Jazz je tradične považovaný za hudbu pre náročnejších, v poslednej dobe si však hľadá a nachádza cestu k rôznym skupinám poslucháčov. Spájaním s inými žánrami sa cibrí k čoraz väčšej univerzálnosti, dôkazom čoho bol aj rozmanitý lineup Bratislavských jazzových dní. O záver 44. ročníka festivalu sa v nedeľu postaral skvelý John Scofield.
Americký gitarista, ktorého možno bez váhania označiť za ikonickú postavu jazzu, vystúpil v Ateliéri Babylon so svojím aktuálnym projektom Combo 66. Symbolika tohto mysteriózne znejúceho názvu je celkom jednoduchá - ide o hudobnú oslavu jeho 66. narodenín.
Prečo týmto spôsobom oslavuje práve tento vek, vysvetlil John Scofield v rozhovore pre Umusic nasledovne: "Mám 66 a je to najskvelejšie jazzové číslo, aké si môžete predstaviť, pretože keď dosiahnete tento vek, vediete si dobre. A pamätáte si na všetky tie vynikajúce nahrávky zo šesťdesiatych rokov? Brasil '66. Route 66. Napadlo mi, že by bolo poetické použiť tento názov."
Koncom septembra vydal rovnomenný album pod záštitou Verve/Universal Music Canada. Projekt zastrešujú špičkoví hudobníci. Na bicích hrá Bill Stewart, ktorého spolupráca so Scofieldom nie je raritná. Kontrabas drží Vincent Archer z tria Roberta Glaspera a posledným elementom je mladý 34-ročný klávesák Gerald Clayton.
Zdroj: Ivan KelementČlovek by očakával, že na takéto, aj keď netradičné jubileum si hudobník pripraví širší prierez svojou tvorbou. V takom prípade by však koncert pravdepodobne ešte stále trval. Od sedemdesiatych rokov po súčasnosť totiž gitarista vydal niekoľko desiatok hudobných nosičov. A keďže jeho skladby nie sú najkratšie, jeden a polhodinový hrací čas mu len tak tak postačil na presnú desiatku pesničiek, ktorej gro predstavovala úroda z čerstvého albumu.
Koncert sa rozbehol rázne temperamentným swingom Icons At The Fair. Hudobník pieseň poskladal spojením témy z obdobia jeho spolupráce s Herbiem Hancockom a melódie, ktorú zvykol hrať Miles Davis, s ktorým taktiež spolupracoval. Na rozohranie je to celkom odvážny výber, ale páni zjavne vedia, do čoho idú a nepotrebujú rady o strečingu a kondičných cvikoch. Sebavedomý štart hodil obecenstvo do mútnych vôd ťažšie stráviteľného swingového majstrovstva šmrncnutého moderným rázom Claytonovej hry na klavír.
Okamžite rozpoznateľný štýl
Mimochodom, Scofield sa v spomenutom rozhovore vyjadril aj k problematike zladenia farieb klávesov a gitary. Ide totiž o nástroje, ktoré sú si podľa neho veľmi podobné. Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, oba inštrumenty majú perkusívny charakter, to znamená, že zvuk z nich vydolujete úderom, konkrétne na strunu. Tu dostáva úlohu aparatúra a samozrejme zvukový technik. Zaujímavosťou Scofieldovej technickej výbavy je zosilňovač Vox AC30, z ktorého si hudobník vyžiada podľa možností vždy dva kusy. Víťazný exemplár, teda ten na ktorom bude hrať, označí po zvukovej skúške. Väčšiu šancu uspieť majú kusy s rokom výroby starším ako 2006.
Čo sa týka nástroja, je tiež konzervatívny a nedá dopustiť na dobre osvedčenú lubovku Ibanez AS-200. Autentickú chuť jeho hre však okrem týchto parametrov pridáva samotná technika hrania, ktorú rozpoznať na míle. Napríklad pri ľavej ruke to znamená hru prevažne v polohách a menej prechodov po horizontálnej osi gitary. Takýto štýl je príznačný pre blues-rockových gitaristov, čo Scofield sčasti aj je. Na začiatku svojich štúdií na hudobnej škole Berklee v Bostone sa ešte chcel venovať väčšej divočine, ale láska k jazzu všetko zmenila, a tak sa z neho stal žánrový polyhistor, ktorý ovláda mnoho hudobných jazykov a zapracoval ich do svojej muzikálnej osobnosti.
Ale teraz už späť ku koncertu. Prvá pieseň bola presýtená športovými výkonmi jednotlivých hudobníkov a bez obkecu sa prešlo na druhú s názvom Combo Theme. Charakter tejto skladby skôr pripomína Scofieldovi príznačný hudobný svet, pretože sa rozvíja okolo jedného rifu, resp. témy. Tá je typicky komótna, nikam sa neponáhľa a po istom čase sa rozplýva do improvizačných partov, ktoré sa ku koncu sceľujú opäť do tejto jednotky. Tu dostáva priestor pre improvizáciu rytmická sekcia, ktorá to celkom rozbalí. Scofield si tu chvíľu aj odpočinie a ako taký starý sensei sleduje zo stoličky v strede pódia dianie okolo seba. Zjavne si počínanie hudobníkov užíva a niektoré variácie odobruje uznanlivým pokyvkávaním hlavy.
Zdroj: Ivan KelementParketový lev?
Po skladbe sa uštipačne vyjadrí na adresu mládeže, ktorá už nepozná skladby s tzv. témou a poukáže na staršieho člena publika, ktorý si tento pojem ešte určite pamätá. Láskavý humor hudobníka pomaly rozháňa mraky prísnych jazzových motívov a príjemnú atmosféru stupňuje predstavením ďalšej skladby Can't Dance. Jej názov motivovali vyjadrenia Johnovej manželky o jeho tanečných (ne)schopnostiach. Hudobník však tvrdí, že je v skutočnosti parketový lev.
Pravdu sme sa síce nedozvedeli, ale skladba bola z celého setlistu určite najpodnetnejšia na rozpohybovanie publika. Nástroje doslova spievali a bubeník Bill Stewart ukázal, prečo jeho hru pokladajú hudobníci za melodickú. Veselý štvorštvrtinový jazz-rock však veľmi rýchlo vystriedali rytmické labyrinty, ktoré tanečníkom už tak neprajú, teda ak sa epileptický záchvat nepočíta za tanec. Konečne sa však ozval aj organ, ktorý podľa môjho úsudku lepšie ladí so Scofieldovým štýlom a tónom.
Nasledovala skladba Green Tea zo staršieho albumu A Go Go (1998). Ten bol v kariére hudobníka prelomový a veľmi úspešný. Jeho jazz-rockový groove dal impulz ďalšej tvorbe a posunul jeho dielo širšej verejnosti. Zelený čaj je typickým príkladom Scofieldovskej ležérnosti a priam presného meškania. Celá skladba bola ako veľký plaziaci sa tvor, obrovská húsenica, ktorá nemá naponáhlo. Inak, album vznikol približne v období, keď hudobník prestal s užívaním tzv. "jazzových cigariet" a alkoholu. Neviem síce presne, do ktorého obdobia spadá vznik tejto piesne, ale myslím, že by som si vedel tipnúť.
Inštrumentálny odkaz Trumpovi
Tento groove vystriedala najprapodivnejšia skladba večera. Jej autorom je bubeník Bill Stewart a názov skladby napovedá dosť o jeho politických názoroch. Pesnička sa volá F U Donald. Myslím si, že niet anglicky hovoriaceho človeka, ktorý by si nevedel intuitívne dešifrovať prvé dve písmená a hádam niet ani takého, ktorý by si po nich predstavil známeho káčera. Bol to svojím čudným spôsobom punk, ktorý sa ani trochu nechcel tváriť ľubozvučne. Chromatické stupnice, polyrytmy a zmes všetkého možného urobilo z tejto skladby doslova lobotómiu aj pre náročnejších poslucháčov. Splnilo to svoj účel a síce by som toto dielo určite nepočúval za deň viackrát, Bill Stewart si vydobyl moje uznanie už len tým, že ako bubeník dokázal dať dokopy takéto rytmicky, melodicky a harmonicky komplexné dielo. (V albumovej verzii znie takto)
Nasledoval ďalší swing s názvom Dang Swing a po ňom veľmi pomalá I'm Sleeping In. Začína veľmi pekne, minimalisticky, súhrou gitary a klavíra. Pomaly sa pridávajú aj ostatné nástroje. Stewart tu viac-menej len zametá metličkami rytmičák, čo skladbe dodáva tajomnú atmosféru. Pripomína pomalý prelet vesmírom, kde sa od ľubozvučných až jazzovo standardových tém dostávame k uchu menej lahodiacim, ale hudobne o to vzrušujúcim riešeniam, ktoré sú bohaté na modré tóny. Za spomenutie stojí ešte valčík s názvom New Waltzo, ktorý bol podľa mňa vrcholom večera. Skladba bola plná improvizácie, v ktorej sa Scofield odviazal azda najviac na celom koncerte. Typicky hammondový groove dal vynikajúci podmaz pre hravé sóla. Zábavné bolo, keď sa Scofield vrátil do témy v protirytme, ktorý následne po niekoľkých kolách otočil. Takouto, neviem či vopred dohodnutou vložkou, zdanlivo vyľakal a následne pobavil svojich spoluhráčov.
Dramaturgia celého koncertu bola veľmi vydarená a založená na striedaní riffových a swingových skladieb, čím sa zachovávalo napätie. Osobne by som privítal viac pesničiek z tej prvej sorty, ale zjavne išlo v tomto prípade o zámer. Koncert ma bavil, vždy bolo čo počúvať, dokonca aj keď nehrala hudba. Konferovanie Scofielda bolo veľmi prirodzené a humorné. Je to starý sympaťák a senilita ho ešte zjavne zďaleka obchádza. V jednom rozhovore priznal, že od konca deväťdesiatych rokov neholduje návykovým látkam, čo sa viditeľne podpísalo aj pod jeho súčasnú kondíciu.
Scofield tu bol, je a pravdepodobne aj bude
Koncert Johna Scofielda v Bratislave absolútne nie je raritou. Bol tu už veľakrát a avizoval, že určite ešte príde. Prečo sa naňho teda oplatí ísť v budúcnosti znova? V prvom rade je to hudobník, ktorý síce na scéne už nejaký ten čas pôsobí, ale nežije zo svojej minulosti. Skoro každým rokom prináša niečo nové a keď povieme nové, tak to tak aj myslíme. Rôzne spolupráce, inšpirovanie sa mladou krvou a znalosť mnohých hudobných žánrov robia zo Scofielda originálneho nezatrpknutého umelca, ktorý sa cyklicky obnovuje. Dôkazom je aj to, že stále žne jednu cenu Grammy za druhou.
Momentálne je v polohe presného opaku jeho kariérnych začiatkov. Z mladého "Padawana", ktorý hudobne dozrieval po boku hudobníkov ako Miles Davis, Charles Mingus, Thelonious Monk či Herbie Hancock, sa stal majster, ktorý svoje remeslo odovzdáva, inšpiruje mladých a dáva priestor nádejným jazzmanom. Úprimne verím, že sa dočkáme aj jeho Combo 77, kde bude hrať s rovnakou žoviálnosťou a elánom.
Autor: Tomáš Garai
Foto: Ivan Kelement
