"Nenazýval by som sa jazzovým umelcom. Jazzovej hudbe sa musíte venovať, poznať jej zákonitosti, študovať ich. Ja milujem jazz, no nie som jazzman. Nazval by som sa umelcom, ktorý píše hudbu, produkuje ju. A často sa práve od 'najslabších' učím najviac. No keď sa niekto správa ako majster sveta a nemá za sebou žiadne výsledky, viem byť nepríjemný," tvrdí hudobník a skladateľ Eugen Botoš.

Slovenskými médiami nedávno preletela správa, ktorá tohto nenápadného, a pre bežných hudobných "konzumentov" možno i neznámeho, no tvrdo pracujúceho hudobníka, na chvíľu dostala takpovediac do žiar reflektorov. Jeho skladbu, ktorú pred pár rokmi nahral s americkou jazzovou speváčkou Dionne Warwick, si totiž pre novú kompiláciu mapujúcu históriu čiernej hudby vybral samotný Jay Z.

V rozhovore s multiinštrumentalistom, skladateľom a hudobným producentom Eugenom Botošom (40) sa dozviete:

•  
ako došlo k spolupráci s Jay Z a komu za ňu primárne vďačí,
•  prečo sa nerád "chváli" slávnymi muzikantmi vo svojej rodine,
•  aké slová ho vzhľadom na dosiahnuté úspechy nedávno zaboleli,
•  kedy uňho človek dostáva nekompromisnú stopku,
•  či ho trápi jeho postavenie ako umelca na Slovensku,
•  s akými slávnymi menami už spolupracoval a v koho obývačke si dal čaj,
•  čo by okamžite zmenil v hudobnom segmente,
•  čím si talentovaní umelci bránia na ceste k úspechu?

V posledných dňoch rezonovala v médiách správa, že vašu skladbu si vybral na album slávny raper Jay Z. Do akej miery ste ho ako umelca evidovali pred týmto úspechom?

Najväčšiu zásluhu na tom celom mala pani Dionne Warwick, ktorá prezentovala túto skladbu na jednej oslave, kde bol aj raper Jay Z. Tomuto celému však predchádzal videohovor s pani Warwick zhruba dva týždne pred oslavou, kde mi vyslovene povedala, že tento náš spoločný song musí raz poznať celý svet a že urobí všetko, čo je v jej silách. Ja počúvam kvalitnú hudbu rôznych žánrov a Jay Z patrí medzi top interpretov sveta. Nie nadarmo hrajú v jeho kapele muzikanti, ako napríklad Tony Royster Jr., ktorý jednoznačne patrí medzi najlepších bubeníkov sveta.

Dostali sa k vám zákulisné informácie súvisiace s týmto úspechom? Niečo, o čom by sa bežnému fanúšikovi možno ani nesnívalo? 

To, že spomínaný song sa dostane na výberovku Black Heritage Artists, ktorú produkuje jeden z najväčších producentov John D. Boyd v spolupráci s Roc Nation (zakladateľom a majiteľom firmy je práve Jay Z, pozn. red.), už je dohodnuté a podpísané. No môj vysnívaný cieľ, ktorý máme aj s pani Warwick a mojou agentkou v USA Sherri Thompson, je dostať túto skladbu do filmu ako hlavný song. Ale to je v rukách Božích. 

Zúčastníte sa krstu spomínaného CD v októbri v New Yorku aj osobne?

Určite áno, ešte čakám na plán cesty, a to aj čo sa týka jednania ohľadne filmu.  

Akým spôsobom sa v takomto prostredí nadväzujú kontakty? Prídete na recepciu/párty, je tam množstvo hviezd a hudobných kapacít. Čo nasleduje?

Nikdy v živote som nebol na recepcii a ani na párty. (úsmev) Kontakty som nadväzoval zakaždým prostredníctvom umelcov, internetu a mojej "odvahy" poslať im vlastnú produkciu. Spolupráca s pani Dionne Warwick nebola plánovaná. Všetko to bol sled náhodných udalostí, a v konečnom dôsledku fakt, že sa jej moja hudba páčila. Na albume Final Definition som mal famózneho speváka menom Kenny Wesley, práve jemu som poslal asi päť demo skladieb s prosbou, že pokiaľ by vedel o interpretovi, ktorého by oslovila moja hudba, bol by som rád, ak by to naspieval.

V New Yorku mal Kenny koncert aj s legendárnou Dionne Warwick. Po koncerte jej ponúkol, že ju odvezie autom domov. V jeho aute hrala moja hudba a pri jednej skladbe sa Dionne ozvala, že toto je krásny song, ako sa volá, a kto je interpret. A Kenny jej povedal o mne. Do mesiaca som s pani Warwick nahrával v štúdiu v New Yorku. Samozrejme, nebyť ľudí, ako je Janko Kulhánek, Karol Ruman, Patrik Ondrovič, Ludvo Rigo, nikdy by som nebol schopný do Ameriky vycestovať, a už vonkoncom nie nahrávať.  To boli ľudia, ktorí mi verili a podporovali ma v mojej ceste.


Vo vašom prípade však nejde o prvý úspech svetového formátu. V roku 2016 bol album Final Definition v jednom momente druhým najpredávanejším albumom v Japonsku. Čo pre vás osobne, ale i z pohľadu kariéry, znamenajú úspechy obdobného rozsahu?

Ja som sa už prednedávnom vyjadril v jednom rozhovore, že mám z toho častokrát zmiešané pocity. Na jednej strane sa teším, že deň čo deň mi píšu ľudia z celého sveta, ktorých moja hudba oslovila, no na strane druhej, žijem na Slovensku a takmer nikto tu o mne nevie, nikoho to ani nezaujíma.

Nerobím hudbu pre lajky a miliónové pozretia, no podaril sa nám úspech, ktorý tu nikto a nikdy nezaznamenal. Ale ako sa hovorí, doma nik nie je prorokom. Naposledy som sa stretol tu na Slovensku s nepodporením môjho projektu od fondu na podporu kultúry národnostných menšín Kultminor, čo by vôbec nevadilo, no odôvodnenie komisie bolo: "Eugen Botoš ako osobnosť nie je prínosom pre Rómov na Slovensku." A úprimne vám poviem, že to zabolelo. Prečo to aj spomínam? Ako odkaz pre všetkých talentovaných ľudí, aby sa nenechali odradiť pri svojej ceste nahor.

Aké je to, úprimne, budovať si hudobnú kariéru na Slovensku?

Keby som tvrdil, že ľahké, klamal by som. Ja som po skončení VŠMU nastúpil do opery SND, kde som pôsobil deväť rokov. Mal som tú možnosť hrať s famóznymi opernými spevákmi, akými sú Edita Gruberová, Anna Netrebko, Elina Garanca, Ramon Vargas, Juan Diego Florez, s výbornými dirigentmi ako Ondrej Lenard, Karl Chichon, Jaro Kyzlink, Peter Feranec. Od štrnástich rokov som hrával v orchestri môjho otca, Violin Orchestra Bratislava. Zažil som s ním vrchol kariéry, päť rokov nonstop na obrazovke, tisícky koncertov, eventov. Cez to všetko som sa rozhodol, že chcem byť slobodným umelcom a písať hudbu, ktorú milujem, hoci nepatrí do kategórie 'komerčná'. Dnes môžem povedať, že i keď to vôbec nie je jednoduché, som šťastný.

Ako ste už naznačili, ste z hudobníckej rodiny, váš otec Eugen Botoš starší a starý otec Ján Berky-Mrenica starší sú v slovenskej a rómskej hudbe veľké pojmy. Prečo je také náročné vybudovať si meno na Slovensku aj napriek takémuto silnému zázemiu?

V prvom rade je to v tom, že robím žáner hudby, ktorý nie je až tak prístupný masám. Aj môj dedo a aj môj otec robili hudbu na vysokej úrovni, ale prístupnú ľuďom. S tatinom som odohral koncerty v Nemecku, kde prišlo 15-tisíc ľudí a každú skladbu publikum spievalo. Rovnako je pravdou, že ja sa snažím budovať si meno sám a bez toho, aby som spomínal, koho synom a vnukom som.

Momentálne dokončujem komerčnejší projekt, myslím, že to bude album roka. Je v tom dvojročná práca, obrovské kvantá času stráveného pri každej note, nahrávaní a manažovaní toho celého. Bude to moja autorská hudba, no na albume hrajú a spievajú najsilnejšie mená česko-slovenskej scény. Touto cestou chcem poďakovať môjmu sponzorovi, bez neho by nebolo možné na takom veľkom projekte pracovať.

Pomáhate napríklad aj vy, ako skladateľ a producent, začínajúcim umelcom?

Teraz dokončujem album mojej mega talentovanej sestry Barborky. Veľmi sa teším, že čoskoro bude medzi ľuďmi fantastický etno projekt, ktorý už presiahne Slovensko míľovými krokmi. Pracujem aj na albume EP speváčky a herečky Sophie Makišovej, s nadanou Frederikou Jobkovou chystáme tiež nové skladby. Ak sa všetko podarí, už sme začali pracovať na novom albume Dominiky Titkovej, ktorá sa v šou Česko Slovensko má talent umiestnila na druhom mieste. V tej istej šou som produkoval aj talentovanú huslistku Martinu Výbohovú, s ňou sme nahrali už tri skladby na jej nový album. Akonáhle ma osloví nejaký talent, rád pomôžem každému. Budúcnosť nás umelcov tkvie predsa v mladých, talentovaných ľuďoch. Niekedy mám depresiu, aké "umenie" vládne svetu v dnešnej dobe, no ja stále dúfam, že raz sa to zmení a kvalita sa vráti tam, kam patrí. Nuž a tá nekvalita zmizne raz a navždy.

Nedávno som čítala rozhovor s huslistom, ktorý prezradil, že napriek tomu, že hrá od štyroch rokov, pokiaľ by povedzme mesiac netrénoval, dobiehal by to dva. Súhlasíte s jeho tvrdením?

Ja som študoval šesť rokov hru na husliach na Konzervatóriu v Bratislave, potom na VŠMU tri roky. Keď som vynechal deň cvičenia na husliach, dobiehal som to ďalšie dva dni. Čiže absolútny súhlas. Poviem vám ale pravdu, počas pandémie som toho veľa necvičil. Žili sme v strachu a ja keď sa necítim v poriadku psychicky, nedokážem sa venovať hudobnému nástroju naplno. Ale snažil som sa písať novú hudbu  a počas pandémie som napísal päť desiatok skladieb, urobil päť veľkých projektov. No bolo to ťažké obdobie.

Ste spoluzakladateľom jazz-funkovej kapely Finally. Prečo práve tento názov? 

Názov kapely Finally (Konečne) vznikol, pretože sme sa pravidelne rozchádzali (rozpadli ako kapela) a schádzali, a práve preto vždy, keď sme sa dali opäť dokopy (konečne), povedali sme si Finally pokope. Vyššie som spomínal mená ľudí, ktorí nám pomáhali realizovať náš sen. Každý umelec, ktorý dal do projektu svoje srdce a know-how, má zásluhu na úspechu kapely. Či už to bol náš basgitarista, Robert Vizvári, ktorý podľa mňa patrí medzi najlepších basgitaristov sveta, alebo umelcov Dave Weckl, Earth Wind & Fire, Jeff Lorber, Dionne Warwick, Marcus Miller, Pete Ray Biggin a ďalší.


Je jazz náročným hudobným žánrom? Platí v jeho prípade staré známe: buď ho milujete alebo mu nikdy neprídete na chuť? 

Jazzová hudba je náročný hudobný žáner. Ja jazz radím do tej istej kategórie, akou je klasická hudba. Nikdy by som sa však nenazýval jazzovým umelcom. Jazzovej hudbe sa musíte venovať, poznať jej zákonitosti, študovať ju. Ja milujem jazz, no nie som jazzman. Nazval by som sa umelcom, ktorý píše hudbu a produkuje ju. V mojej hudbe nájdete prvky jazzu, popu, funky, soulu, R&B. Veľa ľudí počuje slovo jazz a predstaví si kontrabas, saxofón, zafajčený bar a strašne nudnú hudbu. Nie je to tak.

Ste vo všeobecnosti prísny na ľudí, s ktorými pracujete? Čo nikdy neakceptujete?

Nemám rád ľudí, ktorí majú zo začiatku veľké nadšenie tvoriť, byť súčasťou niečoho, a potom mi polroka neodpisujú. Takých ľudí mažem zo zoznamu raz a navždy. 

Ak by bolo vo vašej moci zmeniť čokoľvek, čo sa týka hudobného segmentu, čo by to bolo?

Veľmi by som si prial, aby sa každý venoval len tomu, čomu sa rozumie. A to v každom segmente, nie iba hudobnom. Na Slovensku sa stáva zvykom, že povedzme v hudobnom svete hodnotia profesionálov nekompetentní ľudia a priestor dostávajú stále tí istí. Ja si nedokážem predstaviť, že by som hodnotil prácu lekárov či vedcov. 

Čím si dobrý, talentovaný umelec, dajme tomu jazzový hudobník, nevedomky bráni úspechu?

Kvalitný umelec nerobí veci pre kalkul či úspech. Snaží sa robiť hudbu spôsobom, aby spĺňala kritériá kvality. Nie je to tak, že na hodnotenie hudby stačí subjektívny pocit. Nestačí, hudba, resp. každý jej žáner, má svoje kritériá, zákonitosti. Samozrejme, každý má právo počúvať, čo chce a čo sa mu úprimne páči, ale z nekvality sa nemôže prezentovať niečo ako kvalita. Z dedinského zabávača sa nemôže urobiť osobnosť. To je napríklad to, čo vadí mne.

Pre mňa bola osobnosť pani Gruberová, pán Gott, pán Duchoň, a to som ich možno nepočúval toľko, koľko by som mal. No sú to osobnosti, ktoré rešpektujem a navždy budem. Minule som sa bavil s jedným pánom organizátorom, že človek zapne Facebook,  Instagram, médiá a z každej strany na vás vyskočí milión bubeníkov, milión spevákov, gitaristov, no keď ja osobne hľadám záskok za seba, tak zistím, že je tu desať profi basgitaristov, dvadsať klaviristov a šesť spevákov - obrazne povedané.

Učíte sa i vy z vlastných chýb? Prezradíte nám, čo bolo pre vás doposiaľ najväčšou lekciou alebo sklamaním?

Určite sa učím len na svojich chybách. Tých chýb bolo milión a obávam sa, že ich ešte rovnaký počet aj pribudne. Najväčšia lekcia bola, keď som sa dostal do agentúry jedného z najväčších jazzových klaviristov - pána Ahmada Jamala. Mimochodom, manažéra virtuóznej klaviristky Hiromi. Dúfal som, že mi pán Jamal pomôže s vydaním CD, s koncertmi v USA. On urobil pre to všetko, ale nepodarilo sa mu to. Mňa to na rok zrazilo na kolená.

Druhé veľké sklamanie som zažil, keď som dotiahol legendu Dionne Warwick prvýkrát do Čiech, mal som byť súčasťou toho koncertu, kde sme mali skladbu zahrať spolu, Dionne sa aj tešila, veľmi. Mesiac pred koncertom urobila rozhovor do jedných českých novín, že sa veľmi teší na moju skladbu, aj na mňa. Bol som na každom billboarde v Prahe, avšak jedného dňa mi promotér zavolal, že nebudem môcť zahrať s Dionne.

A tento rok prišlo sklamanie z Fondu na podporu umenia (FPU), kde nepodporili môj projekt, a rovnako aj zo spomínaného Kultminor, kde mi dokázali napísať, že nie som prínosom pre Rómov na Slovensku. Paradoxom toho celého je, že v FPU Rómom väčšinou nepodporuje projekty, keďže my si máme podávať žiadosti na fonde pre národnostné menšiny.

Ale zažil som aj kopec krásnych vecí, jednou z nich je i tá kompilácia, ktorá vyjde tento rok v USA. 

Veríte, že vaše meno bude po veľkom zahraničnom úspechu a spomínanom komerčnom projekte rezonovať na Slovensku čoraz silnejšie?


Ja verím v to, že oslovím mojou hudbou každého, komu sa bude páčiť. Nemám za sebou škandály, ani ich nechcem mať len preto, aby som mohol byť v médiách. Za mnou je práca, hodiny a hodiny práce, driny, no verím, že všetko bude tak, ako má byť. Mám zdravú dcérku, oboch rodičov, talentovanú sestru, kopec dobrých priateľov, robím milovanú prácu. Milióny nezarábam a asi nikdy nebudem, no pre mňa skutočné bohatstvo netkvie v peniazoch. 

Aký je rozdiel medzi silným egom a zdravým egom? Je ešte prednosťou byť pokorný a úctivý?

S týmto som sa stretol viackrát, veľa ľudí mi písalo, že sebavedomie mi nechýba. Ten, kto ma pozná, vie, aký som. Prácu robím vždy na 100%. Veľa ľudí sa ku mne správa neúctivo, no ospravedlňuje ich neznalosť hudby. Ja poznám svoju hodnotu, viem čo viem, rovnako aj viem, čo neviem, a aké sú moje nedostatky. 

Mať ego a nedokázať, prípadne nevedieť nič, je choré. No poznať svoje kvality je správne. Pokiaľ by som nemal v sebe pokoru, nikdy nenahrám ani takt s ľuďmi, s ktorými som spolupracoval. Vážim si každého, aj slabšieho muzikanta aj virtuózov. Častokrát sa od tých "najslabších" učím najviac. No keď sa niekto správa ako majster sveta a nemá za sebou žiadne výsledky, viem byť veľmi nepríjemný. 

Ste tým typom umelca, ktorého ste si možno ako dieťa vysnívali?

Na toto vám viem odpovedať jednou scénkou, zachytenou aj na videu, keď som mal asi deväť rokov a moja sestra tuším päť. Mal som doma balalajku, púšťali sme si kapelu Level 42, ja som akože hral na basgitaru. A pred desiatimi rokmi som nahrával so spevákom z Level 42 a pred štyrmi rokmi sme hrali turné s bubeníkom z kapely Level 42. Môj sen sa splnil, bol som v dome speváka z kapely Earth Wind and Fire, nahrali sme skladbu s R&B kráľom Brianom McKnightom. Odmalička počúvam muzikantov ako Jeff Lorber, Marcus Miller, Dave Weckl alebo Victor Wooten. S každým z nich som už nahral skladbu, s každým jedným sme v kontakte.

A pritom to celé začalo náhodou a šťastím. Pán Daněk, ktorý organizuje Bratislavské jazzové dni, mi zavolal, že chce mňa a moju kapelu na A-pódiu. Ja som začal zháňať saxofonistov zo Slovenska, ale nikto nemohol v ten deň odohrať s nami. Tak som premýšľal, že koho zavolám. V tej dobe som počúval Chick Corea Elektric Band a v tej kapele hral Eric Marienthal. Ešte v ten večer som mu poslal email s našimi skladbami a otázkou, či by si chcel prísť s nami zahrať do Bratislavy. Ráno som si prečítal odpoveď, že to bude pre neho česť a príde rád.


Autorka: Danka Šoporová