Bratislava hosťuje festival komornej hudby už 24 rokov. V polčase aktuálneho ročníka dominoval kontrast duchovnej hudby a experimentálneho noise jazzu, pričom prienikom medzi dvoma výrazne odlišnými hudobnými večermi bola účasť výnimočného nórskeho trúbkara Arve Henriksena.
Začiatkom jesene majú milovníci vážnej hudby o program v hlavnom meste postarané. Prakticky celým septembrom sa tiahne reťazec koncertov festivalu Konvergencie, ktorý sa zameriava na najrôznejšie podoby komornej hudby. Ja som si, prirodzene vychádzajúc z mojej osobnosti, vybral najnetradičnejší víkend festivalu, ktorý sa odohral približne v jeho polčase.
Rozhodol som sa navštíviť koncert gitarového virtuóza Davida Kollara s nórskym trúbkarom Arvem Henriksenom v priestoroch kultúrneho centa A4 – priestor súčasnej kultúry. Ich koncertu predchádzal experimentálny noisový jazz v podaní projektu Škvíry & Spoje, ktorý krátko pred koncertom po 10 rokoch pôsobenia vydal svoj "časozberný" debut, dvojplatňu Hotel Spojár.
Na druhý deň som sa zase vrhol do atmosféry stredovekých chorálov a škandinávskych hymien v prostredí najstaršieho bratislavského kostola, kde Henriksen doprevádzal svoje krajanky, vokálne Trio Mediæval. V ďalších riadkoch článku sa dozviete, ako to celé dopadlo.
Zdroj: Jarma Uhlíková
Slová nič neznamenajú
Prvý deň tohto hudobne kontrastného víkendu začínam v podzemí YMCA, kde som, priznám sa, poprvýkrát. Páči sa mi to tu, má to svojskú temnú, komornú atmosféru. Prvá kapela, česko-slovenské kvarteto Škvíry & Spoje, sa na úvod predstavuje svojským humorom v súvislosti s čerstvo vydaním nosičom. "Nebudem ponižovať túto chvíľu a robiť z nej reklamu, hoci mojou povinnosťou je upozorniť vás citlivo na túto príležitosť. Príležitosť vlastniť album, bez ktorého sa môže máloktorá zbierka považovať za zbierku platní súčasnej hudby," odznelo pri konferovaní netradičnej kapely.
Tú tvorí dvojica Škvíry, teda Michal Matejka na gitare a Petr Vrba na dychových nástrojoch a elektronike, a Spoje s Jozefom Krupom na bicích a Daliborom Kociánom na vibrafóne. "Experiment, free, jazz a ďalšie slová sa pri tejto kapele automaticky hrnú do úst, ale nič neznamenajú. Títo štyria smrteľníci nám prinášajú dielo. Prinášajú nám originálnu krásu predtým nepočutú," znie ďalšia časť opisu predtým, čo to hudobníci rozbalia a ja si uvedomujem, že tu slová naozaj nič neznamenajú.
Podobne ako akékoľvek rytmické vzorce, melódie či harmónie. Členovia projektu poňali hudbu z úplne iného konca, ako by si to bežný poslucháč myslel, respektíve aj prial. Už nerezová drôtenka na umývanie riadu, uložená medzi pakšamentmi gitaristu, niečo naznačovala, podobne ako aj rozbitý činel, ktorý vyzeral, akoby ho načalo nejaké väčšie zviera. Autentická kapela varila obecenstvo v rámci svojho 40-minútového programu veľmi pomaly.
Žiadny refrén, bridge ani nič, čo robí pesničku pesničkou v tradičnom slova zmysle, sa nekonali. Celý koncert sa niesol v znamení veľkých syntetizátorových plôch Petra Vrbu, ktorý obhospodaroval nástroj, z ktorého vytŕčali desiatky, ak nie stovky káblov rôznych farieb. Na vzniknutom koberci, ktorý pekne dotvoril vibrafón, sa pohybovali ostatní hudobníci a stavali atmosféru z rôznych zvukov. Poslucháč bol ponechaný napospas bez akejkoľvek kotvy. Keďže osobne nezvyknem počúvať hudbu takéhoto charakteru, teda noise, celkom ma to bavilo. Všetko, čo odznelo, bolo do určitej miery nečakané.
Sem tam, keď to už vyzeralo beznádejne, nás hudobníci obdarili nejakým groovom alebo zaujímavým využitím slákov pri vibrafóne. Osobne mi trochu vadili zvuky gitary, teda skôr mechaniky, ktoré pripomínali poškodený kábel alebo nejakú poruchu v aparáte. Bežný hudobník by v momente, keď také niečo počuje, svoj aparát stíšil a pozrel by sa, kde je problém. Avšak Michal Matejka sa ako zvedavé dieťa začal hrať so sadou gitarových efektov a nepríjemný zvuk doladil k dokonalosti. Bol to zábavný koncert a hudba, ktorú by som si asi bežne nepúšťal v aute, ma obohatila. Okrem toho by som vyzdvihol aj ďalšie pozitívum – prvýkrát som videl naživo, ako sa skladá vibrafón.
Zdroj: Jarma Uhlíková
Hĺbky ako z pekla aj Crimson
Po krátkej prestávke prišla na scénu očakávaná dvojica David Kollar a Arve Henriksen. Ako duo pracujú na spoločných projektoch už od roku 2017, kedy sa stretli na festivale v Prahe. Odvtedy spolu ako duo nahrali a vydali tri albumy. Nórsky trubkár však s Davidom spolupracoval aj na iných platniach.
Koncert dvojica začína prvou piesňou z ich posledného spoločného albumu A Sense of Destiny z roku 2022, Alma and the Silhouette of Hope. Éterické akusticko-gitarové plochy slovenského virtuóza dofarbuje Henriksen na trubke majstrovsky. Nór rozhodne nepatrí medzi hráčov, ktorí tlačia na pílu. Jeho hra je jemná a niekde priam na nástroji až šepká, čo nie je jednoduché a takto hrať je trendom skôr posledných rokov. Dynamický rozsah, aký z nástroja vyťaží, je fascinujúci, ale ešte viac zaujmú krásne farby, ktoré sa zo zdanlivo priamočiareho inštrumentu hrnú bez akýchkoľvek externých pomôcok. Je to skrátka majster svojho nástroja, ktorého by som bez váhania dal na jednu policu s Francúzom Erikom Truffazom či Ibrahimom Maaloufom. S Truffazom mal Kollar mimochodom tiež niekoľko zaujímavých spoluprác.
Ale späť k samotnému vystúpeniu. Ak by ste si predstavovali, ako David Kollar sedí pri gitarovom zosilňovači s veľkou sadou efektov a Henriksen je priklincovaný k svojmu mikrofónu, ste na omyle. Slovenský gitarista sedel pri stole, na ktorom mal počítač, klávesy, externú zvukovku, skrátka vo svojej "pracovni", kde sa cítil ako doma. Henriksen mal na svojej polovici stola tiež rôzne zariadenia. Identifikovať sa dal veľmi ľahko looper, teda stroj, ktorý nahrá pasáž hudby a potom ju v slučke opakuje dokola. Takýto koncept komunikácie sa mi páčil a pravdupovediac som miestami nevedel rozoznať, kde ide o napísané noty a kde to zachádza do improvizácie. Henriksen robil často trik, že z Kollarovej hry vyextrahoval zhluk tónov, nejakú tému, ktorú následne prehrával a pomocou efektov menil. Následne do toho obaja improvizovali. Bol to zaujímavý spôsob hudobnej komunikácie.
Zdroj: Jarma Uhlíková
V repertoári dvojice sa striedali piesne, kde prevládala akustická gitara so skladbami, ktoré majú melancholické a niekedy až ťaživé elektronické podložie. Väčšina pesničiek by mohla fungovať aj ako soundtrack v nejakom dystopickom sci-fi filme. V niektorých nórsky trúbkar predstavil aj svoje spevácke schopnosti a techniku s veľmi vysokým falzetom. Na frázovaní v speve aj na trúbke boli počuť vplyvy severskej hudby, no v istej miere aj orientálne motívy. V iných skladbách zase recitoval. Umelec skvele využíval moment prekvapenia, napríklad pri vypustení hmly zo stroja z ničoho nič zasyčal a pekne to zapadlo do piesne. Pri hre striedal dve trúbky s rôznym rozsahom a fúkal do dvoch mikrofónov, z ktorých jeden mal prednastavené efekty.
Kollar zase pekne maľoval harmónie, či už pomocou akustickej gitary alebo svojho druhého nástroja – barytónovej gitary s nylonovými strunami, ktorá znela krásne a hĺbky mala ako z pekiel. Okrem éterických akordov a ich majstrovského splietania sa vedel dostať aj do zacyklovačiek na štýl King Crimson, ktoré som si užil asi najviac. Hudobník sa netají svojou láskou k tejto britskej prog-rockovej legende a okrem toho, že spolupracoval aj s jej bubeníkom Patom Mastelottom, nahral aj na svojom najnovší albume, ktorý vyšiel v septembri, pesničku Crimson Skies. Album sa volá Echoes of Hopeful Melancholy a tento názov vystihuje aj atmosféru koncertu na Konvergenciách.
Kollarove veci sú pomerne ťažké a veľmi melancholické nahrávky tvoril najmä v období pandémie. Odporúčam však každému prelúskať sa jeho diskografiou, ktorá je na jeho vek 39 rokov dosť rozsiahla. Len od vypuknutia pandémie vydal jedenásť nosičov vrátane rôznych spoluprác, ktoré vznikali prevažne na diaľku s rešpektovanými zahraničnými umelcami. Spolu ich má na konte už 24. Síce pesničky znejú s kvalitnými slúchadlami v domácom prostredí jedna báseň, vrelo odporúčam počuť a vidieť Davida Kollara aj naživo, lebo pridaná hodnota tam určite je.
Zdroj: Jarma Uhlíková
Stretnutie starého a nového
V nedeľu ma čakal koncert v úplne iných reáliách a po podzemných priestoroch A4, kde bežne vystupujú najmä umelci z undergroundovej elektronickej a experimentálnej scény, som čakal na rad pri jednej z najstarších bratislavských budov – Františkánskom kostole v centre mesta. Síce Arve Henriksen bol na pomyselnom pódiu prítomný aj v tento večer, celé predstavenie sa nieslo v úplne inom duchu. Tentokrát vyplnil hudobník zvukový priestor popri škandinávskom fenoméne Trio Mediæval.
Organizátor festivalu Jozef Lupták prezradil, že na toto výnimočné zoskupenie čakali niekoľko rokov. "Keď sme ich pozývali, prišiel covid, a tak sme museli na niekoľkokrát odkladať vystúpenie. To, čo budete počuť, je stretnutie starého a nového sveta. Improvizácií a starých chorálov, škandinávskych hymien ale aj ľudových piesní," uviedol predstavenie Lupták. Záujem o koncert bol mimoriadne veľký a kostol bol úplne plný. Na predstavenie sa prišla pozrieť dokonca aj ministerka kultúry Sylvia Hroncová s manželom či viceprimátorka mesta Tatiana Kratochvílová.
Zdroj: Jarma Uhlíková
Musím povedať, že aj keď kostoly ako aktívny účastník duchovných ceremónií nenavštevujem, vždy si ich rád prehliadnem aspoň v rámci takýchto akcií. V prípade Františkánskeho kostola, plným menom Kostola Zvestovania Pána, ide o mimoriadne pekné architektonické dielo, ktoré je najstaršie svojho druhu v hlavnom meste a jeho výstavba sa datuje do 13. storočia. Podľa wikipedie sa tu dokonca v minulosti diali aj udalosti ako voľba uhorského kráľa či pasovanie šľachticov za rytierov Zlatej ostrohy. Románsko-gotický sloh, vysoká klenba s namaľovanými hviezdami a atmosferické nasvietenie do modra boli už samé o sebe predpokladom pre príjemný hudobný zážitok. A hneď po odznení prvých tónov bolo jasné, že aj akustika je tu prirodzene pre tento žáner hudby dokonalá.
V miestnosti sa zrazu rozplynuli hlasy troch dám - Anna Maria Friman, Linn Andrea Fuglseth a Jorunn Lovise Husan. Krásne trojhlasy zneli takmer ako jeden hudobný nástroj, ktorý je dokonale naladený. Aj keď sú mi bežne bližšie iné žánre, pre chorály a motetá som mal vždy tak trochu slabosť a keď som presýtený hudbou, ale ticho sa mi máli, rád si púšťam napríklad Pallestrinu. Takýto návrat do doby spevovej je preto niekedy príjemný reštart.
Nesmieme však zabudnúť na ďalší element, ktorý to ešte pred niekoľkými hodinami rozbaľoval v prog-rockových úletoch Davida Kollara. Henriksen sa v spoločnosti dám choval galantne a dopĺňal ich svojím nástrojom aj hlasovými danosťami. Napríklad pri sakrálnej Kyrie eleison prekvapil hlbokým hrdelným spevom, technikou, ktorá je využívaná najmä v mongolskej hudbe, ale vyskytovala sa aj v duchovných obradoch v iných kútoch sveta. Podobne ako pri Kollarovi, aj tu vystupoval Henriksen ako akýsi frontman a "šašo", ktorý aj pri celkovej vážnosti produkcie dokázal vytvárať uvoľnenú atmosféru, rozosmiať publikum, a pri jednej skladbe ho dokonca roztlieskať. Jeho melódie na trúbke boli v tomto projekte ešte viac uletené a mali silné odtiene škandinávskej muzikality.
Zdroj: Jarma Uhlíková
Názov nedeľného koncertu Rímur je odvodený od epických piesní, ktoré sa na Islande ústne tradovali stáročia. Je to tiež názov albumu, ktorý vydalo trio v roku 2016 vo vydavateľstve ECM a z ktorého tu prirodzene aj niektoré skladby odzneli. Trio Mediæval vzniklo v Osle v roku 1997. Album trojice s názvom Folk Songs, ktorý vydali v roku 2007, získal nomináciu na Grammy. Hudobníčky sú známe aj vďaka skladbe Davida Langa Just (After Song of Songs), ktorá sa objavila na soundtracku k filmu Paola Sorrentina Mladosť.
Okrem trúbky a hlasiviek sa na koncerte v rukách švédky Anny Marie Friman rozozneli aj éterické hardangerské husle. Poslednú skladbu nasledovalo dlhé standing ovation a jeden prídavok, v ktorom si Henriksen zahral aj na perkusie. Obecenstvu sa však ani po prídavku nechcelo domov a kapela sa vrátila s poklonou ešte niekoľkokrát.
A ja som sa následne zamyslel nad svojím nevšedným hudobným víkendom. Ako som sa dostal v rámci festivalu komornej hudby od experimentálneho noise jazzu k chorálom a škandinávskym hymnám? Odpoveď je jasná: lepom pre tak rozdielne hudobné udalosti je okrem nórskeho trubkára aj vynaliezavosť produkčného tímu Konvergencií, ktorých rámce sú aj vďaka takýmto víkendom stále širšie. Aj keď je základná myšlienka festivalu stále zachovaná, tlieskam myšlienke dať priestor aj umelcom ako je David Kollar. Jeho hudba sa totiž nevymyká rámcom komornej hudby, a aj keď nemusí byť vždy hraná vo filmoch (čo často je, Kollar je skladateľom viacerých soundtrackov), vždy vás neomylne pohltí atmosférou ako z dobrého filmu.
Festival Konvergencie ešte neskončil a aj v jeho posledných dňoch sa môžete tešiť na ďalšie prekvapenia. Napríklad dnes večer (22.9.) na koncerte Modlitby a sny s hudbou súčasného argentínskeho skladateľa Osvalda Golijova a klasika hudby 20. storočia Dariusa Milhauda, v sobotu (23.9.) na sérii koncertov pod názvom Bratislavská noc komornej hudby alebo v nedeľu (24.9.) vo forme Jobusoviek, teda príbehov a piesní knižných postáv Braňa Jobusa v sprievode komornej hudby.
Celý festival uzavrú v nedeľu večer v Moyzesovej sieni veľké komorné diela Beethovena, Francka a Poulenca v podaní Jozefa Luptáka a Holanďanov Isabelle van Keulen a Ronalda Brautigama.
Autor: Tomáš Garai
