V utorok večer v hlavnom meste poskočila teplota ešte o pár stupňov vyššie a epicentrom tohto teplotného výkyvu bol živelný koncert. Kapela Algiers z amerického mesta Atlanta vypredanému klubu Fuga ukázala svoj osobitý pohľad na post-punk s prvkami rapu, gospelu aj elektroniky.

Čosi s týmto letom nie je celkom v poriadku – z ulíc, kde koncom júla zvyčajne stúpa len vôňa horúceho asfaltu a kde nestretnete ani nohy, sa do Fugy dovalil slušný dav. O vypredaný koncert uprostred uhorkovej sezóny sa postarala americká kapela Algiers, parádny úlovok čerstvého promotérskeho mláďaťa na bratislavskej scéne, ktoré sa nazýva mmmmm. Na prvý počin organizátorov ide o riadne vysoko nastavenú latku - Algiers patria k najzaujímavejším zoskupeniam alternatívnej scény posledných rokov a okrem klubov patria k žiadaným artiklom aj na festivaloch (minulý týždeň hrali aj na Colours of Ostrava).

Ich minuloročný album The Underside Of Power s plynúcim časom a čoraz zbesilejším tempom, ktorým sa ako civilizácia rútime do záhuby, len získava na naliehavosti. Ako napovedá samotný názov kapely, odkazujúci k známej bitke o nezávislosť Alžírska od francúzskych kolonizátorov, večerom sa niesli najmä skladby o mocenskom útlaku, rase a násilí. Prirodzene, nechýbal ani song venovaný Donaldovi Trumpovi.

Algiers Zdroj: Facebook.com/Algierstheband

Po okraj naplnená Fuga bola na hranici dýchateľnosti už pri (doslova) zahrievacom koncerte 52 Hertz Whale, extrémne tepelné podmienky však v podstate len prispeli k živelnosti koncertu. Pri Algiers totiž nič menej ako do nitky prepotené tričko nestačí - skladby spájajúce rapové, soulové a tanečné prvky s punkom si vyžadujú plné nasadenie. Príkladne ho predviedli všetci štyria členovia kapely na čele so spevákom a gitaristom Franklinom Jamesom Fisherom, ktorý so šatkou na odrastenom afre a zvíjaním sa do tónov gitár pripomína Jimiho Hendrixa.

Ten by bol určite hrdý na to, kam až sa experimenty s hrou na gitaru posunuli - Lee Tesche tú svoju raz rozozvučal slákom, inokedy ju zavesil na hák a po strunách len akoby mimochodom udieral. Za samostatnú zmienku určite stojí aj výkon Ryana Mahana, ktorý okrem skvelej práce s basou a klávesami so svojimi unikátnymi pohybmi zastáva aj rolu kapelového hypemana. Samozrejme, za bicími nechýba Matt Tong, zakladajúci člen známej indie kapely Bloc Party, ktorý v Algiers pôsobí od roku 2016.


Mimo skladieb z oboch albumov odznie len zopár slov, sú zbytočné. Striedajú sa vždy zo tri elektrizujúce skladby, potom na predýchanie niečo pomalšieho tempa - nikdy sa tak neponoríte do seba ako v mase spotených tiel. Nechýbajú sample, medzi ktorými znie napríklad aj hlas zabitého člena Čierneho pantera, Freda Hamptona. Sugestívny Fisherov vokál hovorí o moci, Biblii, vzbure. Dá sa povedať, že Algiers vo svojej tvorbe spájajú subverzívne prvky rôznych kultúr do svoho vlastného zvuku.

Pri koncerte si spomínam na zážitok spred pár týždňov na trenčianskom letisku - švajčiarska kapela Zeal & Ardor tam veľmi zručne predviedla hybrida gospelu a metalu. Pri Algiers však nejde o intelektuálne žánrové cvičenie, má to špinu, ako všetko skutočné. Tá krv a pot hovoria tak naliehavo, že sa nedajú ignorovať. A hoci nás Algiers previedli odvrátenou stránkou ľudskej existencie, prinesli zároveň aj riešenie - v spoločnom povznášajúcom zážitku.

Autorka: Michaela Kučová
Foto: Facebook.com/Algierstheband