Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Michal Kaščák: Následky pandémie budeme niesť niekoľko rokov

Michal Kaščák: Následky pandémie budeme niesť niekoľko rokov

05.03.2021 - 14:30 | Martina Slivková

Hudobný priemysel zažíva náročné obdobie, čo potvrdzuje aj šéf festivalu Pohoda Michal Kaščák. Ten je v súčasnosti tiež tvárou novej televíznej relácie RTVS Klubtúra, ktorá predstavuje slovenské hudobné kluby a dáva priestor umelcom. Michal Kaščák hovorí o tom, ako pandémia, bezzubé Ministerstvo kultúry a chaotická komunikácia úradov stoja za nejasnou budúcnosťou festivalov.


Minulý týždeň odvysielala RTVS premiérovú časť novej televíznej relácie Klubtúra, kde pôsobíte spolu s Martinom Valihorom ako hostiteľ, moderátor. Čím si vás tento projekt získal? 

Bol som prekvapený, keď RTVS s týmto formátom prišla. Považujem ho za odvážny. Nenatáčalo sa v štúdiu, ale v reálnych kluboch. To bolo pre mňa rozhodujúce. Páči sa mi, že relácia spája ľudí z klubov s ľuďmi z rôznych profesií v zákulisí kultúry a s umelcami a umelkyňami. Prekvapilo ma, že programový riaditeľ RTVS Tono Šulík oslovil na moderovanie Martina Valihoru a mňa. Pretože ani jeden z nás nie je profesionálny moderátor. 

Klubtúra prináša divákom nový pohľad na fungovanie živej kultúry. Je podľa vás dôležité hovoriť práve v týchto časoch o kultúre a tom všetkom, čo to obnáša?  

Samozrejme. Už na začiatku, keď sa pred rokom rozbiehala pandémia, sme upozorňovali, že je veľmi dôležité myslieť na ľudí v zákulisí kultúry. Akonáhle sa ozval niekto z kultúrneho prostredia, časť ľudí reagovala tak, že ľudia, ktorí robia umenie, nepotrebujú pomoc, pretože si mali našetriť. U nás sa ale umenie robí dlhodobo na hrane. Pohybujem sa v oblasti, kde väčšina ľudí z umenia nedokáže vyžiť ani v dobrých časoch. Tiež je dôležité pripomenúť, že výrazne viac ľudí pracuje mimo pódia ako na ňom. Mám pocit, že jedna z vecí, kvôli ktorej sme v takom nedobrom stave ako spoločnosť, je aj to, že práve kultúra v širšom ponímaní u nás nie je vnímaná ako niečo dôležité.  

Martin Valihora a Michal Kaščák, Klubtúra 2021Martin Valihora a Michal Kaščák v relácii Klubtúra

Klub ako miesto tolerancie, miesto pre všetkých

Je pravda, že pandémia ukázala nepríjemnú realitu. Keď sa človek začítal do diskusií na sociálnych sieťach o kultúre, tak bol zhrozený. Cítili ste v tomto smere aj tlak alebo zodpovednosť, že práve vďaka Klubtúre môžete ľuďom ukázať, aké krásne veci a akí ľudia tvoria? 

Jediný tlak, ktorý som cítil, bol fakt, že klubov a priestorov, kde sa hrá hudba, je na Slovensku toľko, že tých 20 dielov je málo... A zároveň je veľmi veľa skvelých kapiel, umelcov a umelkýň. Tlak, ktorý ste opísali, som necítil. Myslím si, že relácia ako Klubtúra nedokáže zmeniť nastavenie ľudí, ktorí sú presvedčení o tom, že ľudia z prostredia umenia si nezaslúžia podporu, alebo že si kultúra nezaslúži investície zo strany štátu. Takú ambíciu si nerobím a myslím si, že s týmto Klubtúra nedokáže pomôcť. Možno ale niekoho prekvapí, že máme na Slovensku tak dobre rozvinutú klubovú scénu. Tú považujem za základ pre hudobnú scénu. 

Aký je dramaturgický kľúč k výberu hostí? Môžete do výberu zasahovať?  

Daný klub, Martin Valihora a ja sme dávali dokopy, kto bude v relácii hrať. Vo väčšine prípadov sme chceli vybrať niekoho, kto do toho klubu naozaj patrí. Za takýto diel považujem napríklad diel z Hájovne v Žiline, kde sa predstaví metalová kapela Möbius a Dáša Fon Fľaša. Niekde sme tradičnú dramaturgiu aj zámerne narúšali.

Kluby sú pre mňa priestorom tolerancie. Nie je neobvyklé, aby sa v prostredí, ktorý je určený prevažne pre punk, experiment či hardcore, objavil aj jazzman. Tak to bolo aj v prípade Fugy, kde sa objavil Andrej Šeban. Niektorí nám tento prístup vyčítajú, mne sa spájanie predtým oddelených svetov páči. Zároveň sme, zdá sa, dobre neodkomunikovali, že nerobíme dokumenty o tom ktorom klube, ale predstavujeme aj hudobníčky a hudobníkov plus vždy jednu profesiu. Veľkou dilemou je pomer hudby a diskusie, tiež výber z debát, tie v realite trvali často dve hodiny a vyberie sa z toho štvrtina. Tu sa spolieham na režiséra, že vyberá tak, aby odznelo čo najviac tém. 

Bola aj samotná pandémia faktorom, ktorý zasiahol do dramaturgie?

V niektorých prípadoch sme museli dramaturgiu meniť, pretože mnohé z oslovených kapiel alebo umelcov a umelkýň nemohli prísť hrať. Dozvedali sme sa to často deň predtým, že sú v karanténe... Viacerí z obavy pred covidom odmietli v tomto období v Klubtúre účinkovať. Nakrúcali sme v decembri, januári a februári, kedy bola krajina v lockdowne a čísla sa menili dramaticky k horšiemu. Takže časť ľudí, ktorí boli pôvodne vybratí, sa v Klubtúre neobjavila. Počítame s nimi na jeseň, v prípade, že by sa pokračovalo - snáď už s divákmi a novou zvučkou, v tejto je pre mňa príliš veľa pátosu.

Inak bola skúsenosť s Klubtúrou úžasná, reláciu vyrába externý štáb mladých ľudí a tiež sme sa často cítili až privilegovaní - počuli sme živú hudbu. Už pri zvučení som zažíval zimomriavky, a to aj vtedy, ak mi tvorba toho ktorého umelca za normálnych okolností nič nehovorí (smiech). 


Keď ste spomínali Andreja Šebana, z jeho vystúpenia sa zdalo, že bol pre moderátora tvrdým orieškom. Ako ste to vnímali zo svojej pozície moderátora?  

Prístup Andreja Šebana k hudbe je výrazne iný než môj. Každý vychádzame z iných východísk alebo dôvodov, prečo hudbu robí. Ja mám veľmi rád stretávanie sa, spolupatričnosť, príchody do klubov, pomalé rozbiehanie toho večera, potom skončenie hrania, doznievanie priamo s ľuďmi z klubu a s ostatnými kapelami. To považujem za podstatné. Andrej považuje za podstatný samotný výkon, aspoň tak som to pochopil, nechcem hovoriť za neho. A veľmi sa sústredí na samotné hranie. Takže jeho svet a môj svet nie je rovnaký, a to určite bolo cítiť. Mám rád konfrontáciu, takže to, že sa nezhodujeme, vôbec nevadí. 

Viac ľudí nám vytklo, prečo sa Andrej Šeban ocitol vo Fuge, kam "nepatrí". Pre mňa je to naozaj v úvodzovkách, lebo sa mi nezdá, že by Andrej Šeban vo Fuge hrať nemohol. Hoci klub má iné dramaturgické zameranie, narúšanie stereotypov sa mi páči – a zdá sa, že v tomto má aj Andrej dostatok nadhľadu. Priestor, ktorý vytvára Fuga, je pre mňa úžasným svetom, v ktorom považujem za jeden z najdôležitejších rozmerov toleranciu, aj preto ma niektoré reakcie od jadra fanúšikov a fanúšičiek Fugy prekvapili. Nečudoval by som sa tomu, ak by sme tam prezentovali napríklad rasistické, sexistické či extrémistické kapely, ktoré sa totálne rozchádzajú s filozofiou klubu. Nepovažujem za chybu, že sme tam Andreja mali, a považujem za prirodzené, že prezentoval názory, s ktorými nemusím súhlasiť.  

V diskusiách sa objavovali aj výčitky na neskorý vysielací čas. Nemrzí vás neskorá hodina? 

Mne to nevadí, naopak sa mi to páči. Aj načasovanie po diskusnej reláciii, ktorá ide pred nami. Mne sa ten čas páči.  

Odhodlanie a vášeň ruka v ruke so zúfalstvom

Pohybujete sa medzi hudobníkmi. Aké panujú v súčasnosti nálady po roku boja s pandémiou, keď je živá kultúra zamrznutá? 

Tam kde sa pohybujem, vidím medzi hudobníkmi veľké odhodlanie a vášeň pre umenie. Vďaka tomu vidím nádej. V zákulisí kultúry medzi dodávateľmi panuje zúfalstvo. Mnohé firmy prepustili väčšinu zamestnancov a fungujú iba ako také udržiavacie tímy. Budeme mať obrovský problém znovu rozbehnúť klasické fungovanie akcií, vrátane klubových. 

Čaká nás teda náročný reštart živej kultúry? 

Máme veľmi špecifickú hudobnú scénu. Paradoxne fakt, že ju nemáme tak rozvinutú, ako vo Veľkej Británii, USA alebo Západnej Európe znamená, že väčšina muzikantov a muzikantiek vykonáva aj inú prácu a väčšinou ich tá druhá práca zachraňuje. Mám pocit, že všetci chcú veľmi hrať a nevedia sa dočkať, kedy sa to znovu rozbehne.  

Časť klubov, firiem a podujatí rozhodne túto situáciu neprežije. Tí, ktorí to ustoja, budú mať veľmi ťažký návrat do zdravej situácie. To sa týka aj festivalov vrátane nášho. Myslím si, že následky pandémie budeme niesť niekoľko rokov. Teraz myslím hlavne na ekonomiku. Ale ekonomiku nepovažujem za prvoradú. Za prvoradý považujem spoločenský význam umenia. Vidím veľké odhodlanie a chuť pokračovať akonáhle to bude možné v tom, kde sme pred rokom prestali. 

Festival Pohoda je na Slovensku silným kultúrnym subjektom. Ako vnímate komunikáciu a pomoc zo strany Ministerstva kultúry a novej ministerky Natálie Milanovej? 

Prioritne sú nastavené zlé opatrenia ekonomických ministerstiev a Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny. Umenie by nepotrebovalo extra prístup, ak by boli nastavenia dobré. Minister sociálnych vecí má ale zjavne iné priority. Jeho vášňou sú kultúrne vojny, ideálne vedené v nejakom polovojenskom kostýme. Ministerstvo kultúry u nás nemá žiadnu ekonomickú moc ani zázemie. Vždy, keď chce realizovať nejaké opatrenie, tak musí spolupracovať s iným ministerstvom, prevažne s ministerstvom financií alebo s ministerstvom hospodárstva. Aj keď k nejakým opatreniam prichádza, sú väčšinou nastavené zle, zložito a nevykonateľne. Chýba znalosť reálneho prostredia umenia. 

Zároveň politickí lídri a líderky zjavne nepovažujú ministerstvo kultúry za dôležité. Myslím si, že ministerka nemá reálnu podporu ani od vedenia vlastnej strany. Je vidieť, že kultúra nepatrí medzi priority vládnej koalície. Rozhovor Borisa Kollára, Igora Matoviča a Richarda Sulíka o umení je celkom bizarná predstava, nie?

Je to možné. Aké funkčné opatrenie by ste odporúčali?

Navrhovali sme ministerstvu hospodárstva aj financií jednoduché kroky, napríklad zníženie DPH na vstupenky, čo v Česku urobili ešte na jar minulého roka. My máme najväčšiu DPH na vstupenky v EÚ. Česi ju mali polovičnú a znížili ju ešte o polovicu ako pandemické opatrenie. Zníženie DPH by bolo demokratické rozhodnutie, kde nemusíte vypisovať žiadne formuláre. Je to veľmi rýchlo a ľahko vykonateľné rozhodnutie, vďaka ktorému by v umení zostalo viac peňazí. U nás ale nie je vôľa.   

Dva scenáre pre Pohodu

Keď ste minulý rok spravili veľmi oklieštený festival, tak sme si povedali, že snáď sa to dá ešte zvládnuť. Ale tento rok, keď sú vyhliadky zatiaľ hmlisté, tak máme prirodzene obavy. Ako ste na tom s Pohodou? V akej fáze sa momentálne nachádzate? Máte termín, kedy sa musíte rozhodnúť, čo bude ďalej? 

Sme vo výnimočnej situácii, pretože Pohoda má dvanásť zamestnancov na plný úväzok. Takže v rámci kultúry je to pomerne veľká firma. A to spôsobuje najväčšie ťažkosti, lebo mesačný chod firmy nie je lacná záležitosť. Tím je tak skvelý, že by bola veľká škoda oň prísť. Mne sa nechcelo posielať ľudí na úrad práce, tak sme sa rozhodli, že to spolu skúsime vydržať.  

Radíme sa s odborníčkami a odborníkmi, čo bude s verziou 2021. Dali sme si termín rozhodnutia do konca marca. Dovtedy sa rozhodneme, či budeme pokračovať v prípravách klasickej verzie Pohody, alebo pôjdeme do inej verzie. Dúfam, že Pohoda nie je len obyčajné kultúrne podujatie a skúšam veriť v to, že prežije aj ťažkosti, ktoré spôsobí aj prípadný druhý rok bez klasickej verzie. 

Aké verzie sú teraz v hre? 

Ešte stále pracujeme aj na normálnej verzii, ak by k nej nemohlo prísť, chceli by sme pripraviť niečo iné, ako minulý rok. Pravdepodobne by išlo o sériu niekoľkých maličkých festivalov s kapacitou, akú predpokladáme, že by sme mohli mať.  

Je pri rozhodovaní jedným zo zásadných faktorov, s ktorými pracujete, aj očkovanie? 

Áno, je to veľmi dôležité. Verím, že tu zohrajú všetky hromadné podujatia, vrátane športových, pozitívnu úlohu a budú motivovať ľudí, aby sa očkovať dali. Nezávisí to však len od zaočkovanosti na Slovensku, ale aj od situácie v krajinách, odkiaľ vozíme umelcov. Sme medzinárodný festival a môže sa stať, že jednotliví umelci nám budú odriekavať koncerty. Stalo sa nám to minulý týždeň, keď nám zrušil vystúpenie Thom Yorke. Dôvod na zrušenie bol pre mňa prekvapujúci. Zistili, že medzinárodný tím nevedia dať dokopy tak, aby fungoval a rozhodli sa celé turné zrušiť. Toto je niečo, čo môže zásadným spôsobom postihnúť festivaly a ovplyvňovať ich rozhodnutie.  

Momentálne sa zdá, že mnohé festivaly zatiaľ vyčkávajú.  

Niektoré festivaly už ohlásili zrušenie, niektoré naopak, že určite budú. Napríklad srbský Exit festival - ten sa ale už raz "popálil", keď chcel byť jediným európskym festivalom s plnou kapacitou aj v roku 2020, a napokon z toho nič nebolo. Optimistické sú holandské a britské festivaly, tam už funguje podpora od vlády aj smerom k budúcnosti. My sme zatiaľ nerozhodnutí a šance na plnú verziu a inú podobu Pohody vidím ako 1:1. Zvažujeme veľa premenných a tie sa neustále menia. Nevieme napríklad, ako sa bude vyvíjať situácia s inými mutáciami.  

Znie to rozhodne ako nezávideniahodná situácia.

Riešenia pripravujeme v súčinnosti s vedcami a vedkyňami z platformy Veda pomáha - Covid 19. Určite neskôr plánujeme zapojiť aj epidemiologičky, či úrad hlavného hygienika. Aj keby sa nepodarilo zaočkovať kritickú časť populácie do leta, tak by sme vedeli zabezpečiť pretestovanie tých, ktorí by neboli zaočkovaní. Produkčne si trúfame zrealizovať aj skutočne prísne nastavenia.

Narážame ale na iný problém. Sme svedkom tak chaotickej komunikácie zo strany autorít, že nikto netuší, čo kedy vlastne platí. Mám pocit, že aj keby sme splnili všetky kritériá a podarilo by sa nám vytvoriť mesto, ktoré by bolo v tom čase najbezpečnejším na Slovensku, tak stále nám realizáciu festivalu nemusí umožniť politické rozhodnutie. To je jeden z dôvodov, prečo čoraz aktívnejšie rozmýšľame nad druhou verziou.  

Keď prišla minulý rok pandémia, tak ste mali predaj vstupeniek značne rozbehnutý. Aké percento vstupeniek sa vám vrátilo? Sú ľudia trpezliví?  

Sú a my sme za to vďační. Musím povedať, že fungujeme hlavne vďaka podpore od fanúšikov a fanúšičiek. O vrátenie sa rozhodlo požiadať okolo tisíc ľudí z necelých 15 tisíc predaných vstupeniek. Bolo to obrovské gesto. Chápeme aj tých tisíc ľudí, ktorí požiadali o vrátenie, lebo mnohí sú v reálne ťažkej situácii. Ak by prišlo k tomu, že by sme tento rok nemohli realizovať klasickú verziu Pohody, bol by pre nás veľmi dôležitý postoj návštevníkov a návštevníčok, či by boli ochotní si preniesť lístky na rok 2022. To bude veľká výzva - od toho bude závisieť, v akej situácii sa festival ocitne.  

Takže odporúčate teraz majiteľom vstupeniek, aby čakali na ďalšie informácie?  

Áno. Je obdivuhodné, že ľudia si kupujú lístky aj teraz. Za to im ďakujeme a považujeme to za prejav obrovskej dôvery. Verím, že túto dôveru nesklameme. Aj preto sa snažíme s úplnou vážnosťou pripravovať klasickú verziu. Komunikujeme s dodávateľmi, agentami, kapelami. Komunikácie pokračujú ďalej, aj keď nie v takej intenzite, ako je tomu počas normálnych rokov.  

Keď prišla informácia, že sú schválené vakcíny, tak som bol veľký optimista. Očakával som rýchlejšie tempo očkovania. Ido to pomalšie v celej Európe, takže už takí optimisti nie sme. Ale zároveň treba povedať, že ešte v marci 2020 bolo avizované, že vakcína príde o 18 mesiacov. A prišla o osem mesiacov, čo považujem za fantastický výkon vedeckej komunity.  

Hoci živá kultúra hibernuje, hudobný svet sa našťastie úplne nezastavil. Potešilo vás niečo v hudbe za posledný rok? 

Povznikali fantastické nahrávky, napríklad debutový album skupiny God and Eve. Je to nová kapela mladých ľudí, fantastická hudba, fantastické klipy, všetko funguje. Hudobná scéna na Slovensku má za sebou skvelých odhodlaných ľudí, ktorí sa vedia popasovať aj s takouto ťažkou situáciou a nezatvárajú kluby, či firmy, aj keby to pre nich bolo ekonomicky výhodnejšie. Teší ma tvorba Mira Tótha. Teraz urobil Black Angels Songs venovaný rodičom Fedora Gála. To je počin dôležitý hudobne, ale aj spoločensky.

Veci sa dejú a podľa mňa už len chýba, aby mohli byť zahrané pred ľuďmi. Zostávam optimista, stále si držím nádej. Už na začiatku pandémie som hovoril, že po ťažkých obdobiach nastáva explózia umenia. Vďaka skvelému výkonu vedcov a lekárov sme na najlepšej ceste, aby pandémia skončila. Verím, že nás čakajú veľmi zaujímavé, dobré a radostné časy. 


Autorka: Martina Slivková
Foto: PR / Real Something


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
29 30 31 1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 1 2

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti