S Nikolajom Nikitinom je spätá hudba s nadčasovou hodnotou. Albumy, na ktorých sa slovenský saxofonista, klarinetista a skladateľ podieľal, dokážu preklenúť geografické i žánrové priepasti. Či už je reč o spoluprácach alebo sólových projektoch, poslucháč vždy dostane vysokú kvalitu. Položili sme tomuto umelcovi niekoľko otázok, rekapitulujúcich jeho tvorbu za posledných desať rokov.
Mojím prvým kontaktom s tvojou osobou a tvorbou bol album Tales from My Diary, na ktorom sú prearanžované skladby Leoša Janáčka. Ako si spomínaš na tento mimoriadne vydarený projekt?
Sú to nádherné spomienky. Pamätám si štúdium Janáčkovej hudby, proces tvorby, skúšania aj nahrávania. Mal som vtedy veľmi silnú podporu od Roba Pospiša i ostatných hudobníkov. Zlomom bola spolupráca s Miroslavom Vitoušom. Tá by nebola bez violončelistu Eugena Procháca (tiež hrá na albume) a bez úžasnej Magdalény Dietlovej, ktorá bola pri tom. Ako na stretnutí, tak aj počas nahrávania. Treba spomenúť, že ten album má dva svety, tým druhým je autonómna Polajka (Pospiš, Sillay, Šušková, Lenko, Havran), ktorá neskôr vydala svoj sólový album. Okrem Janáčka spojilo projekt aj výtvarné spracovanie Romana Harvana s Nenadom Brankovičom. Ten obal je nádherný.
K tvorbe Polajky som mal úplné embargo. Napriek spolupráci s Robom a Martinom som cítil istú nedôveru od ostatných členov Polajky. Dodnes mi pripadá čudné, že sa to dialo mimo mňa, a pritom v mojej výkonnej produkcii. Nakoniec sme to aj tak spojili koncertne na pódiu. Škoda, že niečo také nevzniklo aj pre album. Výhodou bolo, že vtedy sme mali iný drive. Dnes by som asi kvôli náročnému obsadeniu nenahrával celé teleso naraz ako "live". Ale to by bolo asi iné dielo, bez toho jedinečného zvuku. Boli sme nominovaní na viacero cien. Myslím, že vtedy o "rádiohlavách" za jazz nerozhodovala odborná porota, takže nám to ušlo. Peter Motyčka považuje album za "moje" najlepšie dielo, i keď ja si to nemyslím, resp. neviem porovnávať svoje albumy. Každý má iný charakter a duet ťažko môže konkurovať orchestru.
Zdroj: Boris Németh
Akú funkciu na albume plní štvordielna suita Conversations?
Ťažko hovoriť o funkcii, je to moja hudba inšpirovaná Janáčkom a pokiaľ si pamätám, vtedy som sa zaoberal hudobnou semiotikou vďaka profesorovi Jurajovi Hatríkovi. Konverzácie môžu mať rôzne podoby, ja som sa ich snažil pretaviť do motivickej práce. Dramaturgiu celého CD Tales from My Diary okrem nich tvoria aranžmány skladieb z Janáčkovho klavírneho cyklu Po zarostlém chodníčku a improvizované skladby Miroslava Vitouša, inšpirované hudbou, ktorú si ako čerstvo nahratú vypočul. Vtedy s nami ešte nechcel hrať "live". Chcel hrať sám a súhlasil s úlohou sólistu v spomínanom kvartete. Dodnes si pamätám, že mal pred sebou celú partitúru a reagoval na všetky hlasy. Čítal noty vo všetkých kľúčoch v reálnom čase ako skúsení dirigenti.
Ako si sa v tom čase dostal k vydavateľstvu Real Music House, za ktorým stoja predovšetkým Robert Pospiš a Martin Sillay?
Robíme spolu od začiatku. Boli sme priatelia, stretávali sme sa, občas som im niečo nahral. Čiže som sa k nim dostal úplne prirodzene a nemohlo to byť inak. Robil som u nich prvé jazzové albumy, oni robili prvé jazzové nahrávky so mnou a neskôr som ich prepojil s ďalšími jazzmanmi. Rástli sme popri sebe. A stále to tam je.
Aká ďalšia spolupráca s týmito dvoma hudobníkmi ti utkvela v pamäti? Ak by si mal možnosť nahrať s nimi ešte jeden album, aké by bolo jeho zameranie?
Každá jedna. Prežívali sme svoje úspechy a neúspechy. Od výhry Peoples v Coca-Cola Popstar, cez moje albumy, naše spoločné dosky, Altar, Hiawathu až po nedávne spolupráce. Vedeli sme sa aj nezhodnúť, vynadať si, ale ani to už posledné roky nerobíme. Vlastne už si nič nemusíme hovoriť a hudobne to funguje. Ak by sme mali konkrétnu tému teraz, asi by sme boli práve v štúdiu. Bavilo by ma opäť robiť niečo spoločné. Niečo ako bol Whitman (album Spev tebe) alebo Hiawatha.
Viem si opäť predstaviť väčší ansámbel. Teraz je veľa rôznych medzinárodných ansámblov, ktoré vytvárajú fúzie, ale pripadá mi to skôr ako spájanie pre ideu (čo je v poriadku a je to pekné). Dá sa tam spojiť príjemné s užitočným aj vďaka rôznym európskym grantom. Zatiaľ ma však v našom regióne nič nepresvedčilo, ba dokonca som počul aj dosť nešťastné prieniky do world music. Naopak (nech nefrflem), čo ma dostalo, je Budapest Modern Art Orchestra pod vedením Kornéla Fekete-Kovácsa. Tam je to celé uchopené správne. Od tribute-ov až po úplne súčasné kompozičné východiská. Viem si predstaviť spracovanie súčasných tém s novým zvukom, s Robom a Martinom, s novými ľuďmi.
Čím pre vás boli zaujímaví práve skladatelia Ján Cikker a Leoš Janáček? Aký je tvoj vzťah k vážnej hudbe?
Janáček ma dostal dávno, ešte v rokoch 2004 – 2010 na VŠMU. Počúval som jeho komornú a piesňovú tvorbu. Fascinoval ma motivickou prácou, rytmami, zvukovosťou. Fascinoval ma aj ako človek. Môj vzťah k vážnej hudbe je silnejší než k akejkoľvek inej. Na 90% počúvam vážnu hudbu. Na základe vydareného "janáčkovského" albumu sme dostali ponuku urobiť poctu Cikkerovi. Ten album (Cikker 105) je pekný úlet a myslím, že je čím ďalej, tým viac aktuálny!
Z ďalších tvojich aktivít by som rád zmienil Altar, s ktorým si vydal štyri albumy. Mne osobne sa najviac páči November z roku 2021, na ktorom ste podľa mňa s klaviristom Ľubošom Šrámekom dosiahli tvorivý vrchol. Ako by si túto spoluprácu po čase zhodnotil?
Ľuboš Šrámek je mi ako brat. Je to človek, s ktorým komunikujeme denne. Altar je náš hudobný oltár, ktorý zdieľame s našimi blízkymi a obľúbenými hudobníkmi (Harrell, Vitouš, Valihora, Fekete-Kovács, Hutchinson...). Myslím, že tie albumy majú prirodzený vývoj. Som rád, že ťa oslovil November. Je temnejší ako ostatné. Ľubošova dcéra vtedy bojovala s leukémiou (našťastie úspešne), zomreli nám dvaja priatelia – Rosťa Fraš a Dušan Húščava. A vtedy sme už vedeli, že Wayne Shorter je na tom zdravotne zle a prestal hrať. Tak sme sa na tom albume lúčili, a zároveň modlili a dúfali. Podľa mňa je hudobne prepracovanejší predošlý Altar Double Quintet, na ktorom hrá Tom Harrell. Sú tam veľmi vydarené tracky. November je vyskladaný z titulov, ktoré nám zostali a niečo sme dohrali. Brali sme to ako sezónny album, ale do toho prišli rany osudu.
Z albumu November som mal pocit, že v tomto smere sa už nie je kam posunúť. Do akej miery to ovplyvnilo tvoj a Ľubošov odklon k trochu jednoduchšej forme, zaznamenanej na Directions & Connections?
Directions & Connections je covidový album, čiže sme veľa stôp tvorili postprodukčne. Rozhodne mi nepripadá jednoduchší, ale možno je pod vplyvom minimalistickej a barokovej hudby viac melodický. Sú tam celkom sofistikované štruktúry, ako rytmicky, tak aj zvukovo. Ľuboš Šrámek má na ňom hlavne interpretačnú úlohu a veľmi zasiahol do postprodukcie. Pri tomto albume ma fascinoval zvuk huslí a marimby. Mal som predtým možnosť niečo napísať pre Luciu Harvanovú a Kirila Stoyanova.
Skúšal som pracovať s jednou témou pre film (nakoniec sú niektoré jej úseky aj vo filmoch a divadelných inscenáciách). Doplnil som ešte kontrabas (Juraj Griglák) a neskôr som si vytvoril celý zvukový koncept, ktorý je vďaka obsadeniu jedinečný. Myslím, že ide o najviac obľúbený a prijatý Altar ako odbornou, tak aj širokou verejnosťou.
Akým spôsobom a za akým účelom vzniklo vydavateľstvo Hlava XXII? V čom sú podľa teba prínosní hudobníci ako Samuel Hošek, Branislav Dugovič alebo Peter Dobai?
Videl som, že Real Music House ide trošku inou cestou a že sa cítia najlepšie, ak majú všetko pod kontrolou, od samotného vzniku albumov až po ich vydanie. Veľmi im sedí komorná klasika a pesničkárstvo. Mal som zároveň potrebu nezávislosti a väčšej zodpovednosti. Vyústilo to k vlastnému labelu zameranému na komorný jazz a fúzie, resp. k nahrávaciemu štúdiu.
Traja spomenutí hudobníci sú dlhé roky mojimi priateľmi a spoluhráčmi. Opäť to teda bol prirodzený proces. O ich albumoch sme sa dlho rozprávali a každý z nich mal svoj dôvod a inšpirácie. Samo chcel vydať jazzovú dosku. Braňo je pre mňa jeden z najoriginálnejších tunajších hudobníkov a myslí to vážne. Tam nie je o čom. Peter ma novou nahrávkou prekvapil. Je to kompozične a zvukovo veľmi vyzreté a premyslené dielo. So všetkými rátam aj ďalej. Dokončujeme teraz debutový album Oskara Töröka a album Konstantina Ilievskeho.
V istom období si ako moderátor relácie Jazz na Devíne predstavoval tituly, na ktorom umelci prepájali jazz a folklór. Sám si však vyjadril, že túto fúziu by si nevedel zahrať na vlastnom albume. Vedel by si toto tvrdenie nejakým spôsobom rozvinúť?
Celé som to predsa poprel. Moja ostatná doska Normal (2023) je plná folklóru a je aj o mojej láske k rómskej kultúre a hudbe vo všetkých odtieňoch. Popravde ma niekedy naozaj iritujú niektoré fúzie world music, folklóru a jazzu. Tak mi napadlo to skúsiť urobiť inak. Keď dáš pod ľudovku rockový beat, tak to na ľudí funguje. Ja som sa snažil skôr vnímať folklórnu kapelu ako zvukový "témbr". Miešal som farby a napadla mi nová inštrumentácia. Niečo podobné ako pri Directions & Connections, len som tam šupol rómsky a štylizovaný folklór.
Zdroj: archív dua Altar
Ak sa nemýlim, vieš hrať aj na klarinete. Aký máš vzťah k tomuto nástroju a prečo ťa viac láka hra na saxofóne?
To je celé inak (smiech). Mňa na škole nebavil klarinet. Nudil ma prístup driny a divného repertoáru. Klarinet ma začal baviť neskôr a teraz je to moja najväčšia láska, najmä basklarinet. Ku všetkým nástrojom mám momentálne rovnaký vzťah. Najviac cvičím na tenorovom saxofóne, lebo mám s ním najviac hrania a je to praktické. Klarinety si cvičím popri tom a sopránový saxofón si dávkujem, lebo je fyzicky náročný. Ale reálne cvičím na všetkom z toho veľmi málo.
Tvoj nový album Normal sa dotýka viacerých žánrov. Napriek tomu, že vychádzaš z jazzu, veľmi rád experimentuješ. Ide o prirodzený posun smerom k väčšej tvorivej slobode?
Normal je po rokoch môj autorský album a cítim sa na ňom rovnako slobodný a otvorený ako pri každom inom. Najdôležitejšia je téma a výpoveď tohto albumu. Mnohí ho neprijali tak ako predošlé diela, na ktorých som sa podieľal. Niektorých zaskočil zvukovo. Fakt si to pustite nahlas! (smiech). Asi je tam veľa interného humoru a skrytých odkazov. Je to asi jediný z mojich albumov, ktorý dokážem počúvať a nevadí mi.
Ťažko povedať, či sa posúvam k väčšej otvorenosti, ale rád skúmam zvuk a každá inšpirácia je pre mňa novou výzvou. A počas celej doby, odkedy hrám na nástrojoch, experimentujem. Na škole som hral s VENI Academy a neskôr aj s VENI Ensemble či Cluster Ensemble. Robili sme niekoľko experimentálnych albumov aj ako kolektív, napríklad EXXPPNNSS Ensemble – Slovak Sounds (Pospiš-Sillay a Martin Gerboc). Aj spomínaný cikkerovský album je plný synťákov a zvukov. Popri tom som mal občas chuť urobiť niečo tradičnejšie a jazzovejšie, ale tiež to nie je bop (ktorý neviem hrať a milujem ho počúvať).
Teraz robím veľa free. Dosť sme si uleteli s Mirkou Ábelovou a chalanmi (Smrť v paradajkovej omáčke – Ábelová/Nikitin/Rothenstein/Bereza/Šrámek/Griglák). To ma nesmierne baví aj naživo. Inak som si uvedomil, že takmer úplne všade (okrem troch Altarov) hrá Juraj Griglák. Na toho si posvieťte! To je svetový hudobník bez hraníc. Od klasiky, jazzu, fusion až po free.
Viacerí umelci sa sťažujú, že za hudbu nedostávajú zo streamovacích služieb adekvátnu odmenu. Náklady na nahrávanie a výrobu hudby sú vyššie než honoráre zo streamov. Ako by si zhodnotil túto nelichotivú bilanciu?
Všetci sa sťažujú! Tak je už iná doba. Preto potrebujeme dotácie, kultúrnu diplomaciu, firmy milujúce kultúru a mediálnych partnerov. Nepotrebujeme však kultúrnu politiku, ktorá nám robí hanbu do sveta a vytvára atmosféru marazmu. Čo sa týka šírenia hudby, stále sa dajú predať CD na koncertoch, stále sa dá hrať naživo. My dávame všetko na streamy napriek tomu, že sa to úplne neoplatí. Nevnímam streamy ako katastrofu. Ak si niekto chce kúpiť CD alebo LP, tak si ho kúpi aj tak. Našťastie nás hrajú aj rádiá a nielen na Slovensku.
Ďalším fenoménom je koncept tzv. showcase. Stále neviem, či to nie je nezmyselný svet fungujúci paralelne popri reálnom hudobnom svete. Ako by to viac posilňovalo trend, že každá zložka v hudobnom priemysle (služby, technika, marketing, PR) je ohodnotená namiesto hudobníka. Je to však zároveň priestor pre networking, čo je v poriadku. Samozrejme vo svete biznisu zarábajú hudobné hviezdy a tí najlepší. Ale úprimne sa mi už nechce počúvať, že bude nižší honorár, lebo zdraželi iné služby.
Vidíš ako východisko z núdze živé hranie, festivaly, edukačnú / propagačnú činnosť, organizovanie workshopov, a pod.?
To všetko ako producent robím. Som súčasťou skvelého tímu, v ktorom robíme Medzinárodnú jazzovú dielňu Doda Šošoku, spolupracujem s Milom Suchomelom na Gypsy Jazz festivale, s Braňom Dugovičom robíme prvýkrát Bratislava Clarinet Day, organizujem sériu koncertov In Jazz We Trust v Nu Spirit Bare. Našiel som skvelých ľudí s pochopením zo sveta marketingu. Nemám čas sa sťažovať, ale samozrejme frflem, keď treba, najmä ak sa veci politicky uberajú naspäť a na východ… A stále milujem "drby" a nevinné klebety.
Autor: Marek Danko
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Súvisiaci interpreti: Nikolaj Nikitin
