Igor Timko z No Name: V hudbe je svätým grálom, keď dobre zreflektuješ dobu

No NameZdroj: archív No Name

Košická kapela No Name existuje už 27 rokov a stále zaznamenáva veľký záujem fanúšikov. Vypredáva koncerty, na sociálnych sieťach má tisíce sledovateľov, jej skladby si ľudia pospevujú na uliciach. V česko-slovenskej hudobnej brandži má rešpekt a spolupracovala okrem iných aj s ikonami ako Karel Gott či Lucie Bílá.

So spevákom a frontmanom No Name Igorom Timkom som sa naposledy stretol v roku 2022, keď skupina oslavovala svoju štvrťstoročnicu. Bol to vtedy veľmi príjemný rozhovor plný zaujímavých informácií a pohľadu do "zákulisia" jednej z najúspešnejších a koncertne najvyťaženejších slovenských skupín.

No prešiel istý čas, kapela vydala nový album a v súčasnosti sa intenzívne pripravuje na očakávané koncertné turné po slovenských a českých mestách s kapelou Nocadeň – V pôvodnom znení tour 2024, ktoré odpáli už 21. marca v Košiciach. Preto sme si opäť dohodli stretnutie pri šálke čaju, a po chvíľke sme pokračovali tam, kde sme naposledy prestali.

Na úvod musím povedať, že som sa na tento rozhovor tešil. Vnímam ťa, ako človeka, ktorý sa snaží vnímať život a to, čo je v ňom dôležité. Aj napriek pracovnej vyťaženosti úspešného človeka žiješ pre rodinu, vzťahy, pre svoje mesto.

Aj keď je niekedy viac práce, nemienim prísť o normálny život. To je to, na čom záleží. Ak máš zázemie, manželku, deti, a tie drobné, každodenné starosti i radosti, ťažšie sa to občas zlaďuje. Napríklad včera večer sme prileteli z Prahy, kde som bol štyri dni, dnes som doma. A zajtra ideme točiť klip k pesničke Ak nejde o všetko (pozn. redakcie: rozhovor prebehol ešte v januári, medzitým sa stihol dokončiť aj videoklip, ktorý vyšiel pred pár dňami).

Ďalšie dni sme na cestách medzi Bratislavou, Prahou a Košicami. No je pre mňa dôležité byť s najbližšími. Keď za mnou príde dcéra a povie mi, že sa jej páči nejaký chlapec. To sú krásne momenty, ktoré sa nezopakujú. Alebo keď syn ide na šachový turnaj, tak idem šťastím vyletieť z kože. Manželka je tiež veľmi aktívna. Pred pár dňami sa stala hlavnou garantkou zubného lekárstva pre celú krajinu. Preto si musíme plánovať každé stretnutie, každý spoločný obed.

Paradoxne mnoho ľudí by robilo všetko pre to, aby mali popularitu a slávu. A my, keď ju máme, tak robíme opačné garde. Normálny život – to je podľa mňa korením života v umeleckej branži. Keby som zaspával večer sám s tým, že rozmýšľam nad hitparádami, Spotify, honorármi, koordinujem kalendáre, asi by to bolo tiež fajn. Ale nie je dobré staviť všetko na jednu kartu. To je nebezpečné.

Na jeseň ste vydali nový album V pôvodnom znení. Ste s ním spokojní?

Vždy sme spokojní s tým, čo vydáme. Inak by sme to nepustili do sveta. Boli ešte jedna-dve rozpracované piesne. Ale zhodli sme sa, že to nebudeme siliť. Je potrebné k CD pripraviť turné. Logicky každý muzikant vydanie albumu pragmaticky smeruje na vianočný trh. Aj fanúšikovia na to čakali, keďže nový radový album sme vydali po ôsmich rokoch. Za ten čas sa toho udialo veľa. Vznikol duet s Karlom Gottom, titulná skladba k filmu Poslední aristokratku I prokletí může být štěstí, pieseň Ži... a nech žít, spojená so 100. výročím vzniku Československa. Tereze Maškovej sme napísali nádhernú a podľa mňa zásadnú pieseň pre jej kariéru O nás dvou.

Toto CD je vyzreté dielko. Tentokrát sa na ňom najviac vyjadril náš brat Roman. Potreboval si trošku "prekalibrovať" zdravotný stav, mám za to, že mal čas premýšľať. Keď ste pred operáciou, prebehne vám pred očami životný film. Tak som mu položartom povedal, že vždy, keď bude hospitalizovaný, môžeme vydať nové CD. Roman napísal päť-šesť skladieb o rodine, o prístupe k životu. Napríklad Studený štart hovorí o tom, že človek by sa mal občas pozrieť na seba do zrkadla a trochu bilancovať.

Hudobne je veľmi cítiť prínos nášho nového basgitaristu Paliho Jakaba, s ktorým do kapely prišiel aj jeho brat, zvukový producent Peter Jakab. Bratia Jakabovci pracujú na zvukových veciach. Zoli Šallai neuberá z tempa, Roman veľa vecí predpripravil v počítači, Dušan nosí nápady rovnako aktívne. Veľmi sa mi páči, že chlapci stále niečo skúšajú, inovujú, počúvajú. A tak vzniká nová muzika.

V podstate nás ako slobodných muzikantov najviac definuje autorská aktivita, Sme šiesti skladatelia a piati textári. Výsledok nech zhodnotia poslucháči. Niektorým sa zdá, že gitary znejú ako U2, iným, že ako Pink Floyd alebo Coldplay. No každý, kto tomu trošku rozumie, vie, že sú to pre nás muzikantov také vtipné hodnotenia. V skutočnosti je to "iba" nakreslená gitara v danom temporytme. A či s tým zvukom prišiel prvý The Edge (gitarista U2) alebo David Gilmour z Pink Floyd, alebo Coldplay, je v podstate jedno. Oveľa dôležitejšie je, že my sa stále vzdelávame v hudbe, preto si môžeme dovoliť experimentovať. To je sloboda, ktorá je z albumu cítiť. Prirodzene sa muzikantsky vyvíjame a či sa s tým stotožnia aj poslucháči, to uvidíme. Zatiaľ máme krásne reakcie.

Čo sa týka hudby, stále sa posúvate. Prinášate zložitejšie skladby, iné harmónie ako v začiatkoch. Niektoré piesne na albume znejú po každom vypočutí trochu inak. Bol to váš zámer?

Album je veľmi rôznorodý. Keď si porovnáš piesne Štyria bratia versus Studený štart, to sú odlišné kapely. Do toho klasický popík, pesnička Deti. Tá je ľahká a môže byť titulkou napríklad k televíznemu seriálu. Ďalšia skladba Stand Up comedy je našou reflexiou toho, čo sa deje v politike. Toto sú Romanove texty, kde jasne pomenúvame veci. Máme svoj názor. Tiež pieseň Elity, ktorá fungovala už ako samostatný singel. Vedeli sme, že bude prvým singlom z nového albumu a podľa mňa spoločensky zarezonovala veľmi intenzívne. Dokonca, keď sme v Prahe boli počas osláv Nežnej revolúcie a protestov, ľudia na ulici kričali: Chýbajú nám elity! V hudbe je svätým grálom, keď dobre zreflektuješ dobu. Najhoršie je to, že nám chýbajú elity nonstop. Nie je to vyriešiteľná téma.

Pozrime sa na album bližšie. Každá skladba otvára nejakú dôležitú tému zo života. Prvou je inštrumentálka Šumava. Aký máte vzťah k prírode?

Skrze hudbu máme šancu spoznávať hlavne Česko a Slovensko. Môžeme športovať v krajoch a v prostrediach , ktoré by sme nepoznali, keby nás tam nezaviedla naša muzika a koncertovanie. Je veľa spôsobov ako aktívne tráviť čas, keď sme mimo domova. A kým dôjde na večerný koncert, len tak byť na izbe by bola škoda....

Klávesák Zoli má partnerku práve zo Šumavy, kde trávi dosť veľa času. Je to inšpiratívny kraj, úplne špecifický. Keď sme túto harmonicky ťažšiu inštrumentálku zaradili na album, jeden môj kamarát, riaditeľ Českého rozhlasu v Jihlave sa vyjadril: "Kluci, to je taková frajeřina." Uvažujeme nad tým, že by sme Šumavou začali celý program na turné. Čo by za to iní dali, keby takú skladbu mali.

Ty si rád v prírode alebo si skôr mestský človek?

Odpoveď na to je veľmi jednoduchá. Za každým, keď sme v lese, povieme si: Tak toto nám chýba. Ale v období pred turné si ju momentálne môžeme dovoliť len ako bonus.

Mediálny svet je fascinujúci ale veľmi rýchlo sa vyvíja

Čím momentálne žijete?

Teraz pred turné je to veľmi intenzívne. Mediálny svet sa veľmi atomizoval. Keď sme začínali my, bola jedna verejnoprávna a jedna súkromná televízia. Dnes máš milión televízií, rádií, do toho sociálne siete... Takže vytvoriť zásah je oveľa zložitejšie a náročnejšie. Ľudia nás majú radi, ale to nestačí. Nefunguje to tak, že náš fanúšik ráno vstane a prvé, čo mu napadne, je zistiť si, čo má nové kapela No Name.

Mediálny svet je fascinujúci, neuveriteľne rýchlo sa vyvíja... Dnes už máme na túto sféru špecialistov. S jedným riešime dosah nášho obsahu, s druhým obsah samotný. Je to poctivá stratégia a dátová analytika. Naši spolupracovníci sú Peter Štrbo a Fanda Matejíček, niekdajší riaditeľ rádia Impuls. Títo páni sa stali pevnými členmi širšieho tímu kapely. No Name je už 27 rokov koncertne aktívna kapela. Nesnažíme sa síce tvoriť rekordy, ale je pravda, že za ten čas sme pokorili aj Steel arénu doma v Košiciach, aj O2 arénu v Prahe. Sme spokojní.

Už si spomenul skladbu Elity, ktorá je silná a pravdivá. Myslíš si, že máme elity? A vieme si ich vážiť?

Samozrejme, máme ich. No máme problém ikonizovať vlastných ľudí. Ak chce niekto pomenovať napríklad gymnázium po Miroslavovi Šatanovi, legislatíva vraj hovorí, že sa to dá, až keď ten dotyčný zomrie. No elity máme. Ja za elity považujem ľudí, na ktorých sa môžem obrátiť a požiadať ich o radu. Napríklad pani Sibyla Myslovičová, vedátorka, propagátorka slovenského jazyka. Keď mám nezrovnalosti v slovenskom jazyku, tak napíšem jej alebo môjmu bývalému slovenčinárovi Oskarovi Gajdošovi. Sú to skvelí a fundovaní ľudia. To sú pre mňa elity. Téma elít ma zaujíma. Obstaral som si knihu, ktorá pojednáva o elitológii, je to zaujímavé čítanie.

V spoločnosti vnímam zmenu spôsobu komunikácie. Rozdiel medzi influencerom a politikom už takmer nie je. Na jednej strane to prinieslo akémukoľvek pôsobeniu slobodu. No na strane druhej, vyznať sa v tom celom informačnom smogu je totálny masaker. Neviem, či je to dobré alebo zlé. Ale tým, že ťa kedykoľvek a kdekoľvek môžu nahrať, natočiť, je isté riziko. Celý život bojuješ o to, aby si mal dobrú povesť, ale za dve minúty ju stratíš. A tvoj piedestál potenciálnej elity sa rozpŕchne. Našťastie, o tom, kto je a kto nie je elitou, rozhoduje čas a história. Nie my súčasníci.

Tvoj dedo bol riaditeľom školy a aktivistom vo svojej obci Valaliky, pôsobil vo verejnom priestore, viedol ochotníkov. Ty okrem muziky a rodiny stíhaš napríklad aj zaujímavý projekt oživenia kina Družba. Nie je únavné robiť popri kariére aj komunitné aktivity?

Ja to nemám tak rozdelené. Podľa mňa každá činnosť generuje ďalšie impulzy a nápady na niečo nové. Keď som nedávno hral predstavenie v Zlíne, manželka tam za mnou bola a povedala: "Láska, ty žiješ 100 životov naraz." Ja to ale tak neberiem. Keď sa ma niekto spýta, či toho nemám veľa, tak ja kontrujem: A nemáš ty toho náhodou málo? Veď cieľom žitia je pracovať. Zober si hlášku Edisona, že ani jeden deň v živote som nepracoval, všetko to bola len zábava. Alebo Einsteinov výrok, že spánok je strata času. Oproti týmto velikánom sme dnes všetci lenivci.

Ale, samozrejme, že je to niekedy náročné. Napríklad včera som prišiel domov na 48 hodín, po prílete z Prahy som si pospal 40 minút. Deň predtým som bol do druhej ráno v Českom rozhlase v relácii Noční proud. Pred rozhlasom som konzultoval online dvoch študentov. A po príchode domov ma manželka poprosila, či by som jej neposkladal jednu skrinku do ambulancie. Proste život.

Reálny úspech sa rovná reálne odvedenej práci

Ako vnímaš momentálne životné obdobie, v ktorom sa ako kapela nachádzate?

Podarilo sa nám definovať spôsob nášho uvažovania tak, že sme voči nášmu pôsobeniu nezmenili prístup. Keď som bol v nedeľu v noci v živom vysielaní Českého rozhlasu, kde počúvanosť začína na 90-tisíc poslucháčoch, bolo to fyzicky náročnejšie. Pamätám si, keď sme v roku 1996 túžobne chceli byť slávni v Prešove, v Poprade, v Bratislave. O Prahe sme ani nesnívali. Dnes nás mnoho ľudí vníma ako úspešných. No čo je vlastne úspech a sláva? Že sa zblázniš? Alebo opiješ, nafetuješ?

Bol som nedávno v českom bulváre, v Blesku, a šéfredaktor povedal, že už ani ten bulvár nie je, čo býval. Sú umelci, ktorí tam volajú a posielajú foto, kde im spadlo ramienko a vidieť prsník. Majú totiž pocit, im to pomôže v kariére. Ale my sa vidíme reálne. Voltaire povedal, že reálny úspech sa rovná reálne odvedenej práci, a platí to aj dnes.

Čo sa týka projektu kina Družba, je to vlastne spojenie občianskej aktivity a príspevku ku kultúre.

Chodíme po celom bývalom Česko-Slovensku a srdce mi krváca, aké krásne koncertné a kongresové sály majú v iných mestách. Preto sa snažíme rekonštruovať a k životu priviesť staronové kultúrne miesto pre všetkých Košičanov. Darí sa nám a spolu s Milanom Antolom otvárame ďalšie úrovne tohoto projektu. Zatiaľ nás nič nebrzdí. Keď chodíme konzultovať na ministerstvá do Bratislavy, keď diskutujeme so strategickým oddelením mesta Košice, tak každý vníma, že Timko a Antol to myslia vážne a precízne. Sme v tom projekte veľmi ďaleko. Začiatkom tohto roka sme absolvovali vyjadrovačky a žiadosť o stavebné povolenie, čo je za tri a pol roka obrovská cesta.

Ale je za tým opäť kombinácia neuveriteľne fundovaných pracovníkov mesta Košice, nášho nasadenia, našej energie, pozitívneho lobbingu. Nedávno nás vyzvala na priamu konfrontáciu Iniciatíva za modernú architektúru. Komunikujeme s každým, kto má záujem. Sme radi, že máme v tíme odborné hlavičky, architektov Martina Drahovského a Mareka Merjavého. Je nám naklonený súčasný rektor Technickej univerzity. To všetko sú ľudia, ktorých musíš presvedčiť, aby sa pridali k našej myšlienke. A je jasné, že tento projekt nás prežije. Otec mi povedal, že keď sa to s Milanom podarí, postaví nám bustu. Padol Istropolis, padlo PKO. Toto sú neodpustiteľné hriechy.

Aj bratislavský koncert v rámci aktuálneho turné zahráte v legendárnom obnovenom priestore Pasienkov.

Hala je krásne urobená. U nás rezonuje. Keď sme boli malé deti, tak hviezdy ako Meky Žbirka alebo Elán vystupovali na Pasienkoch. Priestorovo už nie sú malé, ale ani brutálne veľké. V rámci pomeru toho, čo potrebujeme, by to mohlo stačiť.

Ďalšou skladbou na albume je V pôvodnom znení. Hovorí o pochybnostiach v nás. Máš niekedy pochybnosti o sebe, o tom, čo robíš, či to robíš dobre?

Musíš pochybovať. Ľudia pochybnosti o sebe možno berú ako slabosť. Čo ťa má posúvať ďalej, keď nie pochybnosti? Deckám, ktoré učím na škole, zdôrazňujem, aby sa nebáli chýb. Chyby nie sú zlé. Sú nedostatkom jednania z nedostatku poznania. Prečo sa máš báť sa mýliť? Nie je to nuda, keď niekto všetko zvládne dokonale? Podľa mňa práve chyby a nepodarky posúvajú.

Tá pieseň však rieši ešte jednu vec. Každá žena má o sebe pochybnosti, že starne, že sa mení. Tak nám s bratom Dušanom napadlo, že je jedno, ako sa svet mení, no my tie svoje ženy, priateľky, kamošky vidíme rovnako, teda "v pôvodnom znení". Naša generácia si ešte pamätá filmy v pôvodnom znení s titulkami. To mi prišlo ako krásna metafora alebo skôr parafráza. Čo môže byť krajšie pre ženu, keď prirodzene dozrieva a jej manžel alebo partner povie: "Láska, ale ja ťa stále vidím, ako keď som ťa prvý raz stretol." Aj tá žena sa upokojí.

Nedávno zomrela pani Knoblochová, zakladateľka Dermacolu. Mali sme s jej firmou spoluprácu. Hovorila mi: "Igorku, koukejte sa na mě, mám téměř 90 a pořád jsem hezká." Aká silná musela byť, ak si toto dokázala povedať. Pani Knoblochová mala život a úsmev vpísaný v tvári. Bola pekná. Vrásky vyrovnanému človeku pristanú.

Túto pieseň si naspieval s Rasťom Kopinom, s ktorým ste spolužiaci z košického konzervatória. Na albume participuje aj vaša ďalšia spolužiačka Alena Ďuránová, skvelá, ale ešte trochu nedocenená mladá herečka. Zapájaš spolužiakov cielene?

Nepozerám sa na to takto. Ani mi to nenapadlo, že Rasťo aj Alenka sú spolužiaci. Skôr si myslím, že v Košiciach máme niečo vo vode (smiech). Sme silná generácia. Alenku sme oslovili, lebo je múzická. A bol to Ivanov nápad, aby so mnou naspievala skladbu Múza. Potom sme sa posunuli do procesu, ktorý milujem najviac – keď sa pesnička rodí. A máme krásne spomienky. Cestou do štúdia som po Alenku prišiel autom. Dostala ružu, ktorú dávam ženám, s ktorými mám tú česť spolupracovať. Dostala ju Lucka Bílá, dostala ju pani Božidara Turzonovová.

Alenka mala na začiatku pochybnosti o svojom speve. Pritom spieva krásne. Som presvedčený, že každý vie spievať. Ale keď hlas nepoužívame na spev, je to, ako keď vtáča nepoužíva krídla. Jednoducho nevzlietne. Definícia spevu je, že je to hlasová prax riadená vyššou nervovou mozgovou sústavou. Nie je to štandardný verbálny prejav. A keď vravíš, že je Alena nedocenená, musím na druhej strane povedať, že všade, kde sa zjaví, má prirodzený rešpekt. Alenku poznám a sledujem viac ako 25 rokov. Stúpa krok po kroku, rok po roku. Ona je veľmi silná entita.

Pri práci v štúdiu sme sa zhodli na tom, že pri piesni Múza ti úplne nie je do smiechu. Ak si to uvedomíš, tak zistíš, že múza je tá mrcha, ktorá príde, kedy chce. Keď nechce, nepríde vôbec. Veľa starších kolegov nás oslovuje, aby sme im napísali pesníčku, lebo dlhé roky im neprichádza nič. Možno neveria v múzu. Deti veria v zúbkovú vílu. My kreatívci veríme v múzu.

Vo vzťahu musí byť dôvera

Kto alebo čo je tvojou múzou, inšpiráciou?

Samozrejme, je to moja manželka. Za mnohými piesňami sú jej hlášky a postrehy. Ale celé to prekrýva život. Aj počas nášho rozhovoru sa navzájom inšpirujeme hoci len krátkymi momentami, ktoré nám docinknú. Ak niekto povie "žiješ sto životov", už máš tému. Myslím, že umelci, ktorí nemajú rodiny, manželstvo, bežné starosti a radosti, strácajú impulzy. Resp. strácame ich, ak neotvárame nové veci, nové zážitky, nestretávame nových ľudí. Mne veľmi pomáha aj to, že učím. Moji študenti sa narodili vo veku, keď sme vydali prvú platňu. To snáď nie je možné (smiech) A oni ovládajú naše veci. Idem učiť a žiak zahrá Biologické hodiny alebo Básnika. Aj oni nás dnes inšpirujú. Niekedy by som ich síce nakopal do lýtka za to, že sú leniví, ale nezabúdam na svoje študentské časy... Keď som v indexe videl nepovinný predmet, už som držal v ruke pivo a bol mimo školy. Takže nezabúdajme na to, že mladosť–pochabosť je prirodzená.

Si trochu netypickým zástupcom šoubiznisu v tom, že žiješ v šťastnom manželstve už 17 rokov. Páčil sa mi tvoj výrok v deň sobáša, že takýto krásny deň by bola škoda ešte raz opakovať a že to bola vaša prvá i posledná svadba v živote.

Stretlo sa tam pár vecí. Keď som Mekymu Žbirkovi po jednom koncerte predstavil svoju budúcu manželku, tak mi povedal: "Oceňujem, že sa ženíš napriek tomu, v akej brandži žiješ." So Silvikou sme sa brali počas turné. A všade, kde sme hrali, som pozýval kolegov muzikantov na našu svadbu. V Martine som sa chalanov z kapely Team po koncerte opýtal: "Čo robíte v sobotu, lebo sa žením..." A Duško Antalík, gitarista z Teamu, hovorí: "Igy, prídeme, keď mi zajtra ráno zavoláš triezvy." Prešla noc a ja som o desiatej volal Duškovi, či príde na svadbu. A on prišiel spolu s Ivom Válkom a ich partnerkami. Silvia chcela mať malú svadbu... Trošku sme to prehnali. Z tých 70 ľudí, čo sme pôvodne chceli, bolo nakoniec 250. Dva roky sme to potom splácali. Silviu si vezmem určite ešte raz. Na nejakej diamantovej svadbe. No bratrancov a sesternice vopred upozorňujem, že všetkých už nepozývam.

Ako vnímaš vernosť, boj o vzťah?

Je to boj. Sú to aj pochybnosti. No je ťažko vyčítať niekomu niečo, keď sami spievame "život je pridlhý na jednu lásku". Keď máš fungujúci vzťah, tak vieš, že to je zo strany No Name nadsádzka. Vo vzťahoch býva občas pnutie, keď povieš doma: "Nekrič na mňa, lebo ja nie som samozrejmosť v tvojom živote." Keď toto povieš partnerke, vyvolá to reakciu. Veď nie si nábytok, skriňa alebo umývačka riadu. Ale sú ľudia, ktorým sa vzťahy skončili skrze nejakú neveru alebo zaláskovanie. Snáď sú šťastnejší. Preto tvrdím, že každý má právo ísť za lepším.

Manželka je tiež veľmi úspešná vo svojej brandži. Je lekárka s medzinárodným pôsobením. Navštevuje rôzne kongresy. Preto tam musí byť dôvera. Myslím, že aj v rodine si v podstate tímový hráč. Keď nechcem zradiť nikoho v kapele, teším sa na skúšku, teším sa na koncert, tak prečo by som zrádzal niekoho v tíme, kde žijem, bývam, prespávam?

Pol kila parížskeho šalátu alebo Osem objatí denne

Skladba Studený štart je trochu bilančná: "Nesúc svoj vlastný údel, rozmýšľam načo tu som a na čo dobré ešte budem."

Zaoberať sa vlastným bytím je podľa mňa neustály a potrebný proces. Som presvedčený, že tu máme nejakú úlohu a poslanie. Takto nás viedli rodičia. Teraz sme objavili super osmičku film z roku 1987, jedenásť minút rodinného života. Je to neuveriteľné. V tom limitovanom prostredí, kde sme vznikli, je náš základ. Náš otec nebral diéty, ani mamka v školstve, aby nám mohli kúpiť parížsky šalát. To je dnes nepredstaviteľné. Na kamere je nahratá oslava narodenín, kde sa s rodičmi a bratmi objímame. A predstav si, že k narodeninám sme Roman aj ja dostali veľký zabalený pohár s pol kilom šalátu. A dostávali sme to len na narodeniny, lebo sme si to inokedy nemohli dovoliť. Ale boli sme šťastní. Ako toto dnes niekomu vysvetlíš? Dnes keď dieťa nemá štrnástku iPhone, tak sa hodí o zábradlie.

Napriek dobe, ktorá bola, pochádzame z harmonického prostredia, a tým pádom sa na život pozeráme optikou nášho zázemia. Všetky vzorce správania definuje to, aký máš návod v sebe. Ja za to nemôžem, že niekto nebol pohladkaný. Keď som išiel minule po Zlíne, spýtal som sa zo žartu pri debate jednej známej pani: Koľko ste dnes mali objatí? Na to, aby ste boli šťastná, ich potrebujete denne aspoň osem. Odpovedala, že zatiaľ nemá ani jedno. Tak sme sa rehotali a objímali. Sú to dôležité veci. Takéto maličkosti sú podľa mňa prevenciou pred studeným štartom. Manželka je z rodiny, kde sa mojkali menej. Preto som jej povedal, že ak ide kolo mňa, nech niečo urobí. Aspoň nech ma buchne, pohladká alebo objíme. Veď sme predsa manželia, nie spolužiaci. Pre niekoho je to asi príliš, ale ja potrebujem ľudské teplo.

Pieseň Štyria bratia je o rodine. Ako ju vnímaš? Máš troch bratov, tvoj otec je zo štrnástich detí, mama z piatich. Rodinná oslava u vás musela byť riadny žúr.

Áno, bola. A je to tak stále. Vo Valalikoch máme záhradu. Tam sa stretávame cez leto. Máme tam skákací hrad, nejaký bazén... A stretne sa tam úplne bežne 40 ľudí. Sú to krásne veci. Zistíš, že vôbec nejde o to, kde, ale s kým tráviš ten čas. Urobíme oheň, spravíme guláš do sto litrového kotla. A zje sa za dva dni. Je to očarujúce.

Nebudem ničím nový, keď sa poviem, že rodina je základná bunka spoločnosti. No nie je to ľahké. Musí sa komunikovať. S partnerkou, s deťmi. Ak by si chcel dnes nahradiť deckám technológie, nemáš šancu. Ty ako otec svojim deťom nemáš šancu dať to, čo im dáva Youtube alebo Spotify. Nemáš šancu, lebo menej pútame. Sme normálne chlapi, ktorí sú doma každý deň. No ako si s nimi vytvoriť vzťah? To je celoživotná výzva, aby si to udržal na nejakej úrovni. Naše deti sú teraz vo veku, kedy sa bavíme o všetkom v pohode a som za to nesmierne rád. Ale obdivujem ich. Ja si svojich rodičov od 15 do 23 rokov takmer vôbec nepamätám. Priorita bola inde. Frajerky, spolužiačky, žúry. V tejto optike som rád, že decká vedia naše mená (smiech).

Čas je jediná vec, o ktorej rozhoduje každý

V ďalšej skladbe Ak nejde o všetko spievaš "vzácnym môže sa stať aj to obyčajné". Čo má pre teba v živote hodnotu?

Pozri, aj náš rozhovor. Stretli sme sa po dvoch rokoch, ale pokračujeme, ako keby sme ani neprestali. To sa tiež nedá s každým. Ono to bude znieť ako z presladeného amerického filmu. No minule som zavolal mamine, len aby som jej povedal, že ju mám rád. Jej kolegyňa takmer odpadla, že takéto veci sa dejú. Čítal som rozhovor s Benom Cristovaom. A on povedal, že vek vníma ako odpočet. Čo dosiahol a čo ešte chce. Tak keď sa pýtaš, čo si ešte vážim, tak je to čas. Zatiaľ sa nechystám odísť. Ale aj keby sa to stalo, nemám s tým problém, lebo som si istý, že niečo pokračuje. Strážim si teda čas. Z toho pohľadu rozdeľujem ľudí na tých, ktorých si vážim, ktorí sú múdri, s ktorými som rád. A hlupákov, ktorí ma otravujú. Nemyslím to povýšenecky. Čas je vlastne jediná vec, o ktorej rozhodujeme, ty, ja, každý. Ako a s kým ho strávime. Nerozhodujeme ani o svojom zdraví. Nevieš, či sa ráno prebudíš. Ďalšia vec, ktorá je pre mňa dôležitá, že som rád sám. To mi dáva priestor na rozmýšľanie. A vidím to aj u našich detí. Dcérka každé ráno o 6:40 vyráža z domu, chce sa sama prejsť. Hovorí sa, že človek nie je rád osamelý, ale nemá mať problém byť sám.

Ste pred koncertnou šnúrou. Skús fanúšikov namotivovať, na čo sa môžu tešiť.

Prvýkrát nám v rámci prípravy turné realizuje vizuálnu stránku Juraj Lehotský. Teším sa na výsledok. Mali sme obdobnú skúsenosť s Patrikom Pašom pri turné S láskou a výsledok bol veľmi originálny. Určite sa teším aj na spoločný duet s Rasťom Kopinom. V piesni V pôvodnom znení sme sa úplne vzácne navzájom ponorili každý do inej poetiky. My – No Name sme o niečo priamočiarejší, Nocadeň sú zase abstraktnejší. Ako predskokanov berieme kapelu Botox z Prahy. Sú to naši priatelia a veľmi sa tešia na slovenské publikum.

Na turné chystáme ešte jedno spevácke prekvapenie, ktoré zatiaľ nikde nekomunikujeme a udeje sa na každom koncerte. Týmto pozývam všetkých fanúšikov, príďte, bude to stáť za to. Zahráme naše najväčšie pecky. A tiež päť skladieb z nového albumu. Teraz úplne žijeme prípravami. Dnes sme mali trojhodinovú skúšku. Doťahujeme aranže, riešime aj technologické detaily. Každé z miest, kde sa zastavíme – Košice, Bratislava, Ostrava, Brno, Praha – má svoje špecifiká. Niekde sa nedá aparát vešať, musí sa stavať komplet konštrukcia... Riešime tieto veci, zálohy, kamióny, logistiku. Pre nás ako spoluorganizátorov turné to všetko skončí 21. apríla.

Teším sa na to, čo Peter Gajdoš, náš legendárny celoživotný zvukár, urobí so svojím obrovským kozmickým pultom. Všeobecne sa teším z každého vystúpenia. Festivaly, mestské párty, plesy, firemky, to všetko je fajn. Ale na turné prídu ľudia, ktorí si zaplatia lístok len na teba. Chcú ťa vidieť a to si treba vážiť. Skupina No Name začínala v roku 1996 pred hypermarketom, kde ľudia tlačili košík s rožkami a mliekom. No na turné prídu len ľudia, ktorí chcú. Preto je turné výkladná skriňa pre každú kapelu.

Naša tvorba prechádza ťažkou porotou šiestich hláv

Skladba Radosť a smútok je o ziskoch a stratách v živote. Je niečo v živote, aj hudobnom, čo ľutuješ, a za čo si naopak vďačný, že to máš?

Ľutovať, to asi nie. Ale samozrejme, sme v kolektíve, kde je každý iný. Každý má rád inú muziku - Zoli, Ivan, Roman, Dušan, Pali, ďalší, v širšom tíme No Name, ktorí nás ovplyvňujú. Musíme niekedy pristúpiť na kompromisy. Ale máme šťastie, že sa aj na kompromisy dívame ako na danosť. Poslucháči hovoria, že keď sa naša muzika ozve z rádia, už nás poznajú po prvých tónoch. Pamätám si, keď som striktne trval na dominante v pesničke Nie alebo áno. Bolo to v momente, keď som naštudovával muzikál Cigáni idú do neba vo Zvolene. V rómskej muzike sa mi páčili harmonické prvky zmenšených akordov. Preto som to podvedome prenášal aj do našej hudby. Dohádali sme sa do krvi, ustúpil som. Bolo to správne rozhodnutie a som rád, že chalani nepovolili.

Celkovo naša produkcia prechádza ťažkou porotou šiestich hláv. Skúšky sú niekedy nepublikovateľné. Ale čím sme starší, tým je to pokojnejšie. Dnes je to viac o argumentácii. Niekedy sa stane, že na skúške nehráme, len sa rozprávame. Ďalšou vecou je, že okolo nás sú ľudia, ktorí prirodzeným spôsobom formujú kapelu. Jeden z nich je Juraj Lehotský, o ktorom s obľubou hovoríme, že dal našej muzike oči. Jeho videnie sveta. Či to boli Lekná, Prvá, Čím to je... Pritom Juraj je medzinárodne rešpektovaný, špičkový režisér. Má za sebou ceny v Cannes, v Rige. Nedávno bol prezentovať film v Paríži, na Taiwane, v Šanghaji.

Snažíme sa vždy zapájať tých najlepších z najlepších. Muzika je jedna vec, ale ľudia, ako je Patrik Pašš, Marek Kuboš, Juraj Lehotský, dizajnér Peter Brutovský, ktorý vymyslel dizajn albumu, oni dávajú našej hudbe výtvarno, vizuálnu estetiku. A nie je to sranda, lebo sa to samozrejme musí aj zaplatiť. Sú ľudia z brandže, ako Dedíkovci zo štúdia 727, Rolo Samek z RSR, Mayo Hurajt z Home Media, sú to profíci, ktorí pracujú s úžasnými technológiami na svetovej úrovni. S nimi máme dlhodobé priateľské spolupráce. Keby sme to mali robiť cenníkovo komerčne, tak sa nedoplatíme.

Už sme spomínali skladbu Stand up comedy. Je to zrkadlo pre tých, čo nás vedú. Povedal si, že by si chcel zažiť spoločnosť, ktorá by si nemusela vyberať takzvané menšie zlo, ale mohla by si zvoliť s pocitom, že toto je človek, ktorého práca a výsledky sú hodné mojej dôvery a rešpektu. Ako vnímaš politikov a ľudí, ktorí majú moc?

Keby som ich vnímal naivne, tak nevznikne pesníčka Elity. To nie je výčitka. Som rád, že slovenská spoločnosť sa nebojí zmeniť manšaft. Nedávno bola zmena. Dostala šancu jedna garnitúra. Dnes sú tam zas iní. Páči sa mi, že neopúšťame sedliacky rozum. Keby si bol tréner a hrá za teba mužstvo, ktoré hrá zle, bol by si blázon, keby si ho nevymenil. Vždy je alternatíva. Pri Nežnej revolúcii išlo predsa o to, aby sme mohli konfrontovať. Horšie je, že ľudia sú dnes tak rozdelení, že sa nevedia baviť. Veľkí myslitelia ako Hegel, Herakleitos či Sokrates, tvrdili, že konfrontácia je otcom úspechu. Čiže ja mám rád zelených, ty červených a diskutujeme. Pri argumentácii ja porozumiem tvojim argumentom, ak sú zmysluplné, a ty zas mojim. A vyhrali sme. No dnes ľudia nepripúšťajú iný pohľad, majú červeň v očiach. Mrzí ma to a ja tak žiť nebudem.

Je krásny príbeh, keď sa senseja pýtali, ako je možné, že žije tak dlho a je spokojný. On odpovedal, že sa neháda s hlupákmi. Osopili sa na neho, že to nemôže takto povedať. A on zareagoval: Máte pravdu. Diskutujme, ale nepresviedčajme. Ľudia chcú radikálne a rýchle riešenia. Ale všetci vieme, že to nefunguje.

Čo tvoje divadelné múzy? Hosťuješ v novom muzikáli Ženy na pokraji nervového zhroucení Mestského divadla Zlín. Ako sa tam cítiš?

Dobre. Je tam výborný kolektív. Ľudia v Zlíne sa na nič nehrajú. V mnohom mi to pripomína Košice. Hovorí sa, že pre Zlín je Pán Bůh vysoko, Praha daleko. A pre Košičanov tiež. Čo si sám neurobíš, nemáš. Nemôžeš čakať na rozhodnutia v Bratislave. V Zlíne ma prijali perfektne. Bavíme sa samozrejme o profesionálnom divadle, kde nič nedostaneš zadarmo. Bola to náročná skúsenosť, trochu pragmatická z mojej strany. Chcel som pomôcť fakulte v Banskej Bystrici, kde učím. Každá škola získava body za jej reprezentáciu v kamennom divadle. Za zahraničné hosťovanie je tých bodov viac.

Zlín je blízko, 370 km je pre nás normálna, niekedy denná vzdialenosť, často tam hráme. Preto som zavolal kamarátom, či by ma nechceli do divadla. Vo finále mi zavolal šéf tamojšej činohry, Patrik Lančarič, šikovný a veľmi fundovaný slovenský režisér, že je to možné. Bolo mi jasné, že čeština bude tvrdý oriešok. Preto som od začiatku naštudovania absolvoval jazykové kurzy u magistry logopédie. Mali sme 14 lekcií po dve hodiny. Na konci povedala, že som pripravený. Vyšla aj kritika, kde napísali, že "Timko mluví a zpívá správně česky". Nebolo by dobré hosťovať u susedov a sprzniť ich jazyk.

Ja sa tej skúsenosti teším, cítim, že mám nových priateľov. Zároveň priznávam, že keď si frontmanom v No Name a občas si "strihneš" divadelnú postavu, máš bližšie k divákom. Vidia ťa v inej polohe. Verím, že aj pre divadlo v Zlíne to bola príjemná skúsenosť. Mám nových kolegov, verím že aj priateľov... V samotnom predstavení mám kolegu, špičkového herca Radovana Krála, s ktorým postavu taxikára alternujeme. Tie zážitky sú samozrejme nielen z javiska. Býval som na divadelnej ubytovni, to som si zaspomínal, ako keby som znova začínal niekde na intráku.

Bolo nám veľa odovzdané, tak máme čo vracať

Skladba Deti je príjemná a pohodová. Deti sú naša budúcnosť. Ako nad ňou rozmýšľaš?

Hovorí sa, že predčasná vstupenka vašich detí do jasiel je s istotou vaša predčasná vstupenka do domova dôchodcov. Naše deti učíme, že jediný, kto ti v živote pomôže, je rodina. A je skvelé, keď sa na deti môžeš spoľahnúť. Niesol som dcéru na jednu párty. Na rovinu mi povedala, že tam bude alkohol. Ale dohodli sme sa na presných pravidlách, ktoré dodržala. My žijeme trojgeneračne. Môj otec a mamka majú vnúčatá nonstop. Nám bolo veľa odovzdané, tak máme čo vracať a odovzdávať ďalej. Dnes nechápem, ako moji rodičia nosili štyri deti na krúžky v starej poľskej fiatke. Ale išlo to. Brat Ivan povedal v 16 rokoch: Tati, mami, potrebujem bicie, lebo sa hanbím. Tak rodičia zobrali pôžičku 100-tisíc slovenských korún na 16% úrok. Oni by mali dostať Krištálové krídlo za rodičovstvo. Kto by si toto dnes trúfol.

Si učiteľ. Dlhé roky si tvárou Zlatého Amosa, pochádzaš zo školského prostredia – dedo bol riaditeľom školy, deviati zo trinástich súrodencov tvojho otca boli učitelia. Ako vnímaš náš vzdelávací systém?

Mám samozrejme pohľad trochu zdeformovaný umeleckým školstvom. Po ukončení umeleckej výšky v Banskej Bystrici, som si ale strihol tri roky na ekonomickej škole v Košiciach. Pri mnohých predmetoch som sa trápil. Finančno-ekonomická analýza alebo rátanie rizika bolo nad moje sily. Napriek tomu, že som tam bol jeden z najhorších, urobil som štúdiu o autovlakoch, ktorej uvedenie do reálneho života dodnes funguje. Škola je o tom, čo si z nej ty zoberieš. Ja som mal šťastie na dobrých pedagógov. Na konzervatóriu Jozef Úradník, Beáta Drotárová, na vysokej škole Božidara Turzonovová, Jozef Adamovič, Igor Ciel, Ida Rapaičová, Juraj Sarvaš. Sú to veľké mená. Pri nich študent rastie. Boli na nás nekompromisní.

Čiže moje hodnotenie napríklad Fakulty dramatických umení u nás v Banskej bystrici je veľmi pozitívne. Poskytuje platformu na to, aby si išiel tým smerom, ktorým chceš ty. To je perfektné. Dnes generácia nás študentov, ktorí tú školu otvárali, na nej učí. Z môjho pohľadu, keď makáš, tak si od tých pedagógov zoberieš najviac. Sú pedagógovia, ktorí tvrdia, že má zmysel venovať sa z jedného ročníka maximálne dvom študentom. Myslím, že Elton Mayo povedal: "Netrápte sa, ak sa študenti neučia. 20% z nich má potenciál. Práca s tými ostatnými, čo na sebe pracovať nechcú, sa dá prirovnať k chovu dobytka." To je dosť radikálne, no bohužiaľ aj pravdivé.

Snažím sa, ale zo skúseností viem, že sa lepšie robí s človekom, ktorý to vydrie, ako s niekým, kto má pocit, že ho majú ľudia obskakovať, lebo je talentovaný. Nevystačí mu to. Moja žena učí na lekárskej fakulte. Aj tam máš študentov, ktorí prejdú ľahko, lebo majú na to dispozície. Často sa o našich študentoch doma bavíme a vymieňame si skúsenosti. Veľa záleží na prostredí, z ktorého prídeš. Keď tvoj otec a matka sú z umeleckého prostredia, tak máš bližšie k exhibicionizmu. Keď sú lekári, tak je väčšia dispozícia na chémiu a biológiu. Keď sa moje deti rozprávajú s manželkou o chémii, mám pocit, že som vo Fínsku.

O vplyve autorít si povedal: "Všetko sa začína a končí u mojich rodičov. Nebyť ich, môj život by sa uberal inak – a ani nechcem pomyslieť ako. Boli nám vždy príkladom." Čo robíš preto, aby si bol i ty dobrým príkladom?

Ono sa to vlastne trochu páruje. Ak si príkladom, úplne prirodzenou cestou motivuješ ľudí fungovať. To povedal Baťa. Najlepší spôsob, ako vychovať pracovníka do továrne, je ísť mu osobným príkladom. Nemôžem povedať nepi, keď mám pivo v ruke. Nemôžeme povedať deťom nefajčite, keď sám zapaľujem jednu od druhej. Baťa má skvelé vychytávky. Mal pravidlá, že ak niekto z akéhokoľvek dôvodu zastaví výrobu, na druhý deň pred fabrikou čistí topánky komukoľvek. A aj Baťa tam niekoľkokrát sám bol.

Stretávam sa so žiakmi, ktorí mi tvrdia, že momentálne nemajú mentálne nastavenie na cvičenie. Takých len poprosím, aby si môj predmet nedali ďalší semester. Lebo to uráža školu, mňa, aj toho študenta. Radšej nech venuje energiu niečomu inému. Najlepšia zbraň vo vesmíre je, JA CHCEM. Keď ty chceš, ja ťa neviem zostreliť. Niektorí ľudia sú presvedčení, že pri narodení z domovskej stanice vyjdú dva vlaky. Jeden ide cestou 100% výkonu, ktorý by si dal, keby si ani nespal, ani sa neopil, ani nezaháľal. A druhý je ten reálny, ktorý ide. Nemáš šancu dobehnúť ten prvý, ktorý je presný. Ale normálnou poctivou prácou sa k nemu aspoň trošku priblížiš.

Osobný príklad je dôležitý. Stačí si prečítať knihu Inspirace Baťa. Keď si ráno ustelieš posteľ, už si ďalej, ako si bol včera. Disciplína je dôležitá. Preto mnohí organizátori na Slovensku i v Čechách s nami chcú robiť. Vedia, že sa dohodnú a nemajú už žiadnu starosť. Už dávno to nie je o tom, že príde hviezda z telky. Je to obchod. Brandža sa profesionalizuje.

Poslednou skladbou na albume je Vianoce s Božidarou. Sviatky sú aj o tradíciách, zvykoch, koreňoch. Ako ich vnímaš?

Tradície sú súčasťou toho, čo nás definuje. Hovoria o tom, akú máme minulosť, odkiaľ sme prišli. Preto sa tešíme na folklórne slávnosti, ale aj na Lúčnicu, SĽUK. Dnes sa nájdu jedinci, ktorí dehonestujú náš národ. Určite si videl rozprávku Ratatouille. Otec hlavnej postavy, potkana, prízvukuje synovi, aby nezabudol, kam patrí, do ktorej kolónie. Tak keď ten potkan vie, kde je jeho kolónia, tak každý človek by mal vedieť, kam patrí, kto sme a čo máme za sebou. Aj to dobré, aj zlé. Skladba Vianoce s Božidarou má ešte ďalšiu pridanú hodnotu. Na konci refrénu sa hovorí: "iba raz v roku v jedinej chvíli odpustiť, dá sa, že človek sa mýli". Vtedy ti môže fungovať vzťah, manželstvo, keď si ľudia navzájom vedia povedať prepáč. Pritom povedať prepáč nie je hanba. Je to oslobodzujúce.

Čo teba a No Name čaká v najbližšom období?

Absolútna priorita je turné. Ním žijeme na 100%. Popritom sa pripravuje klip na skladbu Ak nejde o všetko. Absolvovali sme krásny pretek Štrbské bežky, desiaty ročník, kde sa hudba snúbi so športom. Budú aktivity okolo kina Družba. Tvoríme ďalšie skladby. Máme plán každý polrok pripraviť klip k jednej piesni. Myslíme si, že každá skladba by si vizuál zaslúžila. Nevieme, aká bude budúcnosť, či bude nový album alebo len single. Doba sa zrýchlila.

Koncerty No Name a Nocadeň:

21. 3. – Košice, Športová hala Stará Jazdiareň
23. 3. – Bratislava, Športová hala Pasienky
5. 4. – Ostrava, Hala Tatran
11. 4. – Brno, Sono Centrum
12. 4. – Brno, Sono Centrum
20. 4. – Praha, O2 Universum