Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Marta Jandová: Aj po 25 rokoch stále počúvam, že za úspech vďačím otcovi

Marta Jandová: Aj po 25 rokoch stále počúvam, že za úspech vďačím otcovi

11.01.2019 - 16:00 | Dušan Marko

Marta Jandová patrí medzi najúspešnejšie "porevolučné" české speváčky. V 90-tych rokoch, kedy odišla do Nemecka, sociálne siete ešte neexistovali a talentové šou boli v plienkach. Napriek tomu sa jej podarilo rozbehnúť úspešnú kariéru a získať si fanúšikov po celej Európe. No doma ju niektorí ľudia ešte stále podceňujú.


Marta Jandová je na scéne už 25 rokov, no ani dnes jej nechýba energia, ktorou môže konkurovať oveľa mladším speváčkam. S nemeckou rockovou kapelou Die Happy vydala celkovo deväť štúdiových albumov, vďaka čomu si získala fanúšikov po celom svete. Keď sa však pred 10 rokmi prvýkrát stala porotkyňou Česko Slovenskej SuperStar, niektorí ľudia doma aj na Slovensku, ktorí o jej zahraničnej kariére nič nevedeli, ju považovali len za protekčné dieťa slávneho frontmana Olympicu. 

Aj preto bol pre 44-ročnú speváčku a autorku mimoriadne dôležitý rok 2018. Po štvrťstoročí na hudobnej scéne totiž konečne vydala svoj prvý sólový album s názvom Barvy, ktorý je celý v češtine a s výnimkou skladby Školíš mě od Mareka Ztraceného si ho celý otextovala sama. Už zajtra (12.1.) ju čaká ďalšia veľká premiéra v podobe vystúpenia na dobročinnom Plese v opere, kde zaspieva spolu s kolegom Ondřejom Gregorom Brzobohatým. Pri tejto príležitosti sme Martu Jandovú vyspovedali.

Marta Jandová, 2018

Ste dcérou známeho hudobného speváka a skladateľa Petra Jandu. Akú úlohu to zohralo vo vašej speváckej kariére?

Ja som najprv vôbec nechcela byť speváčka, a to práve kvôli tomu, že som vyrastala vedľa slávneho muzikanta. Chcela som sa venovať niečomu úplne inému. Celý život milujem jazyky a myslela som si, že budem tlmočníčka. Keď som sa k hudbe dostala, môj otec bol veľmi prekvapený, pretože som mu dávala jasne najavo, že spievať nikdy nebudem. Napriek tomu bol z toho šťastný, pretože vedel, že ten talent mám.

Keď ste mali 19 rokov, odišli ste do Nemecka. Myslíte si, že by ste dnes boli známou speváčkou aj keby ste ostali žiť v Česku?

Pamätám si, že ešte predtým, než som odišla do Nemecka, tak som vystupovala ako hosť na koncerte Olympicu. Hneď po tom za mnou prišiel manažér nejakej kapely s otázkou, či by som pre nich nechcela spievať. Takže možno by som sa aj tak k spevu dostala. Človek nikdy nevie. Tú hudbu mám v krvi a asi mi to bolo súdené. 

V 90. rokoch ste začali spievať v nemeckej kapele Die Happy. Spomínate si na svoje hudobné začiatky?

Bolo to pre mňa zvláštne, pretože som sa hanbila, takže keď som spievala, bola som otočená kapele chrbtom. Keď už som si začala písať svoje texty, začalo ma to baviť a cítila som sa sebaisto. Mali sme množstvo koncertov, pretože nás to bavilo. Spievali sme za pizzu a peniaze na benzín. Vedeli sme, že sa musíme vypracovať. Popri tom sme stále niekde brigádovali, aby sme mali z čoho zaplatiť účty. Inak sme sa venovali len tej kapele a hudbe.

Očakávali ste, že kapela dosiahne medzinárodný úspech?

Človek to istým spôsobom vždy musí očakávať, alebo v to aspoň dúfať. My sme mali vždy veľmi dobrú odozvu, a preto sme verili tomu, že na to máme.


S kapelou ste vydali deväť štúdiových albumov a niekoľko špeciálnych kompilácií. Ktorý album máte najradšej?

Úplne najradšej asi spomínam na prvé dva albumy. Vtedy to bolo ako z rozprávky. Odrazu sme nahrávali so známym producentom, v štúdiách po celej Európe. Mali sme videoklipy, ktoré vysielali na MTV. Jednoducho sme začali žiť svoj sen.

Keď ste začínali, hudba sa k ľudom dostávala práve vďaka hudobným televíziám. Dnes túto úlohu prevzali sociálne siete a internet. Aký máte vzťah k týmto výdobytkom? 

Ja si myslím, že čas plynie a každá generácia to má v niečom iné. Som s tým zmierená a chápem, že sociálnym sieťam sa treba venovať. Nič proti tomu nemám, mám ich rada. Baví ma to, že si môžem dokonca aj v lietadle prečítať nejaký obľúbený portál alebo vypočuť pesničku.

Je niečo, čo vám na sociálnych sieťach predsa len prekáža?

Nebaví ma tá anonymita ľudí, ktorí si liečia svoje mindráky škaredým komentovaním v príspevkoch na internete. Pre mňa sú to ľudia, ktorí pravdepodobne nemajú svoj vlastný život, a preto sa snažia škodiť ostatným. To mi na tom vadí. Tým, že už som staršia, tak na mobile nevisím celý deň a neotravuje ma to.

Talent niekedy nestačí

Slovenské publikum vás pozná aj vďaka porotcovaniu/koučovaniu v speváckych šou SuperStar či The Voice. Neľutujete svoju účasť v týchto projektoch?

Vôbec nie. Myslím si, že veľa ľudí by túto ponuku tiež ihneď prijalo. Je to prestížna práca. Človek je často v televízii a to pomôže aj jeho vlastnej tvorbe. V tej televízii bude mať človek vždy viac možností svoju hudbu ukázať a získať si nových fanúšikov.

V minulom roku ste si premiérovo vyskúšali aj porotcovskú stoličku v šou Česko Slovensko má talent. Nebáli ste sa toho, že budete musieť hodnotiť aj iné ako spevácke vystúpenia? 

Na začiatku som z toho bola trochu nervózna. Talent som poznala z televízie, takže som zhruba tušila, čo sa odo mňa očakáva. Samozrejme, najlepšie sa cítim pri hodnotení spevu. Nikdy som nevidela toľko rôznych umelcov, aby som dokázala posúdiť alebo zhodnotiť, či je ten človek dobrý alebo nie. Riadila som sa teda svojou intuíciou. Talent je pekná vec, ale ak človek niečo robí mechanicky a chýba mu tá iskra, tak má smolu. Ani tá najlepšia baletka nebude tak dobrá ako tá, ktorá tancuje srdcom. 

Myslíte si, že talentová šou v dnešnej dobe ešte dokáže naštartovať kariéru? 

Som si istá, že áno. Ľudia si vôbec neuvedomujú, že kariéra nie je len o tom byť neustále na očiach v televízii a na billboardoch. Po skončení SuperStar je tu množstvo spevákov, ktorí si ten svoj sen žijú, pretože spievajú v muzikáloch. Keď som nedávno navštívila jedno divadlo, tak som sa čudovala, koľko ľudí z takýchto šou som tam videla. Vôbec nejde o to vyhrať, ale o to, aby si vás niekto všimol a dal vám šancu. Človek, ktorý do divadla nechodí, možno takýchto ľudí neregistruje, no oni si žijú svoj sen. Predtým pracovali niekde v kancelárii alebo v obchode, teraz spievajú na pódiách. U niektorých to trvá dlhšie, no niekedy len stačí získať dobré kontakty. Iba talent nestačí, je dôležité byť v správnom čase na správnom mieste.

V roku 2016 ste boli jednou z hviezd českej verzie šou Tvoja tvár znie povedome. Ktorá z premien bola pre vás najväčšou výzvou?

Najväčší stres som mala z premeny na Beyoncé, pretože ja normálne nenosím také šaty a netancujem na javisku. Naopak veľmi som si užila prevtelenie do Cee-Lo Greena, kedy som na sebe mala obrovský ružový oblek. Najviac ma to bavilo práve vtedy, keď ma zmenili na nepoznanie.


Vzdelanie je naša budúcnosť

Je nejaký hudobný interpret, ktorého považujete za svoj vzor?

Vyrastala som so skupinou Soundgarden, odkiaľ pochádza spevák Chris Cornell. Bohužiaľ sa pred dvomi rokmi zabil. On bol mojím absolútnym vzorom.

Je podľa vás správne, ak majú mladí ľudia vzor v nejakej hviezde?

Vlastnou cestou sa vyberiete práve vďaka tomu, že máte nejaký vzor. Ja si myslím, že bez toho to ani nejde. Keby človek nevedel, čo sa deje okolo neho, tak by nikdy neprišiel na to, čo sa mu vlastne páči. 

Tento rok si po prvýkrát zaspievate na dobročinnom Plese v opere, ktorý otvára slovenskú plesovú sezónu. Ako sa na tento večer pripravujete? Váhali ste dlho, kým ste ponuku prijali?

Veľmi sa na to teším už z toho dôvodu, že tam budem vystupovať so svojím dlhoročným kamarátom Ondřejom Gregorom Brzobohatým, s ktorým sme ako brat a sestra. Prvú spoločnú skúšku sme mali už v novembri. Rozmýšľali sme nad tým, čo všetko spolu chceme spievať. Už len pozvanie na takýto ples je obrovská česť a znamená to, že človek zrejme niečo dokázal.

Výťažok z Plesu v opere putuje na podporu inkluzívneho vzdelávania detí so zdravotným znevýhodnením. Je pre vás dôležitý aj charitatívny rozmer tohto podujatia?

Rozhodne to je skvelá vec. Investícia do vzdelania je budúcnosť a jedna z mála šancí, ako náš svet udržať v rovnováhe. Som rada, že tie peniaze poputujú na tento účel. Ak by všetci ľudia na svete boli vzdelaní, asi by nebolo toľko nezmyselných vojen, pretože ľudia by neboli tak jednoducho manipulovateľní. 


Sama ste matkou dcérky Márie. Ako vôbec zvládate výchovu pri vašom hektickom pracovnom živote?

Snažím sa zariadiť si to tak, aby som pracovala v dobe, keď je Maruška v škôlke. Samozrejme, tým že som speváčka, nie vždy je to možné. Keď spievam po večeroch, je s ňou doma môj manžel.

Podporíte svoju dcéru, ak sa rozhodne stať speváčkou?

Nechám ju robiť čokoľvek. Myslím si, že to najdôležitejšie, čo môžeme urobiť, je dať deťom na výber. Samozrejme, ak bude robiť nejaké hlúposti, budem sa snažiť ju od toho odradiť. No ak sa rozhodne byť speváčkou, pripravím ju na to, že to nebude také jednoduché. Ľudia jej v začiatkoch určite neodpustia to, že je mojou dcérou. To viem sama najlepšie. Dokonca aj teraz po 25-rokoch pomerne úspešnej kariéry stále počúvam to, že za svoj úspech vďačím otcovi. A to je niekedy celkom únavné.

Začiatok sólovej kariéry

V závere minulého roku ste vydali svoj prvý sólový album. Je taký, aký ste si ho vysnívali?

Je to absolútne tak, ako som to chcela. Človek by to samozrejme vždy po nejakej dobe chcel urobiť inak. Ale musíte sa zmieriť s tým, že to je také, aké to v ten moment vzniku bolo najlepšie. Už sa teším na svoj druhý album, na ktorom pomaly začínam pracovať.

Takmer celý album ste si otextovali sama. Kde ste čerpali inšpiráciu?

Texty u mňa väčšinou vznikajú veľmi rýchlo, pretože keď mám nejaký nápad, tak to zo mňa ide hneď von. Prvé slová a refrén mám hotový do pár minút, no ten zvyšok mi trvá o niečo dlhšie. Inšpiráciu zbieram v bežnom živote. Keď sa mi niečo stane a mám potrebu o tom niekomu povedať, tak mi v hlavne začne hrať nejaká melódia, ktorú si musím nahrať na svoj telefón.


Ku ktorej skladbe na albume máte najbližšie?

Túto otázku nemám rada, pretože ich milujem všetky. Každú mám rada nejakým iným spôsobom. Jednu som napísala v lietadle, druhá vznikla na prechádzke so psami, ďalšia na chate. Všetko sú to moje deti, ktoré mám rada rovnako.

Na hudobnej scéne ste už 25 rokov. Museli ste za tú dobu spraviť niečo, čo s odstupom času ľutujete? 

O tom premýšľam celkom často, no ešte nikdy som neprišla na to, čo by to mohlo byť. Aj keď som vo svojom živote urobila pár hlúpostí, tak ma posunuli niekde ďalej a bolo by blbé tvrdiť, že by som to urobila inak.

Máte nejaký záložný plán, ktorý by ste využili, ak by ste už spievať nemohli?

Možno by som písala skladby pre iných ľudí. Určite by sa niečo našlo. Ja som taký typ človeka, že ak dlho nič nerobím, začnem byť nepríjemná. Ak by som nepracovala, tak by som sa minimálne stala najlepšou manželkou pod slnkom.


Autor: Dušan Marko
Foto: Ivy E. Morwen


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
25 26 27 28 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti