Tesne pred sériou opatrení proti šíreniu koronavírusu absolvovala Mirka Miškechová turné so skupinou Smola a Hrušky. Sympatická pesničkárka, ktorú do povedomia širšej verejnosti vystrelil pred šiestimi rokmi duet Cudzinka v tvojej zemi s Xindlom X, nám porozprávala o svojich plánoch, o tom, ako pracuje a tvorí, ale aj o tom, v čo verí a čo si v dnešnej dobe najviac praje.
Najskôr som bola trocha vyplašená a neistá, pretože všetky plány a projekty boli pozastavené, akoby prestali existovať. Bála som sa aj o svoju finančnú situáciu, no po pár dňoch som začala karanténu vnímať ako obrovskú príležitosť a dar tráviť čas so svojou rodinou a venovať sa činnostiam, ktoré som odkladala.
Mnohí interpreti a známe tváre sa snažili ísť druhým príkladom a na sociálnych sieťach alebo prostredníctvom piesní ľudí vyzývali, aby sa navzájom nezabúdali chrániť nosením rúšok. Ty sama si zložila krátky "The korona song". Ako sa staviaš k podobným výzvam? Je podľa teba potrebné, aby sa speváci či hudobníci svojou tvorbou či slovom vyjadrovali k aktuálnym spoločenským témam?
Každá pozitívna správa či posolstvo je potrebné, obzvlášť v takýchto mimoriadnych, neistých časoch, akými sme si prešli. Každý umelec zároveň cíti veci inak a osobito a pokiaľ má potrebu vyjadriť sa k aktuálnej situácii, tak je to určite správne. Nevnímam to ale ako povinnosť umelcov. Naším hlavným artiklom sú emócie, nie argumenty či názory.
Karanténa ľuďom veľa prináša aj veľa berie. Keď sa na aktuálnu krízu pozrieme z toho existenčného hľadiska, je jasné, že koncerty sa zatiaľ na dobu neurčitú konať nebudú. Máš ako človek, ktorý sa práve touto činnosťou živí, nejaký bočný plán, ako si aspoň čo-to zarobiť?
Nemám žiadny bočný plán ani príjem, čiže sa musím veľmi uskromniť. Ale pokiaľ mám čo jesť a kde bývať, tak som stále veľmi bohatá.
Pred pár mesiacmi ste so Spokom zo Smola a Hrušky zverejnili skladbu Aj ty to tak cítiš, následne si vystupovala na ich akustickom turné. Ako jedni z mála ste ho ešte pred začiatkom karantény stihli celé odohrať. Aké máš pocity z tejto spolupráce?
Tá spolupráca ma veľmi bavila a napĺňala, od tvorby piesne, videoklipu až po živé koncerty. Spoko je veľmi talentovaný a pracovitý pesničkár, musím povedať, že som sa od neho veľa naučila. Bola to pre mňa užitočná škola plná radosti a zábavy.
Prečítajte si tiež: Spoko: Občas musíte ísť do rizika, že vaša skladba bude ľuďom pripadať trápna
Pieseň Aj ty to tak cítiš medzi ľuďmi celkom zarezonovala, je to veľmi príjemný singel... Pozitívny a plný nádeje.
V tej pesničke je podľa mňa niečo magické, zimomriavkové. Je to taká láskyplná skladba, romantická balada, ktorá nie je smutná, čo je veľmi výnimočné. Romantické balady sú väčšinou o rozchodoch, o zlomenom srdci, táto je, naopak, o krásnom, naplnenom vzťahu. Opisujeme v nej vývoj vzťahu od tých krehkých začiatkov až po to "Keď padáš dolu, tvoj pád viem naspamäť" – to je pre mňa veľmi silná výpovedná veta toho songu. Veľmi sa mi to páči. Hovorí vlastne o tom, že keď človeka skutočne milujeme, berieme ho takého, aký je, aj s jeho temnými stránkami. Milovať len pozlátko je veľmi ľahké a povrchné.
So Spokom ste už dnes, dalo by sa povedať, dobrí priatelia. Vaša spolupráca pritom vznikla celkom spontánne, len vďaka tomu, že si ho ešte pred pár rokmi celkom vtipne oslovila. To si si nejako dopredu pripravila alebo to z teba len tak zrazu vyhŕklo?
Ja som taká spontánna. Na strednej škole ma za to často kritizovali, hovorili mi "Preboha, toto sa nehodí"... Ja som vždy bola ten typ, že som moc neriešila, kto si čo myslí. Keď sa mi niečo páčilo, tak som to urobila. Samozrejme, nechcem, aby to vyznelo tak, že som vystrájala nejaké hlúposti, skôr ma bavilo narúšať zaužívané stereotypy. Život si treba vychutnávať a je škoda, ak sa ukracujeme o radosť a skvelé zážitky len kvôli tomu, že sa bojíme mienky druhých. Preto keď som v sebe napríklad zaregistrovala ten pocit, že niečo veľmi chcem, no zároveň mi to je trápne, tak som sa to hneď snažila prekonať a odbúrať. Samú seba som hodila do vody a dúfala som, že sa neutopím. (smiech) Musím sa ale priznať, že moje 28-ročné ja je omnoho menej "hlučné" ako to dvadsaťročné. Som stále rebel, ale už len v tichosti.
Život je cesta a nikdy neviete, kedy s čím uspejete
Čo také si napríklad robila, keď vravíš, že si samú seba hádzala do vody?
Napríklad som sa náročky zoznamovala s neznámymi ľuďmi. Tak to bolo napokon aj so Spokom. Skrátka som len tak niekoho oslovila v zmysle "Čau, nechceš byť môj kamoš?" a robila som si experiment, ako na to ľudia zareagujú. To som mala ale asi 15 rokov, bola to taká hra, ktorú som si vymyslela. Zrazu som urobila niečo, čoho som sa bála a keď som to prekonala, tak som prišla na to, že o nič nešlo a že je to úplne v poriadku. Takto som sa vlastne osmeľovala a psychicky otužovala.
No ak všetci reagovali ako Spoko, tak fajn, nie?
Jóój, niektorí sa tvárili naozaj dosť zmätene, čo sa ani nečudujem... A niekedy z toho vznikli, naopak, veľmi vtipné momenty. Spoko vyzeral príjemne prekvapený, hneď zaimprovizoval a kontroval mi, zaspievali sme si, bolo to vtipné. Potom som mu dala svoje cédéčko a čakala som, či sa ozve. Možno to ľuďom bude pripadať bláznivé, no intuícia mi vravela, že áno. Nejako som si myslela, že sa to stane, aj keď sme si nič nesľubovali. A fakt sa stalo. Bola som strašne rada, no neprekvapilo ma to. Ako keby som čakala, že to príde. To nevysvetlíte.
Profil hudobníčky: Popularita speváčky Mirky Miškechovej stále rastie. Kto je toto dievča s gitarou?
So Xindlom X to bolo tiež takéto intuitívne a spontánne? Medzi ľuďmi dodnes celkom rezonuje váš duet Cudzinka v tvojej zemi.
S ním to bolo trošku inak. Zoznámili sme sa vďaka jednej speváckej súťaži, ktorú som vyhrala. V porote bol jeho manažér, ktorý mu práve organizoval turné a jedna z cien, ktoré som získala, bola, že mám byť Xindlovým predskokanom. Vtedy ešte na Slovensku nebol veľmi známy, aj keď v Česku zažíval už nejakú tú vlnu slávy. Tu na nás chodilo tak 50 ľudí, no pre mňa to bol aj tak neuveriteľný zážitok. Xindla som už v tom čase veľmi obdivovala, mala som aj jeho cédéčko, sledovala som jeho klipy... Pre mňa ako mladé 20-ročné dievča to bolo, ako keby som zrazu dobyla Hollywood. Všetkým kamarátkam som sa chválila, že idem na turné so Xindlom X! (smiech)
A potom mi po jednom koncerte povedal, že si myslí, že mám talent a že by mi chcel pomôcť a napíše so mnou pesničku. Vtedy bol v takej pokoncertnej rozjarenej náladičke, hovorila som si, že si to na druhý deň ani nebude pamätať, no pamätal si. Bolo to neuveriteľné. Zrazu so mnou, úplne neznámym dievčaťom bez akéhokoľvek backgroundu, napísal Cudzinku v tvojej zemi.
Príbeh tej piesne je sám o sebe tiež veľmi zaujímavý.
Áno. Bol to jeho štvrtý singel z albumu Čecháček Made (2014). Predtým, ako sme Cudzinku napísali, si Xindl hovoril, že pokiaľ budú prvé tri single veľmi úspešné, dá von aj štvrtý. Tejto skladbe však nikto moc neveril, pôvodne ju ani nechceli ako singel. Napokon sa však na ňu predsa len dostalo a z tej pesničky sa v podstate stala jeho najúspešnejšia, dodnes ju spolu hrávame na koncertoch. Aj pre toto si myslím, že netreba nikdy hádzať flintu do žita a všetko treba skúšať. Život je cesta, ktorá sa stále vyvíja a nikdy neviete, kedy s čím uspejete.
Viac o skladbe: Xindl X a Mirka Miškechová sa našli: Ona o láske, on o rozpade Československa
Už v Cudzinke si zaujala netypickou farbou hlasu. Bol aj toto dôvod, prečo si sa rozhodla ísť cestou speváčky?
Že mám špecifickú farbu hlasu mi hovorí veľa ľudí. Som rada, veď každá speváčka chce byť odlíšiteľná. Považujem to za veľký dar, farbu hlasu človek neovplyvní... No speváčkou som chcela byť odjakživa aj bez ohľadu na to. Odkedy si pamätám samú seba, stále som všade chodila a vyspevovala. Mala som kazetu Peter Nagy a deti, z nej som poznala naspamäť do radu všetky pesničky, zobrala som si hrebeň a pred zrkadlom som si spievala... Už vtedy som si vravela, že "Joooj, ako ja chcem byť speváčka!" Odmala som zároveň pekne intonovala, spievať som skrátka vedela, všetci mi vraveli, že pekne spievam.
To ma celkom povzbudzovalo, no bola som aj trošku zmätená... Rodičia ma totiž držali pri zemi, napríklad mi povedali, že keď chcem byť speváčka, musím mať hlasový rozsah aj tri oktávy. (smiech) Tým som sa v tej mojej detskej hlave dosť trápila, skúšala som si, koľko tónov zaspievam, úplne si to pamätám, ako som si to rátala a aká som bola nešťastná, že nezaspievam toľko tónov. Nevedela som, čo mám robiť, mala som reálne dilemu, že preboha, čo teraz...
Inak ma ale otec aj mama, samozrejme, podporovali a keď videli, ako ma to spievanie baví, chceli, aby som sa tomu venovala. No akoby nikdy neverili, že by som sa mohla spevom raz aj živiť. Aj keď som chcela ísť na konzervatórium, presviedčali ma, aby som si podala radšej prihlášku na gymnázium. Poslúchla som, no aj tak som si doma vkuse spievala, bavilo ma to a celú strednú školu som len písala pesničky. V to leto, keď som odišla zo základky, som napísala prvú skladbu a v poslednom ročníku na strednej som sa rozhodla, že už nebudem hrať len kamarátom a vyjdem s kožou na trh. Napriek tomu, že som sa veľmi bála, vedela som, že tento krok proste musím urobiť.
Aké to bolo?
Boli to veľké stresy, strašne som sa bála reakcie. Keď vám na niečom záleží, je to ťažké. Človek sa ani tak nebojí toho, že pred niekým zaspieva, ale bojí sa, že mu povedia, že to je vlastne úplne hrozné. A čo potom? Všetko sa zrazu skončí? No krátko na to som sa, vďakabohu, presvedčila o tom, že to, čo robím, je dobré. A odvtedy som nezastaviteľná. (smiech)
Hudba v spojení so slovom je to najsilnejšie prepojenie
V Česku už máš ako pesničkárka vytvorené celkom stabilné zázemie. Ako je to na Slovensku? Cítiš sa ako cudzinka v tvojej zemi?
V tejto chvíli ťažko povedať... Slovenská hudobná scéna pre mňa zatiaľ nie je tak celkom domáca. Tým, že som bola dlho v Prahe, osobne sa poznám a priatelím skôr s českými muzikantmi. Milujem však slovenčinu a myslím, že tu máme kopec úžasných muzikantov, takže verím, že tým, že žijem teraz v Bratislave, sa to rýchlo zmení a vytvorím si to zázemie a priateľstvá aj tu.
Črtajú sa ti so Slovákmi aktuálne nejaké spolupráce?
Teraz to mám, popravde, tak, že by som sa na nejaký čas rada vyhla duetom. Spolupracovala som už na viacerých, z ktorých sa nestali single, takže ich ľudia až tak nepoznajú. Aj so Xindlom máme ešte jeden duet, volá sa Naruby a vyšiel na jednom jeho cédéčku, no tým, že to nie je singel, tak to ľudia tak nevnímajú. Ďalej mám veľmi peknú pesničku Oči s českou kapelou UDG aj pieseň s českou skupinou Nedivoč a nedávno sme vydali duet s jedným českým pesničkárom, ktorý si hovorí Láska. Ten ma videl so Spokom a zaujal ho môj hlas, tak ma oslovil. Takže nateraz som celkom preduetovaná. Duety ma bavia, je zaujímavé stretať nových ľudí a zakaždým sa aj niečo nové naučíte, no nateraz si hovorím, že stačilo a chcem sa zamerať skôr na sólovú dráhu.
Na čo sa teda môžu tvoji fanúšikovia v najbližšej dobe tešiť?
Plánujem vydať sólový singel aj nejaké videoklipy a mám rozpracovaný nový album. Musím povedať, že si konečne pripadám, že je to všetko tak, ako má byť. Aj keď moje druhé CD bolo z veľkej časti dobré, stále som s ním spokojná len asi na 80 percent. Teraz už so skladbami, ktoré robím, cítim úplný súlad - vyzerá to, že teraz to už bude na sto... Súvisí to aj s tým, že dozrievam ako osoba a to mi veľmi pomáha aj v práci. Kedysi som si nevedela povedať, čo chcem a čo nie, a to sa potom odzrkadlilo na výsledku. Nebola som s tými skladbami úplne spokojná, lebo som si asertívne nevedela povedať, že toto nie. Dnes už cítim, že som z toho plachého dievčatka vyrástla a som pripravená robiť tú hudbu naozaj naplno a tak, ako ju cítim.
Kedysi si sa vyjadrila, že keď si začala byť známa, veľmi utrpelo tvoje sebavedomie, lebo ťa ľudia začali hodnotiť. Teraz si už nad tým?
Namiesto toho, aby som spyšnela, zažila som veľkú lekciu pokory, keďže som mala možnosť vo väčšom meradle okúsiť, že naozaj nie každému sa človek páči a je sympatický. Každý to zažívame v rámci svojej bubliny, stretávame sa s kritikou či posmechom, len čím je človek známejší, tým je tá bublina väčšia a hrozivejšia. No stále je to len bublina a môžete ju veľmi jednoducho prasknúť, a to tak, že zmeníte svoj vnútorný postoj a namiesto naháňania sa za uznaním zvonku, prijmete a začnete ľúbiť samých seba.
Niekedy sú ale ľudia skutočne až príliš kritickí.
Áno, občas na vás hľadia vyslovene tým štýlom, že "No tak sa teda predveď, čo dokážeš..." Kto chce psa biť, palicu si vždy nájde. Na každého sa dá niečo vytiahnuť a na každom sa dá niečo skritizovať. Každý z nás by mohol niečo robiť inak a lepšie. Preto je dôležité byť naozaj láskavý, k sebe a aj k ostatným.
Čo je pre teba pri tvorbe najdôležitejšie? Máš pri skladaní piesní nejaké špeciálne rituály? Čo ti v tej chvíli nesmie chýbať?
Keď píšem, som veľmi rada sama so svojimi myšlienkami alebo si rada zájdem niekam do kaviarne, vtedy si tak zvyknem hovoriť, že idem na poradu. (smiech) Idem sama so sebou na kávu a rozmýšľam, čo by som mohla a čo by som naopak nemusela urobiť a často tam napíšem aj nejaké texty.
K písaniu piesní sa inak nejako nútiť nemusím, píšem ich už asi od 15 rokov, je to už skôr životný štýl ako nejaká práca a fakt by som to nevymenila za nič na svete. Páči sa mi, že môžem spievať, čo skutočne prežívam a čo reálne vnímam, že nie som iba interpret nejakých slov, ktoré sú mi vložené do úst. Myslím, že aj preto ľudí moja hudba oslovuje. Vždy, keď je niečo autentické, má to väčšiu silu ako nejaká vyfabrikovaná umelá hmota. A milujem aj tú formu piesne. Keď napíšete básničku, nikdy sa to nedostane k toľkým ľuďom, ako keď tú básničku zaspievate. A aj text ako taký dokážete tou hudbou veľmi umocniť. Som presvedčená o tom, že hudba v spojení so slovom je to najsilnejšie prepojenie, aké existuje. Fakt cítim, akú to má silu. A keď spievam, cítim zároveň veľké prepojenie s niečím vyšším, také niečo mrazivé. Som fakt strašne šťastná, že môžem v živote robiť práve toto, je to pre mňa obrovský dar.
Pôsobíš na mňa ako taká jemná duša. Skrýva sa v tebe aj niečo drsnejšie, taká tá realistická pragmatička?
Ja som vo svojej podstate rojko, stále verím, že čím viac rozdám, tým viac dostanem, nie som veľmi pragmatická. Vyslovene nemám rada tú časť vo mne, ktorá ma núti o niečo sa strachovať alebo sa porovnávať s druhými a možno niekomu niečo občas aj závidieť... Takéto uvažovanie veľmi ubližuje - aj keď asi iba mne, lebo nie som ten typ, ktorý by zámerne šiel proti niekomu. V živote sa mi už párkrát jasne ukázalo, že čím viac je človek upätý, možno by som to nazvala aj zemitejší, tým viac je chytený do pocitu obáv či nedostatku. To nemám rada, aj keď každý to v sebe z menšej či z väčšej časti máme. Keď ste, naopak, v takej tej bezstarostnosti a ľahkosti, všetko tak nejako plynie a je vám omnoho lepšie.
A čo by si si teraz najviac priala?
Priala by som si, aby som v sebe nemala tú časť, to "ľudské", čo mi občas na sebe vadí - že tiež skĺznem k tomu, že sa nejako porovnávam alebo si niekedy vytvorím zbytočne negatívny scenár. A v tomto neľahkom čase by som si zároveň priala pokoj a zdravie pre mojich najbližších, na ktorých mi fakt záleží, aby boli šťastní a spokojní. Vlastne to prajem všetkým ľuďom. Pre mňa osobne je pokoj a zdravie to najdôležitejšie, čo môže byť, je to pre mňa dôležitejšie ako práca. Uvedomila som si, že všetko vychádza z nás a stojí na tom, ako sa k veciam, ktoré nám do života prichádzajú, staviame. A tiež verím, že keď sa o niečo úprimne snažíme, výsledky určite prídu. Netreba sa upínať na to, že nám musí vyjsť presne toto alebo toto. Úspech môže prísť celkom nečakane a úplne odinakiaľ, ako si v tých našich hlavách naplánujeme.
Tip redakcie: V prípade pozitívneho vývoja situácie na Slovensku Mirka svojich fanúšikov už teraz pozýva na koncert v bratislavských Klariskách, ktorý pripravuje na jeseň tohto roka. Vstupenky a podrobné informácie o podujatí nájdete na stránke Predpredaj.sk.
Autorka: Andrea Fedorovičová
Foto: Facebook.com/mirkamiskechovaband
