To, aký dojem zanechali vystúpenia našich kapiel a ďalšie aktivity slovenského fokusu na najväčšom showcaseovom festivale Európy a aký to bude mať dosah v širšom meradle hudobného biznisu, ukážu až ďalšie týždne a mesiace. Jedno však vieme už teraz. Pre slovenskú hudobnú scénu bol Eurosonic 2019 historickou udalosťou a pre účastníkov výpravy zážitkom na celý život.
Zrejme všetci zúčastnení sa zhodneme na tom, že v rámci prehlbovania a budovania nových priateľstiev sme sa naposledy takto cítili počas školských výletov a lyžovačiek. Zažiť niečo podobne silné a nezabudnuteľné v dospelosti, a na tak vysokej profesionálnej úrovni, je niečo, za čo si organizátori celej 120-člennej výpravy - tím festivalu Pohoda a LALA Slovak Music Export - zaslúžia hneď v úvode článku obrovskú poklonu a všetky klobúky dole.
Majstrovstvá Európy
Už len samotné stretnutia, debaty a spoločné zážitky ľudí, z ktorých mnohí sa dovtedy vôbec nepoznali, môžu pre slovenskú scénu znamenať veľa. Celé sa to však uskutočnilo na pozadí niečoho oveľa väčšieho. O tom, čo vlastne ten Eurosonic je, sme už pred jeho konaním písali viackrát, no na to, aby slovenská verejnosť dokázala pochopiť a oceniť význam toho, čo sa od 16. do 19. januára v holandskom Groningene dialo, je dôležité niektoré fakty spomenúť opäť.
Každý totiž aj bez vysvetľovania rozumie tomu, čo znamená napríklad účasť slovenských reprezentantov na športových podujatiach porovnateľného významu. V prípade hudby však nebýva zvykom, aby sme úspechy slovenských kapiel či festivalov vnímali s takou hrdosťou, ako je tomu v športe. Teraz je to ale naozaj na mieste a ja osobne som bol vďaka kvalitnej slovenskej hudobnej reprezentácii na Eurosonicu tak hrdý na svoju rodnú hrudu, ako už dávno nie.
V rámci (ne)športovej disciplíny objavovania novej hudby je Eurosonic Noorderslag (ESNS) na úrovni majstrovstiev Európy. Je najväčším podujatím svojho druhu na kontinente a jedným z najväčších na svete. Môže ho navštíviť ktokoľvek, no zásadným rozdielom oproti bežným festivalom je, že sa zameriava najmä na profesionálov z medzinárodného hudobného priemyslu - organizátorov koncertov a festivalov, manažérske a bookingové agentúry, vydavateľstvá, hudobných novinárov, atď.
Tí už viac ako 20 rokov (prechod z lokálneho na medzinárodné podujatie sa udial počas 90-tych rokov, názov Eurosonic sa používa od roku 1999) prichádzajú vždy v januári do siedmeho najväčšieho mesta v Holandsku s cieľom spoznať nové, resp. doposiaľ neobjavené európske talenty s potenciálom presadiť sa za hranicami svojej domovskej krajiny. Preto hovoríme o "showcase festivale" - z anglického showcase (výkladná skriňa), čiže niečo ako ukážka najlepšieho nového tovaru, akurát v kontexte hudobnej scény.
Foto: Martina Mlčúchová
Prečo práve Groningen?
Oficiálny program ESNS 2019 tvorilo 342 kapiel, čo v praxi znamenalo, že sa vo vyše 30 kluboch a priestoroch každý večer konali tri-štyri koncerty. Návštevníci festivalu, vrátane viac ako 4100 hudobných profesionálov, na niekoľko dní zaplnili celé centrum mesta (Binnenstad), ktoré je len o niečo väčšie ako historické centrum Žiliny či Trnavy. Túlať sa nocou čarovnými uličkami plnými ľudí, bicyklov a tehlových budov je samé o sebe zážitkom, no najmä klubová scéna Groningenu je oproti tomu, čo poznáme doma, úplne iným vesmírom.
Okrem niekoľkých divadiel a vychyteného hudobného klubu Vera, kde odohrali jedny zo svojich prvých európskych koncertov kapely ako Nirvana, Sonic Youth, U2 alebo The White Stripes, sa v tomto cca. 200-tisícovom meste nachádzajú desiatky ďalších podnikov s prekvapivo veľkorysými priestormi pre živú hudbu. Dôvodom je nielen fakt, že v Groningene sídlia dve univerzity, ktoré spolu navštevuje viac než 50-tisíc študentov, ale aj s tým súvisiaca dlhoročná politika mesta. Bary a puby so živou hudbou totiž môžu mať dlhšie otváracie hodiny ako tie, kde sa koncerty nekonajú. Od roku 2011 má dokonca Groningen tzv. "nočného starostu" (Nachtburgermeester), ktorý moderuje citlivé vzťahy medzi obyvateľmi mesta a jeho nesmierne živou a bohatou klubovou scénou.
Dôležitým aspektom je samozrejme kultúra krajiny - v Holandsku dnes bežne chodia na klubové koncerty aj staršie generácie, kým u nás sa ťažko prežívajúce kluby môžu spoliehať viacmenej len na mladých ľudí. Kedy inokedy by sa však mohla naštartovať zmena nášho nastavenia a myslenia, ak nie v čase, kedy je primátorom hlavného mesta hudobník?
Tí, ktorí to začali, a nakoniec pri tom neboli
Tohtoročné zameranie Eurosonicu na českú a slovenskú scénu bolo ohlásené na začiatku roka 2018, kedy obe krajiny oslavovali 100 rokov od vzniku prvej spoločnej republiky. Dátum konania festivalu zase pripadol na rok, kedy Česi aj Slováci oslávia 30 rokov od pádu železnej opony, po ktorom sme sa mohli začať zbližovať so západnou Európou. Je v tom pekná symbolika a zrejme aj kvôli týmto výročiam sa česko-slovenský fokus udial práve teraz. Určite by sa tak ale nestalo, nebyť zanietených hudobných nadšencov, ktorí na "európskej integrácii" českej a slovenskej hudobnej scény roky pracovali.
Okrem samotných organizátorov výpravy treba za slovenskú stranu spomenúť ešte dvoch ľudí, ktorí sa, žiaľ, minulotýždňovej najväčšej prezentácie slovenskej scény v Európe nezúčastnili. Jedným z nich je Tibor Holoda, ktorý síce už posledné tri roky v hudobnom biznise nepôsobí, no vnímam ho ako človeka, ktorý Slovensku predstavil samotný koncept showcase festivalov. Nielen tým, že založil prvý slovenský festival tohto typu Waves Bratislava (fungoval v rokoch 2013-2015), no ak sa nemýlim, bol aj jedným z prvých, ak nie vôbec prvým slovenským profesionálom, ktorý sa ESNS pravidelne zúčastňoval. Druhým veľkým ambasádorom tohto festivalu na Slovensku bol zosnulý novinár Juraj Kušnierik. Myslím, že to bol práve jeho článok, v ktorom som ešte v roku 2012 prvýkrát čítal o Eurosonicu.
Juraj bol tiež pri tom, keď v roku 2014 slovenský tím na čele s Michalom Kaščákom vyhral stolno-futbalový turnaj v priestoroch De Oosterport, kde sa koná konferenčná časť festivalu. Názvom tímu bola provokatívna otázka "Why there are no Slovak bands playing at Eurosonic?" (Prečo na Eurosonicu nehrajú žiadne slovenské kapely?), ktorá sa počas turnaja pravidelne ozývala sálou plnou delegátov z celej Európy. Tento rok hráči z tímu Pohody dominovali v stolnom futbale opäť (vo finále porazili českú dvojicu) a znova názov víťazného tímu šikovne využili ako marketingový nástroj. Účastníkov konferencie ním pozývali do Garáže - neoficiálneho undergroundového pódia, kde osem slovenských kapiel a projektov počas dvoch dní mimo hlavného festivalového programu odohralo svoje ďalšie koncerty.
Osobnosť scény, ktorú nám v Európe závidia
Garáž je jedným z najlepších príkladov toho, prečo si Michal Kaščák absolútne zaslúži ocenenie Award for Excellence and Passion, ktoré v prvý večer festivalu získal spolu s ďalšou cenou na European Festival Awards (EFA). Kúpiť na Slovensku betónovú garáž, previezť ju cez pol Európy do Holandska a na mieste ju upraviť do podoby tradičnej sídliskovej skúšobne ako symbolu pre začiatky mnohých hudobníkov, aby v nej slovenské kapely mohli odohrať koncerty pre hŕstku ľudí, znie ako šialený nápad. Sú to však práve takéto "megalomanské detaily", ktoré prispeli k tomu, že sa o Slovensku na Eurosonicu naozaj hovorilo. Desať slovenských kapiel z viac než 340 je len malé percento programu, no veľkú bielu sochu Pičusa od Viktora Freša si v centre mesta určite všimol každý a mnohí okoloidúci sa s ňou aj odfotili.
Unikátna tribúna s dvoma hľadiskami oproti sebe (Grandstand Ilony Németh) je ďalším neprehliadnuteľným umeleckým dielom, ktoré Pohoda do Groningenu dotiahla, no v chladnom a sychravom počasí, kedy sa po večeroch často striedal dážď a sneh, si na nej asi veľa ľudí neposedelo. Už len kvôli sobotnému krátkemu popoludňajšiemu vystúpeniu Kataríny Málikovej a jej kapely, počas ktorého okoloidúcich Holanďanov prekvapilo niekoľko slovenských ľudových piesní a medzi divákmi sedela aj organizátorka veľkého španielskeho festivalu Mad Cool, však inštalácia Grandstandu stála za to.
Grandstand v Groningene (foto: Tomáš Kuša)
V prípade Garáže je okrem originálneho zážitku pre všetkých zúčastnených satisfakciou aj to, že práve v nej získal jeden zo zástupcov slovenskej scény prvý zahraničný booking. Konkrétne ide o kapelu Möbius, ktorej garážový koncert si vo štvrtok podvečer prišla pozrieť šéfka rumunského festivalu ARTmania Codruta Vulcu. Drásajúci zvuk pomalých bicích a hromovej gitary predstavuje masívny tlak, ktorý znie v malej garáži rovnako pôsobivo a nekompromisne ako na veľkom pódiu. Rumunskú promotérku samozrejme do Garáže dotiahol Michal Kaščák, ktorý okrem organizovania výpravy, rečnenia na konferencii a neúnavného propagovania slovenských kapiel stíhal aj navštevovať väčšinu ich koncertov, kde ich s detsky úprimnou iskrou v očiach počúval a povzbudzoval.
Tu sa musím vrátiť k spomínanému oceneniu. Michal si medzi európskymi kolegami získal rešpekt svojimi rokmi nadobudnutými skúsenosťami a neustále sa zlepšujúcim medzinárodným renomé festivalu Pohoda, no zároveň si ako jeden z mála dokázal zachovať to prvotné nadšenie a vášeň pre hudbu, ktoré sa u mnohých profesionálov rokmi vytrácajú a stávajú sa z nich nudní "suchári". Ten rozdiel bolo vidieť nielen v rámci našej komunity, kde ho vďaka Pohode už všetci poznáme ako priateľského a bezprostredného chlapíka, ale aj v debatách, ktorých sa počas Eurosonicu zúčastnil ako speaker. Odkaz, ktorý odovzdáva, by sa dal zhrnúť vetou, že umenie, kreativita a sloboda preňho vždy boli, a stále sú, väčšou prioritou ako biznisová stránka hudby. Spolu s jeho osobnosťou hravého rebela, vždy reagujúceho na dianie v spoločnosti a bojujúceho za správne hodnoty, je to hlavný dôvod, prečo sa pre niektorých zahraničných kolegov na najväčšom fóre festivalovej branže stal doslova vzorom.
Otvorene ho tak nazvala napríklad spomínaná Codruta Vulcu, keď si prišla v rámci EFA na pódium prevziať cenu pre ARTmaniu ako Najlepší malý festival. Z iného uhla je Kaščákov sympatický a ľudský "nebiznisový" prístup zrejmý aj pri pohľade na vrúcne vzťahy v rámci tímu Pohody. Napokon, on sám po zisku ocenení povedal, že je ľahké byť "excelentný", keď má človek v tíme samých excelentných ľudí. No platí to aj naopak - skvelý tím by nemohol existovať bez výnimočného lídra. O ich blízkosti (a skromnosti) svedčí aj fakt, že sa ubytovali v najmenej komfortnej lodi bez kajút, kde vyše 20 ľudí spalo a bývalo bez akéhokoľvek súkromia v jedinej miestnosti.
Mimoriadna rodinná atmosféra sa od "pohoďákov" prirodzene preniesla aj medzi ostatných členov výpravy. Slovenské kapely sa navzájom podporovali požičiavaním techniky, priateľskými radami ako zaujať delegátov na konferencii či na koncertoch, spoločnými oslavami na lodiach, a často aj stáli pod pódiami na vystúpeniach svojich kolegov. Ako uviedol Michal, tento výlet dal dokopy rôznych ľudí, ktorí si o sebe môžu myslieť všeličo, no práve spoločne strávenými dňami sa mohli hrany medzi nimi obrúsiť. Myslím, že sa to v rámci možností vo veľkej miere aj podarilo, aj keď nájsť bezproblémovú kompatibilitu s nespútanosťou pravých pankáčov je ťažko prekonateľná výzva... No sú z toho aspoň vtipné historky.
Vlajková loď Slovenska a nová senzácia z Londýna
Alfou a omegou celého Eurosonicu sú samozrejme koncerty, ktoré ukázali, že slovenská scéna má v obrovskej medzinárodnej konkurencii čo ponúknuť. Krátko po tom, ako v stredu večer odštartovalo našu vlnu radosti dvojnásobné víťazstvo Pohody na EFA, sa v jednom z klubov ako prvá slovenská kapela ESNS 2019 predstavili The Ills. Z hľadiska dramaturgie celého fokusu bolo skvelé, že sa pomyselnou "vlajkovou loďou" našej flotily stali práve oni, keďže na Eurosonicu sa s úspechom predstavili už v roku 2017. O to väčší bol teraz záujem nielen o koncert, na ktorom bratislavská štvorica stavila na úplne novú tvorbu, ale aj o kapelu ako takú. Za pár dní v Groningene stihli dať chalani sedem rozhovorov rôznym zahraničným médiám a aj počet ľudí, ktorí si ich koncert zaznačili v oficiálnej aplikácii, svedčil o tom, že patrili medzi najžiadanejšie mená celého otváracieho večera.
The Ills (foto: Martina Mlčúchová)
Stredajším vrcholom bol však pre mňa koncert britskej kapely Black Midi, na ktorú som si musel v daždi vystáť viac než polhodinovú radu. Klub Vera bol totiž plný dávno predtým, než sa vystúpenie začalo. Skupina hrajúca uhrančivú zmes post-punku a noise rocku, prišla na Eurosonic s povesťou "najlepšej novej kapely z Londýna". Na domácej scéne si štvorica spravila meno výlučne vďaka hypnotickým koncertom s temnou a tajuplnou atmosférou. Veľmi mlado vyzerajúci hudobníci s publikom vôbec nekomunikujú, na konci koncertu si frontman, ktorý hlasom a odviazaným prejavom pripomína Benjamina Clementinea, len štýlovo nahodí sako a zmizne spolu s ostatnými v zákulisí.
Mysterióznu auru najnovšej britskej senzácie umocňuje fakt, že skupina nemá žiadnu oficiálnu webstránku, neposkytuje rozhovory a na sociálnych sieťach zbiera tisícky fanúšikov s minimom obsahu (nájdete tam len zopár príspevkov o koncertoch). Oficiálne napriek desiatkam odohratých koncertov zverejnila iba jednu skladbu, ďalšie sú k dispozícii len vo forme neoficiálnych koncertných záznamov a ani nájsť informácie o členoch kapely nie je práve najľahšie. V dobe, keď sú ľudia zvyknutí, že si môžu kedykoľvek okamžite vypočuť tvorbu obľúbenej kapely či nájsť info o novinke, Black Midi stavajú svojej na nedostupnosti a zatiaľ im to vychádza.
Po Eurosonicu 2019 určite dostávajú množstvo ponúk od promotérov, ešte viac ich zrejme bude po vydaní debutového albumu, ktorý by mal prísť tento rok. Oslovili ich aj organizátori Pohody a slovenského showcase festivalu SHARPE, za ktorým stojí LALA Slovak Music Export. Snáď sa Black Midi podarí dotiahnuť na Slovensko skôr, než budú príliš slávni (a príliš drahí).
Katarína Máliková
Od veľkých sál po útulné "obývačky"
Množstvo iných horúcich zahraničných objavov som však na Eurosonicu premeškal - ďalšie festivalové dni už totiž patrili najmä podpore našich kapiel. Podobne to poňala nemalá časť slovenskej výpravy, takže aj keď sme sa po skupinkách presúvali často rôznymi smermi, vždy sme sa opäť stretli tam, kde práve hrala slovenská kapela. Len Slováci v tematických ESNS19 CZ/SK mikinách (ďalší detail z produkcie Pohody, ktorý pomohol zviditeľniť náš fokus) by však jednotlivé kluby sami nezaplnili. Bolo skvelé vidieť, že minimálne dve tretiny publika všade tvorili ostatní návštevníci Eurosonicu. Podarilo sa mi stihnúť všetky naše kapely a poloprázdny podnik som nezažil - neviem, či to platí pre všetky koncerty Eurosonicu, ale je skvelou správou, že slovenskí umelci o publikum rozhodne nemali núdzu.
Veľmi pozitívne v tomto smere hodnotím dramaturgiu festivalu z hľadiska umiestnenia koncertov do jednotlivých venues. V podstate každý hral tam, kde mu to z hľadiska atmosféry a veľkosti priestoru úplne svedčilo. Katarína Máliková & ensemble odohrali v piatok svoj hlavný koncert vo veľkej sále Grand Theatre, kde síce hľadisko mohlo byť aj plnšie, ale vzhľadom na exportný potenciál a veľkosť jej produkcie to bolo presne také pódium a reprezentatívny priestor v centrálnej festivalovej venue, aké si táto hudba zaslúži. Zažil som Katarínu už aj v lepšej forme - počas pobytu v Groningene ochorela a v deň svojich dvoch vystúpení nebola úplne fit - no záver koncertu so skladbami Jedna sestra a A vy hory bol zimomriavkový. Verím, že to pre ňu nebol ani zďaleka posledný koncert na tak veľkom európskom pódiu.
Kapely The Ills, Nvmeri, Our Stories a Autumnist sa predstavili v útulnejších kluboch s veľkými lustrami, vďaka ktorým obe sály pripomínali nadrozmerné obývačky. Nvmeri som od vydania albumu I Don't Think So (2017) videl už aspoň šiestykrát, reportoár ich koncertu ma teda nemohol prekvapiť a užil som si ho ako vždy. Verím, že ani nezainteresovaný divák by triu nemal čo vyčítať - možno by bol len trochu zmätený z Pištových pokusov o príhovory. Viac mu išla karta v Garáži, kde priznal, že oni na rozdiel od mnohých začínajúcich kapiel v garáži nikdy neskúšali a ich prvé skúšky sa konali v paláci so služobníctvom. V každom prípade Nvmeri dnes do "palácov" s nablýskanými lustrami rozhodne patria a na Eurosonicu potvrdili, že smerom do zahraničia majú dvere otvorené.
Nvmeri (foto: Tomáš Kuša)
Musel som ísť do Holandska, aby som ich spoznal...
Naproti tomu Our Stories som do ohlásenia ich účasti na Eurosonicu vôbec nepoznal a prvýkrát som ich videl naživo práve v Groningene - najskôr v Garáži a o deň neskôr aj v klube Heerenhuis. Vzhľadom na to, ako si organizátori Eurosonicu obľúbili The Ills, pozvanie tohto post-rockového inštrumentálneho tria celkom dáva zmysel. Chalani hrajú výborne, majú podobne epický zvuk ako "illsáci", no v ich hudobných príbehoch sa stretáva množstvo rôznych vplyvov a je to naozaj počuť. Rovnako ako v prípade kapely Möbius, aj pre Our Stories je okrem samotnej účasti na Eurosonicu skvelé, že sa o nich pri tejto príležitosti dozvedelo aj Slovensko.
Podobne som v Groningene "objavil" i prešovskú skupinu Vojdi, ktorá hrá v rovnakom zložení ako Our Stories, čiže gitara - basa - bicie. Jej tvorba je však úplne iná. Svojou nekonvenčnosťou a veľkým hudobným nadhľadom nadväzuje na Chiki Liki Tu-a, z mladých slovenských kapiel má hudobne blízko napríklad k Darkness Positive. Na rozdiel od nich však Vojdi v členitých kompozíciách miešajú progresívny (jazz)rock s psychedéliou v prevažne inštrumentálnej forme. A je to tak nespútaná a zábavná hudobná jazda, že im viac spevu vlastne vôbec nechýba.
Koncert Vojdi nebol súčasťou Eurosonicu, no spolu s kapelou pre veľké deti Raptor Koch (jej členmi sú aj basák a gitarista skupiny Vojdi) a punkovými The Wilderness boli extra členmi výpravy. Pohoda sa totiž neuspokojila s desiatkou kapiel na Eurosonicu a ďalším trom zorganizovala pod svojou kuratelou hranie na paralelne sa konajúcom festivale Pinguin Radio Showcases. Je až neuveriteľné, že popri 30+ priestoroch s nabitým programom Eurosonicu sa môže v ďalšom centrálnom podniku konať úplne iný hudobný event s desiatkami menších koncertov. Pričom aj tam bolo úplne plno...
Elektronická a experimentálna scéna na výslní
Producentské duo Tittingur svoj temný náklad ťažkotonážneho noise techna vyložilo v zadymenom priestore News Café a v podobnom priestore na poschodí klubu Simplon ukázal svoj pohľad na budúcnosť elektronickej hudby Isama Zing. Jeho meno sa medzi zahraničnými delegátmi veľa skloňovalo už minulý rok na konferencii SHARPE festivalu, teraz svoje kvality potvrdil zaujímavo vystavaným setom vlastnej produkcie s mrazivými živými vokálmi.
Thisnis, slovensko-maďarský projekt skladateľa a improvizátora Miroslava Tótha, ako jediný z nášho fokusu vystúpil v priestore na sedenie. Menšia horná sála Grand Theatre bola skvelou voľbou pre trio hrajúce divokú zmes free-jazzových bicích, akordeónu, saxofónu a avantgardného spevu. Ak by sa medzi divákmi ocitol organizátor podobne orientovaného festivalu ako je bratislavský NEXT, ponuka na hranie by Thisnis určite neminula. Aj v ich prípade sa však ukázalo, aký dobrý nápad bola Garáž, ktorej program sa konal ešte v podvečerných hodinách, čiže ešte predtým, než sa festival naplno rozbehol. To dávalo priestor na to, aby si garážový koncert stihol prísť pozrieť niekto dôležitý. A keďže Kaščák dobre vie, koho má na akú kapelu pozývať, z vystúpenia Thisnis v Garáži odchádzal nadšený agent barcelonského avantgardného zoskupenia Seward.
Thisnis v Garáži (foto: Tomáš Kuša)
Ak by som mal vypichnúť len jednu slovenskú kapelu, ktorá podľa mňa odohrala na ESNS 2019 najsilnejší koncert, boli by to Autumnist. Nezačalo to pritom vôbec dobre, keďže skupina hrajúca pred nimi meškala a celé vystúpenie sa posunulo o takmer pol hodinu. Trenčianska formácia tým možno prišla o niekoľko divákov z radov delegátov, ktorí sa vybrali do iných klubov, no ak sa nevrátili neskôr, urobili veľkú chybu. Líder skupiny Vlado Ďurajka po koncerte priznal, že problémy s posunutým koncertom ho so spoluhráčmi vyburcovali k tomu, aby na javisku nechali všetko a bolo to naozaj vidieť aj počuť. Hypnotické beaty, mrazivé saxofónové sóla, pôsobivé vizuály a suverénne spevácke výkony mladučkej Niny Kohoutovej a Sama Štefanca zafungovali v neskorej nočnej hodine skvele a podľa reakcií publika to bol nielen pre mňa veľmi intenzívny zážitok.
Som presvedčený, že toto je "hotová" kapela, ktorá v rámci svojej elektronicko-pesničkovej žánrovej nezaraditeľnosti a vyzretosti spĺňa všetky kritériá svetovej kvality. Potrebuje snáď už len kúsok šťastia, aby sa presadila v medzinárodnom meradle. Možno sa ako zlomový moment ukáže pribratie speváčky Niny - dcéry saxofonistu Petra Kohouta - ktorá do zostavy zapadla dokonale. Na pódiu pôsobí absolútne prirodzene, jej hlas sa do Ďurajkovej hudby perfektne hodí, a zároveň má celú kariéru ešte len pred sebou. Keby sa aj nič špeciálne v nadväznosti na tento koncert okolo Autumnist neudialo, je skvelé, že talentovaná speváčka, ktorá bola vo veku 15 rokov najmladšou účastníčkou slovenskej výpravy na Eurosonicu, mohla získať takúto cennú zahraničnú skúsenosť.
Autumnist
Po koncerte Autumnist smerovali príjemne unavené kroky desiatok Slovákov do Simplonu, kde dídžejka a producentka B-Complex v noci z piatka na sobotu v hlavnej sále uzavrela celý koncertný program Eurosonicu. Ako sama hovorí, ona sa už veľmi na showcaseovom festivale zviditeľňovať nemusí - v zahraničí od vydania svojej najznámejšej skladby Beautiful Lies (2009, Hospital Records) vystupuje pravidelne a jej tracky vychádzajú na viacerých prestížnych svetových labeloch. Z hľadiska dramaturgie festivalu však bolo jej zaradenie na úplný záver programu, kedy väčšina podnikov stíchla, ďalším príjemným prekvapením. Vystúpenie najväčšej drum&bassovej hviezdy našej scény totiž prilákalo množstvo domácich fanúšikov tanečnej hudby a bolo akousi pomyselnou "čerešničkou na torte" úspešného slovenského fokusu.
Matia roztancovala plne narvaný klub nielen dynamickým drum&bassom, ale v závere aj hitmi od Nirvany a Queen, či holandským karnevalovým šlágrom Zachte G Harde L, ktorým pobavila a rozospievala domáce publikum. Počas jej setu, ktorý svojím turntablistickým umením obohatil DJ Inso, však zaznela aj slovenčina a čestina - konkrétne v novom remixe pesničky Za sklom od Korben Dallas a v skladbe Past Lessons For The Future (2016). Silným slovám o láske k ľuďom, ktoré Jan Werich číta z knihy rozhovorov s Janom Masarykom, síce cudzokrajní poslucháči rozumieť nemohli, ale atmosféra skladby je výnimočná a podobný odkaz dostali ako na podnose o chvíľku neskôr prostredníctvom Lennonovej Imagine.
Michal Kaščák s cenou EFA (foto: Martina Mlčúchová)
Šéf Eurosonicu: "Máte byť na čo hrdí"
"Bolo mi cťou pracovať na tomto s vami všetkými. Klobúk dole, som skutočne ohromený. Bezpečnú cestu domov, máte byť na čo hrdí,” odkázal slovenskej hudobnej komunite krátko pred odchodom z Groningenu riaditeľ Eurosonicu Ruud Berends. Členovia výpravy sa zatiaľ zabávali hlasným povzbudzovaním náhodných cyklistov predchádzajúcich po cyklochodníku medzi našimi autobusmi a loďami. (Nikomu sa nič nestalo a "pretekári" si túto pozornosť maximálne užívali.)
"Každý rok som spokojný, ak na Eurosonicu nájdeme tri-štyri zaujímavé skupiny. Teraz sme videli všetky koncerty našich umelcov a môžem povedať, že každý z nich bol vysoko nadpriemerný a prijatý s nadšením. Bolo vidieť, ako zodpovedne sa skupiny pripravili. Toto je dobrá správa pre celú scénu: dojem, ktorý sa podarilo urobiť trinástke našich zástupcov, otvára dvere aj ostatným muzikantom zo Slovenska. Úžasné bolo sledovať aj vzájomnú podporu a rešpekt. Akcia ma naplnila hrdosťou na naše umenie a veľkou radosťou z nevídanej prajnosti a spolupatričnosti. Myslím, že sme zažili zlomový okamih," zhodnotil našu reprezentáciu v Groningene Michal Kaščák. Zároveň treba doplniť, že tento ročník Eurosonicu bol prelomový aj pre Pohodu, keďže po stredajšom zisku dvoch cien na EFA neskôr v rámci konferencie dostala aj špeciálnu cenu za ekológiu A Greener Festival Award.
Okrem koncertov, diskusných panelov, či dvoch špeciálnych magazínov o českej a slovenskej hudbe v angličtine (Full Moon a DIY), ktoré dostal v balíčku Eurosonicu každý účastník konferencie, sa počas festivalu konala aj svetová premiéra dokumentu Ostrov hudby Film režisérky Martiny Slovákovej o slovenskej nezávislej scéne. Od nedele je zverejnený aj na Youtube (pozrite si na konci článku), no šancu vidieť ho na väčšom plátne, s kvalitným zvukom a najmä s možnosťou stretnúť jeho tvorcov a aktérov budete mať aj na Slovensku. A nielen to. Už cestou z Holandska totiž prichádzali do spoločného online chatu slovenskej výpravy ďakovné správy a priamo v autobusoch padali návrhy na zorganizovanie afterpárty, prípadne pravidelných podujatí, ktoré by nadviazali na to, čo slovenská scéna v Groningene začala budovať.
Členka tímu Pohody Suzanne Verschueren, ktorá v rámci organizovania výpravy ako rodáčka z belgického Flámska vyriešila množstvo vecí s miestnymi, k tomu výstižne napísala: "This adventure is not over" (Toto dobrodružstvo sa ešte neskončilo). Pokračovať bude už budúci pondelok, 28. januára, kedy sa najskôr v dopoludňajších hodinách uskutoční zhrňujúci brífing pre médiá a podvečer sa od 17:00 chystá v Novej Cvernovke bohatý program pre verejnosť. Okrem premietania dokumentu Ostrov hudby Film bude súčasťou podujatia aj debata Denníka N, na ktorej prisľúbil účasť aj spomínaný šéf holandského festivalu Ruud Berends. A po diskusii o nezabudnuteľnom slovenskom fokuse na ESNS 2019 sa môžete tešiť aj na koncerty niekoľkých kapiel, ktoré boli jeho súčasťou.
Autor: Patrik Marflák
Foto: Martina Mlčúchová (aj pohyblivé zábery - cinemagraphy), Tomáš Kuša