Jednou z ústredných postáv Bratislavských jazzových dní je už desiatky rokov Pavel Daněk. Rocker, spolupracovník Deža Ursinyho či Andreja Šebana, ktorý na Slovensko priviedol svetové hviezdy, akými sú kapela Faith No More či spevák Peter Gabriel, nám príblížil zákulisie príprav festivalu v rozhovore.
Kvalitná hudba bude mať na džezákoch opäť raz silné zastúpenie. "Sme veľmi radi, že môžeme pre fanúšikov pripraviť tri plnohodnotné dni plné výbornej muziky. Už prvé ohlásené mená sú zárukou vydareného festivalu. Hudobníci Richard Bona a Marcus Miller na Bratislavských jazzových dňoch v minulosti vystupovali a ich koncerty patrili medzi to najlepšie, čo sme našim priaznivcom ponúkli. Yussef Dayes tu bude mať premiéru, no sme si istí, že ani on fanúšikov nesklame," prezradil krátko po predstavení tohtoročných headlinerov hlavný organizátor festivalu Pavel Daněk.
Tento rok sa festival uskutoční v A4 Studiu na Trnavskej ulici. Podľa Daněkových slov tamojšia sála i priestory vyzerajú skvele a celý tím, ktorý sa na organizácii podujatia podieľa, verí, že návštevníci sa budú cítiť komfortne a užijú si neopakovateľnú atmosféru. Tá je v prípade džezákov jedným z nosných dôvodov, prečo ani rokmi nestrácajú na obľube. Súčasťou festivalu aj tento rok bude súťaž mladých kapiel – Pódium mladých talentov. Tie sa divákom predstavia v predvečer podujatia, čiže 20. októbra.
Zdroj: PR / BJDPán Daněk, vy ste hudobník, producent, koncertný promotér, ale i spolumajiteľ agentúry Rock Pop. S ktorou z týchto funkcií ste stotožnený najviac?
Nemám rád, keď ma ľudia priraďujú k určitému postu. To, čomu sa venujem dlhé roky, robím vlastne dodnes. Je to moja práca, nepotrebujem sa ňou chváliť. To, že som bývalý hudobník, ma nezaujíma, to je minulosť. To, že som promotér a mám za sebou desiatky zorganizovaných koncertov detto, a mohol by som pokračovať. Takže: "Pán Daněk, ako sa máte?" To mám najradšej. (úsmev)
Do dobrodružstva zvaného Bratislavské jazzové dni ste boli hodený takpovediac ako do vody, bez predošlých skúseností a znalostí jazzu. Dnes je podujatie, vďaka vám a Petrovi Lipovi, pojmom aj ďaleko za hranicami Slovenska. Koľko času ste potrebovali na zorientovanie sa?
Máte pravdu, s jazzom som dovtedy nič nemal, profiloval som sa ako rockový hudobník. Po ukončení štúdia v Brne som sa vrátil do Bratislavy a nastúpil do Slovkoncertu. Netrvalo dlho a prišla ponuka spolupracovať na BJD. Nezľakol som sa. Už na vysokej škole nás totiž profesori učili: Hudba je len jedna. Dobrá, alebo zlá - taká, ktorá nikoho nezaujíma. Prestaňte škatuľkovať a robiť rozdiely. No ak hudba nemá odozvu u ľudí, niekde nastala chyba.
Do piatich rokov od prvého ročníka festivalu v roku 1975 na ňom už vystupovali zahraniční umelci. A v roku 1983 prišli do Bratislavy zahrať americkí jazzmani zvučných mien - gitarista Larry Coryell a bubeník Jack De Johnette so svojou skupinou Special Edition. Na stránke BJD sa uvádza, že ide o absolútny míľnik festivalu. Súhlasíte s týmto tvrdením?
Áno, avšak prelomových vecí nachádzam viac. Určite je potrebné spomenúť presťahovanie sa do PKO po prvých piatich ročníkoch. Na ten pocit nezabudnem. Vstúpili sme do obrovských priestorov, kde ale chýbali diváci. Prvé roky boli náročné, mali sme väčšiu miestnosť než návštevnosť. Jazz bol v tom čase v plienkach, výtlak teda nízky. Do desiatich rokov sa našťastie všetko zmenilo. Zrazu všetci chodili na džezáky. Nikoho príliš nezaujímalo, kto tam hrá. Ľudia vyhľadávali festival kvôli stretnutiam, rebélii, neopakovateľnej atmosfére či žúrovaniu do rána. A to všetko napriek priestorom, kde sa odohrávali.
Čo to znamená?
Pamätám si na úžasného muzikanta Jimmyho Smitha, ktorý k nám prišiel hrať a postavil sa do stredu plesnivej šatne. Neveriacky pokrútil hlavou a opýtal sa ma, či tento festival robíme po prvý raz. Obzeral sa naokolo a skoro odpadol. (smiech) Po revolúcii nastala iná doba. Dnes už máme festivalov kvantum, ale to je v poriadku. Chcem tým povedať, že voľakedy sme nemuseli robiť vôbec nič. Oznámili sme termín konania BJD a bolo vypredané. Poslednú dekádu zvádzame boj o každého diváka.
Tomu ťažko uveriť, keď sa pozrieme na renomé, ktoré má festival aj v zahraničí...
Organizovať v dnešnej dobe festivaly je výzva a nás obzvlášť teší, že my máme jeden z tých najstarších. Teraz štartuje 47. ročník. Keď sme oslavovali 45. výročie, mysleli sme si, aká je to sláva, a napriek tomu sme museli hľadať sponzorov. Kredit v zahraničí máme výborný, takže to našťastie nie je taký problém, s ktorým sa musia pasovať začínajúce podujatia.
Vy sám ste s organizáciou festivalu Uprising pomáhali vtedy ešte nováčikom Rasťovi Pružincovi a Sveťovi Moravčíkovi.
Moji zlatí chlapci. Mám ich nesmierne rád. Čítal som si rozhovory pre váš portál a dojalo ma, ako pekne o mne rozprávali. Prvých desať rokov som im intenzívne pomáhal, odovzdával moje skúsenosti. Musím uznať, že to robia fantasticky. Aj tento rok som sa bol na Uprisingu pozrieť a som na nich hrdý.
Zdroj: archív BJDAko je to s oslovovaním hudobníkov? Ani vy pravdepodobne nezískate každé meno, ktoré by ste chceli predstaviť na Bratislavských jazzových dňoch.
Skoro vždy je to otázka toho, či dokážeme umelca zaplatiť. Niekedy stačia dve sekundy a je rozhodnuté. My si povieme, koho by sme radi pozvali, pripravíme tú najlepšiu ponuku, aká je v našich možnostiach, hudobníkovi ponúkneme povedzme 25-tisíc dolárov za koncert a vzápätí príde odpoveď, že pod 100-tisíc dolárov sa mu neoplatí pricestovať. Je to ako s benzínom. Zvyšovať ceny vedia sakramentsky dobre. Opačným smerom je to horšie. (smiech) To je napríklad prípad zoskupenia Snarky Puppy, ktoré pred rokmi vystupovalo v Žiline.
Tá cena býva vždy trochu lotéria, honorár umelca dokáže počas jedného roka narásť do astronomických rozmerov. Spomeniem jazzového muzikanta, ktorý vystupuje pod umeleckým menom Trombone Shorty. V čase, keď hral v roku 2010 na Slovensku, bol začínajúcou hviezdou. Mal hit s Lenny Kravitzom, jeho honorár bol v danom období 3000 dolárov. Pred jeho vystúpením na BJD mi zavolal Michal Kaščák, že by si ho prišiel rád pozrieť, pretože ho plánuje osloviť k nemu na Pohodu. Od chvíle, keď vystupoval v októbri u nás, až po júl, keď sa koná Pohoda, jeho cena stúpla až desaťnásobne! Priznám sa, že sme ho oslovili opakovane a naivne si mysleli, že jeho finančné požiadavky rokmi, keďže už nie je taký aktívny, klesli. Omyl. Vypýtal si 50-tisíc dolárov a pod túto čiastku sa jeho manažment s nami ani ďalej nebavil.
Inak, niekedy je to až úsmevné, keď my bookingovej agentúre napíšeme pomaly elaborát, v ktorom opíšeme festival do najmenších detailov, plus predostrieme našu ponuku, a príde nám odpoveď typu NO (Nie). Ale áno, samozrejme, jednania bývajú slušné, ale množstvo vecí sa zo strany hudobníka rieši s kľudom Angličana. My napríklad doteraz v prípade podaktorých vystupujúcich netušíme, kedy priletia. Ale ich tím vyžaduje, aby boli všetky dohodnuté podmienky dodržané do poslednej bodky.
Ponuky verzus odmietnutia: Vždy je to "len" o peniazoch?
Väčšinou. Ako som načrtol, je takisto dôležité, či majú v danom termíne voľno, respektíve naplánované aj ďalšie koncerty v Európe a tým pádom sa im (ne)oplatí prísť. Čo je taktiež dôležité, my si musíme od manažmentu umelca pýtať rozhlasové aj televízne práva. Na tom už zopár rokovaní stroskotalo. Ľudsky ma to mrzí. V zmluve sa zaväzujeme, že bude vysielaná jedna premiéra a tri reprízy. Pokiaľ by sa vysielala aj štvrtá, nastáva problém. To si musíme jednoducho ustrážiť. Sú umelci, ktorí prítomnosť televízií striktne odmietajú. Nemusí v tom byť nič osobné, majú plné právo na rozhodnutia tohto typu. Príkladom je George Benson. Ten dá ročne povolenie jednej televízii, tú si vyberie a prispôsobuje tomu aj selektovanie spomedzi ďalších ponúk na hranie.
Mávate konečné slovo pri voľbe umelcov?
Nemám rád túto formuláciu. Som jedným z tých, ktorí majú finálne slovo. Viete, čo ma mrzí? Častokrát sme mali rozrobené skutočne brutálne mená, ktoré však u nás takmer nik nepozná. Neviem, čia je to vina, no hnevá ma to neskutočne. Rovnako ako nízka miera tolerancie na Slovensku. Ľudia vedia dávať príšernú spätnú väzbu, keď sa im niečo nepáči. Hlasný nesúhlas, frfľanie a pod., to je také naše. Pritom to, že sa mi niečo nepáči, neznamená, že je to zlé. Veď na ten čas odídem do vestibulu a vrátim sa späť až na toho "svojho" interpreta. Alebo voľné lístky. To je moja achilovka. (smiech)
Z akého dôvodu?
Nepoznám väčší pľuvanec do tváre umelca a dehonestáciu jeho dlhoročnej driny, než sú voľné vstupenky. V civilizovanom, západnom svete takýto pojem hádam ani nenájdete. Stretáva sa s tým každý organizátor u nás, ale i v Čechách. Ide doslova o národný šport. "Ahoj, už máte voľné lístky na džezáky?" A pýta si ich človek, ktorý zarába rádovo tisícky eur mesačne. No rovnaký človek nemá problém zaplatiť stovky eur, aby videl dajme tomu Eda Sheerana v londýnskej O2 Aréne, pričom osobne by som zaspal po prvej skladbe. A to ho vnímam ako nesmierny talent na hudobnej scéne.
Ja celkovo milujem ľudí, ktorí organizujú kultúrne podujatia. Bolí ma srdce, keď prídem na podujatie a na mieste nepredávajú vstupenky. Vnímam to ako urážku hudby. To naozaj nestojí za to, aby niekto, kto doma sústavne cvičí, má obrovský talent a chuť na sebe pracovať, za svoje hranie niečo dostal? Možno je to len moja starecká úvaha. My sme zvláštna krajina.
Ste človek, ktorý má s čím porovnávať, to je fakt. Máte rovnaký názor aj pri mainstreamových umelcoch a ich koncertovaní tu?
Pred rokmi som dostal ponuku organizovať na Slovensku koncert The Rolling Stones. Podmienkou bola návštevnosť 80-tisíc ľudí. Odmietol som ju, pretože u nás sa takáto kapacita nemá šancu naplniť. Bolo to vidieť aj na Red Hot Chilli Peppers – ich výtlak v iných krajinách bol oveľa väčší. To isté platí aj o megahviezde Dua Lipa, ktorá tu vystupovala pred letom. Prišlo si ju pozrieť ešte menej ľudí. Sám som zvedavý, ako dopadne skupina Rammstein.
Spomínali ste, že je potrebné zabojovať o každého diváka. Do akej miery sa na propagácii podujatia podieľajú pozvaní umelci? Predsa len, sociálne siete dokážu v tomto smere zázraky.
Moje Katky (dcéra pána Daněka a Katarína Lipová, dcéra Petra Lipu, obe pracujú v agentúre Rock Pop, pozn. red.) ma vždy presviedčajú, že to treba robiť. A verte mi, že oveľa menší "problém" s tým majú naši umelci, respektíve hudobníci z nám blízkych krajín. Tí medzinárodní to síce urobia, ale len tak, aby sa nepovedalo. Chápem. Je to ako s hraním. Nemôžete niekoho presviedčať. Viete, ako sa hovorí: Keď nemáte peniaze, nechoďte do lesa.
Veľká debata prebehla na adresu Vojtěcha Dyka. Prečo?
Pretože má veľký výtlak. Minimálne desaťnásobne väčší ako Dan Bárta. No ak by nebol taký dobrý, tak by sme ho nezavolali. Vojtěch Dyk u nás predstaví po prvý raz album D.Y.K. - spoločný projekt s dvojnásobným držiteľom Grammy Ondřejom Pivcom, ktorý vznikal v Brooklyne. Bude tu koncertovať s 11-člennou kapelou zloženou zo špičkových hudobníkov, medzi ktorými je zmienený Ondřej Pivec, ale aj Michal Žáček či Josef Buchta.
Viete, my sme odkázaní na to, aby sme mali vypredané. Vypredané môžeme mať vtedy, keď zaujmeme aj ľudí, ktorí fanúšikmi jazzu nie sú a ani sa na nich nehrajú. Preto posledných 15 rokov razíme s Petrom teóriu, že chceme prezentovať najmä dobrú hudbu. To zostáva našou prioritou.
Na koho ste tento rok obzvlášť zvedavý konkrétne vy?
Veľmi ma zaujíma britský hudobník Yussef Dayes. Je považovaný nielen za inovatívneho bubeníka a producenta, ale rovnako za jednu z najvýraznejších osobností súčasného londýnskeho jazzu. Hosťoval na britskej časti turné Kamasiho Washingtona, spolupracoval s londýnskym soul-jazzovým spevákom a gitaristom Tomom Mischom. V súčasnosti vystupuje s projektom The Yussef Dayes Experience, s ktorým sa predstaví aj v rámci BJD. O to viac ma to teší - pôjde o jeho jediný koncert v strednej Európe.
Veľkým zážitkom býva i Richard Bona. Bol profesorom hudby na New York University, stálym členom Pat Metheny Group a hudobným riaditeľom projektov Harryho Belafontea. Nahrával aj so slávnymi speváčkami Dianne Reeves a Anna-Maria Jopek. Na Slovensku vystupoval viackrát a každý jeho koncert patrí k top momentom danej hudobnej sezóny. Sme hrdí, že sa k nám rád vracia.
Čo pre vás, v rámci organizovania BJD zostáva najväčšou výzvou? Za akú spätnú väzbu fanúšikov bývate najvďačnejší?
Hm... výzvou? Zavolať sem už hotové hviezdy je jedna vec, ale odprezentovať kapely, ktoré sa nimi následne stanú, zas druhá a úplne iná.
A po čom túžim? Po spokojnosti. Aby si ľudia odniesli so sebou krásny zážitok. Zážitok z opätovných stretnutí, dobrej hudby a nových hudobných talentov. Kým sme s Petrom živí a zdraví, chceme robiť festival aj ďalej. Na svete je veľa krásnej muziky, ktorú by sme ľuďom radi predstavili. Aj takej, o ktorej v tomto momente netušíme ani my...
Prečítajte si tiež:
Bratislavské jazzové dni sa sťahujú na nové miesto a ohlasujú prvých headlinerov
Vojta Dyk a spevácke senzácie Poppy Ajudha či Cyrille Aimée vystúpia na džezákoch
Autorka: Danka Šoporová
