Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Jakub Ursiny: Myslím si, že som ešte stále málo nepredvídateľný. Iba sa učím

Jakub Ursiny: Myslím si, že som ešte stále málo nepredvídateľný. Iba sa učím

02.04.2020 - 13:00 | Martina Slivková

Jakub Ursiny vydal nedávno so svojou kapelou Teatro Fatal druhý album Kolmica, ktorý tvorí sedem autorských skladieb. Za hudbou stojí samotný Ursiny, texty napísal spisovateľ Ondrej Štefánik. Hudobník stavia poslucháčov pred výzvu tvorenú svojskými osobnými skladbami plných metafor, ktoré zachádzajú aj do intímnejších zón.


Rádiové hity nečakajte, ide skôr o poetické úvahy v melancholickej nálade, ktoré sú plné nerovností, keď sa slová ohýbajú do tónov. V textoch hrá dôležitú úlohu žena aj psychológia, či hľadanie si vlastného miesta v priestore.  

Kolmicu tvorí sedem rôznych ústrižkov, ktoré drží pokope podivnosť, taká ursinyovská. Zároveň však album pôsobí mätúco, nie je jasné, čo nám chce vlastne Jakub Ursiny povedať a prečo. Hudobne stavia na retro zvuku viacmenej bez toho, aby sa pokúsil priniesť súčasný a originálnejší hudobný pohľad. Pôvodne sme chceli priniesť recenziu doplnenú Jakubovými vyjadreniami, napokon však z toho vznikol celý rozhovor, ktorý pomôže poslucháčovi spoznať album z pohľadu samotného tvorcu.

Kubo Ursiny v NTC, 24.6.2019Foto: Martina Mlčúchová

Album disponuje rockovými pesničkami ako z osemdesiatych rokov, narážam najmä na refrén skladby Mám ťa rada. Aj v tlačovej správe k albumu priznávate, že nahrávka môže potešiť fanúšikov starého zvuku. Prečo ste sa rozhodli ísť touto cestou? 

No to ste ma potešili. Ja by som možno povedal, že to je skôr art-rock zo sedemdesiatych alebo deväťdesiatych... Ale primárne sme nad zvukom až tak nelaborovali. V LVGNC majú jeden z najlepších zvukov, nahrával tam po nás Dan Bárta, ktorý prišiel do Bratislavy práve kvôli zvuku LVGNC. Majú dobrého majstra zvuku Tomáša Lobba, ktorý vedel, čo chceme, aj sme mu dali pomerne voľnú ruku.  V budúcnosti by sme radi vydali Kolmicu aj na vinyle a ten zvuk bude vinylu podľa mňa svedčať.

Ako došlo k spojeniu s Ondrejom Štefánikom, ktorý sa postaral o texty na albume? Nahrávka pôsobí veľmi osobne, dokonca ma prekvapilo, že autorom textov nie ste vy. 

Ondrej mi poslal nejaké texty už pred niekoľkými rokmi. Dlho sa nič nedialo, ale mal som to niekde v sebe, chcel som sa k tomu vrátiť a urobiť takzvaný autorský album. Ondro mal vždy svojský pohľad na vec, taký vyšinutý, ale bolo v tom niečo, čo ma znepokojovalo, a to mi vyhovuje.

Takže bol najskôr text alebo hudba? Ako vznikali skladby? Púšťate sa aj do intímnych tém a chcem spoznať ten proces vzniku.  

Asi pred štyrmi rokmi som na Novej scéne spoznal mladých hudobníkov, ktorí tam hrávali v muzikáli. Dali sme sa do reči a po nejakom čase, keď už sme nadviazali kamarátsky vzťah, rozhodli sme sa spolu hrávať. To už som mal hotový nejaký materiál aj z Ondrových textov. Akurát sa podarilo vybaviť výbornú skúšobňu a v podstate som mal takú hudobnú pomlčku, takže nebolo čo riešiť. Urobených bolo niekoľko vecí a niečo sa mi dobre hralo aj z prvého albumu, ale keďže toho nebolo stále dosť, rozhodli sme sa do toho zakomponovať aj Dežove veci. No stále to nebolo ono, tak som dorobil hudbu na ďalšie Ondrove texty a dostalo to už ako taký kompaktný základ. Zrazu bol materiál na album aj na koncert. Prvé bolo samozrejme vajco. Alebo sliepka? No už ani neviem. Aha áno, prvé boli texty. (smiech)  


Čarbanice na stene od tých, čo boli pred nami a pre tých, čo prídu po nás


Album mám napočúvaný, no aj tak sa vás chcem spýtať, o čom je album Kolmica? Aké témy ste v ňom chceli komunikovať?  

Ja by som to takto nevnímal. Ten album sú akoby čarbanice na stene, čo ostali po predošlých a možno aj budúcich generáciách niekde v tuneli. Miestami sú aj akoby choré. Akoby ich písal nejaký schizofrenik alebo duševne chorý človek. V niektorých miestach sú to pre mňa zas také existenciálne koláže, niekedy akási textová abstrakcia. A tá nezrozumiteľnosť ma práve iritovala. Potom sa zas niekde objaví fráza o tlmočení stratenej reči, takže neviem, či nehovorím iným jazykom, strateným. Myslím, že tie texty sú surreálne, čo mi sedí a surrealizmus je hlavne o podvedomí. Keď sme sa pri pive zabávali na žánrovom zaradení, dospeli sme k definícii post-apokalyptický emo balkán. 

Preberali ste s Ondrejom Štefánikom, aké by mali byť témy textov? 

O tom, čo je v textoch, sme sa s Ondrom nikdy nebavili. Ondro mi texty ponúkol systémom "ber alebo nechaj tak, ale dávam ti to rád". Určite tie texty neboli pôvodne myslené ani ako pesničky a predpokladám, že ich vybral z nejakého svojho archívu. Ja som si ich potom jemne prispôsobil, aby tam vznikli refrény a forma, ale niektoré sú aj úplne nedotknuté v pôvodnom stave a znejú pesničkovo a fungujú.  

Ako dlho vznikal album?  

Nahrávali sme ho tuším týždeň. Kým ale prišiel ten týždeň, ubehol nejaký ten rok. Tuším päť.

Komu venujete slová v piesni Všetko, čo viem? 

Tam sa rieši psychológia, povedal by som, že otec alebo mama, ale je v tom aj dávka humoru, v tej obsesívnej rovine. Vo vynucovaní si pozornosti vidím dieťa, ale tak isto sa to môže interpretovať aj tak, že spievam za seba a pozornosť si vynucujem od poslucháča. Pesnička nebola venovaná nikomu, ale kľudne by som ju touto cestou venoval rodičom. Ondro na krste spomínal, že jeho mama si album hneď vypočula a mala z neho veľkú radosť, čo teší samozrejme aj nás deti.



Prečo ste sa rozhodli pre názov Kolmica? 

Názov bol napokon iba vyústením rôznych nápadov, tak sme to asi potrebovali v niečom preťať, dotiahnuť ten surrealizmus. Inšpirovala nás Teri Rudavská. Ponúkla veľmi pekný cover plný takých čiar, ako keď rozhodíte mikádo. V jednej z pesničiek sa spomína kolmica v súvislosti so ženou, takže sme to takto pekne prepojili. 

Kto je autorom hudby? Do akej miery zasahovali do procesu tvorby ostatní muzikanti?  

Formu a harmónie som priniesol spolu s textami. Ostatné je jasné z albumu. Tomo Michalčák je výborný gitarista, ale strašne ho baví pracovať aj so zvukom, syntézami, navyše tomu aj rozumie, ten tomu veľmi pomohol. Majo Slávka zas nahral výborné bubny. Ten človek neviem, či vie zahrať aj zle. Navyše je aj mojim strážcom, dáva pozor, aby som niečo so sebou robil. Štefan Tomko, ktorý je skôr gitaristom, akosi samovoľne prešiel pri mne na basu. Nahral ju síce veľmi jednoducho, ale podľa mňa funkčne a hlavne má pekný tučný zvuk, takže som za to veľmi vďačný, nehovoriac o hosťoch Lenke Molčányiovej a Matejovi Korbeličovi, ktorí nám nahrali "vymakané" sóla na ságo a trúbku. Mihnú sa tam aj tri tóny na basu od Danka Grigláka. Tom Lobb sedel za mixpultom. 

Nechať sa vyprovokovať nepredvídateľnosťou

Je pre vás v hudbe dôležitá nepravidelnosť a nepredvídateľnosť  

Môže byť, že niekoho to ruší, ale ja tak trochu aj rušiť chcem. Zároveň ma baví robiť experimentátorsky, posúvať si hranice a veľmi sa neobmedzovať. Keď ma niečo láka, idem po to. Nerobím na zákazku, tak si to môžem dovoliť aj užiť podľa seba a v tomto prípade sme sa stretli aj s kapelou. Ale myslím si, že som ešte stále málo nepredvídateľný. Iba sa učím.

Je na albume skladba, ktorá je pre vás nejakým spôsobom výnimočná, dôležitá, najosobnejšia? 

Existenciálka Čo mu iné ostáva. Tú som zložil ako prvú a nastavila mi latku.



Album Kolmica má v sebe sympatickú hudobnú podivnosť, no skladby akoby si žili každá svoj príbeh. Funguje medzi nimi nejaké puto? 

Mám pocit, že najsilnejšie puto je v tej ich podivnosti. Samozrejme, je tam aj postupnosť skladieb, to je krásna práca zoraďovať to, vytvárať dramaturgiu. V našom prípade to bolo na druhýkrát. Od začiatku sme viac-menej vedeli, ako to chceme. Ale sú tam aj skryté harmonické putá a hudobné mosty. Na koncerte hráme dokonca tri veci za sebou súvisle v jednom celku. Dúfam, že ešte niekedy aj budeme...

Ako ste spomínali, nahrávka sa rodila počas piatich rokov, čo je dosť dlhá doba. Je pre vás tento album v niečom zásadný? 

Pre mňa áno. Každý, kto vydá album, má z neho radosť a je pre neho zásadný, pretože to uvoľňuje miesto pre ďalšiu energiu a ďalší album. A tento proces je pre každého, kto tvorí hudbu alebo čokoľvek iné, dôležitý.  

Okrem vlastnej hudby sa v posledných rokoch venujete aj šíreniu odkazu svojho otca. Budú to už tri roky od vydania reedície albumu Provisorium na vinyle, pričom ste vydali aj Modrý vrch a Pevninu detstva. Nahrávky ste dávali remastrovať, prišli ste na nejaký objav v súvislosti s albumami, o ktorom ste netušili?  

Nič prevratné sme neobjavili. Iba to, že Nové mapy ticha, najbližší plánovaný titul, boli nahraté v slabšej kvalite zvuku a človek, ktorý to v Holandsku pozeral, povedal, že to je zlé a takto to nemôže ísť von, pričom tu ten album dlhé roky fungoval. Ibaže on vidí, kde to skresľuje a vie na to upozorniť. Na základe tejto informácie sme teda urobili nový master a album by mal znieť v o niečo lepšej zvukovej kvalite. Moc sa naňho teším. Chystáme aj zaujímavý vinylový projekt z obdobia The Beatmen a The Soulmen. Tak dúfam, že sa podarí.  

Hudba Deža Ursinyho dostala nový vietor do plachiet a aj vďaka reedíciám môže oslovovať nových poslucháčov. Cítite z tohto projektu akési zadosťučinenie? 

Je to pre mňa nová skúsenosť. Istým spôsobom sa mi podarilo založiť malé vydavateľstvo a naučiť sa, ako veci fungujú z druhej strany opony. Zadosťučinením sú spokojní fanúšikovia, ktorí sa tešia na každý nový titul a ich záujem je stály. Som za tú skúsenosť vďačný. Druhá vec je, že to je aj zodpovednosť. Snažím sa v rámci možností, aby to žilo, a prináša to aj nejaké výsledky. To som fakt rád.  

Album Kolmica môžete počúvať a podporiť kúpou na Bandcampe:



Autorka: Marína Valentovičová
Foto: Ľubomíra Petrová


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 1 2 3 4 5

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti