Richard Müller

keď utopenú za vlasy ťahal
prúd
len tak
po zrkadlách riek na šíre more
v blankytnom nebi sa nad ňou znášal vták
akoby ju chcel vyniesť až hore
jej telo v pene v chladnom tichu rias
len ťažko stále viac a viac a viac
v ňom chaluhy a drobný morský plaz
aj smrť čo príde môže ešte viac
vždy večer bolo nebo ako dym
mŕtva spala tvár však mala inú
a ráno - modré nebo nad všetkým
dni a noci v mŕtvych stále plynú
keď celý morský svet jej vnikol do lona
jej biele kosti pozhasínal čas
sám boh ju k sebe povolal
tak ako zdochlinu čo nemožno nájsť
a celkom sám
celkom sám
odovzdal ju tmám