V spolupráci s festivalom Bažant Pohoda prinášame zaujímavý rozhovor s jedným z headlinerov 17. ročníka. Nick Cave v ňom približuje svoj tvorivý proces a vznik vynikajúceho nového albumu Push the Sky Away. Ako znie naživo so svojou skupinou The Bad Seeds budeme počuť už o mesiac na Pohode.
Albumy nahrávam tak, že si určím dátum, kedy s nimi začnem. Nemám so sebou žiadnu kopu poznámok, začínam úplne od nuly a tentoraz som so sebou mal tiež iba prázdny zápisník. Vyrobilo mi ho jedno dievča zo Sydney, keď počulo, ako sa sťažujem, že tie bežné sa pri skladaní, položené na piane, zatvárajú. Tento preto navrhla tak, aby som mohol hrať a zároveň spievať z otvoreného zápisníka, a tak som ho prázdny zobral do štúdia a začal skladať.
Ten zápisník bol nakoniec kľúčový v procese tvorby albumu a skončil ako dokumentácia písania týchto piesní. Vždy som pri piesňach, ktoré skladám, trávil veľa času výskumom, takže existujú strany a strany mojich poznámok, v ktorých sa piesne rodili. Keď sa dostali do bodu, kedy som ich považoval za pripravené, prepísal som ich písacím strojom na listy starých kníh – vytrhol som ich, popísal a prilepil späť. V tých knihách tak vznikli anatómie piesní a boli úzko späté s tým, kde som v tom čase bol – v mojej pracovni v Brightone. Skladanie trvalo dlho, časť prebehla v lete, kedy som písal vonku na terase, čo je v piesňach občas spomenuté. Takže v konečnom dôsledku je tá nahrávka o určitom čase a mieste, ale na istej úrovni zároveň aj o povahe skladania. Často to sú piesne o procese skladania songu, ktorý spievam.
Ako sa obsah Vašich zápisníkov premení na skladby?
Začali sme dvoma-troma jamovačkami ešte pred tým, než sme šli do štúdia. A to neznamená prácu na skladbách, ale len nás troch-štyroch posedávajúcich a hrajúcich. Všetko sme to zachytili a Warren a ja sme to počúvali, vyhodili 90% a nechali kúsky, ktoré zneli, že majú nejaký potenciál. Vzal som si ich so sebou a používal ako základ pre spev. Tak som získal akúsi atmosféru pre texty, ale ešte to neboli pesničky. K týmto nahrávkam sa potom nepribližujeme, až kým sa nedostaneme do štúdia, neposadíme sa a nepovieme si "teraz ideme na tento song" a hráme ten groove alebo čo to je. To tvorí základ, v podstate akordy, a podľa nich to nahrávame.
Niektoré z tých skladieb sme ani nehrali celé, napríklad Higgs Boson Blues, to som nikdy nespieval celé, lebo je to skladba o putovaní, je to púť v texte aj v hudbe, ktorá sa postupne pomaly buduje. Ide o pocit, že nevieme, kam daná pieseň smeruje, to by sme stratili, ak by sme to celé viac ráz skúšali. Takže hudobníci nasledujú spev a ani ja vlastne neviem, čo má spev robiť: mám len súbor textov, ktoré editujem zároveň ako spievam. Takže pri väčšine nahrávania je prítomný pocit novoty, dobrodružstva a spontánnosti.
Čo určuje, či bude nový projekt albumom s Bad Seeds alebo Grinderman?
Čokoľvek, čo robím, je skladané špecificky pre konkrétny projekt. Takže sedím v pracovni a píšem piesne na ďalší album Bad Seeds. Nestane sa mi, že "ach, to je také grindermanovské" a že by som odkladal veci nabok pre Grinderman, jednoducho tak nepracujem. Nesnažil som sa napísať nič, čo by bolo aspoň vzdialene ako Grinderman, takže aj keď som začal písať niečo, z čoho som mal grindermanovský pocit, prestal som s tým.
Chcem ľudí na chvíľu vtiahnuť do iného sveta
Tento album je zaľudnený množstvom ženských postáv, máte pocit, že má viac ženského uhla pohľadu?
Myslím, že na tomto albume je toľko ženského aspektu nie pre to, čo som doň prinášal, ale skôr čoho som sa zbavoval. Robil som toľko vecí s Grinderman a napísal som Bunny Munro, čo sú všetko veci zaoberajúce sa mužskými vecami. Boli to mužské nahrávky, neurotické, sexuálne nabité. Takže keď som sedel a skladal a začal rozmýšať týmto spôsobom, nechal som to tak a snažil som sa nájsť iné veci. Písanie je na určitej úrovni erotickým cvičením, lebo ide o žitie predstavy, je to transformácia a to ma zaujíma. Takže hádam, že som pri niektorých veciach použil feminínnu perspektívu.
Sú postavy Vašich piesní založené na skutočných ľuďoch?
Povedal by som, že sú len mnou a ak píšem o svojej žene – čo robím často – nič o svojej manželke neviem. Trávim s ňou veľa času a ona trávi veľa času so mnou, ale nie som si istý, či naozaj vieme niečo o tom, čo sa deje vo vnútri toho druhého, nemyslím, že niekto z nás to skutočne vie. Takže keď píšem o svojej žene, v skutočnosti píšem o tom, čo na nej pozorujem zo svojho pohľadu alebo ak píšem o jej pohľade na veci, som to len ja oblečený ako moja žena. (smiech) A myslím, že je to rovnako so všetkými pesničkami: je to o vydaní sa do toho imaginatívneho priestoru, ktorý je o premene toho, kto som, na čosi iné.
A čo na to Vaša žena?
No, taká je dohoda, nie? Faustovská dohoda medzi umelcom a múzou – vo vzťahu nie je nič sväté a všetko je nakoniec zdieľané. Možno sa stať nesmrteľným v nejakej piesni, ale každý posvätný moment je strávený a vyvrhnutý ako pieseň. Tento album sa jej páči, nikdy som ju nevidel viac zasiahnutú niečím, čo som spravil, a je na ňom dosť, aj na obale.
Myslíte, že miešanie skutočného a vymysleného sveta pomáha publiku interpretovať si piesne podľa svojich osobných skúseností?
Všetko je svojím spôsobom premleté predstavivosťou a zmenené na čosi iné. Ale je to autentické, v zmysle, že cítim silné spojenie s tým, o čom píšem, a chcem, aby ľudia pri počúvaní mojich vecí boli na chvíľu vtiahnutí do iného sveta, a keď prestanú počúvať, môžu ďalej pokračovať v tom svojom. To hľadám aj keď sa idem pozrieť na niekoho obrazy. Ak idem a vidím diela El Greca, som vtiahnutý do určitého sveta a určitého videnia vecí – predĺžené telá a tak - jeho videnia, to, ako on vníma veci. Ale prináša to aj veľa vecí pre mňa a dúfam, že nejakým menším spôsobom aj to, čo robím ja, má tú schopnosť.
Ovplyvňujú Vaše vedľajšie projekty tvorbu piesní?
Keď človek súhlasí, že urobí čosi, čo vlastne nevie ako robiť, ako napríklad písanie scenárov, spočiatku si hovorí "jasné, skúsim to a napíšem scenár". Napíšete to a ste celý "hej, ja to viem!" a je v tom určité vzrušenie. A potom napíšete ďalší, "OK, teraz už viem, ako sa to robí" a zistíte že ste zasraný scenárista. (smiech) Takže vás to odvádza od skutočnej práce, čo je the Bad Seeds, odvádza vás to a je to úľava vrátiť sa späť. Robil som na Lawless, filme, ktorý nakoniec zabral toľko času – toľko energie, kopa bojov s množstvom ľudí s rôznymi agendami - že len sedieť v miestnosti s chalanmi z Bad Seeds, hudobníkmi, ktorí hovoria na celkom inej úrovni, s priateľmi, ktorí okrem hudby nemajú žiadnu inú agendu, bola taká úľava, že to ani neviem povedať. Takže hádam to prináša späť radosť z hrania hudby.
Aký vplyv má Warren Ellis na to, ako znie Vaša hudba?
S Warrenom teraz spolu robíme na všetkom a je to zvláštna spolupráca a špeciálne pre mňa je veľmi plodná. Pracujeme na hudbe k filmu a je to pre mňa česť - nemyslím to tak, že "je to pre mňa toľká česť pracovať s týmto človekom" – ale naozaj, byť v tomto bode mojej hudobnej kariéry a mať niekoho, s kým môžem spolupracovať, kto vie priniesť niečo nové, posúvať ma a znova to celé otvárať, je darom z nebies. Som a vždy som bol spolupracovník, vždy som na hudbe pracoval s inými ľuďmi. Ale nikdy som nepracoval s nikým tak intenzívne ako s Warrenom, to, čo priniesol na tento album, je obrovské a je spoluautorom všetkých skladieb spolu so mnou. Ale v zmysle, kde všetky tie zvuky berie, to je pre mňa záhada. Myslím, že do určitej miery to je záhada aj preňho samého (smiech), lebo keď sa ho spýtate "čo je toto?", zdá sa, že nevie alebo nechce odpovedať.
Myslíte si, že ľudia sú stále ochotní počúvať celé albumy od začiatku do konca?
Teraz je to práveže väčšinou len o singloch. Ľudia si nejakú skladbu nájdu na Youtube alebo kdekoľvek a to im stačí. Väčšinu ľudí už tak veľmi nezaujíma album ako celok. Niektorí umelci s tým stále dokážu zaujať a myslím, že tu stále budú mať svoje miesto, ale pre väčšinu, bohužiaľ, je to zbytočný formát. Môj manažér, keď počul tento album prvýkrát - prišiel do štúdia a zahrali sme mu to - na konci povedal: "Takže vy očakávate, že ľudia si sadnú a 40 minút budú počúvať celý tento album." A ja som povedal, že áno. On na to "OK, v poriadku, tak na tom musíme zamakať" - vnímal to ako výzvu. Už to nie je samozrejmá vec, je to naozaj výzva, pretože už sa to tak nerobí, ľudia na to nemajú čas.
Dobrá pieseň je taká, ktorá ostáva stále živá
Bad Seeds sú na hudobnej scéne už nejakých 30 rokov, v čom spočíva tajomstvo Vašej trvácnosti?
Zvyklo to uháňať plnou parou vpred a ľudia postupne odpadávali, ale zdá sa, že teraz sa to otáča a pozerá späť. A tak ľudia ako Barry Adamson, ktorý odišiel z kapely dávno, ale udržiavali sme kontakt, tak ako s väčšinou, sú späť – povedal som "Chceš prísť a hrať basu?" a on "Jasné, určite". Oslovil som aj Blixu, aby prišiel a zahral na tomto albume a on veľmi chcel, ale nakoniec nemohol prísť. Ale teraz to je svojím spôsobom tak, že the Bad Seeds, minulosť aj súčasnosť, tvoria komunitu, nie len hŕbu bývalých členov.
Je po tých rokoch a 15 albumoch ťažké vybrať, čo sa bude hrať na koncerte?
Musíte zistiť, ako hrať pesničky naživo a to je celkom iná vec, lebo tie songy poznáte a musíte zabrániť tomu, aby stuhli. Niektoré môžete udržať nažive – sú skladby, ktoré som udržal živé 30 rokov ako The Mercy Seat. Vždy ju môžem vytiahnuť na koncerte a nezáleží na tom, čím prechádzame alebo aký typ hudby teraz hráme, vždy môžeme dať The Mercy Seat. A vždy to vyjde inak a zostáva to živé, čo je myslím dôkazom dobrej piesne. Iné piesne proste zomrú, skončia veľmi rýchlo, nemajú to čosi, v skutočnosti to nie sú dobré skladby a zistíte to, keď ich hráte naživo. Takže sa naučíte 30 piesní a zahráte 15 z nich.
Čo pre Vás znamená živé vystupovanie?
Koncertovanie je jeden zo spôsobov, ako sa stať niekým iným, než v skutočnosti ste. Myslím, že všetci to pravdepodobne chceme robiť, alebo byť toho schopní, v čomkoľvek, čo robíme. Ak dokážeme niečo robiť dobre, cítime sa istým spôsobom povznesení. A keď výjdete na pódium a robíte to pred množstvom ľudí, cítite to veľmi intenzívne. Cítite to tak na veľmi krátky, kompaktný čas a potom to už necítite. Ten pocit, že ste sa stali niekým iným, niekým lepším - je vyčerpávajúce prechádzať touto transformáciou každú noc, noc za nocou. Na konci toho všetkého si chcete len pozrieť telku (smiech) a nič z toho neriešiť a hlavne neriešiť samého seba. To je ten hlavný problém s turné, skutočne, že sa tak veľmi koncentrujete na seba samého.
Hráte teraz množstvo koncertov, veľa z nich vypredaných – teší Vás nadšenie poslucháčov z tohto turné?
Ľudia sú fakt nadšení, že the Bad Seeds znova hrajú naživo a je po tom ozajstný dopyt. My sme tým boli skutočne prekvapení. Nesledujeme také veci, v skutočnosti sme poslední ľudia, ktorí sa dozvedia, aký môžeme mať účinok na ľudí. Nikto vám to nepovie, takže je to vždy prekvapenie, keď to zistíte. Aj keď sa hovorí, že je akási obroda živej hudby, v skutočnosti je celkom ťažké v týchto časoch niečo vypredať.
Autorkou pôvodnej verzie rozhovoru je Sally Stratton, anglický prepis pre Hudba.sk poskytol Mário Gešvantner z agentúry Pohoda festival. Rozhovor v skrátenej verzii preložila Michaela Kučová.
Súvisiaci interpreti: Nick Cave & Bad Seeds
