Malý zázrak s názvom Iceland Airwaves, oslava hudby všetkých žánrov s primárnym focusom na domácu islandskú scénu, oslávil svoje 25. narodeniny spolu s približne 10-tisíc návštevníkmi z celého sveta. V prvý novembrový týždeň sa na pódiách rozptýlených po celom Reykjavíku predstavilo viac ako sto projektov.
Kto by bol povedal, že práve na izolovanom ostrove uprostred Atlantického oceánu v meste s počtom obyvateľov mierne presahujúcim Olomouc sa zrodí jedno z najvýraznejších showcaseových podujatí na svete? V tomto koncepte sa príliš mnoho nového vymyslieť nedá a keď sa na to pozrieme z určitého uhla, Iceland Airwaves je festival podobný slovinskému MENTu (reportáž 2024) či holandskému Eurosonicu (reportáže 2019, 2023, 2024) .
Behom dňa tu hrá desať pódií v tých najrôznejších miestach – od galérie cez klub, profesionálnu mestskú koncertnú halu až po kostol, a každý deň sa na nich prestrieda niekoľko desiatok interpretov. V konferenčnej sále v centre mesta popri tom prebiehajú panely speakrov diskutujúcich o súčasných trendoch v hudbe, poprípade sa odovzdávajú ocenenia sponzorov alebo prebiehajú networkingové audiencie krajín, na ktoré je v daný rok focus. Tak čo je na Iceland Airwaves také výnimočné?
Zdroj: Florian Trykowski / Nordic Music Photography
Z maličkej kapely Of Monsters and Men
Odpoveďou (resp. jednou z odpovedí) sú islandskí muzikanti. Opakujem to stále, pretože ma to neprestáva fascinovať. Na Islande sa v značnej izolácii od väčšiny hudobného sveta vyprofilovala absurdne bohatá scéna od vokálnych zborov až po tie najbizarnejšie experimenty. Prehliadka Iceland Airwaves to všetko akceleruje tým, že domáce mená strčí pod nos agentom, bookerom a novinárom z celého sveta. Priestor dáva predovšetkým nováčikom alebo zabehnutým umelcom s novým projektom či čerstvým releasom. Ale poďme postupne.
Napríklad, z komorného koncertu v legendárnom record shope a kaviarni Smekkleysa prevádzkovanom bývalými členmi Sugarcubes (vrátane samotnej Björk, ktorá tam bežne hráva DJ sety) sa koncert Kaktusa Einarssona propagujúceho skladby zo svojho nového albumu Lobster Coda na chvíľku zmenil na koncert Of Monster and Men. Rodák z Reykjavíku na pódium pozval Nannu Himlarsdóttir, frontwomanku kapely stojacej pri zrode indie-folkového trendu, povinnej jazdy každého správneho roadtripu. Albumu My Head Is An Animal sme neodolali ani my počas našej cesty po západných fjordoch a na sever ostrova.
O niekoľko ulíc ďalej, v autentickej predajni platní s názvom 12 tónnar na mňa urobili veľký dojem čarodejnice Kælan Mikla. Táto výrazná žánrovka na hranici gotického post-rocku a darkwave má tisícky fanúšikov po celom svete, komorných pár metrov štvorcových bolo preto pochopiteľne naplnených, ako sa u nás na východe hovorí, "na trest šmerci". Napriek tomu sa mi podarilo predrať dopredu a zažiť oduševnenú vokálnu jazdu speváčky Lauffey Sofie so všetko prestupujúcim reverbom. Od tohto momentu si idem toto trio, ktorému fandí aj otec žánru, samotný Robert Smith z The Cure, na Spotify prakticky každý deň.
Keď to útokom vezmú islandské ženy
Oceneniam a veľkým exportným nádejám sa na Islande v súčasnosti teší speváčka Lúpina. Jej roztavené synťákové melódie a výrazné vokály dobre známe z TikTokových videí si mali možnosť užiť aj návštevníci tohtoročného Sharpe festivalu. Na Iceland Airwaves sa okrem svojho slotu predstavila aj na špeciálnom festivalom pódiu v príletovej hale v Keflavíku. Fajn privítanie po vyčerpávajúcom lete, čo poviete?
Ešte viac ako Lúpina zaujala nesmierne talentovaná Róshildur. Nádherne frázované vokály si táto mladučká speváčka vo vrstvách loopuje do popových štandardov, aby ju vo vygradovaných partoch mohol ľahkou hrou dopĺniť bubeník – jediný inštrumentálny element mimo jej hlasu. Luteránsky kostol Fríkirkjan na brehu jazera Tjörnin dodal celej scenérii silnú atmosféru. Róshildur nemá vonku mnoho releasov, o to prekvapujúcejšie bolo, že v kostole zahrala popri etablovanejších kolegoch jedno z najsilnejších vystúpení.
Konkurovať atmosférou by jej mohla hádam len profesne podstatne skúsenejšia Sóley, ktorá sa vykašľala na minimalizmus, priestor pred oltárom obsadila asi desiatkou muzikantov a svoje krehulinko znejúce kompozície podala ovenčené klavírom a dychmi, pričom set postavilo čisto na novinkách. V súvislosti so Sóley stojí určite za zmienku aj indie kapela Seabear, z ktorej vzišla ako plnohodný sólový umelec, podobne ako projekt Sin Fang jej frontmanskej dvojičky, muzikanta Sindriho Mára Sigfússona. Takto to na hudobnom ihrisku s názvom Island chodí. Nájsť muzikanta hrajúceho v jedinej kapele je prakticky nemožné.
Podobným prípadom je skladateľské duo Björn Oli Hardarson a David Antonsson vystupujúce pod názvom Bear the Ant. Kde sa vzali, tu sa vzali, ich skladby Pyramids či Higher Times radím k tomu najchytľavejšiemu, čo sa na Islande v rámci kapelového popu v posledných rokoch urodilo. V klube Gaukurinn so zvukovo nešťastným plochým stropom zahrali silný set tancujúci od bigbandových kompozícií až k pinkfloydovským momentom v podobe dvoch pretínajúcich sa gitarových sól na pozadí hlbokých vokálov a drumbeatu v pomalom bpm.
Sú síce dvaja, no na koncertoch ich dopĺňa početné osadenstvo hosťujúcich inštrumentalistov a vokalistiek, pričom jednou z prítomných speváčok bola aj dáma s menom Sigúr Rós. Či ide o Jónsiho sestru, teda práve tú Sigur Rós, ktorá v roku 1994 inšpirovala názov onej najúspešnejšej islandskej kapely všetkých čias, sa mi žiaľ dohľadať nepodarilo.
Otvárať festival v domove dôchodcov? Prečo nie, a rovno aj s reggae kapelou
Island sa vďaka mnohým spoločenským a kultúrnym superlatívnom teší vo svete výbornej povesti. Jedným z mojich najobľúbenejších je, že ide o jednu z vôbec najviac rodovo rovnocenných (gender-equal) krajín. Na islande je najmenší platový rozdiel medzi ženami a mužmi na svete a fem-power tu cítiť na každom kroku. Súčasný prezidentský úrad vedie žena a bola tu tiež prvá demokraticky zvolená prezidentka vôbec.
Island tiež viedla v rokoch 2009 až 2013 prvá LGTBI premiérka na svete, no a aj Iceland Airwaves otváral kto iný, ako žena – ministerka kultúry Lilja Alfreðsdóttir v miestnom domove dôchodcov Grund, spoločne s mladučkou folkovou muzikantkou Elín Hall.
"Toto nemôže byť venue, tu sme určite zle," vravel som kamarátovi Matúšovi, keď sme vchádzali do nemocnične vyzerajúcej budovy s tmavou fasádou, súčasti radovej domovej výstavby v širšom centre Reykjavíku. Na scenériu, ktorej som sa stal svedkom vzápätí, nechcem nikdy zabudnúť. Asi stovka dôchodcov sediacich na stoličkách, pred nimi vnúčatá, za nimi zopár desiatok novinárov a lokálnych entuziastov. Severská sociálna integrácia všetkých vekových skupín inšpiruje celý svet, výber tohto venue pre slávnostné otvorenie najväčšieho hudobného festivalu v krajine bol symbolický a v niečom až dojímavý. A symbolické to bolo aj po dramaturgickej stránke.
Po príhovore ministerky totiž vystúpila len s akustikou a nenápadným doprovodom sólovej gitary spomenutá Elín Hall, aby ju vzápätí vystriedali legendy Hjálmar, čo dalo otvoreniu príjemný generačný kontrast podobne, ako publikum v sále. Mimochodom, nahrávky Hjálmar, týchto vyše dvadsať rokov fungujúcich pánov s deviatimi štúdiovými albumami na konte, môjmu uchu po žánrovej stránke nikdy veľmi nesedeli, naživo však zneli ako iná kapela. Príjemné kompozície, príjemné nástrojové spektrum aj spevy. Príjemné celé.
Najväčšia párty v severnom Atlantiku
Ale aby ste si nemysleli, že sú Iceland Airwaves len o dôchodcoch a kostolných koncertoch. Najrôznejšie párties najrôznejších žánrov a intenzít v tých najrôznorodejších venues trvajú od utorka do nedele. Zatancovať si v rámci tzv. off venues, teda miest, kde sa konajú koncerty síce v rámci festivalu, ale nemusíte na nich mať zakúpený lístok, môžete, okrem troch miestnych predajní platní a letiskovej haly, napríklad aj pri veži na námestí Lækjartorg. Nachádza sa hneď naproti unikátnemu múzeu punku, ktoré v roku 2016 otváral Johnny Rotten zo Sex Pistols osobne.
Jednu z najsofistikovanejších párties odpálili svojrázni Briti Lynks s ostentatívnym LGTBI nádychom, uvedomelými textami a takmer až akrobatickou šou. Z "neďalekej" Británie na Island zavítali taktiež Joy (Anonymous), nízkoprahovo pôsobiaca dvojica, ktorá svoje pandemické pouličné pop-upy z londýnskeho South Banku konzistentne povyšuje na živelné tanečné sety plné majstrovsky zvládnutých mixov a vkusných vstupov MCho Henryho Counsella.
Silnú performance ponúkol aj nemecký producent Orbit, nesmierne šikovný skladateľ a inštrumentalista, ktorý počas jednej skladby loopoval aj dva či tri nástroje. Už teraz zbiera chválu po celom svete a nepochybujem, že jeho meno porastie.
Tanečnú bodku za festivalom dala v sobotu večer domáca štvorica Inspector Spacetime. Čistý bounce a energia postavená na beatoch všetkých žánrov, štyroch vokáloch a neprestajnej pohybovej performance ľudí rozhýbala viac, ako ich skúsenosťami aj číslami podstatne väčší kolegovia Overmono v hlavnom festivalom venue Art Museum.
Z gitarových záležitosti potešili odviazaní Opus Kink, ktorí to vyhrali aj vďaka atraktívnemu nočnému slotu a príjemnému kompaktnému priestoru Idnó. Ich post-punkové kompozície s výrazným saxofónom a z reťaze utrhnutý prejav roztancoval každého prítomného človeka v sále, podobne ako nostalgický závan indie-rockových časov, londýnski The Vaccines. Reykjavík vzali v rámci prebiehajúceho svetového turné, na ktorom propagujú albumovú novinku Pick-Up Full Of Pink Carnations, a uznávam, že sú stále v parádnej koncertnej forme.
Dá sa to aj lowcostovo
Aby som aspoň trochu kompenzoval svoje otvorené nadšenectvo a mimoriadnu náklonnosť k Islandu, spomeniem aj niekoľko, nazvime to, stredných momentov. Vo festivalovom programe sa behom roka objavila aj speváčka Shygirl či kapela English Teacher a na obe mená sme sa pomerne dosť tešili, až kým sme na mieste nezistili, že obe veci zmizli z line-upu, a to bez akéhokoľvek oznámenia – len tak, zrazu. Zaujímavá komunikačná stratégia.
Festival má taktiež problém prilákať mladých ľudí, čo bolo pomerne zjavné na demografickom priemere publika v platených venues, kde sa len málokedy objavil človek pod 30 rokov. Ťažko povedať, či je to spôsobené pre gen Z málo atraktívnou dramaturgiou alebo cenou permanentky – cca. 160 eur štandardnej verzie lístka v najdrahšej vlne.
Povedzme si úprimne, že pri vyše 100 vystupujúcich to nie je žiaden prestrel. Naopak, drvivú väčšinu reálnej ceny vstupenky pokrýva generálny lokálny investor Icelandair, ústredný ekonomický pilier spoločne s mestom Reykjavík, ktoré si uvedomuje, že podujatie generuje globálnu pozornosť a láka sem turistov a novinárov z celého sveta. Festival v tomto smere profituje zo svojej polohy medzi Európou a Severnou Amerikou.
Notorické chýry o severskej drahote dobre poznáme, festival sa však dá navštíviť aj bez závratného rozpočtu. Ubytovanie aj letenky sú za podobné ceny ako inde v Európe, záleží len na osobných preferenciách a miere komfortu. Bežné potraviny sú podobne drahé ako u nás. Kým počas mojej prvej návštevy Islandu v roku 2016 mi ceny v obchodoch pripadali brutálne vysoké, behom ôsmich rokov sme sa na Slovensku aj v Česku na severnú Európu v "bežných komoditách" celkom slušne dotiahli. Ceny v reštauráciách alebo trojková plechovka piva za 1000 - 1500 islandských korún (okolo 10 euro) však stále zabolia.
Zdroj: Florian Trykowski / Nordic Music Photography
Najkrajšia dilema? Vnútri hudba, vonku aurora borealis
Iceland Airwaves sa od iných showcase festivalov odlišuje aj všadeprítomnou unikátnosťou severskej architektúry. Reykjavík sa okrem iného pýši nádhernými kultúrnymi stánkami, ako sú expresionistická koncertná hala Hárpa či modernistické múzeum umenia Kjarvalsstaðir. Len niekoľko desiatok kilometrov od mesta možno vidieť niektoré z najunikátnejších prírodných pamiatok - gejzír Strokkur, vodopád Gullfoss či pevninský ľadovec Vatnajökull. Takmer každý zahraničný návštevník pritom pozerá jedným okom na festivalový lineup a druhým na appku mapujúcu výskyt polárnej žiary, aby popri koncertoch nezmeškal tento magický prírodný fenomén.
Keď k tomu všetkému pridáme nákazlivý islandský vibe a všetkých ľudí, ktorých sme mali možnosť spoznať a stretnúť, a ktorí sú napokon vždy alfou a omegou festivalu, tak Iceland Airwaves je naozaj skúsenosťou, ktorú treba zažiť. Okrem toho ma veľmi baví, ako sa takmer nikde na Islande nepoužívajú zamykacie skrinky, a ľudia si po vstupe do koncertnej venue veci a tašky nechajú zavesené na verejnom vešiaku, alebo ich skrátka zhodia len tak, kade-tade do kúta, pričom nikoho ani nenapadne, že by to mohol niekto ukradnúť alebo zobrať. Na toto sa zvyká strašne rýchlo. Tu je mentalita skrátka inde.
Dalo by sa pokračovať. Iceland Airwaves mení Reykjavík na jeden týždeň v roku na tú najlepšiu a najzáživnejšiu verziu samého seba. Ulice sú plné vysmiatych ľudí, všade to žije a mesto sa na pár dní stáva rajom pre tých, čo radi objavujú a majú hudobné mysle aj srdcia otvorené.
Festival Iceland Airwaves sa v roku 2025 bude konať v termíne 6. – 8. novembra. Viac info na webe icelandairwaves.is.
Autor: Matej Kráľ
Financováno Evropskou unií – Next Generation EU. Autorovu účasť na festivale Iceland Airwaves podporil tiež Hudobný fond.
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
