Tento rok sa jednalo o môj tretí hudobný festival. Predchádzali mu oba "trenčianske obry", preto som sa po minuloročnej diváckej premiére na nitrianskom festivale, vedomý si toho, čo ma čaká, náležite tešil na komornejšiu atmosféru a minimum chôdze. Pokiaľ ste na Flaame ešte neboli, prípadne ste o ňom ešte ani nepočuli, máte čo ľutovať.
Flaam festival sa už osem rokov odohráva každoročne v priestoroch nitrianskeho Hideparku, čo je útulné letné kultúrne a komunitné centrum pri kukuričnom poli pod stĺpmi elektrického vedenia a s krásnym výhľadom na Zobor. Pri kapacite 1200 ľudí sa jedná o profesionálne zvládnutý medzinárodný festival, ktorý ak sa vám raz dostane na letnú hudobnú mapu, len ťažko z nej vypadne a svoju účasť budete minimálne zvažovať každý rok.
Prečo je to tak, mi Flaam dokázal viacnásobne aj tento rok. Aj keď sa jedná o menší event s dvoma striedajúcimi sa pódiami, nie je v sile jednotlivca obsiahnuť všetko, a tak sa budem venovať len tomu, čo som zaznamenal vlastnou prítomnosťou. Zvyšok lineupu si dohľadajte na stránke festivalu, určite som sa aj ja ukrátil o niektoré z dobrých koncertov.
Festival, ktorý si užijete aj namokro
Predpovede počasia na oba festivalové dni neveštili nič dobré a napĺňalo sa to už od samého začiatku. God and Eve v piatok o 18:00 už hrali za bubnujúceho dažďa. Aj keď avizovali plnú zostavu, museli sa zaobísť bez Boha Vajec, ktorý zlyhal v cestovnej logistike, a tak sme sa museli zaobísť napríklad o zvuk kuchynského mixéra v skladbe The Perfect Song. Koncert to bol však veľmi dobrý, "mokrá" atmosféra mu celkom svedčala a osobne som zvedavý, ako bude vyzerať ich hudobná budúcnosť.
Zdroj: Miloš ŠtefankaNebol by to Flaam, aby sa na ňom v hojnom počte svojich prevtelení nevyskytoval Bilčo, lokálna postava insitno-zrnitého humoru, ktorého som si tento ročník užil len v kapele Marhule. Zarehotal som sa a zahulákal si chytľavé, väčšinou nepublikovateľné refrény. Rozjazdová pecka ako má byť.
So zapadajúcim slnkom bolo jasné, že sa blížime k vrcholom piatkového lineupu. Úvodom ma úprimne mrzí, že som nestihol Isamu Zinga, pretože nielen, že mám rád jeho live acty, ale bol to jeho avizovaný posledný koncert na dlhšiu dobu. Ak ste tam boli, verím, že to bola jazda. Čo som ale stihol, bol slovenský hudobník Saul, britskí HMLTD a opäť domáci FVLCRVM. Moment prekvapenia? Rad radom každý jeden z nich. Saula som, priznám sa, veľmi neregistroval, na pódiu má však celkom sebavedomý prejav a "kyvotacia" hudba bola dobrým štartom večera.
Z kyvotu do poriadnych pohybov zrejme prešiel každý, kto navštívil šou HMLTD. Do pol pása vyzlečený líder, oscilujúci pocitovo niekde medzi Bowiem a Caveom "makal" neskutočne celú hodinu a atmosféra by sa dala doslova krájať (ak by nebola ako všetci diváci premoknutá na kosť). Predpokladám, že na svoje performatívne leto sa absolútne nemôže sťažovať FVLCRVM. Pišta Kráľovič, schovaný pod týmto aliasom, dostal hlavné pódium na Pohode a (nemyslím to ani so štipkou irónie) a zatváral aj to hlavné flaamové. Dramaturgovia festivalu vedeli, čo robia, bolo to strhujúce, ľudia boli prešpikovaní chuťou tancovať a skutočne si ani z vlastných zážitkov nepamätám, že by mi nerobilo problém stáť tri hodiny bez akéhokoľvek diskomfortu na totálnom daždi v dvadsaťkilovej bunde. Adrenalín zrejme spravil svoje.
Zdroj: Miloš Štefanka
Zdroj: Miloš ŠtefankaDeň číslo dva to posunul ešte ďalej
Sám tomu neverím, ale podarilo sa mi dostaviť sa na jógu o desiatej s Majou. Bolo to veľmi príjemné, ráno bolo príjemne letné a konalo sa to v stane, kde zvyknú prebiehať diskusie. Snáď len malá rada organizátorom – prosím zabezpečte na ďalší rok nejaké free jogamatky (žmurk). Na Flaame je veľmi pekné aj to, že napriek svojmu rozmeru ponúka okrem hudobných vystúpení aj tento pohybový rozmer, premietania, diskusie na literárne, filmové alebo ekologické témy, či výlet do prírody alebo cyklovýlet po meste. Veľmi vďačná vec na štart do dňa, každému odporúčam. Pocit nedostatku tu isto nepocítite - toalety, gastrozóna, predajňa s merchom (veľmi vkusným!) a samotné rozmiestnenie pódií majú skutočne hlavu a pätu. Čo sa týka gastra, Flaam si od ročníka 2020 ide svoje aj v tom, že si na ňom môžete kúpiť len bezmäsitú stravu. Napriek tomu je výber jedál pestrý a bohatý a zámer "podkopať presvedčenie aj toho najzarytejšieho mäsožravca" sa organizátorom určite darí.
No ale späť k hudbe. Neviem, či to bola náhoda, ale koncerty som tento rok bral nejako po trojiciach a následne trošku popauzoval. Bol som veľmi zvedavý na obe mladé dámy sobotného poobedia, ktoré som zatiaľ nemal možnosť vidieť naživo. Prvou bola Tamara Kramar, druhou Nina Kohout. Tamara Kramar sa aj vďaka Rádiohlavám dostala do trošku širšieho povedomia, preto som bol zvedavý na jej pódiový prejav. Rozhodne to nebolo zlé, ale priznám sa, trošku nudné. Oceňujem vlastnú tvorbu, menej už v 40-minútovom gigu pomerne dosť coverov. Publikum rozhodne má, počkám si, čo ponúkne do budúcnosti. Úplne inú formu zrelosti a vyspelosti v práci s publikom som našiel vzápätí na menšom z pódií u spomínanej Niny Kohout. V doprovode svojho otca na saxofóne bola prirodzená, uvoľnená, zároveň však koncentrovaná a intímna. Krásny zážitok.
Zdroj: Miloš ŠtefankaNa festivaloch milujem, keď ma pritiahnu prvé tóny od kapely, na ktorú som vôbec neplánoval ísť, nepoznám ju a vo finále mi jej koncert pripraví jeden z vrcholných zážitkov. Pozor, nielen festivalu, ale celého leta. Toto sa mi dostalo od Kyjevčanov Hyphen Dash. Trio tak namakané, tak sugestívne, tak inštrumentálne zručné, že som mal vytrvalo zimomriavky. Pokiaľ máte radi BADBADNOTGOOD a prepájanie elektroniky, jazzu a hip-hopu, odporúčam stlačiť play.
Po fyzicky potrebnej pauze som si dal teda hudobnú trilógiu číslo tri. Slovenských Luvver, českú P/\ST a islandských Sykur. Neviem, či je to tou mágiou festivalu, mágiou dažďa alebo kombináciou únavy a zároveň množstva podnetov z každej strany, ale opäť raz chcem poďakovať dramaturgom festivalu. Luvver sú nástojčiví a mňa naživo bavia stále viac. Dokonca by som možno subjektívne podotkol, že sa zlepšujú. V každom prípade, táto atmosféra im padla ako uliata. Svoje určite urobilo aj vystupovanie v ich rodnom meste.
Zdroj: Miloš ŠtefankaP/\ST pre mňa neboli pascou ale rovno päsťovkou na tvár a obe uši, to bola taká smršť, že ma mrazilo v krku snáď celý čas. Perfektná atmosféra na pódiu, obaja performeri plne prítomní a prýštiaci (inak ako týmto archaizmom to asi neviem vyjadriť) jednu drásavú výpoveď za druhou. Jediná, fakt jediná výčitka smeruje k tomu, keď začali v istom momente koncertu propagovať merch a svoje sociálne siete a nemyslím si, že som bol jediný, komu to poriadne ukrojilo z vybudovaného pocitu.
Asi najdlhšie na festival cestovali Sykur, Islanďania s vlasovo dominantnou speváčkou rovnakého mena. Asi to bolo aj predošlými dvomi koncertmi, ale Sykur ma aj cez svetlé momenty až tak nezaujali a skôr to bola taká unavenejšia vyklusávačka. Vrchol druhého dňa a zároveň celého festivalu mal ponúknuť Sega Bodega, rezonujúci producent z UK scény. A jeho slovenská premiéra bola perfektná. Minimalistické ale vizuálne skvelo poňaté pódium a obhájenie si chválospevov na svoju osobu. V niečom akosi citovo utlmené, ale ponúkajúce iný druh prežitku. Opäť raz skvelá voľba.
Zdroj: Miloš ŠtefankaFestival ako výkrik radosti
Krásnou tradíciou (nielen) Flaam festivalu je, že organizátori na pódium vyvolajú každého jedného (prítomného) člena tímu a publikum bez váhania každému jednému s jasotom aplauduje. Dokazuje to nielen to, aký pevný je organizačný tím, ale aj to, že počas dvoch dní si týchto, častokrát aj nenápadných ľudí, obľúbite a ste si vedomí toho, že bez ich nasadenia by ste energiu, ktorú si odnášate, dostali len veľmi ťažko.
Po dvoch rokoch s pandémiou je skvelé konštatovať, že náročné obdobie prežili nielen naše najväčšie festivaly, ale kontinuita zostala zachovaná aj v prípade tých menších a lokálnejších letných "výkrikov radosti". Podujatia ako Flaam, Atmosféra a ďalšie, ktoré pripravujú šikovní ľudia v rôznych mestách a regiónoch Slovenska, si vďaka zanieteniu, premyslenej koncepcii a hudobnému rozhľadu ale aj spoločenskej zodpovednosti ich organizátorov neomylne budujú svoje značky a rastúce fanúšikovské základne. Obohacujú tak slovenskú scénu o komornejšie a komunitnejšie, ale o nič menej intenzívne a obohacujúce zážitky.
Pozrite si viac fotiek Miloša Štefanku (alebo ešte viac)
Autor: Michal Húska
