Košičan Štefan Štec prenikol do povedomia širšej verejnosti prostredníctvom súťaže Zem spieva. Na jar vydal debut Poleťiv by'm na kraj svita, kde predstavil vlastnú víziu tradičnej rusínskej hudby. Otázky sme mu kládli v rodnom meste, kde má okrem regionálneho rozhlasového vysielania na starosti folklórny súbor Hornád.
Vyrastal som v Košiciach v rusínskej komunite. Moji rodičia pochádzali z rovnakej obce, z ktorej sa sem prisťahovali. V mojom detstve sa v meste zhruba päťkrát za rok stretával Klub Rusínov a Ukrajincov. Rodičia boli v tomto klube dosť aktívni, takže som už odmalička vedel, že patríme k určitej menšine. Samozrejme sme si uvedomovali, že sme Slováci, žijeme v Košiciach, ale určite tá blízkosť k Rusínom bola čímsi navyše. Keď sa nad tým zamyslím teraz, tak ide o dôležitý moment v mojom detstve, vypestovať si v sebe náležitý vzťah práve k tomu úzkemu, najbližšiemu okoliu.
Akou procedúrou, resp. technickou prípravou prešiel váš spev?
Viete čo, nemám vyštudovanú žiadnu školu. Nepoznám noty, takže som skôr taký hudobný analfabet (smiech). No možno práve vďaka tomu som iný, neovplyvnený školou, vedomosťami, vzdelaním. Mama mi doma stále púšťala platňu Makovická struna '89 a keď odo mňa chcela mať trošku pokoj, tak ma dala do obývačky a ja som tú platňu takmer úplne zodral z jednej i druhej strany, poznal som každú pesničku naspamäť.
Vtedy to vo mne zanechalo výraznú stopu a niekedy som sa hral, že naozaj vystupujem pred publikom. Stále sa u nás spievalo, pri rôznych príležitostiach. Pesnička bola prirodzenou súčasťou tradície. Teraz sa robia aj veci na objednávku, napr. spev pri čepčení na svadbách, ale vtedy si nikto neuvedomoval, že sme folkloristi, taký pojem ani neexistoval. So spontánnym spevom v rámci tradičnej príležitosti sa už málokde stretneme.
Máte na debutovej platni aj pôvodnú skladbu alebo ide o čisto prevzaté rusínske motívy?
Akurát včera sa ma niečo podobné pýtali pri rozhovore. Osobne nemám nič proti vlastnej tvorbe, ak to robí človek, ktorý dobre pozná tradičnú ľudovú kultúru a vie ako sa vyvíjala a fungovala. Ľudový umelec môže pokojne pôsobiť aj v roku 2018. Je to normálne a prirodzené. Nemôžeme sa zakonzervovať len v jednom období. Ak mám povedať pravdu, už som nejaký vlastný text napísal alebo som počul melódiu, ku ktorej text nebol. Tak som si ho sám dotvoril. Aj na zábavách sa mi sem-tam stane, že chcem niečo zaspievať, ale neviem text, tak si niečo vymyslím. Poznám veľa rusínskych interpretácií, čo sa týka techniky spevu, ale ja mám svoju vlastnú. Nesnažím sa na nikoho podobať.
Vznikajú nové tradície
Kde vidíte váš hlavný prínos do dajme tomu pokladnice slovenského folklóru? Ide o transformáciu pôvodných aranžmánov do modernejšej podoby?
To je tiež náročná otázka. Dnes je folklór bohužiaľ alebo Bohu vďaka dosť populárny, čo nie vždy prináša také ovocie, aké by malo. Mám pocit, že veľakrát je aj zneužitý. Osobne nemám rád niektoré aranžmány a formu, akou sa prezentujú. Niečo má proste svoje zásady a mali by sme ich rešpektovať. Tak ako v hudbe, tak aj v iných odvetviach ľudového umenia. V prirodzenom prostredí sa to kreovalo a zdokonaľovalo niekoľko storočí.
Veľakrát sa stretávam s tým, že niekto vyberie iba jednu časť z celej mozaiky, ktorá však niekedy nemôže jestvovať osamotená. Sú však aj ľudia, ktorí tým folklórom žijú od kosti, majú napočúvané tisícky hodín čisto a capellových spevov mužov a žien, vedia sa do toho vcítiť a priniesť tomu nejakú zaujímavú, aktuálnu formu a hodnotu a pritom zachovať tú akoby dejovú líniu, ktorú nám ľudoví umelci zanechali. Nie je dobré niečo samoúčelne vybrať a použiť. Je to veľmi tenká hranica.
Prekvapilo vás, že rusínsky jazyk nie je pre ľudí vôbec problém počúvať? Aké je zloženie vášho publika?
Mám rôzne publikum. Sú ľudia, ktorí si ma vedia vyhľadať, a pritom predtým vôbec nepočúvali folklór. Možno sa im to páči kvôli interpretácii alebo preto, že vyťahujem pesničky, ktoré nie sú až také známe. Podľa mňa nové veci ľudí stále zaujmú, veľa z nich sa s nimi lokalizovalo, či už žijú v Bratislave alebo inde.
Ako rozhlasový redaktor chodíte často do "terénu", teda na územia obývané Rusínmi. Akým smerom podľa vás ide rusínska kultúra medzi ľuďmi?
Problémom je, že regióny obývané Rusínmi sú asi najviac vysídlené v rámci východného Slovenska, pretože išlo o chudobné oblasti už v minulosti a stále je to tak. Viac než sto rokov tam ľudia žijú vysťahovaleckým spôsobom života. V najproduktívnejšom veku odchádzajú preč a kedysi sa aj vracali domov, no dnes sa už nevracajú späť takmer vôbec. Komunita je ochudobnená o dôležitú skupinu ľudí, ktorá by sa mohla venovať napríklad aj zachovávaniu kultúry prostredníctvom folklóru.
Našťastie sú aj silné rusínske obce, kde tradičná kultúra pretrváva, hlavne v okrese Stará Ľubovňa, či už ide o Jarabinu, Jakubany, Šarišské Jastrabie alebo Kamienku. Tam si uchovávajú kroje, spevy, tance, a pod. Inde to býva slabšie a ak už niečo vznikne z ochoty ľudí, nie vždy to ide správnym smerom. Samozrejme, treba byť vďačný za každú aktivitu, ale niekedy je problém zotrvávanie mimo diania alebo nedostupnosť informácií, ako k tradíciám pristupovať, za kým ísť, na čo sa zamerať, aké pesničky zbierať, atď.
Tí pôvodní nositelia tradícií sa nám tratia a berú si so sebou aj cenné informácie, kód k tomu všetkému. Ľudia si pesničky z rádia osvoja za svoj folklór, čím vznikajú nové tradície a podľa mňa je to tiež súčasť vývoja. Ktovie, možno sa o pár rokov bude považovať za tradičný folklór aj ten, ktorý dnes prinášajú médiá.
Z vášho debutového albumu počuť, že váš hudobný obzor nekončí pri ľudovkách, ale je nepomerne širší. Aké žánre sú vám blízke?
Rád počúvam dobrú, vkusnú hudbu s dobrým aranžmánom. Neodsudzujem kvalitnú populárnu hudbu, mám rád jazz, chodím s manželkou na rôzne žánrové koncerty, páčia sa mi rôzni interpreti. Niekedy si kvôli nedostatku času nemôžem urobiť prehľad o hudobnej scéne, ale dobrú hudbu máme určite radi.
V čom vás obohatila súťaž Zem spieva?
V podstate som tam väčšinu ľudí poznal, keďže folklórna obec na Slovensku nie je až taká veľká. Tá šou sa snažila povyberať si tam ľudí, ktorí by mohli ukázať to najlepšie zo Slovenska. Zoznámil som sa tam aj s ľuďmi, ktorí boli dovtedy mimo folklór a zrazu sa oňho začali zaujímať či s osobami, ktoré som predtým nestretol a povedali mi, že sa im to páči, resp. nevedeli, že na Slovensku je to až také pestré. Najväčšiu hodnotu mala šou podľa mňa v tom, že poukázala na to, že tu nie je len mainstreamový folklór, ale venujú sa mu normálni ľudia z mäsa a kostí, resp. to môžu byť aj mladí ľudia. Čiže ten pokrivený obraz z nedávneho obdobia sa ako keby trošku narovnal.
V Zem spieva sa objavili i interpreti, spájajúci folklór s inými žánrami, napr. Ľudové Mladistvá, Rusín Čendeš Orchestra, Veronika Rabada, a pod. Patrilo by sa spomenúť aj u nás v redakcii obľúbenú Katarínu Málikovú, tá sa však vysielania nezúčastnila.
Katka je folkloristka, ktorú poznáme dlho, robí super hudbu. Výborne pozná tradíciu, okolie, vie, aký má Horehronie kód, je výborná muzikantka. Presne vycítila estetiku svojho regiónu, nepokrivila ho, len ho vkusne niečím doplnila. Patrí k zaujímavým ľuďom, prinášajúcim pokrok.
Snažíme sa aj experimentovať
Začiatkom novembra štartujete turné. Čo by ste nám o ňom povedali?
Máme tri koncerty, čo nie je veľa, ale pokrývajú východné, stredné i západné Slovensko. Začíname 6. novembra v Prešove, 10. novembra pokračujeme v Lučenci a 15. novembra končíme v bratislavskom Ateliéri Babylon. V hlavnom meste bude hosťom Ľubka Čekovská, ktorá nám robila nejaké úpravy (jednou z nich je skladba A na našym dvori - pozn. autora), resp. muziku s klavírom a zároveň je krstnou mamou CD-čka. V Prešove bude hosťom Peter Bič Project v menšej zostave, s ktorým zahráme jednu pesničku od srbských Slovákov zo Starej Pazovy. Natočili sme video zo skúšobne, na ktoré som od tamojších obyvateľov dostal množstvo pozitívnych emailov. Samozrejme máme už aj ďalšie nové veci, ktoré na turné odznejú, čiže bude to trochu iné než naše doterajšie vystúpenia.
Spolupráca s Ľubicou Čekovskou teda funguje skôr na občasnej báze?
Ľubka je dosť zaneprázdnená, ale plánovali sme urobiť album s viacerými pesničkami a väčším orchestrom. Zaujalo ju to a zatiaľ máme dve pesničky, ktoré spolu hráme a možno v budúcnosti ešte niečo vymyslíme.
Je sympatické, že nepoužívate rétoriku sólo umelca, ale vyjadrujete sa v množnom čísle. Viete porovnať podiel vášho sprievodného zoskupenia Ľudovej hudby Hornád na platni so živým hraním?
V podstate ide o to isté v štúdiu i naživo. Primáš Dominik Maniak robí úpravy piesní, ktoré prinesiem na skúšku. Často spolu diskutujeme, ale on je ten, kto urobí finálnu verziu s aranžmánmi a rozpíše všetky noty pre muzikantov. Veľmi dobre si s nimi rozumieme a snažíme sa aj experimentovať, sú tam náznaky odpútať sa od tradičnej linky. Ctíme si tradíciu, ale ideme tak trochu vlastným smerom. Niekedy začnú muzikanti robiť spontánne medzihry, pridajú tam niečo navyše, aby to malo pridanú hodnotu vlastného osobnostného prínosu.
Skúste nám ešte priblížiť spoluprácu s Dominikom Maniakom.
Je to vyštudovaný muzikant, zároveň je dosť kreatívny. Okrem vecí na platni nám napríklad urobil hudbu k celému programu Veci čo sa dejú, ktorú som ako umelecký vedúci FS Hornád pripravoval k 100. výročiu založenia ČSR. Vychádza z ľudových motívov a štýlovej hry na husliach, znie to krásne ako filmová hudba. Aj v mojich piesňach sa snaží mať akoby väčší rozlet.
Takže ste vlastne aj tanečník.
Som tanečník, ale dnes mám na starosti skôr choreografiu a réžiu. Kedysi som tancoval aktívnejšie, bol som aj tanečný pedagóg, ale dnes radšej režírujem.
Vaše ambície sú teda dosť vysoké.
Práveže som nejaké vysoké ambície nikdy nemal. Skôr by som to chcel potiahnuť ďalej možno s tým spevom. No ak sa už bavíme o ľudových súboroch, tak mám pocit, že veľmi záslužnú prácu robia amatérske súbory, čo sa týka nejakej prínosnej práce, vymýšľania nových nápadov, a pod. My ako amatéri to robíme dobrovoľne, no o to väčší je zápal a úprimnosť.
Autor: Marek Danko
Foto: Martin Krestián
