Už o dva týždne, v stredu 18. marca, sa v bratislavskom Ateliéri Babylon uskutoční slovenská premiéra kapely Goblin, ktorá sa preslávila spojením špičkového progresívneho rocku s hororovou atmosférou vo filmoch kultového režiséra Daria Argenta. Po 40 rokoch si na ich prvú spolupráciu spomína líder kapely Claudio Simonetti.
Predtým, ako sme sa nazvali Goblin, sme mali kapelu, čo sa volala Oliver. Založil som ju spolu s Massimom Morantem v roku 1973. Od počiatku sme boli prog-rockovou kapelou a hlavnými inšpirátormi boli pre nás skupiny ako Genesis, Yes, ELP, Gentle Giant atď. Práve počas nahrávania nášho albumu, ktorý potom vyšiel pod názvom Cherry Five, si vďaka producentovi Carlovi Bixiovi režisér Dario Argento vypočul našu muziku, a keďže hľadal rockovú kapelu, rozhodol sa, že nás nechá nahrať hudbu k filmu Profondo Rosso.
Pôvodne sme mali len zahrať a zaranžovať hudbu Giorgia Gasliniho, on však po diskusiách s Argentom počas výroby opustil projekt a Dario nás požiadal, aby sme film dokončili s použitím našej hudby. Tak sa zrodili skladby ako Profondo Rosso, Death Dies a Mad Puppet, teda áčková strana albumu, kým na béčkovej sú Gasliniho skladby v našej interpretácii a nejaké jeho kompozície nahraté s orchestrom. Naša hudba a štýl, ktorému sme sa venovali už nejaký čas, sa veľmi dobre spojili s hororovým žánrom, a to aj vďaka Argentovi. On vtedy dostal ten nápad a mal aj dosť odvahy, aby si prizval novú kapelu zloženú z mladých hudobníkov. Mali sme len čosi vyše dvadsať rokov a ocitli sme sa pred veľkým režisérom, Dario bol na vrchole kariéry, no rýchlo sme si k sebe našli cestu.
Aké bolo pracovať s Dariom Argentom, veľkým režisérom, ktorý ovplyvnil filmových majstrov ako Quentin Tarantino, Brian De Palma, John Carpenter atď.?
Pracovať pre Daria Argenta bola určite tá najneuveriteľnejšia a najpozitívnejšia skúsenosť v mojom živote. Keď som s ním začal spolupracovať, bol som ešte chlapec (mal som 22 rokov) a entuziazmus, ktorý som pocítil, keď si ma vybral, mi dal silu, aby som sa pustil do tak náročnej práce, ako je tá moja. Časom sme sa z nás stali priatelia a spolu s Dariom sme cestovali na rôzne filmové festivaly, kam nás pozývali. Táto vzájomná priazeň a priateľstvo trvá už 40 rokov.
Hudobná téma k filmu Profondo Rosso, ktorý tento rok oslavuje 40 rokov, bola jedným z vašich najväčších úspechov. Ako sa zrodila? Je pravda, že ste sa inšpirovali skladbou Tubular Bells od Mika Oldfielda?
Dario chcel atmosféru v štýle Tubular Bells a my sme sa k tomu štýlu priblížili, aj keď naša skladba jednoznačne nie je rovnaká ako tá Olfieldova. Argento chcel repetitívnu tému, obsesívny loop, ktorý sme spravili, aj keď skladba potom vyústi do časti hranej na organe v kostole. Napokon, aj John Carpenter vyhlásil, že sa v prípade hlavnej témy Halloween (1979) inšpiroval skladbou Profondo Rosso (1975). Ale ani jeho skladba nie je identická, môže tú našu pripomínať, no to je všetko.
Ktoré hudobné štýly a konkrétnych umelcov počúvate najradšej?
Nepočúvam jeden konkrétny štýl, vypočujem si všetko, od prog-rocku cez heavy metal až po klasický pop či elektronickú tanečnú hudbu. Môžem prejsť od Slipknot k Celine Dion, od Michaela Jacksona ku Craddle of Fifth, závisí od môjho duševného rozpoloženia.
Už nejaký čas ste na koncertnom turné. Pociťujete ešte stále silné emócie aj po toľkých odohraných koncertoch?
Keď ideme na koncert, je to zakaždým nová emócia. Vždy ma uchváti fakt, že po toľkých rokoch publikum stále miluje môj hudobný štýl a Argentove filmy sa stali kultovými horormi. Veľmi ma teší, keď vidím na koncertoch toľko mladých, je to naozaj príjemné.
Ktoré spolupráce (aj medzinárodné) boli pre Vás najprínosnejšie?
Medzinárodné spolupráce, z ktorých som mal určite veľkú radosť, boli filmy s Georgom Romerom (Dawn of the dead/Zombi a Martin/Wampyr, 1978), s Menahemom Golanom (The Versace Murder, 1998), s Danielom De La Vega (Necrophobia, 2014). Aj v Taliansku som spolupracoval s veľkými režisérmi, a síce s ľuďmi ako Ruggero Deodato (Cut And Run, Body Count), Lamberto Bava (Demons, Morirai a mezzanotte), Lucio Fulci (Conquest) a Sergio Martino (Hands of steel).
Skupina počas 40 rokov existencie prekonala niekoľko rozkolov a opätovných zjednotení. Aké sú vzťahy medzi Claudio Simonetti's Goblin a Back to the Goblin?
Skupinu som opustil v 1978, lebo sme si už nerozumeli hudobne ani ľudsky. V roku 2000 sme sa pokúsili o reunion kvôli Argentovmu filmu Non Ho Sonno, ale ani tentoraz sme sa nevedeli dohodnúť. V roku 1999 som založil skupinu Daemonia, kým ostatní v roku 2005 založili Back to the Goblin. S Daemoniou sme hrali dlhé roky, zatiaľ čo oni sa po krátkom čase znovu rozpadli. Ako New Goblin sme sa dali dokopy v 2010. Massimo Morante (gitara) a Maurizio Guarini (klávesy) a ja sme boli z pôvodných Goblin, z Daemonie sa k nám pripojili Titta Tani (bicie) a Bruno Previtali (basgitara). Po triumfálnom turné po USA v 2013 sme sa však znova rozpadli kvôli nedorozumeniam a nezhodám, ktoré plynuli z našich odlišných charakterov, a ktoré rozdeľovali Goblin počas celých týchto rokov. S Tittom Tanim na bicích a Brunom Previtalim na gitare som založil novú kapelu Claudio Simonetti's Goblin, s Federicom Amorosim na basgitare. V 2014 sme začali sériu koncertov, ktoré nás zaviedli do rôznych krajín (Švédsko, Dánsko, Fínsko, Holandsko, USA, UK, Írsko). V tomto roku zahráme aj v Taliansku, pri príležitosti 40. výročia filmu sme vydali EP so 4 skladbami z pôvodného filmu v našej interpretácii, zároveň v rámci osláv naživo odohráme celý Profondo Rosso.
Ako by ste komentovali výrok Giovanniho Aloisia, autora knihy Goblin: la musica, la paura, il fenomeno (Goblin: hudba, strach, fenomén) a administrátora stránky Daria Argenta, ktorý znie: "Napriek evidentnému podceňovaniu zo strany talianskej kritiky, Goblin predstavujú jednu z najoriginálnejších epizód talianskej hudobnej scény posledných desaťročí."
Bohužiaľ musím dať za pravdu Aloisiovi, ja a Goblin sme v našej krajine vždy boli podceňovaní a koniec koncov je podceňovaný aj samotný Argento. Keď ideme do zahraničia, považujú nás za velikánov filmu a hudby, kým u nás sa nám za našu prácu nikdy nedostalo uznania. Keď sme absolvovali turné po USA v roku 2013, na koncerte v Egyptian Theater v Los Angeles, kde bolo vypredané tri večery po sebe, spravila s nami rozhovor dokonca aj jedna francúzska televízia. Talianska televízia nás úplne odignorovala.
Na Slovensku budete hrať prvýkrát, čo očakávate od koncertu v Bratislave 18. marca?
Na koncert sa teším a som zvedavý na Bratislavu, ešte nikdy som tam nebol, no viem, že je to živé mesto, kde záujem o kultúru a zvlášť o dobrú hudbu je veľmi veľký. Sme zároveň radi, že na koncerte spolu s nami zahrá aj skvelá slovenská kapela Persona Grata. Na bratislavskom koncerte nám preto dosť záleží a samozrejme očakávame početné publikum a veľký úspech!
Skupina Goblin, na ktorú sa pred pár dňami na vypredanej londýnskej zastávke aktuálneho turné prišiel pozrieť aj David Gilmour z Pink Floyd, sa v Bratislave predstaví spolu s medzinárodne uznávanou domácou kapelou Persona Grata. Pre fanúšikov progresívneho rocku povinná jazda! Viac sa o oboch kapelách dočítate TU.
Rozhovor redakcii Hudba.sk poskytol Matej Šálek.
