Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Igor Timko z No Name: Žijeme svoj sen. Vymysleli sme niečo, čo živí dvanásť rodín

Igor Timko z No Name: Žijeme svoj sen. Vymysleli sme niečo, čo živí dvanásť rodín

No Name, 2022
Zdroj: Aneta Jodar
24.05.2022 - 13:00 | Ladislav Ontko

Naposledy som s lídrom kapely No Name urobil rozhovor v roku 2019. Prebrali sme viacero tém, no odvtedy sa toho udialo mnoho. Košická kapela v roku 2021 dovŕšila 25 rokov na scéne a po ospalom období pandémie a obmedzení, ktoré neumožnili toto výročie poriadne osláviť, má opäť plný kalendár vystúpení.



Jedným z najbližších a zároveň i najdiskutovanejších je koncert No Name na novom bratislavskom festivale Lovestream. Skupina tam na prekvapenie mnohých vystúpi v rámci programu posledného dňa (nedeľa 12. júna), kedy je headlinerom americká funk-rocková legenda Red Hot Chili Peppers.

O tomto vystúpení a reakciách naň, ale aj o mnohých iných témach som sa porozprával so spevákom a frontmanom najznámejšej košickej skupiny, ale tiež hudobným pedagógom, hercom a kultúrnym aktivistom Igorom Timkom.

Prežili ste ako kapela čas pandémie. Pre médiá si sa vyjadril, že ste to ustáli. Dokonca, že to malo aj pozitívny vplyv na vaše rodiny, keďže ste mohli po dlhých rokoch stráviť viacero víkendov s nimi. Ako sa vás tento čas dotkol?

Koronu sme zvládli. Z celého obdobia sme sa kompletne zastavili asi na dva mesiace. Bolo aj niekoľko vystúpení, charitatívnych akcií, odovzdávania cien. Dotklo sa nás to, samozrejme, ako aj ostatných. Autorsky nás ten čas posilnil. Dôkazom je singel Elity, v ktorom máme nový zvuk. Tiež skladba Vianoce s Božidarou, ktorá sa stretla s mimoriadnou odozvou. Pracujeme, pripravujeme nový materiál. Ku koncu roka by sme mali vydať prvý vinyl, ktorý inicioval náš prvý vydavateľ Universal music. Chceme, aby to bol prierez najlepších skladieb od roku 1999.

Už v roku 2020 ste avizovali, že začínate pracovať na novom albume. Ako ste ďaleko?

Materiálu máme dosť, ale otázka je, či ešte vôbec vydávať albumy?  Svet funguje znova singlovo. Keď sme v roku 2015 vydávali posledný album S láskou, bolo tam dvanásť vecí. Odpromovali sme tri single a ubehlo sedem rokov. K ostatným piesňam z albumu sa vrátiť nemienime, čo mi však príde škoda, pretože ku každej pesničke pristupujeme poctivo. Nikdy sme na albumy nedávali nejakú "vatu". Svet sa však zrýchlil, inak sa hrá, aranžuje. Možno je cesta vydať EP. Sami sme si vydavateľom, takže uvažujeme síce slobodne, ale strategicky zvažovať pomer vydanej energie voči "výtlaku" je na mieste. Sme tu 25 rokov.


Niekedy ľuďom chýba nadhľad a veľkorysosť

Kde aktuálne koncertujete viac, na Slovensku alebo v Čechách?

Rozhodne v Čechách. Mnoho ľudí rozoberá, prečo je to tak, vymýšľajú rôzne mýty. A pritom to je len o sile trhu. Keď si nás zabookuje na dva-tri roky dopredu viac českých usporiadateľov, tak je automaticky priestor pre koncerty doma menší. Nedávno ma dokonca kontaktoval jeden český usporiadateľ a zarezervoval nás na október 2025. Ale hráme aj na Slovensku. Najbližšie nás fanúšikovia uvidia na Lovestream Festivale v Bratislave. V lete budeme aj v Hnúšti, Gelnici, Košiciach. Ak sme doma menej, sme tu vzácnejší. A všetko je tak, ako má byť.

Spomenul si Lovestream Festival. Je to nový formát, ktorý dramaturgicky vsadil na zahraničné megahviezdy Red Hot Chili Peppers, Dua Lipu alebo Caluma Scotta, a potom na slovenské a české klasiky ako ste vy, IMT Smile, Lucie, Kryštof, Inekafe či Čechomor. Ako vnímaš toto podujatie?

Bratislava ako hlavné mesto už roky potrebovala multižánrový festival, ktorý by sa neorientoval iba na istý druh muziky. Funguje to napríklad na Colours of Ostrava, kde sa stretnú The Killers, Twenty One Pilots, ale aj Chinaski či Michal Hrůza. Som za. Uvidíme, či sa uchytí a stane sa tradíciou. Ale Bratislava si tento formát určite zaslúži.

K spomínanej akcii prebiehajú pomerne búrlivé diskusie na sociálnych sieťach. V prevahe sú fanúšikovia Red Hot Chili Peppers, ktorí zhadzujú vás aj ďalšie kapely.

Je to v poriadku. Môj brat, bubeník Ivan, povedal: "Kým hejteri hejtujú a pivo tečie, všetko je v pohode." Nech si každý povie, čo chce. Je dobre, že sa ľudia vybúria na sociálnych sieťach, lebo ak by nie, riešili by to možno inak. Hrali sme pred Guano Apes, Status Quo a ďalšími svetovými hviezdami. Kto nás nechce počuť, nech ide počas nášho vystúpenia na pivo. Lovestream nie je koncert Red Hot Chili Peppers. Je to festival. A na festivale máš všehochuť.

Aj médiá niekedy nešťastne diferencujú. Ak máš rád emóciu v hudbe, nájdeš ju aj v thrash metale, alternatíve aj v pope. Keď Lionel Ritchie zaspieva Hello, prejde to cez každého. No niekedy ľuďom chýba nadhľad a veľkorysosť. Sme rozčičíkaní a naučení, že každý si môže povedať, čo chce. A to môže. No potom sa povie veľa slov, ktoré majú nulovú hodnotu. Dnes sa zmazal odstup medzi fanúšikom, kritikom, novinárom, hejterom. Všetci sú všetko. Už od roku 1996 sme boli konfrontovaní s rôznymi reakciami na našu muziku. A sme dodnes. Preto riešiť, že sa niekomu páči a niekomu nie, je strata času. Keby si niekto namiesto hejtu upratal pred vlastným prahom, dal do poriadku vzťahy s rodičmi, bratmi, synmi, malo by to väčší zmysel.

Pripravujete pre vystúpenie na Lovestream Festivale niečo špeciálne?

Na každú sezónu chystáme špeciálny setlist. Aj teraz to bude niečo nové. Určite zaznejú Elity, ale aj klasiky ako Čím to je a Ty a Tvoja sestra. Pesničku Ďakujem, že si dáme v inej, viac klubovej verzii. Už to hráme a ľudia reagujú. Či sú naši fanúšikovia na Lovestreame, v Košiciach alebo v Prahe, tešia sa na našu hudbu. Píšu nám, že prídu, nakúpili si tričká, čiapky.

Prečítajte si tiež: Igor Timko: Každý koncert hráme tak, ako by bol posledný


Verím, že sa nám podarí zasiať v ľuďoch túžbu po kultúre

Máte silnú fanúšikovskú základňu na Slovensku aj v Čechách. Vnímaš medzi divákmi na koncertoch nejaký rozdiel?

Vnímam rozdiel medzi krajinami. Na Slovensku chýba vízia. Zvlášť v kultúre. Ani súčasná, ani predošlé vlády tomu nedali prioritu. Neotvorili diskusiu o tom, kde chceme byť, kam patríme, kto sme. Nedefinovali, že kultúra má byť súčasťou vyučovania. V školách sa takmer nespieva. A je to vidieť aj na pódiu. Ale Slováci sú iskriví a keď ich zlomíš, je to o život. Odnesú ťa na rukách.

Česi sú trochu distingvovanejší. Ale fungujú tam iné reakcie. Sú viac zvyknutí na kultúru. Keď idú na koncert, tak vedia, že sa chcú zabaviť. Prídu, lebo vedia, že ich samých to obohatí. Jeden blízky človek sa ma pýtal, ako je možné, že ľudia v Čechách kultúru vyhľadávajú viac ako na Slovensku. Položil som mu otázku: Kedy boli tvoji rodičia naposledy v divadle alebo na koncerte? A on pochopil. My poväčšine nemáme prezentované umenie ako potrebu katarzie, sebaočisty. Ako Slováka ma to mrzí.

Minulý rok si spolu s primátorom Košíc a Milanom Antolom prezentoval projekt rekonštrukcie košického kina Družba a vytvorenie komunitného priestoru umenia. Ako si sa k nemu dostal?

Mojou motiváciou bol aj spomenutý český príklad. Preto sme sa s hercom Milanom Antolom dohodli, že skúsime v Košiciach vytvoriť slobodnú oázu kultúry. Ak by si zablúdil do kongresového centra v Zlíne, zostaneš v nemom úžase. Je to nový projekt, ktorý stál dve miliardy českých korún. Toto si na Slovensku neviem predstaviť. Veľa ľudí nám prejavuje podporu. Ale aj z košickej kultúrnej obce prišiel anonym, že takýto projekt nie je potrebný. Pritom vyhovujúcich priestorov na hudbu je v tomto 250-tisícovom meste veľmi málo.

Preto verím, že sa nám podarí zasiať v ľuďoch túžbu po kultúre. Veď práve kultúra je to, čo nás odlišuje od zvierat. Nemôžeme žiť len pre vlastné potreby. Často sa v spoločnosti definuje zárobok ako hlavný cieľ života. Ale to nie je pravda. Peniaze by mali byť prostriedkom k niečomu inému. Máme Maslowovu hierarchiu potrieb. Stačí si ju pozrieť. Bolo by skvelé, keby mal každý dostatok peňazí a času na to, aby večer mohol ísť napríklad do divadla, alebo len tak maľovať.

Napriek tomu ako vnímaš realitu, máš nádej, že sa naštartuje komunitná kultúra cez tento a podobné projekty?

Už sa to naštartovalo tým, že sme do toho nasypali vlastné peniaze. Už len to, že sa o tom bavíme, je dôležitý signál pre mesto Košice. Máme v rámci mesta výborných odborníkov. Komunikujeme s ministerstvami aj so súkromným sektorom. Keď sa nepodarí, nevadí. Ale radšej neuspieť, ako neskúsiť. Toto platí pre muziku, festivaly, pesničky či lásku. Ľudia sa boja neuspieť. A ja neviem prečo. V rámci možností búchame na všetky dvere. Stali sme sa jednou z priorít mesta Košice. No sme v tom slobodne a z vlastného rozhodnutia. Uvidíme.

Si teda zástancom postoja, že umelec má byť aktívny v prostredí, v ktorom žije?

Je dôležité, čo človek chce dosiahnuť. Sú umelci, ktorých cieľom je byť obdivovaní. Ja sa pýtam, či nie je cieľom skôr vytvoriť niečo obdivuhodné. Ak si niekto žije v svojej bubline, bez toho, aby vnímal svoje okolie, gratulujem mu. No mne to rozhodne nestačí.


Dnes vieme na base stavať, predtým nebola taká nosná

V minulom roku ste si pripomenuli 25 rokov na scéne. Je to celkom slušný míľnik. Tisícky koncertov, milióny najazdených kilometrov, telky, štúdiové albumy, výberovky, viacero zaujímavých spoluprác. Pribudli aj nejaké tie šediny. Bilancovali ste si to v kapele? 

Šediny sú super. Ukazujú, že máš niečo za sebou. No samozrejme sivé vlasy automaticky neprinášajú múdrosť. Roky si uvedomujeme aj vtedy, keď na náš koncert príde osoba, ktorá povie, že nás miluje, má 15 rokov a narodila sa, keď sme naspievali pieseň Lekná. No máme čo bilancovať. Žijeme svoj sen. Vymysleli sme niečo, čo živí dvanásť rodín. Kapela, manažér, produkcia, zvukár, osvetľovač, technici. Musíme vnímať ich kapacity, lebo niektorí organizátori by nás aj zodrali. Máme cez 2500 odohratých živých koncertov.

Vidíme aj to, že sa veci menia. V roku 2000, keď bola No Name mánia, bol náš trendy čas. Dnes je to trochu iné. No tiež je dôležité, že až na malé zmeny sme stále tá istá partia. Nedávno nás opustil basgitarista Vilo (Gutray, pozn. red.). Ale aj to bola prirodzená zmena. Odsťahoval sa do Prahy, má tam rodinu, prácu. No keď pozerám dozadu, nemyslím, že by sme chceli niečo robiť inak. Som za všetko vďačný. Kapela sa spolu rozpráva, smeje sa po koncerte v šatni. Technici debatujú s muzikantami a manažmentom. Nikto sa nevyvyšuje. Každý má v tíme vlastnú autonómiu.

Spomínal si zmenu na poste basáka. Ako zapadol Pavol Jakab medzi vás, do "rodinnej" kapely, ľudsky a hudobne?

Ľudsky zapadol skvele. Je to bývalý spolužiak brata Dušana z konzervatória. Oni dvaja pokračujú vo svojej "spanilej jazde". Hudobne je to obrovský posun vpred. Nekritizujem spätne to, čo sme s Vilom odohrali. Všetko bolo fajn. Ale tá zmena prišla v správnom čase. Dnes vieme na base stavať. Predtým nebola taká nosná.

Nedá mi nespomenúť vašu spoluprácu s maestrom Karlom Gottom, ktorá bola jednou z jeho posledných. Pieseň Kto dokáže je podľa mňa unikát. Je harmonicky trochu ťažšia, ale veľmi zaujímavá. Aká bola prvá reakcia pána Gotta na ňu?

Karel Gott bol šľachtic s dušou chlapca. Pri prvom stretnutí bol prítomný náš manažér Filip, ja, pani Ivana a pán Gott. Jeho bezprostredná reakcia bola, že v tom počuje Rachmaninova. To ma potešilo. Pýtal sa, či to nebude ťažké pre ľudí. Oponoval som mu, že ľudia možno nevedia o hudbe kvetnato hovoriť, ale vedia hudbu precítiť. Reakcie poslucháčov boli neuveriteľné. Jeden fanúšik nám napísal, že si dal text skladby vytetovať na telo. Časti z neho sú na maturitných oznámeniach.

S pánom Gottom to nabralo kvalitatívne vyššiu dimenziu. Mali sme ešte malú komplikáciu, lebo skladba vznikla už skôr pre výročie Slovenského rozhlasu. A Karel vravel, že nikdy nevstúpil do niečoho, čo už žije. No sľúbil som mu, že pôvodnú verziu utlmíme. Nahrávanie bolo trochu komplikované, kvôli jeho zdravotnému stavu. Spev sme nahrávali na dvakrát. Ale energia ho neopúšťala. Stále, keď si mohol urobiť srandu zo seba alebo z ostatných, využil to. Pustil nás k sebe veľmi blízko. Chodili sme k nemu na obedy. Mala to byť hodina korepetície. A boli z toho štyri hodiny debát o histórii či filozofii, ale aj vtipov. Bavili sme sa o hudbe a až nakoniec sme skúšali pieseň. Odpremierovaná bola naživo vo vypredanej O2 aréne na Impuls Mejdane pred 18-tisíc divákmi. A mala veľký úspech.


Odmietam sa podkladať poslucháčovi a spievať len to, čo chce počuť

Vaše posledné skladby sú hudobne oproti starším kúskom v trochu zložitejších harmóniách. Ide o zámer trochu rozšíriť obzory a edukovať poslucháčov?

Je to tak. Pomenoval si to presne. Keď si v pozícii, že môžeš ponúknuť aj niečo ťažšie, prečo to neurobiť? Naša hudba vždy vychádzala z nás a mala rôzne vplyvy. Na prvý album mali silný vplyv Henry Tóth a Marián Čekovský. Na druhý zas Juraj Kupec. Ale autorské veci boli vždy naše. Človek sa vyvíja a mal by sa aj ako autor. Obzvlášť, keď má impulzy. A my, keďže učíme na Akadémii umení v Banskej Bystrici a na Konzervatóriu v Košiciach, sme nonstop vystavení impulzom mladých ľudí.

Keď si postrehol našu pieseň I prokletí může být štěstí (titulná pieseň k filmu Poslední aristokratka) - to je charleston. Náš manažér ju definoval, že to je "vyššia muzikantská". Snažíme sa robiť stále veci troche inak. A tým ľudí pritiahnuť. Pri albume Slová do tmy sme mali v kapele diskusiu, či v textoch majú miesto slová ako pereje alebo perute. Niekto im už dnes nemusí rozumieť. Ale ja sa odmietam úplne podkladať poslucháčovi a spievať len to, čo chce počuť. Musí to mať aj pre mňa nejakú hodnotu.

Dobrou sondou do spoločnosti v rámci vašej tvorby je už spomínaná minuloročná skladba Elity. Ako to v našom národe teda máme s elitami?

Je to zložité. Keď som bol na Ministerstve školstva prezentovať projekt Kina Družba, zastavil ma jeden pán a povedal: Fantasticky si nám všetkým v tejto piesni naložil. Ona totiž presne definuje dobu. Nepôjdeš do vrcholnej politiky, lebo vieš, že sa budeš musieť znížiť na istú úroveň komunikácie. Milan Antol hovorí, že aj nenávisť má mať dôstojnosť. Ja ako občan chcem viac. Vnímam aj dobré veci. Napríklad som pánovi Budajovi a jeho tímu vďačný za zákon o zálohovaní PET fliaš.

V spoločnosti sa hovorí o frekvenciách v rádiách. Nerozumiem v tejto súvislosti diskusii o kvótach. Hovorí sa, že je to slobodné podnikanie, no nie je to pravda. Slovenské rádiá ako Expres alebo Fun, nevysielajú na všeobecne dostupných frekvenciách. Tie im boli pridelené. Ak by ich počet bol neobmedzený, tak máme všetci svoje rádio. Tento biznis sa nedá porovnať s tým, že postavíš továreň a začneš vyrábať produkty. Pridelená frekvencia je veľké zvýhodnenie. Verejná mienka sa deformuje. A vyjadrujú sa aj ľudia, čo o veciach netušia. 

Si pedagóg na umeleckých školách. Ako vnímaš mladú generáciu a jej potenciál sa popasovať s výzvami dnešnej doby? Vedia podľa teba bojovať a ísť za svojim cieľom?

Áno, sú takí. A im má zmysel sa venovať. Mám žiakov, ktorí sú vynikajúci. Tlačím ich, aby robili svoju vlastnú tvorbu. Keď budú len interpretmi, tak sú zaplatení len raz. A ako autori minimálne dvakrát. Mám vynikajúcu študentku, Júliu Micíkovú z Košíc, ktorá spieva fantasticky. Akadémia umení v Bystrici je zvlášť dobrá v tom, že poskytuje popri herectve aj ďalšie možnosti a príležitosti.

Zaujala ťa v poslednej dobe nejaká hudba?

Moje deti mi púšťajú svojich obľúbených interpretov. Chcem mať kontakt s tým, čo počúvajú. Syn miluje pražský hip-hop, napr. Dorian + Grey, Yzomandias. V Košiciach máme rapera Zaya. Dcérka má rada anime a japonskú kultúru. Preto si občas na plné pecky púšťame v aute japonský heavy metal. Mne sa páči album Everyday Life od Coldplay. Je absolútne iný ako ich predošlé nahrávky a každá skladba je hitovka.


Vaše skladby majú hĺbku. Kladieš nimi mnohé otázky. Ako vnímaš veci medzi nebom a zemou?

Som veriaci. Verím v dobro. Rozdeľujem Boha a cirkev. To sú rozličné veci. Žiaľ, človek dokáže veľmi veľa správnych myšlienok neskutočne zdeformovať. Určite sú veci medzi nebom a zemou. Som o tom presvedčený. Hovorí sa, že tí, čo tomu neveria, najviac túžia po dôkaze. No keby si dostal dôkaz, že existuje Pán Boh, tak by si už neveril, už by si to vedel. V tom je ten vtip. Ak niečomu veríš, si presiaknutý vierou. Počul som krásnu hlášku, že viera je dar. V podstate každý v niečo verí. Niekto verí, že naši vyhrajú v hokeji nad Kanadou. To je tiež viera. Otázky viery sú však často vysoko intímne veci, o ktorých väčšina nechce rozprávať. My ako rodina, keď sa večer stretneme, pomodlíme sa. Pre mňa je to prostriedok, ako byť spolu. Keby každý človek pripustil, že sme tu len na chvíľu, ľudia by konali menej zla.

Skladba Život je o osobných prehrách. Dokážeš prehrávať?

Náš otec nám vravieval, že umenie žiť je umením predvídať. Snažím sa im predchádzať. Osobné prehry sú tie najťažšie. Keď sklameš syna, dcéru alebo ženu, je to veľmi zlé. To sa nesmie stať. Aj na škole sa veci dajú riešiť. Keď si nesadnem s niektorým študentom, dá sa požiadať o zmenu pedagóga. Osobným prehrám sa snažím vyhýbať, no do konfliktu a konfrontácie ide človek vždy. A je to podľa môjho názoru správne.

Máš aktuálne aj nejaké herecké výzvy?

Urobili sme s vynikajúcim režisérom Valentinom Kozmenkom-Delinde pre činohernú scénu bábkového divadla Jorik v Košiciach predstavenie Rómeo a Júlia. Tam sme podľa dramaturgie spolupracovali na hudobnej zložke. Autorské aj herecké ponuky chodia priebežne stále. No pôsobím aj na vysokej škole, kde som získal titul Doktora umení. A od pedagógov sa očakáva, že budú mať výstupy aj v kamenných divadlách. S niečím hereckým v tejto súvislosti koketujem.

Podľa vášho koncertného programu na webe sa pomaly dostávate do svojho predošlého tempa (máj - 9 koncertov, jún - 13) 

A to sú zverejnené len oficiálne koncerty. Nemáš tam firemné akcie, family days, atď. Pravdou je, že do polky októbra máme odohrať 68 koncertov. Áno, rozbehlo sa to dobre. Ale to je štandardné tempo No Name. Akurát musíme odsekávať dvojáky. 

Otázka na záver: považuješ sa za šťastného človeka?

Šťastný je ten, kto je milovaný a má prácu. A premostím to fórom môjho otca: "Moja žena mi je verná. Sama mi to povedala." Práce máme až až. A mám svojich bratov a kolegov, s ktorými sme kapelu povýšili na niečo iné. Nie je to len práca. Ja s tými ľuďmi chcem byť. Keď idem do skúšobne, idem s radosťou, pretože tých ľudí zbožňujem. Toto je to No Name, ako ho vnímame my. Bolo zopár pokusov, ako nás rozbiť z vnútra. Ale nepodarilo sa to.


Autor: Laco Ontko


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
30 31 1 2 3 4 5
6 7 8 9 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 1 2 3

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti