval by som to živými skitmi – podarilo sa mu napríklad poštvať päťtisícovú halu proti americkému prezidentovi a jeho zahraničnej politike, tak sme nejakú minútku veselo skandovali "Stop the war!". A bol aj celkom drzý - keď s mikrofónom zbehol pod pódium a pri miestach na sedenie zrúkol "Stand uuuup!", tak som sa pri pohľade na ľudí vyskakujúcich zo stoličiek celkom pobavil. Rovnako nešetril ani fotografov. Jeho prístup ma milo prekvapil a bavil ma aj hudobne. Myslím, že Wyclef sám odohral zhruba rovnako vlastných (a prebratých) vecí ako The Fugees pohromade. Okrem toho, že rapoval a spieval, hral na gitare a pri skladbe 'Fu-gee-la' si zahral aj na klávesy.
Vrcholov večera v jeho podaní bolo niekoľko, spomeniem teda aspoň záhadný presun z pódia na tribúnu oproti počas skladby 'Perfect Gentlema'. Nerozumiem, ako sa za pár sekúnd spievajúc dostal cez dav na druhú stranu preplnenej haly, ja som bol schopný počas celého koncertu pohybovať sa maximálne v okruhu pol metra štvorcového. Na tribúne medzi prekvapenými divákmi zaspieval asi dve skladby a medzitým si stihol od jedného šťastlivca požičať barlu a následne rozdať svoje prepotené tričká (to asi odkukal od Lasky-ho). Ďalším skvelým momentom bola skladba '911', pri ktorej to namiesto Mary J. Blidge opäť raz roztočili tri speváčky v úzadí a Clef si zahral na gitare za chrbtom a aj jazykom. Ale nie naraz, škoda.
Gitarových sóloviek od Wyclefa bolo viacero, tuším si zabrnkal aj Santanu, ale predsa len menovať všetky skladby sa pri dvoj a pol hodinovom koncerte naozaj nedá. Navyše zisťujem, že to nezvládla ani moja pamäťová kapacita. No dúfam, že aspoň to, čo som napísal, sa naozaj stalo. Čo si však určite budem pamätať do konca života, je elektrizujúca atmosféra a nezabudnuteľné koncepčne dokonalé hudobné predstavenie s niekoľkými vrcholmi i pomalšími pasážami na vydýchnutie, ktoré boli vlastne taktiež vrcholmi.
Hudobne to bol a asi aj dlho bude bezkonkurenčne najlepší koncert (vlastne 4 koncerty), aký som kedy zažil, a v neposlednom rade úžasná show. Jej vyvrcholením bolo po skončení hlavného programu vystúpenie tanečnej skupiny Street Dance Academy, pri ktorom nesmel chýbať breaker Wyclef the multi-talented. Lauryn sa tam spolu s triom vokalistiek tiež celkom odviazala, škoda že sa jej to nepodarilo už počas koncertu. Ale hlavne Haiťan mal čo žehliť a asi aj preto tento večer patril hlavne jemu.
Čo sa týka negatív, myslím, že som ich už napísal dosť, tak ako som ich vnímal počas koncertu. Či už to bol zvuk, ktorý síce nenadchol, ale ani nepokazil zážitok. Alebo spočiatku trochu rozpačito pôsobiaca hviezda nežného pohlavia... V niektorom z riportov z predchádzajúcich koncertov z Fugees Reunited Tour som čítal, že Lauryn bola vysmiata a komunikovala s ľudmi a Wyclef bol naopak zakríknutý. Takže nakoniec sú aj VVVVVip len obyčajní ľudia, kto by to bol povedal?!
Na stránke fugees-online.de som sa od ľudí, ktorí s nimi precestovali viacero koncertov turné, dočítal aj to, že ten bratislavský bol zo všetkých najlepší. Čo viac si môžeme priať? Takže nakoniec zostáva len jedno skutočné negatívum – nečakane skoré ukončenie, resp. žiadna afterparty. Zo sľubovaných AMO, Veca a H16 vystúpila len posledne menovaná formácia a krátko po jednej v noci sme boli nútení priestor výstaviska opustiť. Keď k tomu prirátam fakt, že práve kvôli tomuto koncertu bola väčšina bratislavských podnikov zavretá a na Kamennom námestí sa minuli richmany, tak to bol naozaj celkom slušný podraz. Ale ináč si myslím, že kto nebol, môže len a len ľutovať!!
Foto: Smokeproduction.com
Autor: Patrik Marflák
Článok bol pôvodne publikovaný na stránke Breakbeat.sk.
Súvisiaci interpreti: Lauryn Hill, Wyclef Jean
