Pesničkár Richard Vávra patrí k najzaujímavejším domácim objavom, resp. debutantom roka 2015. S albumom Zvery zožal pozitívne ohlasy, zúčastňuje sa rôznych akcií a pomaly sa dostáva do širšieho povedomia. V decembri sme ho oslovili, aby sme sa pokúsili dostať pod kožu jeho zaujímavej hudby a náročným textom.
Ďakujem za gratuláciu. Neviem, či ide o najvyššie hodnotenie mojej práce, ale pravdou je, že zaradenie môjho albumu do tejto kategórie si veľmi vážim a urobilo mi to úprimnú, detskú radosť. Ohlasy na moje piesne sú zatiaľ vo všeobecnosti veľmi pozitívne, čo ma teší. Samozrejme sa nájdu ľudia, ktorým moja hudba nesedí, ale tým sa nezaoberám. Je to ich vec. Ani mne sa nepáči všetko.
Dajme si klasickú hru 3x prečo: Prečo "Archívny", prečo "Chlapec" a prečo "Zvery"?
Názov Archívny Chlapec som si vymyslel, lebo mám rád slovenské názvy a nechcel som vystupovať pod vlastným menom. Veľmi sa mi páčia napr. názvy Prúdy, Živé Kvety, Modré Hory a chcel som niečo tomu podobné. Vznikla skupina "pracovných názvov", ktorá zahŕňala aj Archívneho Chlapca. Postupne som si na názov zvykol a nejako mi to prischlo. Čiže úplná triviálnosť a neviaže sa k tomu názvu žiadny príbeh. Proste mi to len tak napadlo. Pokiaľ ide o názov albumu Zvery, ten som zvolil preto, lebo v roku, kedy som album nahrával, mi zomrel otec. Smrť najbližšieho príbuzného so sebou prináša aj drastickú zmenu perspektívy, pokiaľ ide o fenomén smrti a postupného starnutia a tiež so sebou prináša strach. V tomto prípade sú Zvery iným pomenovaním pre strach, paranoju, nepokoj...
Albumu dominuje tvoj spev a akustická gitara, no kto má na svedomí prídavné nástroje? Často vytvárajú veľmi zvukomalebné plochy, akoby skúšali niečo pekné nakresliť.
Album produkoval Erik "Losos" Horák, čiže na nahrávke je okrem iných inštrumentov počuť jeho elektrický kontrabas, rôzne klávesy, zvonkohru a elektronické zvuky. Tiež je tam aj violončelo Bronky Schragge a melodika (dychovo-klávesový nástroj zväčša menších rozmerov) Rolanda Kánika.
Ľubozvučnosť tvojej hudbe dodávajú aj sprievodné vokály (Čiastočky), ide o tvoj hlas? Spieva vôbec niekto na platni okrem teba?
Áno, ide o môj hlas. Na platni spievam len ja, nikto iný.
Veľmi expresívne znie spev najmä v songu Láskou, zlatom. Čo konkrétne ťa primälo vyjadrovať sa tak intenzívne?
Táto pesnička je jednoducho taká. Sama si to vypýtala. Mám rád istú naliehavosť v hudbe a mal som pocit, že v tejto pesničke aj vzhľadom k textu by to tak malo byť. Taktiež ja sám som pomerne impulzívny človek a niekedy mám potrebu si "zakričať". Tiež ma baví posúvať hranice toho, čo kombinácia nylonovej gitary a spevu umožňuje. Nie je veľmi typické spájať až animálny "rev" s jemným zvukom klasickej gitary a možno to bolo to, čo ma na tom priťahovalo.
Predstavujú ťa ako človeka, ktorý sa snaží osekať skladby na dreň. Ja si skôr myslím, že máš v hudbe zopár znamenitých ozdôb, ktoré z nej robia príťažlivejší objekt (napr. Vážená pani, Raketoví chlapci, Duchovia). Aký je tvoj názor?
Hudba Archívneho Chlapca môže mať viacero podôb alebo polôh. Na koncertoch hrávam zväčša sám, čiže v takýchto prípadoch naozaj ide o skladby osekané až na dreň. Nič, len spev a gitara. Ale tiež mám veľmi rád, keď sa ku mne pripoja iní hudobníci. Mal som v poslednej dobe šťastie zahrať si napríklad so Stroonom, ktorý pridal k mojej hudbe vibrafón a znelo to fantasticky. Tiež dámy z kapely Dobropić. Tie zase do mojej hudby prinášajú istú ornamentálnosť a robia z nej (ako píšeš) "príťažlivejší objekt". A to nielen hudobne, ale aj vizuálne (smiech). Pravdou je, že najnovšie inklinujem viac k hraniu s "niekým" a k robustnejšiemu zvuku viacerých nástrojov. S Dobropić to vyústilo až do situácie, kedy plánujeme spoločné turné, ktoré by malo byť na jar a veľmi sa na túto spoluprácu teším.
Trochu sa zdráham zaradiť ťa medzi klasických "táborákových" pesničkárov, ktorými sú známi najmä naši západní susedia. Pohybuješ sa mimo žánrových mantinelov preto, aby si nezapadol v dave alebo je to pre teba prirodzené?
Je to pre mňa absolútne prirodzená vec. Pravdupovediac už ani nevnímam niečo ako žánrové mantinely. Aj keď to znie ako klišé, pre mňa je hudba len dobrá alebo zlá. Rovnako pristupujem aj k svojej tvorbe. Nesnažím sa nasilu ísť istým smerom, ale robím len to, čo je pre mňa samozrejmé.
Zvery som pred polrokom vnímal len ako ďalší folkový album, dnes si myslím, že ide o vynikajúci počin. Súhlasíš s tým, že tvoja hudba potrebuje čas, aby v človeku dozrela?
Ďakujem za kompliment. Súhlasím s tým, že niekedy môže trvať dlhšie než sa poslucháč prepracuje k mojim pesničkám. Je to možno spôsobené tým, že sám mám rád hudbu, ktorá nie je prvoplánová a veľmi ma baví vynakladať energiu na to, aby som sa prehrýzol k tomu peknému, čo sa odkryje až postupným počúvaním.
Koho zvykneš z textoch oslovovať? Mám pocit, že ide väčšinou o osoby nežnejšieho pohlavia.
Snažím sa vo svojich textoch okrem iných tém venovať aj vzťahom medzi mužom a ženou a logicky ich komentujem z pozície muža. Ale nedá sa povedať, že by moje texty boli adresované len ženám. Väčšinou ide o môj vnútorný monológ, resp. dialóg s okolitým svetom.
Niekedy sa mi zdá, že tvoje verše sú výsledkom tzv. prúdu vedomia. Je to pravda? Je možné logicky vysvetliť slová "Pozeráš na sever, nie je ťa vidieť... lebo stojíš v prítmí steny, ktorá vrhá tieň... Viem, že pozeráš na sever, robíš to tak každý piatok... Vedieš nás za svetlom ako letný hmyz v noci..."? Ako to vôbec ladí s názvom skladby S dobou?
Áno, pravdou je, že spôsob, akým robím texty, sa dá prirovnať k tzv. spontaneous writing (spontánne písanie). Všetko robím intuitívne a zámerne sa snažím vyhnúť nejakému kalkulu alebo vstupu rácia do procesu písania textu. Zároveň mi ale všetky veci dávajú perfektný zmysel. Za textom k pesničke S dobou vidím konkrétnu situáciu, konkrétny obrázok, ktorý sa snažím opísať svojimi slovami. Tento názov som zvolil preto, lebo táto skladba vo mne evokovala tok času. Pravdupovediac, nikdy nejako extra neriešim tie texty. Mam v hlave nejaký obrázok, situáciu, spomienku a proste ju opíšem. Sú to skôr také fragmenty alebo impresie než ucelené príbehy.
O čomsi vypovedá aj fakt, že nepoužívaš rýmy. Znehodnotili by výsledný efekt?
Nie, to nie je zámer. Naopak obdivujem ľudí, ktorí dokážu napísať pekný rým. Súvisí to s tým, ako pristupujem k písaniu pesničiek vo všeobecnosti. Jednoducho robím veci tak, ako viem, a snažím sa čo najmenej do niečoho štylizovať. Vlastne si ani neuvedomujem, že z toho vzíde text bez rýmu.
Aké mesto máš na mysli v skladbe Hladina mesto hladina? Čo symbolizuje hladina?
V tejto skladbe išlo skôr o kontrast medzi niečím urbánnym, niečím, čo je poznačené rukou človeka, a na druhej strane je zase niečo naturálne (hladina, rieka, vzduch). Medzi týmto kontrastom je zasadený vzťah muža a ženy.
Čo tvoja Spomienka na detstvo? Keďže sám seba nazývaš Chlapcom, nie je to obdobie, ktoré sa pre teba vlastne ani neskončilo?
Skôr by som povedal, že je to obdobie, do ktorého sa veľmi rád vraciam. Ale súhlasím s tým, že asi v každom človeku kus dieťaťa zostáva po celý život.
Akých poslucháčov zvykneš mávať na vystúpeniach, čo na ne hovoria?
Ťažko povedať. Zatiaľ som nedokázal odsledovať, či na moje koncerty chodia viacej mladí alebo starí, muži alebo ženy, priaznivci nejakého konkrétneho žánru, a pod. Pravdou je, že na koncertoch stretávam absolútne pestrú zmes ľudí. Napríklad jeden chlapík sa bol pozrieť na koncerte so svojou jeden a polročnou dcérou a tvrdil, že sa jej moja hudba páči. Alebo opačný extrém, kedy po vystúpení príde odhadom manželský pár 60+ a poďakuje sa za pekný kultúrny zážitok.
Aký koncertný priestor ti najviac vyhovuje?
Mám rád miesta s intímnejšou atmosférou, kde si poslucháči môžu sadnúť. Ale každý koncertný priestor je vždy odrazom svojich návštevníkov. Čiže najviac mi vyhovuje taký, kde sú milí ľudia, ktorí si prídu počúvnuť a užiť koncert.
Autor: Marek Danko
Foto: Stanislav Holota
