Projekt gitaristu Jerguša Oravca a speváčky Tammy Nižňanskej s názvom The Youniverse funguje v plnom prúde. Po vydaní prvého EP Raise Hell, Kid zjavne nenastal tvorivý útlm a dvojica chystá novinky. Ešte pred ich zverejnením však Jerguš v týchto dňoch vydáva exkluzívnu sólovku na vinyle v troch farbách, ktorú predstaví už zajtra v Nu Spirit Bare.

S kľúčovými aktérmi mimoriadne zaujímavej a ambicióznej kapely The Youniverse, na ktorej koncertoch najlepšie pochopíte (ak by vám to nebolo jasné z nahrávky), že nič podobné na Slovensku nemáme, sme sa stretli počas jedného dňa uprostred jesene. Výsledkom je rozhovor, v ktorom nám prezradili viac o svojich hudobných začiatkoch, aktivitách a plánoch, ale aj o inšpiratívnej ceste po USA, ktorú absolvovali minulý rok. V galérii nájdete viacero fotografií dokumentujúcich ich cestu, na ktorej sa namiesto tradičných turistických destinácií zameriavali najmä na miesta spojené s hudobnou históriou i súčasnosťou.

Neviem, či je to zámer, ale o tebe, Tammy, všeobecne nájsť veľmi málo informácií. Povedala by si nám niečo o sebe? O tvojom vzťahu k hudbe.

Tammy: Tak ako každé dieťa zo slušnej rodiny som chodila na klavír, ale v štrnástich som prestala, čo ma dodnes mrzí. Keď som mala jedenásť rokov, založila som si so spolužiačkou rapové duo, vtedy ma strašne pohltil hip-hop. Nikto v mojom okolí ale nerobil hudbu, a to veľmi dlho. Potom som sa zoznámila s Jergušom. On bol prvý človek, ktorého som spoznala, ktorý mal kapelu a hral hudbu, dokonca blues, čo bolo pre mňa niečo neuveriteľné. Ako čas plynul, tak sme sa akosi zmotali dokopy a priznala som sa mu, že by som chcela spievať.

Jerguš: Ja som jej povedal: "Tak ukáž!" Chodili sme spolu asi týždeň. Boli sme v Trenčíne a ja som začal hrať blues, tuším Hoochie Coochie Man a povedal som: "poď, však texty vieš, spievaj!" Nahral som to, aby som Tammy skonfrontoval s vlastným hlasom. Myslím si, že to je veľmi dôležité. Tak sa koniec koncov začala aj hudobná dráha Muddyho Watersa.

Tammy: "Chcem spievať".... To sú väčšinou tie plané reči dievčat aj chlapcov, ktorí sa nevedia nájsť, že vlastne ja som vždy chcel hrať v kapele alebo ja som vždy chcela spievať. Väčšinou keď ľudia nevedia čo so svojím životom, tak aj toto im napadne počas tých rokov (smiech). Ja som to ale vždy myslela smrteľne vážne a z potešenia zo spievania sa rýchlo zrodila láska k hudobnej tvorbe ako takej.

Ako vznikla formácia The Youniverse?

Tammy: Je to celé také osudové. Ako som začala chodiť s Jergušom, tak som sa zoznámila s jeho najlepším kamarátom, ktorý teraz hrá s nami na base (Martin Štefanec, pozn. red.). 

Jerguš: Ja s ním hrám už od detstva. Hrávali sme vo formácii Next Page.

Tammy: Maťko sa na to vykašlal, keď išiel na vysokú. Raz sme boli na Nový rok opití a dali sme si novoročné predsavzatie, že ak ja začnem spievať, tak on si opäť kúpi basu a budeme mať kapelu. Podali sme si na to ruky s tým, že sa to bude volať buď The Fury alebo The Universe. Prvé dva koncerty sme odohrali pod úplne iným názvom a v úplne inej zostave v Čechách. Potom nás pozvali do Bratislavy do Rustique, aby sme išli hrať na džemku a Jerguša sa pýtali, ako sa volá kapela. Nevedel narýchlo, čo má povedať, tak že The Universe. A odvtedy sme tak, najprv len s obyčajným U a potom skrz slovné hračky a všetky tieto veci, ktoré ma bavia, som to zmenila na Youniverse (spojenie slov Ty a Vesmír, pozn. red.). Keď sme hrali asi taký štvrtý mesiac po sebe, tak došiel Maťko a povedal mi, že dobre, tak ty spievaš, ja si pôjdem kúpiť tú basu. A teraz hráme spolu.


Nechceme byť jednookí medzi slepcami

Vlani ste boli na road tripe v Amerike. Kde všade ste tam boli? Prečo ste išli? Dalo vám to niečo?

Tammy: Veľmi dlho som mala nutkanie ísť do L.A. Potom ma začal zaujímať blues, chcela som vidieť Mississippi, deltu a všetky tieto miesta. Po dokončení školy sme sa s Jergušom dohodli, že pôjdeme na veľký roadtip. Chceli sme vidieť, ako to tam vyzerá, aké sú tam kapely, aká je tam hudba a ako tam funguje hudobný priemysel. Chceli sme nabrať kontakty, inšpiráciu, nahrávať. Išli sme primárne po hudobných mestách: L.A., Austin, Nashville, New Orleans. Zakončili sme to v New Yorku, do Chicaga nám nevydal čas. Boli sme na skvelých koncertoch, zoznámili sme sa so super ľuďmi aj s ľuďmi z priemyslu, ktorí sú strašne zlatí a stále nám píšu, že kedy prídeme (smiech). Celé je to o pomeroch. Nie je tam stotisícnásobne viac talentovaných ľudí, je tam proste viac ľudí a ten talent je percentuálne rovnaký všade.

Jerguš: Možnosť presadiť sa je na oboch trhoch v podstate rovnaká. Malý trh ale bohužial neponúka toľko variovaných možností. Keď už žiješ tam, môžeš fungovať na viacerých leveloch. Tu si buď zarábaš hudbou a si veľmi vysoko alebo naopak. Žiadne medzilevely neexistujú. Tam môžeš byť béčková, céčková kapela a vieš z toho vyžiť.

Láka vás to späť?

Tammy: Určite. To je pre nás ďalšia méta. Ja si prajem v hĺbke svojej ambicióznej duše, aby sme boli taký prvý poriadny slovenský export do sveta. To by bolo fajn.

Takže nechcete byť kohútom na smetisku?

Jerguš: Nie, nechceme byť jednookí medzi slepcami. My proste chceme ísť medzi vidiacich a tam sa s nimi pobiť. A možno aj vypichnúť nejaké oči (smiech).

Tammy: Je to určite ambiciózne. Možno to niekomu príde arogantné, ale podľa mňa je to sebavedomé. A odvážne. A šialené (smiech). 

Jerguš Oravec na festivale Austin City Limits Zdroj: Jakub FabiánJerguš Oravec na festivale Austin City Limits 2015 - viac fotiek z road tripu po USA

Spomínala si, že píšeš texty. Píšeš ich výhradne ty? 

Tammy: Áno.

Jerguš: Čo sa The Youniverse týka, áno, a niekedy aj mne opravuje anglické. Slovenské si píšem sám.

Aká je tvoja inšpirácia k písaniu textov?

Tammy: Keď idem písať poéziu, tak idem písať poéziu a keď idem písať text tak idem písať text. Tak to vnímam ja. Inšpirujem sa v tomto Princeom alebo Jackom Whiteom. Oni nereflektujú veľmi ani na svoj život, možno Prince viacej, ale skôr vytvárajú svety svojím umením, majú tam referencie a odkazy na iné umenie a takto kreujú svoju víziu, ako hudobnú, tak aj vizuálnu. 

Čiže tu nejde o nejaké príbehy.

Tammy: Nejde, ale v podstate sú to krátke príbehy, občas inšpirované tým, čo sa deje, ale nie je to prozaické. Je to skôr miešanie fikcie a reality, ktorá sa kľudne môže odohrávať mimo mňa. Niekedy ani ja neviem, kde na tie slovné spojenia chodím. Proste poviem niečo, čo som pravdepodobne nikdy v živote nepovedala a chytím sa toho. Keď dopíšem, tak zistím, že to celé dáva zmysel. Vytváram miesta, koncepty, ľudí a odkazujem medzi sebou na pesničky a na iných autorov. Keby sa v tom niekto v živote chcel hrabať, tak by našiel mnoho referencií na rôzne veci. Takže zanechávam pre fanúšikov také malé umelecké odkazy. Je to super, strašne ma to baví.

Ktorú skladbu by ste vyzdvihli z albumu Raise Hell, Kid, ktorá je obľúbená a ako vznikla?

Tammy: Ťažko povedať. Asi I Blame Him. Hnevala som sa na seba za niečo, ale potrebovala som to na niekoho zhodiť. Hodila som to na všetkých počínajúc Jergušom a končiac Mickom Jaggerom. O tom je ten song.

Jerguš: Podľa mňa tam bol vyslovene inšpirujúci ten zvuk. Keď dáva zvuk taký vibe, že je to niečo agresívnejšie, tak to Tammy inšpiruje aj k takému textu. V tom zvuku vidí obrazce.

Tammy: Aj Jerguš aj ja máme synestézu... Odrážame sa od zvuku, od tónu, pretože sú v ňom farby.



Dnes už nestačí si len sadnúť a napísať nejaký lovesong

Ty budeš asi aj iniciátorom pre rôzne performance výstupy kapely. Napríklad v Ateliéri XIII ste ukázali, ako vyzerá desať dní kapelného života. Aj vaše videoklipy sú robené v svojskom duchu. Povedala by si o tom niečo?

Tammy: Snažím sa kapele vytvoriť brand. Organický, nie umelý. Je to proces, ale skrátka nie je umenie bez konceptu. Snažím sa za všetkým hľadať myšlienku a hĺbku, aby to nebolo prvoplánové. Veci chcem robiť v jednom slohu, aby korešpondovali medzi sebou. Silné kapely alebo silní interpreti jednoznačne žili a žijú vo svojom svete po vizuálnej aj po hudobnej stránke. Dnes už nestačí si len sadnúť a napísať nejaký lovesong, treba veci riešiť koncepčne a využiť čo najviac mediálnych priestorov, aby človek dal svoju víziu von. Ja sa v klipoch dosť vyžívam, pretože ma baví vymýšlať stále nové vizuálne obrazy a hrať sa s textom. Takéto aktivity, ako aj pre nás bol Ateliér XIII sú, myslím, budúcnosťou kapiel. Je to vidieť v zahraničí. Už sa nerobí len "tu máš album a tu máš k tomu turné", nestačí to. Hudobníci sa vracajú ku konceptuálnym albumom. Klipy majú tiež v jednom duchu a do toho doplnkové aktivity. Viď Lady Gaga a jej dive bar-ové turné, Frank Ocean a jeho pop-up store k Blonde, Lemonade od Beyoncé bol celý film, atď, atď...

Nakoľko je Slovensko bluesovou krajinou? Napríklad v porovnaní s takým Českom.

Jerguš: U nás je blues, na to, akí sme malí, relatívne dosť v pohode a to aj vďaka ľuďom ako je napríklad Peter Lipa alebo Boboš Procházka a možno, skromne poviem, aj ja, lebo už desať rokov sa snažím propagovať ho všade, kde prídem. Myslím si, že Slováci sú muzikálny národ. Česi nemali takých interpretov, ako boli Dežo Ursiny alebo Jaro Filip, ktorí boli obaja dosť bluesovo ovplyvnení. Aj Collegium Musicum s Vargom, to sú umelci, ktorí všetci vychádzali z rock'n'rollu a rhytm'n'blues. Česi majú trošku inak ten blues rock a jazz rock nastavený.

Tammy: Blues, ktorý bol u nás, mi pripadá skôr racionálny než emočný. Ja by som povedala, že my sme boli vždy skôr jazzová krajina, nie bluesová. Intelektuálna a satirická.


Jerguš, ktorý spôsob tvorenia sa ti páči viac, keď si na hudobnú stránku sám a všetko sa robí podľa teba alebo keď ste tvorcovia viacerí a s tým prichádzajú samozrejme nejaké kompromisy a ústupky.

Jerguš: Mne sa páči Youniverse preto, lebo v ňom môžem využiť motívy a riffy, ktoré síce vytvorím, ale sám pre seba by som si ich neskladal, pretože by som do nich nespieval. Ale Tammy sa páčia, Tammy tieto témy inšpirujú, a tak z toho vznikajú pesničky. Pri Youniverse aj pri vlastných veciach robím jednu fázu sám, a to je vlastne to dolaďovanie a aranžovanie produkčnej stránky veci. Tammy tam väčšinou sedká ako druhé externé ucho. Tento systém nemám vo vlastných veciach, kde o všetkom viac-menej rozhodujem sám a vtedy je človek kritik, poslucháč aj tvorca. Vyhovujú mi obidve metódy a vlastne preto ich aj robím. Vyhovoval by mi ešte jeden spôsob: kapela, v ktorej skladajú všetci. Nikdy sa mi ešte nestalo, že sa urobila pesnička vyslovene na skúške. Možno aj toto raz príde, bol by som veľmi rád, keby sa to stalo.

Ako som už spomenul, na konci augusta a začiatkom septembra ste realizovali v Ateliéri XIII. projekt A day in a life of a band, kde ste ponúkli náhľad do každodenného života kapely. Dočítal som sa, že počas týchto dní došlo k siedmim hádkam? O čom sa viete pohádať? 

Jerguš: Tak napríklad hráme pesničku a všetci máme dobrý pocit, keď ideme domov. Na druhý deň prídeme, začneme to hrať a zrazu to nešlape. Dobrý pocit zo včera je preč a začneme riešiť, že prečo. Čo sa stalo? Kto je na vine?

Tammy: Nemusíme sa baviť ani o tom, kto je na vine. Bavíme sa o tom, že čo nešlape a zrazu si to každý začne brať strašne osobne (smiech), lebo sa boja, že sú oni na vine. A tak vzniká napätie. Tých sedem hádok bolo, myslím si, že ešte v pohode. Mali sme jednu skúšku, kde som kvôli disciplíne a rytmu nútila chalanov hrať reggae. Asi hodinu. To bolo peklo (smiech).


Či sme underground? Aj Jimi Hendrix bol kedysi pop

Boli ste na premiére nového filmu o Richardovi Müllerovi. Aký je váš názor naň? Páčil sa vám?

Jerguš: Mne sa film páčil po filmovej stránke. Odporúčam, aby si ho každý išiel pozrieť a najmä aby si na to spravil každý vlastný názor. 

Tammy: Súhlasím s Jergušom, že sa mi páčilo spracovanie. Richardove domáce videá, ktoré sa pretkávajú filmom, boli veľmi kúzelné. Ale z kina som odchádzala zhrozená. Neviem, možno som to nepochopila a mal to byť príbeh o tom, ako skupina ľudí pomáha a zachraňuje chorého človeka pred rýchlym a tragickým koncom a možno to je pravda. Mne to prišlo ako film o skupine ľudí, ktorí si udržiavajú unaveného človeka, výnimočného umelca v akej-takej forme, aby im robil dojnú kravu a živil ich lifestyle. A to celé bolo zaobalené do nejakého samaritánstva, martýrstva, obety, detí a rodín a nepriameho citového vydierania. To bol môj dojem. Ale čo ja o tom viem? Som len divák.

Aj vy sa raz za čas ocitáte na "obrazovkách", konkrétne sme vás mohli tento rok vidieť vo videoklipoch kapiel Billy Barman (Miletička) a IMT Smile (Príbeh príbehov). Aké sú vzťahy medzi vami a týmito interpretmi, kapelami? Resp. aké sú vzájomné vzťahy na slovenskej hudobnej scéne, či už medzi hudobníkmi mainstreamu alebo undergroundu?

Jerguš: Skoro všetci sa poznáme, lebo sme malá krajina.

Tammy: Sme komunita. Síce rozkúskovaná komunita, ale všetci sa poznáme a máme sa v podstate celkom radi a najmä si myslím, že sa máme v úcte. V klipe IMT Smile sme sa mihli, pretože ich bubeník Ivan Kormaňák je náš dobrý kamarát, tiež miluje blues. S chalanmi z Billy Barman sa tiež poznáme, chodíme na tie isté miesta, chlapci spolu často džemujú na Zahrajsi Session v KC Dunaj. Ich bubeník Maťko Ruman s nami od začiatku hrával v The Youniverse. Takže všetci sa poznáme, stretávame sa, pijeme spolu.

Jerguš: No a so mnou ešte Maťko hráva v 3JO. Je to popreplietané. 

Vašu hudbu by ste zaradili medzi underground?

Jerguš: Zatiaľ ešte áno. Tento album ešte určite.

Plánujete nebodaj komerčnejšie ladený album do budúcnosti?

Tammy: Slovo komercia sa mi zdá také nevhodné. Všetko, čo sa predáva, je komerčné. 

Jerguš: Tak ako väčšina ľudí civilizovaného sveta máme internet, vidíme, čo ide do sveta von. Páči sa nám zvuk, ktorý má Kanye West a páči sa nám zvuk, ktorý má Jack White. Obaja sú vlastne mainstream aj keby si povedal, že Jack White je underground a Kanye West je komerčný, ale v podstate sú rovnako známi. Snažíme sa rozvíjať sound, a pritom ostať v blues rocku. Doposiaľ bol náš sound surový, vintage, gitarový. Ale vyjadrovacích prvkov je veľa, od drum machines cez synťáky a gitary, až po rôzne psycho efekty. Teraz sa snažíme nájsť nejaký fakt zaujímavý blend zvukov, lebo, predsalen, je rok 2016, nie 1966.

Tammy: John Mayer mal takú prednášku na Berklee, že si treba definovať, aký typ hudobníka chceš byť a nehanbiť sa za to. Nemôžes sa tváriť, že si príliš dobrý na nejaký pop, keď chceš byť slávny a zarábať peniaze. Treba si to na rovinu priznať, tak som sa rozhodla, že si na rovinu priznávam, že nie, nechcem chodiť do nejakého side-jobu kvôli peniazom, po večeroch sa venovať na pol žrde kapele a premýšlať, ako zohnať prostriedky, z ktorých to financovať. Nechcem hrať pre štyroch ľudí. Chcem sa tým full-time živiť. Sú veci v pope, ktoré mám rada. Michael Jackson bol kráľ popu. Aj Jimi Hendrix bol kedysi pop, think about it.

Aké sú teda vaše plány do budúcnosti?

Jerguš: Ja som teraz dorobil album. Vyjde na vinyle, dokonca v troch farbách, ako limitka tristo kusov a volá sa Na Ramenách Otcov. Robil som to fakt dlho, pretože som odložil moju sólovú kariéru na vedľajšiu koľaj, aby sme rozbehli The Youniverse. Dokončil som to až cez leto. Bude to slovenský album. Iba dve pesničky budú po anglicky, jedna s Tammy a druhá, Cry, ktorá ako singel vyšla minulý rok s klipom. Celý album odkazuje na všetky moje hudobné a osobné vzory. Viac o albume

Tammy: Čo sa týka The Youniverse, budeme robiť dlhohrajúci album s názvom "Kid Vicious". Bude to mať trošku iný sound. Možno trošku dosť. Experimentujeme s inými zvukmi a s inými nástrojmi, ale aj tak to bude stále gitarové. To tam bude vždy. Inak plánujme dorobiť klipy k EPčku a po novom roku vydať nový singel, takže ja sa veľmi teším. Už som myšlienkami dávno tam.  

Čo by mal vyjadrovať ten koncept "kid"?

Tammy: Motív dieťaťa, alebo skôr tínedžera, "the kid", je podstatná vec. Ide o také malé drzé decko, ktoré si aj tak robí veci po svojom. Je to memento pre mňa, aby som sa nenechala odradiť a aby som robila vždy po svojom, ak cítim, že je to tak správne. Prihováram sa sebe a celej mladej generácii, ktorá, si myslím, je správne drzá. A nech je. Nech si do toho nenechá kecať. No a v neposlednom rade je The Kid venované každému dieťaťu, ktoré je potlačené v dospelom človeku pod ťarchou hypoték, ubíjajúcich prác a podobného shitu. 


Vypočujte si celý debut kapely vydaný na jar tohto roka:



Autor: Tomáš Garai
Foto: archív The Youniverse