Od detstva sa venoval folklóru, no v dospelosti Jureša Líšku uchvátila elektronická hudba, v ktorej spája precízne vystavané beaty s organickosťou živých nástrojov a spevom. Jeho skupina Fallgrapp patrí k najväčším objavom poslednej dekády a najoriginálnejším slovenským kapelám vôbec. Stretli sme sa v jeden marcový večer a bol to dlhý a inšpiratívny rozhovor.
Cítil si po zisku štyroch cien na Radio_Head Awards veľký tlak pri tvorbe druhého albumu? Ak áno, ako si sa s ním vyrovnal?
Zo začiatku nie, v podstate som hneď po vydaní prvého albumu ďalej tvoril nové veci. Až potom prišla kríza. Čím viac som počúval novej hudby, tým viac som bol zamotaný. A čím viac hudby som tvoril, tým viac som bol nespokojný. Cítil som svoje obmedzenia a bol som naštvaný sám na seba. Ale už som sa s tým vyrovnal, našiel som si polohu, o ktorej si myslím, že mi ide. Dôležité bolo obklopovať sa ľuďmi, ktorí mali chuť tvoriť. To ma vždy nakoplo a aj stále nakopáva. Keď niekto príde s niečím, čo by som ja sám nedokázal vymyslieť, automaticky sa snažím na to nejakým spôsobom napojiť a rozvíjať to. Vtedy zistíš, že nad hudbou by sa nemalo moc rozmýšlať a taktizovať. Hudba by mala plynúť, bez nejakých obmedzení, škatuliek a vzorcov.
Myslím, že najstaršia zverejnená skladba z albumu V hmle je Echinacea, ktorá vyšla minulý rok na kompilácii Gergazu Beat Garden. Je aj prvá z albumu, ktorá vznikla, resp. dostala sa do finálnej podoby?
Áno, Echinacea bola asi prvá dokončená, aj keď na albume je ešte trochu pozmenená oproti tomu, ako bola vtedy vydaná. No úplne prvá pesnička, ktorú som mal rozrobenú po prvom albume, bola pieseň Vietor. Tá má tri roky, ale dlho som mal urobenú len hudbu a spevovú linku. Celú skladbu aj s textom sme dokončili až niekedy pred 3-4 mesiacmi. Ďalšia, ktorá vznikla bezprostedne po debute, bola Gejša. Tú som spravil, keď sa posielali prihlášky na Red Bull Music Academy v Tokiu. Mali sme tam poslať nejakú hudbu, ktorá ešte nebola zverejnená. Pôvodne to mala byť len inštrumentálka, ale časom som zistil, že by to možno lepšie fungovalo s vokálom.
To znie celkom logicky, že keď sa hlásiš na RBMA do Tokia, spravíš Gejšu.
(smiech) Ja som vtedy veľa cestoval, preto je tam cítiť veľa východných vplyvov. Bol som v tom období v Číne a Južnej Kórei, do Japonska som sa nakoniec dostal až minulý rok, s akadémiou to nevyšlo. Dokonca som tam vysamploval nejaké veci z CDčka, ktoré som dostal od rodiny, u ktorej som bol ubytovaný. Aj vďaka tomu má Gejša taký východoázijský "smrad". Spolu so skladbou Vietor podľa mňa najviac zvukovo nadväzujú na prvý album, obe som však dokončoval až teraz nedávno. Potreboval som ich ešte nechať dozrieť a s kľudom to doriešiť hudobne aj textovo.
A ktorá je najnovšia, resp. posledná dokončená?
Je to pieseň Akoby, ktorá je na albume rozdelená na dve časti. Pôvodne bola spravená ako jeden song, ale potom mi napadlo, že možno si niekto bude chcieť vypočuť len tú poslednú časť, ktorá je tam samostatne. A možno v tom bol trošku aj taký kalkul, aby sme nemali na albume len desať pesničiek (smiech). Navyše ako spojená bola najdlhšia na albume. Väčšinou sa nechám uniesť a robím strašne dlhé pesničky, vždy je to 4-5 minút, v prípade Akoby to bolo ešte viac. Skúsil som ju rozseknúť na dve časti a možno tá prvá časť bude môcť byť vnímaná ako taká klasická rádiovka.
Tým, že táto skladba aj začala vznikať ako posledná, tak sa od tých ostatných trochu odlišuje. Už len to, že som v nej použil živú gitaru, aj bicie sú také živšie. Nahrali sme ju úplne poslednú, lebo tvorba u nás väčšinou prebieha tak, že ja urobím nejaký hudobný podklad a spevovú linku a pošlem ju speváčke… A potom sa pol roka nič nedeje a nakoniec to aj s textom na poslednú chvíľu nejak donaháňame. Toto bol presne ten prípad. Ja som dokonca plánoval robiť na pieseň Akoby aj prvý videoklip, ale nevyšlo to, lebo nebol ešte hotový text. Najskôr som ho chcel napísať ja, ale narazil som na svoje limity. Požiadal soml Mirku (Ábelovú, pozn. red.), aby si sadli rovno so speváčkou Norou (Ibsenovou) a dali to dokopy. Finálny text bol až vo februári, takže sme to nahrali na poslednú chvíľu. Myslím si, že je nielen odlišná, ale hlavne zapamätateľná a má pre mňa strašne silné motívy. Nevedel by som sa s tým ani zmieriť, ak by na albume nebola.
V textoch si môže každý nájsť svoj príbeh
Zopár nových spoluprác máte aj v rámci textov, no je zaujímavé, že aj tak sa celý album nesie v takej poeticky zahmlenej, abstraktnej línii, že je vlastne dosť ťažké dekódovať, o čom tie piesne sú. Bol to tvoj umelecký zámer, ktorý si aj tým ostatným textárom komunikoval, že tam nechceš nejaké príbehy alebo niečo konkrétnejšie ale skôr iba nejaké, nazvime to "slovné obrazy"?
Ťažko povedať, či to bol zámer. Skôr je to o tom, že ja nie som textár, ale zároveň keď tvorím, tak mi napadajú aj slová, ktoré sa k tým pesničkám hodia. Na oboch albumoch som potom s nimi často pracoval aj sám a snažil som sa tie texty dokončiť. Ale nikdy som sa necítil ako textár alebo ako človek, ktorý má odovzdávať nejaké hlboké posolstvá. Ja som vždy vnímal vokál najmä ako hudobný nástroj, ako linku, ktorú si viem vymyslieť v rámci nejakej zvukomalebnosti a ktorá v tej hudbe pekne plynie. Ale chcem aj, aby ľuďom niečo dávala, a nie vždy som vedel do hudby preniesť slová, ktoré by mali nejaký hlbší zmysel alebo význam. Preto som oslovil textárov, preto aj s Norou komunikujeme o textoch a podieľa sa na ich tvorbe.
No a prečo je to také zahmlené? Ja strašne nemám rád hudbu s doslovnými textami, ktoré každý chápe hneď na prvú… Oveľa radšej mám, keď texty nie sú úplne jasné. Napríklad aj keď ideme hovoriť o vzťahu medzi dvoma ľuďmi, tak je jasné, že každý vzťah je zložitý, ale tie konkrétne detaily toho vzťahu môžu byť veľmi rozdielne. A keď je to vyjadrené prostredníctvom nejakej nekonkrétnej, zahmlenej metafory, tak je to možno menej o tom, že si poslucháč povie "toto je presne o mojom vzťahu", ale je to univerzálnejšie a každý si v tom môže nájsť ten svoj príbeh alebo situáciu, v ktorej sa nachádza.
Veľmi pekne v tomto smere na album zapadol aj Vec, ktorý pritom vo svojej tvorbe väčšinou toľko “nezahmlieva”, aj keď má na svojich albumoch aj zopár lyrickejších textov. Ako vznikla táto tvoja prvá spolupráca so slovenským raperom?
Veckovi som poslal podmaz s tým, že má v texte absolútne voľné ruky. Po vypočutí to vraj naňho vplývalo dosť “haluzoidne” a galakticky, tak to aj preniesol do textu. Nahral mi to a povedal som Nore, aby vyskúšala do tejto pasáže dať ešte nejaký vokál. Pôvodne som síce rozmýšľal, že to bude iba čisto rapová vec, ale potom som počúval rapera Oddisee a strašne sa mi na jeho tvorbe páčilo, ako prirodzene sa jeho rapové časti prelievajú so spievanými sofistikovanými refrénikmi, po ktorých ide zase rap. Takto som si to vedel predstaviť aj v tej spolupráci s Vecom.
To sedí, V predstavách má ten refrén taký, že zbytočne nevytŕča, ako to býva zvykom v rapovo-spievaných spoluprácach. Znie to úplne prirodzene.
Áno, ten refrén len plynie. Tam som Nore tiež nechal úplnú voľnosť, lebo som kvôli pôvodnému zámeru spraviť to len ako rapovú vec ani nemal žiadnu spevovú linku. Čiže tu sme to mali úplne podelené, že každý si spravil to svoje, ja hudbu, Vec rap aj s textom a Nora si sama vymyslela aj otextovala refrén. Dokonca s Vecom to bolo tak, že sa nám ani nepodarilo stretnúť u mňa v štúdiu, niečo mu do toho prišlo, tak to nahral v štúdiu v Bratislave a bolo to rovno na final. Nebola teda ani možnosť to nejak meniť, keby sa mi niečo nepáčilo, ale je to v pohode, som úplne spokojný.
Posledný hosť, ktorého sme ešte nespomenuli, je Samuel Hošek. Nechcel si mu dať na albume viac priestoru? Podľa mňa má veľmi zaujímavý hlas, mohol by byť super aj na koncertoch, ale spieva iba v pesničke V hmle, ktorá má najkratší text.
Ja som mal tú pesničku pôvodne urobenú so svojím vokálom, s ktorým mám ale menší problém, že je podľa mňa príliš popový a ťažko sám seba počúvam. Takže som chcel hlas, ktorý je môjmu čo najviac podobný, aby mi sadol aj tým feelingom, ale aby to naspieval niekto iný. Cez kamarátov, ktorí so Samom nahrávali, som dostal naňho kontakt a pozval som ho do štúdia, kde sme to nahrali zo štyroch alebo piatich hlasov, väčšinu naspieval on a je tam aj jeden môj hlas. Na koncertoch sa tiež budeme takto dopĺňať, aby tie vokály zneli plnšie nielen vďaka half-playbacku. Čiže Samuel pôjde s nami na turné a bude spievať aj v pesničkách, ktoré na albume nenahral.
On má naozaj peknú farbu hlasu, je veľmi muzikálny a keď sa pýtaš na to, že mohol mať viac priestoru - plánujeme spolu urobiť EP. Má nejaké svoje demá s veľmi zaujímavými nápadmi, na ktorých by som mohol pracovať ako producent, takže uvidíme, či sa to podarí zrealizovať už teraz na jar. Spolupráca s ním ma baví už len preto, že je tak trochu exot a taký chameleónik na slovenskej scéne - na jednej strane spieval na koncertoch Mariky Gombitovej, Lucie Bílej a spolupracoval aj s rôznymi superstaristami, ale zároveň spieva jazz a má so svojou vlastnou tvorbou prienik aj na undergroundovú scénu. Takže človek nikdy nevie, s čím príde.
Inak, keď spomínaš to Samuelovo EP, nerozmýšľal si nad tým, že by si produkoval nahrávky pre slovenských spevákov a kapely? Aj ľudia ako Marek Rakovický alebo Erik Horák v podstate začali tým, že produkovali svoje kapely, postavili si štúdiá a dnes u nich nahráva kopec umelcov.
Je to možno hudba budúcnosti pre mňa, chcel by som produkovať hudbu aj iným umelcom, nielen svojej kapele. Keď robím svoju hudbu, som na ňu strašne prísny - a to je podľa mňa dobre, taký by mal byť každý hudobný producent - ale zároveň cítim, že sa pohybujem v nejakých svojich hraniciach. A možno by som sa niekedy chcel pohybovať aj mimo týchto hraníc, niekde, kde by to nespadalo pod môj koncept Fallgrapp, ale mohol by som to realizovať pri producentskej práci pre niekoho iného. Samozrejme, nechcel by som robiť niečo úplne iné, než som robil doteraz, ten základ zo mňa by tam bolo určite cítiť. A to je vlastne tá vec, čo robí aj Marek Rakovický, že tie veci, ktoré produkuje, znejú inak, než tie, ktoré nahráva. Ale to je samozrejme úplne iný level, jednak má naozaj kvalitné štúdio, do ktorého investoval veľa peňazí, a môže tam nahrávať všetko možné, sú to veľké priestory, kdežto ja mám skôr také svoje produkčné štúdio. No a zároveň je Marek v Bratislave, kde je aj najväčší dopyt po kvalitných štúdiách a producentoch. Ale určite nad tým uvažujem. Ak by boli peniaze, tiež by som ich chcel investovať do štúdia a rád by som sa aj takýmto spôsobom podieľal na slovenskej hudbe.
Na albume máš aj jednu zahraničnú spoluprácu - s violončelistkou Ana-Tole. Na ktorých skladbách sa podieľala a ako si k nej prišiel?
Je to iba v jednej pesničke - V hmle. Najskôr som zháňal violončelistu tu na Slovensku, ale všetci boli pracovne vyťažení. Tak som si povedal, že skúsim napísať Ana-Tole, ktorú som objavil cez Bandcamp, kde ma raz zaujal jej album v spolupráci s iným producentom. Napísal som jej cez Soundcloud, že sa mi veľmi páči jej tvorba a či by nebola ochotná nahrať mi do jednej pesničky violončelo. A ona, že jasné, tak som jej poslal pesničku a nejaké nápady pre violončelo, ktoré som tam mal vymyslené, ona to nahrala, ešte tam niektoré veci rozvinula a bolo. Úplne jednoducho, len cez internet. Veľa muzikantov na tejto úrovni, pokiaľ to nie je nejaké miliónové meno typu Flume, sú na týchto sieťach, sú na Soundcloude, na Facebooku a väčšinou, keď im napíšeš správu, tak ti odpíšu. Keď si muzikant a sadnete si v tom, že robíte niečo podobné, nie úplne mimo ich žánru, tak sú prístupní. Aj tomu, že ti dajú feedback, ale aj takýmto spoluprácam. Sú s tým OK, ani nepotrebuješ na to peniaze, ak ich to zaujme, tak to urobia, lebo chcú.
Novinkou oproti prvému albumu je aj živá basgitara v skladbách Akoby pt. 2 a V predstavách. Vďaka nej tieto skladby na seba pekne nadväzujú a pre mňa osobne tak trochu aj vytŕčajú. V dobrom, lebo tá basgitara tomu dáva úplne iný feeling.
To som rád, lebo to bol môj zámer, aby si to tam ľudia všimli. Keď som robil V predstavách, tak to bola najskôr úplne random skladba, s ktorou som nebol veľmi spokojný zvukovo, ale videl som, že môže mať väčší potenciál. Tak som ju ešte prerobil a doaranžoval... (bavíme sa o base a v podniku práve začína hrať Give It Away od Red Hot Chili Peppers)... Mal som tam pôvodne iba nejakú vysamplovanú basu, ale potom si hovorím, že to tam musí ísť živé, však je tu kopec basákov a ten zvuk so živým nástrojom je úplne iný level.
Nemusel som ani hľadať ďaleko, basák, ktorý nám zahral na albume (Lukáš Mutňanský alias Luky Kakao), je môj sused v Dubnici. A je to veľmi zaujímavý chalanisko, lebo on sa až v nejakých 16 rokoch rozhodol, že bude basgitaristom. Dovtedy vôbec nebol muzikantom, ale jedného dňa začal cvičiť na basu, začal si študovať jazzové veci a nakoniec odišiel do Prahy študovať na hudobnej škole Jaroslava Ježka. Tam spoznal ľudí, s ktorými má kapelu The High Corporation, a dokonca teraz ide celé turné s Katarziou ako basák v jej stabilnej zostave, v podstate namiesto Mareka Minárika, ktorý s ňou nahral album a odohral niekoľko koncertov. Boli sme spolu v štúdiu asi hodinu a pol a nahrával mi do toho podkladu rôzne nápady. Nakoniec som si vybral iba jeden take, ktorý bol taký najviac sexi a najviac do toho zapadol.
A nerozmýšľaš teda nad tým, že by si zobral nejakého basáka do kapely, aby ste mali tú živú basu aj na koncertoch?
To už by bolo strašne veľa ľudí, už teraz je nás osem, plus zvukár. Ešte keby som tam mal mať violončelistu a basgitaristu, tak by som sa zjančil... To už by som asi fakt nezvládol. Ale bolo by to super, samozrejme, lebo to už úplne ináč žije, keď sú tam živé bicie aj basgitara.
Pokračovanie rozhovoru: Majú slovenské texty a ponuku hrať po celej Európe. Prečo ju museli odmietnuť?
Autor: Patrik Marflák
Foto: Michal Zahornacky
Súvisiaci interpreti: Fallgrapp
