Mladá slovenská speváčka, hudobníčka a skladateľka Andrea Bučko spieva a tvorí vo viacerých jazykoch (slovensky, anglicky aj francúzsky). Pred rokom vydala akustický a intímny album Escape. Jej komorná hudba v sebe mieša prvky jazzu, klasiky, popu a folku a najlepšie vynikne na koncertoch. Rozhovor s ňou pre Hudba.sk pripravila Dagmar Lauková Petrášová.
To je veru častá otázka a sama sa niekedy čudujem, že to všetko stíham. No našťastie sú to navzájom často veľmi prepojené aktivity. Divadelné projekty zvyknem robiť zatiaľ len tri do roka, práve preto, aby som sa mala čas venovať aj svojim koncertom a učeniu. Pri flamencu zas vypínam od všetkej tej psychologickej práce, ktorá je dôležitá v tvorivom procese, a zároveň i pri učení. Práve tam míňam asi najviac energie, hoci sa vie krásne vrátiť späť, keď u svojich zverencov vidíte progres. Aktívny hodinový kontakt s jednotlivcom, ktorý by rád za ten čas dosiahol istý posun, si vyžaduje veľkú sústredenosť a napojenie na človeka. Každý je individuálny, a tak aj moje hodiny majú pre každého iný tvar.
Momentálne bývaš vo Viedni. Tvoj zatiaľ posledný album Escape vznikal v Paríži. Čím sú pre teba tieto metropoly inšpiratívne?
Slovo bývať je trošku mätúce, keďže som skoro stále na cestách medzi Bratislavou a Viedňou a občas si ešte zájdem aj do toho Paríža. (smiech) Doma sa cítim všade. Najviac, samozrejme, naozaj doma, teda v Bratislave - pri rodine a najlepších priateľoch. No mala som šťastie, že sa mi podarilo vytvoriť si skvelé zázemie aj v Paríži a vždy, keď sa tam vraciam, mám pocit, že tam patrím. Je to nesmierne inšpiratívne mesto. Žiť by som tam však nechcela.
Na Viedeň si zvykám pomaly, najmä asi preto, že nerozprávam po nemecky (hoci sa učím). V tomto meste je skvelé postavenie kultúry a publikum veľmi pozorné, v mojom prípade aj celkom prajné. Pre človeka, čo robí komornú hudbu, ktorá v sebe mieša vplyvy jazzu, vážnej hudby, popu a folku, je to priaznivá scéna. Často tam hrávam na vernisážach, do ktorých môj štýl pekne zapadá a tie ma zároveň inšpirujú k ďalšej tvorbe. V poslednej dobe mám však stále viac a viac aktivít v Bratislave. Myslím, že u mňa sa to bude asi večne striedať s tými mestami. Mám rada pohyb a inšpiráciu z rôznych kultúr, takže toto rozmanité bývanie tu i tam mi celkom vyhovuje.
Spokojnosť aj bez premysleného marketingu
Album Escape vyšiel koncom marca minulého roka. Aké máš na neho ohlasy zo strany priateľov a fanúšikov?
Ohlas zo strany priateľov i fanúšikov je veľmi pekný. Priam srdce hrejúci - z niektorých reakcií som bola naozaj dojatá. Trochu ma mrzí, že keďže veľmi neviem narábať s marketingom a keďže sa rozkladám na mnoho aktivít, nedbala som dostatočne, aby sa album dostal aj k širšej verejnosti. Dokonca donedávna ani nebol dostupný na Slovensku, keďže vydavateľstvo mám z Rakúska. No aspoň to sa mi už podarilo vyriešiť. (smiech)
Nikdy som nevedela urobiť rozhodnutie mať manažéra, ktoré by mnoho vecí vyriešilo. Zatiaľ všetko, čo sa mi v kariére udialo, bolo priamoúmerné mojej vlastnej energii a šťastiu - že sa o mne najviac šíri "dobre" ústne, je fakt. Sociálne siete zvládam pre vlastnú radosť, ale neviem to robiť tak aktívne a "profi", ako by som mohla. Čas mi to nedovolí. A keď si samu seba pozriem na internete, tak mám pocit, že aj tak naživo pôsobím o dosť zaujímavejšie a silnejšie, ako tam. Na Youtube mám nahrávky, ale nemám dosť klipov. Necítiť tam atmosféru živého koncertu, kde to ako celok dáva všetko zmysel. Myslím, že som skôr typ hudobníka, ktorého treba zažiť "face to face", a dokonca ani album často nedá ten pravý pocit ako živý koncert.
Album charakterizuje podľa tvojich slov téma vzdialenosti, úniku, nemožnosti dosiahnutia určitých vzťahov. Prečo boli práve tieto témy pre teba dôležité?
Pretože v tom čase som žila v prostredí, kde nielen ja, ale mnoho ľudí vôkol mňa zažívalo silné lásky, ktoré však pre nejaké vonkajšie okolnosti nemohli byť naplnené. Či už to súviselo s ich spoločenským statusom, rozdielnym vierovyznaním či fyzickou vzdialenosťou, pocity sme prežívali podobné. To bola jedna inšpiračná línia, ktorú podporilo aj prostredie, v ktorom som stretávala viacero vojnových utečencov. Druhá bola spomienka na domov a motívy z domova - tam patria slovenské piesne z albumu, ktoré vznikli ako zhudobnené básne mojich kamarátov Petra Konečného a Márie Kmeťkovej. Mária má na albume aj vlastnú pieseň, ktorú som naspievala a ku ktorej cítim veľmi silný vzťah. Ostatné sú čisto moja tvorba.
Povedala si, že skladby mali vyznieť tak, akoby boli nahrávané priamo na živom koncerte u teba v obývačke. Podarilo sa ti to dosiahnuť?
V niečom aj áno. Všetko sú to akustické nahrávk, mnohokrát nahraté na prvú šupu (najmä spevy). Má to celkom prirodzenú atmosféru. Na koncerte sme to schopní odohrať ako kvarteto, rovnako ako je to na albume, čo sa mi napríklad pri Polaritách (pozn. red.: Polarity – druhý Andrein album) nepodarilo.
Vydala si zatiaľ tri albumy, prvý spoločne s harfistkou Máriou Kmeťkovou, ďalšie už boli sólové projekty. V čom sú podľa teba rozdielne a čo ich spája?
V podstate aj prvý album je okrem jednej výnimky môj autorský album, no figuruje v ňom nástroj harfa. S Máriou sme v tých rokoch, okolo roku 2012, všetky koncerty odohrali spolu. Je pre mňa dodnes nesmiernou inšpiráciou, dobrou priateľkou a zodpovednou kolegyňou. Preto s Máriou rada spolupracujem dodnes. No ostatné dva albumy som chcela dať priestor aj inému zvuku, iným nástrojom. Tak som to vtedy cítila. Harfa je unikátny nádherný nástroj, no nie do každej skladby sa hodí. Toto si na Márii tiež veľmi vážim, že sama vie odhadnúť, kde menej je viac, a naopak. Vie vycítiť, kde vie moju skladbu povzniesť a kde to netreba. Ona si harfu vždy doaranžuje sama a musím povedať, že to milujem a vždy ma vie prekvapiť.
Pesničky, ktoré skladáš, majú v sebe určitú melanchóliu. Ty sama pôsobíš veľmi pozitívnym, veselým dojmom. Pomáha ti hudba vyrovnávať sa so silnými emóciami?
Ja vždy hovorím, že vďaka tomu, že melanchóliu dávam do hudby, si môžem dovoliť byť v reálnom svete uvoľnená a pozitívna. Hudba je moja terapia.
Si umelkyňa, ktorá spája jazz a vážnu hudbu s populárnou hudbou. Baví ťa prekračovať hranice žánrov? Ktorá poloha ti ako speváčke v rámci žánrov najviac sedí?
Nerada to rozdeľujem na polohy. Jednoducho sa nechávam unášať tým, čo naozaj cítim a čo ma kope v danej chvíli tvorenia. Nerozmýšľam nad žánrom. Nikdy som nerozmýšľala a naozaj vlastne ani neviem, kam by som sa v tomto smere mohla zaradiť. Hudba je hudba a buď sa vás dotýka alebo nedotýka. Buď má zrozumiteľnú formu alebo nemá. Aj keď podvedome miešam žánre, myslím, že sa stále udržiavam vo sfére, kde sa dá moja hudba ľahko uchopiť a človek sa vie napojiť - nemusí sa mu to vždy páčiť, ale znechutený asi nebol ešte nikto. (smiech) Veľakrát odídu z koncertu prekvapení ľudia, ktorí navonok preferujú úplne iné žánre. Opäť raz však musím spomenúť, že to sa stáva najmä na tých koncertoch. Na nahrávkach je akosi všetko tak nejako viac upratané a zaškatuľkované a polarizujúce.
Spolupracovala si s producentom Duhanom na jeho albume United Gravity. Jeho súčasťou je aj skladba Aventure, ktorá v sebe nesie určitý filmový feeling a výraznú dramatickosť. Naspievala si ju po francúzsky a si autorkou jej textu. O čom skladba je a ako vznikala?
Duhan mi raz pustil podklad, ktorý mal už dlhšie hotový a opýtal sa, či ma nejako inšpiruje, lebo by si tam vraj vedel predstaviť môj hlas. A mňa to inšpirovalo. Úplne som sa preniesla do parížskeho klubu a zacítila akýsi francúzsky vibe. Text je o tom, ako "ťa volá", ako si "ťa sníva" moja túlavá duša. Čiže spievam to pomyselnej osobe, ktorá sa mi zjavuje v meste plnom klaunov a vysmiatych a plačúcich tvárí a masiek, ako také svetlo.
Na jeseň si otvárala koncert Sixta Rodrigueza v Starej Tržnici. Bol tento koncert pre teba niečím výnimočný? Ako na teba legendárny mexický hudobník zapôsobil?
Bol to veľmi výnimočný koncert. Prvýkrát som svoju hudbu spievala pred tak veľkým publikom. V kombinácii s tým, že som sa stretla s legendou, to bolo celé veľmi dojímavé a vzrušujúce. Rodriguez je v niečom mystická bytosť, ktorá na vás vie silno zapôsobiť, aj keď skoro nič nepovie. Mne však povedal: "Angel voice, you need one hit! Just one big hit and you will rule the world." (smiech) A ja som odchádzala s úsmevom na perách a chvením pri srdci.
Aké je tvoje publikum? Darí sa ti osloviť aj mladšiu generáciu?
Rozmanité. Darí, ale ako som už spomínala, keďže môj obsah na sociálnych sieťach je celkom nepravidelný a nepremyslený, mnohí o mne ani nevedia. Kto si ma má nájsť, tak si ma nájde. Ja som zatiaľ spokojná so svojím publikom a aj jeho vekovou rozmanitosťou. A keby toho bolo teraz viac, už by iného muselo byť menej. Nebránim sa rastu a rozširovaniu publika a ani častejším koncertom. No verím, že všetko prichádza, keď to má prísť. Ešte si tu predsa len odžívam iné veci, ktoré tiež musím dokončiť na to, aby som sa mohla naplno pustiť touto cestou.
Divadlo ako ďalšia oblasť rozvíjania všestranného talentu
Aktuálne účinkuješ ako herečka v divadelnom predstavení Morena, na ktorom si sa aj scenáristicky podieľala. Ako sa cítiš v úlohe herečky a do akej miery je v hre dôležitá hudobná zložka?
Je to pre mňa úplne nová skúsenosť a som nesmierne vďačná Dominike Kavaschovej za jej trpezlivosť a srandu pri práci so mnou. My sme sa rozhodli urobiť si spolu inscenáciu, kde ja ju naučím spievať a ona mňa hrať. (smiech) A tak sme si to napísali, zložili, prizvali sme si ešte Matúša Kvietika, nech nám to tam trošku z iného uhla pohľadu osvieži a vyrobili sme si inscenáciu za šesť týždňov, ani sme nevedeli ako. Veľmi sa z toho tešíme. Bola to naša prvá skúsenosť s Dominikou, takto spoločne niečo napísať a urobiť, a chceme v tom pokračovať a rásť aj v tejto sfére. Chystáme aj album z Moreny, na ktorom ešte bude zopár piesní, ktoré sa už do predstavenia nezmestili. Bude to tak môj prvý čisto slovenský album - aj vďaka tomu, že mi Dominika pomáha s textami, ktoré boli vždy pre mňa najťažšia časť skladania.
Aké sú tvoje hudobné vzory? Akú hudbu rada počúvaš?
Milujem Queen, Bacha, Radiohead a mnoho mnoho iných, ale toto je akási moja svätá trojica v hudbe. (smiech)
Čítaš knihy? Pozeráš filmy?
Kedysi omnoho viac ako dnes. Dnes už bohužiaľ často čítam a pozerám to, čo čítať a pozerať aj musím. Rekreačné čítanie a chodenie do kina - na to mám čas maximálne v lete. Keď pracujete v divadle a začínate čerstvo učiť, ani to nejde bez veľa čítania a neustáleho vzdelávania sa.
Na čom teraz pracuješ a aké máš plány v najbližších dňoch a mesiacoch?
Teraz pracujem na inscenácii pre Ludus - Modrý vták, kde pomáham s hudbou a aj trošku hrám. Pripravujem sa aj na jeden iný divadelný projekt, ktorý začnem skúšať cez leto ako režisérka. Do toho chcem dokončiť hudbu pre film La Dolce Morte, potom hudbu pre jeden detský projekt, a zároveň nahrať album Morena a začať pracovať na svojom novom albume (nech je do dvoch rokov hotový).
Do toho všetkého koncerty tu, Viedeň, Paríž a moja čerstvá pedagogická kariéra - tam som začala objavovať nové obzory. Z obyčajnej učiteľky spevu sa pomaly začínam venovať dýchaniu, práci s hlasom, s rečovými vadami, s trémou, sebaprezentáciou, atď. Ani som to neplánovala, ale ľudia sa mi začali ozývať, už som aj prednášala na Univerzite Komenského pre tlmočníkov a cez to všetko zachytila akési nové mini poslanie, ktorému by som sa tiež mohla raz profesne venovať a všetky tie svoje talenty akosi uchopiť. No... Nenudím sa.
Autorka: Dagmar Lauková Petrášová
Foto: Barbora Budinská
