Hlavná stránka

>

Magazín

>

Rozhovory

>

Ewa Farna po 10 rokoch na scéne: Dúfam, že nikdy nebudem namyslená

Ewa Farna po 10 rokoch na scéne: Dúfam, že nikdy nebudem namyslená

14.06.2017 - 16:00 | Dušan Marko

Ked v roku 2006 vtrhla Ewa Farna do vôd českej hudobnej scény so svojím singlom Měls mě vůbec rád, mnohí jej ako tínedžerke veľké šance na dlhotrvajúcu slávu nedávali. Po uplynutí prvej dekády jej kariéry je však jasné, že sa zaradila medzi najúspešnejšie speváčky nielen u našich západných susedov, ale aj v Poľsku, kde je konkurencia ešte väčšia.


Hity Měls mě vůbec rádZapadlej krám z nej urobili hviezdu, ktorá ako svoje prvé významnejšie ocenenie získala Českého slávika v kategórii Objav roka. Že to nebol len krátkodobý úspech tínedžerskej senzácie potvrdila Ewa Farna ďalšími cenami, napríklad v roku 2010 triumfom ako Speváčka roka v rámci prestížnych cien Anděl, či ôsmimi bronzovými umiestneniami v Českom slávikovi. Tento rok sa stala Speváčkou roka v ankete Žebřík 2017, v ktorej ocenili aj jej videoklip Na ostří nože

Na slovenskej hudobnej scéne ešte nespôsobila taký rozruch ako v Česku a Poľsku, do povedomia širokej verejnosti sa však v minulosti stihla zapísať ako porotkyňa Česko-Slovenskej Superstar. V roku 2016 oslávila svojich 10 rokov na scéne veľkým koncertom v Prahe, tento rok chystá samostatný koncert aj pre fanúšikov na Slovensku. Uskutoční sa 29. novembra v bratislavskom klube Ateliér Babylon a okrem starých hitov určite odznejú aj novinky ako Všechno nebo nic alebo Bumerang. Pri príležitosti pripravovaného koncertu aj spomínaného jubilea sme sa s Ewou stretli a nahrali tento rozhovor.

Keď si pred viac ako 10 rokmi vydala pesničku Měls mě vůbec rád, určite si sa stretla s ohlasmi, že si len ďalšou zo speváčok na jednu sezónu. Ako si toto obdobie prežívala?

Bolo to rôzne. Záležalo to od toho, ako som sa vyspala. Raz som sa prebudila a povedala som si, nech si hovoria, čo chcú. Inokedy som rozmýšľala nad tým, prečo žijeme v krajine, kde všetko, čo je nové, je zlé a odsudzujeme to. Potom som si hovorila, prečo mi nedajú šancu a odsudzujú ma po jednej pesničke bez toho, aby ma poznali. Samozrejme, že ma to mrzelo. Nikto totiž dopredu nevie, aká je pravda, pokojne to naozaj mohlo byť len na jednu sezónu, pretože buď sa to tým ľudom páči alebo nie. Nikto si nemôže byť úplne istý tým, že to vyjde. V tom období ešte bola taká doba, kedy sa moc tie nové tváre neobjavovali. Takže za tých 10 rokov môžem povedať, že mojím najväčším úspechom je to, že nemali pravdu.


Mala si vo svojich speváckych začiatkoch nejakú predstavu o tom, čo budeš robiť o 10 rokov?

Keď máte 12 rokov, tak je ťažké si myslieť, že to bude na celý život. Je to ako keď v tom veku spoznáte lásku a myslíte si, že to je na celý život. Môže to vyjsť ale nemusí a je veľmi pravdepodobné, že to nevyjde. Dosť ma preto prekvapuje, že som už v tak mladom veku našla niečo, čo ma baví a chcela by som to robiť celý život. Neviem ale, či som to vedela už vtedy. Rodičia sa ma pýtali, či ma ten spev fakt baví a ja som tvrdila, že áno. Netušila som však o akých záväzkoch a zodpovednosti hovoria. Čo všetko to odnáša vám dôjde až postupom času. Skôr si myslím, že som mala veľké šťastie a natrafila som na niečo, čo ma aj po toľkých rokoch baví a napĺňa.

Stúpla ti niekedy sláva do hlavy?

Ja som to tak nikdy nemala. Nehovorila som si, že som tá Ewa Farna. Asi som nebola vychovaná tak, aby som takéto pocity prežívala a myslela si, že som niečo viac. A ani teraz si to nemyslím. Samozrejme už som vo fáze, kedy som sa naučila hovoriť nie a nehovoriť na všetko áno, len aby som si niečo nepokazila. Je dôležité uvedomiť si, že bez množstva ľudí by ste neboli tam, kde ste. Dúfam, že nikdy nedospejem do toho momentu, že by som bola namyslená a povedala si, že teraz mi patrí celý svet a všetci sa so mňa idú zblázniť. Práve to je podľa mňa začiatok konca a také chovanie nemá ani Bono z U2, pretože tam, kde je, sa dostal ťažkou prácou.


Zbaviť sa nálepky SuperStar vôbec nie je jednoduché

Bola si za tú dobu súčasťou nejakého projektu, ktorý s odstupom času ľutuješ?


Určite sú projekty, ktorým by som už znova nepovedala áno, ale vtedy mali svoj zmysel. Aj tie projekty, do ktorých by som už dnes nešla, ma naučili to, že viem hovoriť nie. To zlo je na tej ceste určite potrebné. Ani v súkromnom živote nemôžete povedať, že každý váš bývalý vzťah ľutujete, pretože každý nás niečo naučil a ukázal nám, čo chceme a čo naopak nie. Podobne to je aj v práci a nič, čo som spravila, neľutujem.

Nedávno si bola členkou poroty v poľskej SuperStar, pár rokov dozadu si bola aj v česko-slovenskej verzii. V ktorej si sa cítila lepšie?

Tá prvá bude vždy srdcovka. Česko-Slovenskú SuperStar som si veľmi užila. Bola to prvá skúsenosť s tým, že ja, ako rodená Poľka, v priamom prenose niečo hovorím po česky. Bola som vtedy o päť rokov mladšia, takže som bola nervózna z toho, či nebudem hovoriť hlúposti a ako to bude vyzerať. Teraz som už išla do projektu s tým, že viem, čo ma čaká. Vedela som, že tam každý týždeň budú paparazzi a budú riešiť to, ako vyzerám a čo som povedala. Táto SuperStar v Poľsku bola pre mňa veľkým krokom v kariére a neľutujem to. Ale tá Česko-Slovenská mala pre mňa veľký význam po ľudskej stránke. Po každom diele sme sa stretávali so súťažiacimi aj s celým tímom a bolo to oveľa viac prepojené. Vždy, keď niekto vypadol, tak som si hovorila, čo všetko sme spolu za tú dobu prežili. Kdežto v Poľsku nežijem, takže som každú stredu lietala na prenos a potom zas domov.

Čo si myslíš o tom, že mnoho úspešných interpretov talentové šou odcudzuje?

V Česku je to možno inak, ale v Poľsku je to jedna z mála možností, ako sa dostať na vrchol. Sledujú to vydavateľstvá a producenti, ktorí vás potom oslovujú. Byť každú sobotu v primetime v televízii sa vám len tak nepodarí, takže to je pre tých účastníkov super štart. Je však dôležité, aby potom na sebe pracovali a mali okolo seba dobrých ľudí. Potom sa ukáže, či to malo zmysel. V Poľsku je obrovské množstvo interpretov, ktorí začínali práve v takýchto súťažiach. Nemuseli ich ani vyhrať, stačilo to, že tam boli a teraz patria medzi tú špičku.

U nás môže byť odradzujúce to, že málo tých súťažiacich naozaj funguje. Ak sa nemýlim, tak u nás to je Aneta Langerová a na Slovensku Peter Cmorik alebo Celeste Buckingham. Nie je ich však toľko, aby tí ľudia tomu verili. Niekto si vyberie cestu v podobe talentovej šou a niekto to skúsi bez nej. Ale vôbec si nemyslím, že by jedna z tých možností bola jednoduchšia, pretože zbaviť sa tej nálepky SuperStar vôbec nie je jednoduché. Tá skutočná práca začína, až keď tá súťaž skončí.

Poľsko je oveľa viac otvorené svetu 

Si zrejme jediná speváčka, ktorá sa môže tešiť úspechu v Česku, Poľsku aj na Slovensku. Vidíš na týchto hudobných trhoch nejaké rozdiely?

Určite to je iné a je tam množstvo rozdielov, ale ono sa to podľa mňa líši aj v rámci Česka. Už v Brne je iné publikum ako v Prahe alebo Ostrave. Neviem, či to je vyložene národnosťou, ale Poliaci sú trochu viac otvorení. Keď počúvate tvorbu z Poľska alebo sledujete, ako sa tam ľudia obliekajú, tak je to viac taký americký prístup. V Česku je to stále také utiahnuté, stále sa pestuje ten kult folku a bigbítu a keď sa niekto snaží urobiť nejaký dobrý pop, tak je väčšinou prijatý len chladne. I keď teraz sa to mení, pretože je tu množstvo nových interpretov. Poľsko je ale oveľa viac otvorené svetu a je schopné zniesť toho oveľa viac.  

Máš radšej české alebo poľské publikum?

Vôbec v tom nerobím rozdiely. Záleží to ale od množstva vecí. Ak hráte na festivaloch, je dôležité, koľko kapiel hrá pred vami, či sú tí ľudia unavení, pretože je obrovské teplo a či majú dobré pivo. V Poľsku sú tie akcie samozrejme väčšie a v Česku hráme skôr v kluboch, čo je tiež super. Tento rok hráme po dlhej dobe opäť aj na Slovensku z čoho som strašne šťastná a som zvedavá, ako to bude fungovať. Myslím si, že najväčší dar je práve to, že to môžem porovnávať a jeden deň spievať v Česku a druhý zas v Poľsku.


Budú koncerty na Slovensku niečím iné v porovnaní s tými v Česku?

Bude to pre mňa určite veľká výzva, pretože si myslím, že zas toľko ľudí ma tu nepozná. Síce bola tá SuperStar a teraz pesnička Všechno nebo nic, no aktívne tu nekoncertujeme. Pre mňa je každý koncert na Slovensku veľká radosť a šanca sa tým ľudom pripomenúť alebo osloviť úplne nových fanúšikov. Určite však nebudeme nejako výrazne meniť playlist v porovnaní s koncertmi v Česku. Bolo by super, keby to klaplo, pretože odprezentujem taký prierez mojou kariérou a zahrám aj pesničky z dôb, kedy som začínala. 

Máš za sebou nejakú negatívnu skúsenosť s fanúšikmi, na ktorú si hneď spomenieš?

Prvá taká skúsenosť je z doby, kedy som mala asi 15 rokov. Bola Veľká noc a my s mamou sme boli doma a čakali šibačov. Otvorili sme dvere, vošiel náš známy a hneď za ním sa pripojil nejaký úplne cudzí človek, ktorý nám vošiel dnu a sadol si na náš gauč. Mal asi 40 rokov a priviedol so sebou svojho syna, ktorý mal asi sedem rokov. Začal nás presviedčať, že jeho syn je pre mňa skvelá partia  a má to byť môj manžel. Začal vyťahovať fotky rodiny a ukazoval mi, kto bude moja svokra a podobne. Ja som okamžite volala otcovi s tým, že u nás doma je divný človek. Ten človek sa však o týždeň vrátil a dal mi list. Neskôr sa dostal na školskú akciu, kde si normálne zaplatil vstupné a celý večer ma sledoval. Ja som nemohla zavolať políciu, pretože vlastne nič zlé nespravil, ale bolo hrozne nepríjemne už to vedomie, že vás niekto celý večer sleduje.  


Dávaš si záležať na svojom imidži alebo si myslíš, že by na prvom mieste mala byť hudba? 

Určite by mala byť na prvom mieste hudba. Ja sa často ani nemaľujem a ak idem len niekde na rozhovor, tak to neriešim. Nemám premyslený imidž, ako napríklad Lady Gaga. Aj na koncertoch som úplne normálna baba a často si ani nestihnem nič spraviť s vlasmi, pretože mi zrovna uschli a na hotelovej izbe nie je fén. Ale ak už ide o televíziu alebo klip, tak rada vyskúšam niečo nové. Stále si však myslím, že som v tom veľmi mierna a mám kolegyne najmä v Poľsku, ktoré to už preháňajú. Móda je úplne super doplnok k hudbe, pretože aj prostredníctvom oblečenia sa vyjadruje tá celková myšlienka. Niekedy je však na tom krásne práve to neriešenie. Asi to viac riešia ženy než chlapi. U žien sa očakáva, že keď robíme ten pop, tak je dôležitý aj imidž.

Nový dokument bude viac než len rekapituláciou kariéry

Pár dní dozadu si vydala pesničku Bumerang, ktorá vznikla zhruba pred rokom. Prečo si sa ju rozhodla vydať až teraz?

Museli sme čakať na českú a poľskú verziu, pretože som obe chcela vydať naraz. Potom sme ešte trochu menili aranžmán. Tiež si myslím, že by bol nezmysel vydať to pred Vianocami, pretože to je pesnička na leto. Cítila som, že by to malo ísť von predtým, než sa rozbehnú koncerty. Navyše je to taká upútavka na dokument, ktorý pôjde von na jeseň. Mne to občas fakt trvá a potrebujem si byť istá tým, že je to dobré. Musím vedieť, že keď o tom budem hovoriť niekde v rádiu, tak ma to nebude štvať a budem to prezentovať s kľudnou dušou. 


O čom ten dokument bude a kedy začal vznikať?

Točíme ho dva roky a na začiatku plán znel, že bude mapovať prípravy môjho narodeninového koncertu minulý rok v Prahe. Bol to koncert, ktorý som si organizovala sama, pretože som päť mesiacov pred akciou zostala bez manažéra. Potom sme ale zistili, že to pôjde aj na poľský trh a máme málo záberov z Poľska, takže sme počkali na to, že budem v ich SuperStar. Samozrejme máme obrovské množstvo záberov z detstva a záberov z obdobia, kedy som mala asi 17 rokov a vždy so sebou kameramanku. Nie je to však len o bilancovaní mojej kariéry. Je to skôr o mojich pocitoch vo svete dospelých, kde som začínala v 12 rokoch a musela žiť vo svete médií a psychickom nátlaku. Je to o tom svete, kde som strávila svoju pubertu.

Koncom minulého roka si naspievala titulnú pieseň k filmu Všetko alebo nič. Čakala si, že zo skladby bude taký veľký hit?

Nebolo to tak, že by tá pesnička vznikla v mojej hlave alebo v hlave niekoho, s kým spolupracujem. Jednoducho prišiel producent s tým, že má pesničku, ktorú chcú naspievať do filmu. Ja som súhlasila, chcela som však mať nejaký vklad do toho tvorivého procesu a vidieť ten film. Ak by to bolo niečo fakt šialené, tak by som v tom figurovať nechcela. Nakoniec sme do toho šli a myslím si, že sa to podarilo. Ja som dlho nemala pomalú pesničku, takže mne sa to tiež hodilo do môjho repertoáru a zaujímavé pre mňa bolo aj to, že to bolo určené pre tri trhy, čo sa normálne nestáva. Väčšinou mám nejaký projekt v Poľsku, iný v Česku a niekedy niečo na Slovensku. Mám obrovskú radosť, že to vyšlo a ľudom sa to páči. Je však pravda, že som k tomu nepristupovala ako k môjmu vlastnému singlu, ktorý by som si vo svojej hlavičke premyslela do detailov.


Naopak pri spomínanom Bumerangu si ty sama spoluautorkou autorkou textu aj hudby. Keď nejakú pieseň tvoríš ty sama, rozmýšľaš dopredu nad tým, či to bude mať úspech?

Vždy keď niečo tvoríš, tak niekde v hlave, aj keby si nechcel, počuješ to, že tí ľudia v teba 10 rokov veria a čo ak sa im to nebude páčiť. Premýšľaš nad tým a chceš, aby sa tá pesnička páčila, ale zároveň sa na to snažíš nemyslieť. Potom sa totiž sám nachytáš pri tom, že to prispôsobuješ trhu, aj keď nechceš, aby to bol kalkul. Našťastie to mám stále tak, že to, čo sa páči mne, je v podstate mainstream a ja nie som undergoundová speváčka, ktorá sa nejakým potláčaním samej seba musí prispôsobovať tomu, aby sa to hralo. Mňa to, čo sa hrá vo svete, skutočne baví a baví ma robiť popovú hudbu.

Niečo zafunguje a niečo nie, dopredu to aj tak nikdy neviete. Ja som raz urobila pesničku, o ktorej som si myslela, že to je jasný hit a zrovna to sa nechytilo. A naopak pesnička, u ktorej som si hovorila, že to nie je možné, pretože to je rocková pecka, je moja najslávnejšia skladba. V Poľsku má nahrávka Ticho niekoľko miliónov prezretí a získala som za ňu cenu Hit desaťročia. Už som ale v takom štádiu, že musím von vypustiť niečo, za čím si stojím. Ak by to bolo niečo, čo sa síce bude hrať, ale musím to pretrpieť, tak to už robiť nechcem.

Nerozmýšľala si nad tým, že by si namiesto nahrávania dvoch verzií skladieb v poľskom a českom jazyku začala spievať po anglicky?

Určite by to bolo jednoduchšie, ale ja som už takto začala. Na českom trhu spievam v čestine a v Poľsku v polštine. Myslím si, že som jedna z mála mladých spevákov, ktorá sa stará o ten národný jazyk, pretože tí v mojom veku väčšinou spievajú po anglicky. Angličtina je oveľa spevnejší jazyk a jednoduchší na písanie textov. Je tam oveľa lepší feeling.

Ja som napríklad vôbec nevedela, že Celeste Buckingham je zo Slovenska. Keď som ju počula prvýkrát, tak mi ani nenapadlo, že to dievča hovorí po slovensky. A to je jeden z tých momentov, kedy som si hovorila, že by som to mohla skúsiť v angličtine. Potom som si ale povedala, že už je na to asi neskoro, pretože už som si zvolila tú cestu, ktorá je podľa mňa síce náročnejšia, ale o to väčšiu radosť mám z toho, keď sa niečo fakt podarí, ako napríklad skladba Na ostří nože. Už takto je s tým obrovské množstvo práce a neviem si predstaviť, že by som mala svoj čas vynaložiť propagácii niekde v Anglicku, kde by som aj tak vedela, že nikoho nezaujímam, pretože tam sú takých, ako som ja, tisíce. 


Urobí ti väčšiu radosť, ak svoju hudbu počuješ v rádiu alebo miliónové prezretia na internete?

To sa ma ešte nikdy nikto nespýtal a vôbec neviem. Nikdy som nad tým nepremýšľala. Je super vidieť, že nejaký tvoj klip má milióny zhliadnutí. Ale keď tú pesničku zahrajú v rádiu, čo je v dnešnej dobe zrejme ťažšia cesta, tak je to obrovská radosť. Keď som sa dozvedela, že Všechno nebo nic bola na Slovensku najhranejšia skladba, tak som si myslela, že si so mňa robia srandu. 

Ked nejakú pesničku nahrávaš, tak už máš v hlave to, aký by k nej mohol byť klip, alebo to nechávaš na náhodu?

Občas mám klip v hlave skôr ako samotnú pesničku. Vytvorím melódiu a ešte nemám text, no viem, aký by k tomu mohol byť vizuál a vôbec to ani nemusí byť singel. Napríklad pri poslednom albume Leporelo som to tak mala často počas písania textu, kedy som si to vizualizovala a pritom som vedela, že to nebude singel. Boli však aj také single, kedy som tú pomoc potrebovala, pretože som vôbec nevedela, aký by mohol byť klip. Napríklad pri pesničke Na ostří nože som mala nápad, že by sa len graficky spravil nôž a ja by som tancovala na jeho hrane a keď som to niekomu povedala, tak si mysleli, že som sa zbláznila. (smiech)

Autor: Dušan Marko
Foto: archív Ewy Farnej


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
31 1 2 3 4 5 6
7 8 9 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31 1 2 3

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti