Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Spevák Martin Chodúr: Nesnažím sa veci meniť, ale pozerať na ne inými očami

Spevák Martin Chodúr: Nesnažím sa veci meniť, ale pozerať na ne inými očami

07.12.2017 - 14:00 | Danka Šoporová

Tvrdí, že v hudobnej kariére neexistujú skratky, vďaka ktorým by spevák dosiahol vytúžený úspech. Svoju účasť v speváckej súťaži Česko Slovenská Superstar vníma aj s odstupom času ako dvojsečnú zbraň. Hoci ukázal, že vie spievať, pôsobenie v nej prirovnáva k prázdnej nádobe bez obsahu.


Martin Chodúr si po skončení televíznej šou vybral tú ťažšiu cestu a odmietol sa zapísať do povedomia ľudí iba ako zabávač a interpret niekoľkých prevzatých piesní. Chcel ľudí upútať vlastnými skladbami, ktoré sú plné posolstiev a poslucháčov "nútia" k zamysleniu. To sa mu darí dodnes. 

Od skončenia Česko Slovenskej Superstar si v jednom kole, ten úspech je v tvojom prípade naďalej masívny. Nezamávala s tebou sláva?

To samozrejme musia posúdiť iní. Osobne si myslím, že nie. Úspech i neúspech treba brať s rezervou a vedieť reálne zhodnotiť svoje schopnosti. Robiť to, čo je človeku prirodzené a čomu verí. Ja osobne sa nesnažím do nikoho štylizovať, som sám sebou. Vtedy človek nemusí odrážať žiadne kontranázory. 

V súťaži si sa netajil tým, že tvojím vzorom je Tom Jones. S ním si sa ako víťaz dokonca aj stretol. Mal si väčšiu trému pred ním alebo pred Karlom Gottom?

S Tomom som sa stretol a, obrazne povedané, len som tak stál, neočakával sa odo mňa žiadny výkon. Takže tréma nebola, iba obrovská eufória. S pánom Gottom som mal možnosť aj spievať, tam tá tréma bola určite väčšia.

Máš aj teraz, keď už si sám inšpiráciou pre mladých umelcov, svoje vzory, ku ktorým vzhliadaš?

Každý umelec má nejaký "sebavzor", svoj nedostihnuteľný ideál. Nikdy ho nemôže dosiahnuť, ale ženie ho dopredu, motivuje k lepším výkonom a k vymýšľaniu nových vecí. Pokiaľ by človek začal stagnovať a povedal by si, že už je so všetkým spokojný, je to začiatok jeho umeleckého konca. Človek sa musí vyvíjať, posúvať vpred. A platiť by to malo aj v iných oblastiach života. 

Nedávno si spieval v sprievode Slovak Accordion Orchestra v rámci podujatia Meníme svet hudby. Čím ťa tento projekt oslovil?

Bola to pre mňa nová skúsenosť. Navyše sám som pred rokmi hrával na akordeón a tento hudobný nástroj sa často vyskytuje aj v mojich skladbách.

Cítiš rozdiel, keď vystupuješ na vlastnom koncerte v porovnaní s podujatím, kde je hudobníkov viac?

Keď spievam na vlastných koncertoch, cítim sa istejšie, pretože spievam pre ľudí, ktorí prišli vyložene na môj koncert. No mám aj väčšie obavy, napríklad aby nezlyhala technika a prajem si, aby fanúšikovia odchádzali spokojní. Pokiaľ vystupujem na koncerte, kde sa predvedie viac umelcov, snažím sa rovnako podať čo najlepší výkon, ale mnoho starostí, najmä organizačných, zo mňa opadá. Vždy viem, akým spôsobom bude koncert "poskladaný", kto na ňom vystúpi a podľa toho sa aj rozhodujem.

Najhoršia pozícia býva na festivaloch. Ľudia si zaplatia vstupné, povedzme na tri dni, a za ten čas vidia obrovské množstvo muziky. Interpreti tam idú tak nejak naslepo, nevedia, akú podporu a odozvu môžu čakať, pretože na festivaloch odznieva celá zmeska žánrov. Rovnako to vidím aj v prípade firemných vystúpení. Človek musí prispôsobiť repertoár, aby pasoval na daný večer, aby sa ľudia zabavili. Je to istým spôsobom lotéria.

Ty osobne máš rád festivaly?

Moja hudba nie je úplne festivalová. Smerujem trošku inde a lepšie sa cítim v divadlách či kultúrnych domoch, kde si ľudia sadnú a pozerajú na môj koncert ako na divadelné predstavenie.


Ako zvykneš tráviť čas pred vystúpením?

Záleží na tom, o aký koncert ide. Keď spievam ako hosť, väčšinou žiadny stres necítim. A keď som v inom meste, rád sa prejdem, pozriem si pamiatky, zájdem do kníhkupectva alebo antikvariátov. Strašne rád čítam a zaujíma ma história i filozofia.  

Dokážu ťa niekedy rozhodiť reakcie publika počas tvojich vystúpení?

Je pravda, že človek môže presvedčiť iba ľudí, ktorí ho počúvajú. Najhoršie publikum je preto také, ktoré nepočúva a dáva vám najavo svoj nezáujem. No akonáhle sa koncert začne, treba ho dokončiť a nenechať sa rozladiť. 

Si voči sebe kritický? 

Nikdy nič nedopadlo tak, že by som si povedal: Perfektné! Nikdy som nebol s niečím spokojný až tak, že by som na tom už nič nezmenil. (smiech)

Týka sa to iba hudby alebo aj iných oblastí života?

V súkromí som napríklad veľmi spokojný a necítim nič také, že by som sa musel hľadať alebo čosi meniť. Navyše som typ človeka, ktorý skôr, než by neustále menil veci okolo seba, sa snaží pozerať na svet novými očami.

Na aký čas vopred máš zaplnený kalendár?

Už teraz mám naplánovaných pomerne veľa vystúpení v nasledujúcom roku a dokonca zopár termínov už je fixných aj pre rok 2019. 

Myslíš si, že narodenie syna ti prinieslo aj väčšiu dávku inšpirácie pre tvorbu?

Za dôležité som vždy považoval zázemie. Skladanie piesní je proces, ktorému sa treba venovať. Pre mňa osobne platí, že musím mať kľud. Kým som nemal syna, piesne som skladal pomerne rýchlo, ihneď som si zaznamenal nápad a nahral demo, aby daná emócia neodznela. Až po čase som zistil, že pre skladbu je lepšie pracovať na nej v dlhšom časovom horizonte. Za to vďačím napríklad môjmu synovi, pretože veľakrát som odbehol k nemu, keď sa zobudil s plačom a ja som práve písal texty. Aj to ma však doviedlo k zmene tvorivého procesu a cítim, že je to tak správne. Pesničku vnímam ako diamant. Má niekoľko strán a každú z nej akoby písal iný Martin. Môže sa v nej preto nájsť viac ľudí, respektíve každý si z nej vezme to, čo sa mu v konkrétnom momente alebo životnej situácii hodí.

A kedy sa ti tvorí lepšie? Keď máš smutné alebo šťastné obdobie?

Ono to vždy vzniká ako protipól. A čo viem, má to tak veľa hudobníkov. Keď sú smutní, vznikajú veselé piesne a naopak. Už som sa nad tým viackrát zamýšľal. Myslím si, že emócia strachu je veľmi silná. Akonáhle človek prežíva neopísateľné šťastie, niekde v podvedomí mu napadne, že sa to isto pokazí, že už čoskoro sa niečo stane. To je tá emócia strachu. Preto dokážu vzniknúť veľmi smutné veci aj v období, keď sme plní radosti. Tanečnejšie, veselé skladby sa tvoria ľahšie. Ale v dobrom životnom období sa jednoduchšie sústredíme aj na zlé veci, dokážeme o nich premýšľať, pretože nepremýšľame nad problémami, ktoré nás reálne trápia.


Netajíš sa tým, že momentálne prežívaš veľmi šťastné obdobie. Ako máte s manželkou podelené rodičovské povinnosti?

Ani jeden z nás nie je na materskej dovolenke, našťastie sa dokážeme časovo zosúladiť. Raz-dvakrát týždenne ide malý do súkromných jasličiek, potom máme babičky a darí sa nám to dobre skĺbiť. Keď je Ivona v práci, ja môžem byť doma a večer, keď mám vystúpenie, je zas doma ona.

Čo ťa najviac prekvapilo na úlohe otca?

Prekvapilo ma najmä to, aké je to všetko extrémne prirodzené. Otcovstvo, materstvo nie je nič, na čo by sa človek dokázal vopred pripraviť. Je to náročné, ale krásne zároveň. 

Nedokáže ťa rozhodiť ani niekoľkohodinový detský plač, keď máš pracovné povinnosti?

Sú horšie a lepšie dni. Teraz máme obdobie vzdoru, keď sa syn pravidelne rozčuľuje. Ale pozerám sa na to racionálne. Deti v tomto veku nemajú úplne vyvinutý nervový systém, nedokážu ovládať hnev. Vždy si spomeniem, ako si veľakrát musím kusnúť do jazyka ja a napočítať do desať, aby som nevybuchol. To malé dieťa nedokáže. Nevie kalkulovať. Dá najavo presne to, čo cíti. Nech si len pekne kričí. Potom sa už bude musieť ovládať do konca života. 

Komu dávaš vypočuť svoje skladby ako prvému?

Asi partnerke, i keď ja mám v hlave určitú predstavu aj finálny výsledok. Tej sa držím. Hudba vzniká v určitom procese a jej záverečnú podobu poznám iba ja. Johann Wolfgang von Goethe raz povedal: "Nehovorte nikomu svoje myšlienky vopred." Súhlasím s jeho tvrdením. Vy ste tá finálna stanica v umeleckom zámere. Každý umelec chce, aby počul motivačné slová a nadšenie, ak niekomu svoje myšlienky "v procese" prezradí. Avšak v subjektívnej umeleckej činnosti má umelec svoju víziu a v skutočnosti nechce počúvať rady okolia, pretože by ho mohli negatívne ovplyvniť.

Počas kariéry si už ale pracoval s takými menami ako Lucie Bílá či Karel Gott. Ich rady by si prijal?

Záleží na tom, čoho by sa ich rada týkala. Techniky spevu? Sú to skúsení speváci, ktorí figurujú na vrchole populárnej hudby už desaťročia. Určite by som si ich radu vypočul a zvážil ju. Verím však, že každý človek by mal konať tak, ako cíti. Nemal by príliš naslúchať okoliu. Ono tie rady môžu v konečnom dôsledku vypáliť dobre, alebo aj zle. A v oboch prípadoch nesie následky svojho rozhodnutia samozrejme ten, kto o radu žiadal.

Spomínaš si ty osobne na radu, ktorá ti v kariére najviac pomohla?

Skôr spomínam na rady, ktoré som nevypočul a dobre urobil. (smiech) 

Dávaš na odporúčania fanúšikov či hudobných kolegov ohľadom vydávania singlov?

To, aké skladby zaradím na album, je moje autokratické rozhodnutie. Celý album vnímam ako určitý cyklus, piesne sú navzájom previazané a spolu vytvárajú jeden kompaktný celok. Veľa tiež dávam na vlastnú intuíciu. Ak mám pocit, že sa skladba na album nehodí, alebo nie je správne vydať ju ako singel, neurobím to.

Napadá mi, ty asi nie si príliš spontánny, že?

Ako v čom. Veľa nad vecami premýšľam. Naplánované veci si aj viac užijem. Na druhej strane ale poznám ľudí, ktorým spontánnosť chýba oveľa viac. 

Vedel by si ty niekomu poradiť napríklad overený recept na hit? 

Každý hudobný štýl má svoje zákonitosti, a navyše, samotné definície hudobných štýlov vznikli až po tom, čo hudobné štýly vznikli. Hudobník nemôže pristupovať k písaniu skladieb tak, že teraz stvorím vyložene rockovú alebo popovú skladbu. Škatuľky medzi jednotlivými žánrami sú pomerne úzke. Takmer vždy nájdeme medzi nimi presahy a nie je dobré, ak je umelec ohraničený.  

Poradiť recept na hit je zložité, ak nie nemožné. Umelec musí vedieť, čo chce ľuďom odovzdať. Či mu stačí zaujať odrhovačkou s jednoduchým refrénom, či chce robiť komerčnú, populárnu hudbu alebo umenie. Ja som si zvolil prienik medzi nimi. Chcem spájať umenie (čiže menšie sály, intímnejšiu atmosféru s divákmi a hudbu na zamyslenie) s komerciou. 

Patríš k umelcom, ktorí si veľkú popularitu ľudí získali aj bez zbytočných škandálov a nemáš potrebu strhávať na seba za každú cenu pozornosť. Spýtam sa to narovinu, nemáš pocit, že niekomu môžeš pripadať až príliš nudný? Napríklad v porovnaní s The Rolling Stones.

Áno, The Rolling Stones je skvelá hudba, hudba, ktorá ťa baví, ktorá má baviť, ale zároveň je to životný postoj. Patrí k nej rebelstvo, život bez obmedzení, drogy, sex. Vezmime si aj hip-hop či R&B. Aj tieto žánre sú späté s módou a životným štýlom. Títo interpreti berú hudbu ako nástroj, aby sa dostali k ľuďom a zároveň ňou vyjadrujú svoj životný štýl. Fanúšikom sa páčia ich názory, ako bývajú, na akých autách jazdia. Umelecká stránka ale ostáva veľmi neosobná - ak ju porovnáme povedzme s koncertom jazzovej kapely. Ja sa snažím stáť niekde uprostred. Cítim potrebu byť neutrálny. Prezentovať sa hlasom a tvorbou, snažím sa, aby ľudia na koncertoch spoznali aj moju umeleckú dušu.


Máloktorý z našich čitateľov zrejme vie, že píšeš piesne aj pre iných interpretov. Sú medzi nimi Karel Gott, Monika Absolonová, Hana Zagorová či Štefan Margita. Dokázal by si napísať text piesne aj celkom iného žánru?

Áno, to je pravda. Písať piesne ma veľmi baví. Oslovujú ma umelci, ktorí vedia, aký typ hudby robím. No ja sám sa necítim byť oklieštený nejakými žánrovými obmedzeniami. 

Kedy to všetko stíhaš?

Je to najmä o premýšľaní, veď veľa vecí vzniká v hlave. Človek môže premýšľať kdekoľvek a kedykoľvek. Príde nápad, zaznamenám ho a je jedno, či som v aute na ceste do štúdia alebo v obchode kupujem pečivo. Známy spisovateľ James Joyce povedal, že keby raz skončil sám na opustenom ostrove, postačila by mu vlastná myseľ. Tá ma totiž úžasnú moc, akú si väčšina ľudí nedokáže predstaviť. Neviem, či by som si aj ja na ostrove vystačil iba s mojou hlavou. Jeden z najznámejších európskych intelektuálov, nedávno zosnulý Umberto Eco mal v tomto smere tiež jasno. Vzal by si údajne telefónny zoznam. Ten by mu poskytol priestor vymýšľať si nekonečne veľa rôznych príbehov a spojení. Tak možno ten. (smiech)

A čo sa hudby týka? Napríklad obľúbený album?

Nie, pretože hudba, respektíve jeden jediný album, nech by bol akokoľvek výborný, by ma po čase omrzel.

Autorka: Danka Šoporová
Foto: Facebook.com/martinchodurofficial


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
27 28 29 30 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti