Kapela Illustratosphere na čele s Danom Bártom, aj so slovenskou posilou Martinom Valihorom za bicími, mali byť v tomto čase na turné a propagovať nedávno vydaný album Kráska a zvířený prach. Plány im však prekazil koronavírus. Napriek tomu, že pre hudobníka to nie sú ľahké časy, pri našom rozhovore bol dobre naladený a akurát sa vrátil z prechádzky s rodinou.
Začal by som takou aktuálnou širokospektrálnou otázkou - ako v súčasnosti trávite dni?
Čakaním na širokospektrálne antivirotikum (smiech). Prácu nemáme, hrať sa v dohľadnej dobe nebude. Keďže neprevádzkujú školy ani škôlky, fungujem v prvom rade ako rodič a snažím sa z toho času, ktorý teraz nejakým zvláštnym spôsobom tiež nemám, vytrieskať maximum, nakoľko nápadov zatiaľ veľa nie je.
Na Facebooku ste zverejnili humorné video, kde spomínate kaderníkov, resp. ich nedostupnosť. V pokračovaní zase bez komentára jete suchý chlieb s nápisom OSVČ (české SZČO) na krku. Čo vám osobne v skutočnosti najviac chýba v tomto období?
Určite hranie. Tešil som sa na turné. Vyšla nám nová platňa, ktorá sa nám vydarila a mohli sme to zúročiť na koncertoch po celej Českej republike a čiastočne aj na Slovensku. Termíny sa prekladajú a niektoré sa posunuli na jún. To ale už nie je v našej moci, či sa to naozaj uskutoční. Pravdepodobne odpíšeme pol roka hrania a to mi bude chýbať zo všetkého najviac. Čiže normálne ako päťdesiatročnému chlapíkovi na začiatku krízy mi chýba moja práca.
Čo pre profesionálneho hudobníka znamená takýto stav? Je to likvidačné alebo sa nejaký čas dá vydržať?
Sú hudobníci, ktorí žijú z ruky do úst. Hrajú takmer každý deň v kluboch pre neveľké publikum. Dostanú tisíc korún a majú to tak na dva dni, nemajú teda veľkú šancu ušetriť. Takýchto hudobníkov sa to dotkne veľmi, nehovoriac o zvukároch, chalanoch, čo stavajú pódiá, pripravujú nástroje... Samozrejme aj usporiadatelia a ľudia, ktorí majú kluby alebo divadlá, majú teraz "vybavené". Nie je to radostná situácia. Ja to mám zatiaľ tak, že mi chýba len to hranie, ale z ušetrených prostriedkov ešte viem vyžiť. Niektorí chlapci od techniky už normálne robia inde. Príde apríl, máj, jún, júl a tam to bude už bolestné pre väčšinu ľudí, ktorí sa zaoberajú tým, že vytvárajú tú úplnú nadstavbu, zábavu ako takú, radi, dobre a dobrovoľne. Lásky sa človek nerád vzdáva...
Spomenuli ste nový album, ktorý vám vyšiel nedávno. Aké sú zatiaľ ohlasy? Je úspešný aspoň vo virtuálnom priestore?
Zatiaľ áno, ale nemám úplne presné čísla. Vydali sme ho nedávno, 13. marca. Od kolegov hudobníkov boli ohlasy fajn. Zatiaľ sme predali asi tisícku pevných nosičov a samozrejme aj to sťahovanie ide. Kritiky dopadli tiež dobre, ale dôležité je, že my ako skupina máme pocit, že sme sa dotkli niečoho vážneho v sebe. A aj parametre ako zvuk alebo umelecká autenticita sa vydarili. Kebyže s ním môžeme vyraziť na šnúru a aj sa o tom porozprávať s fanúšikmi, prípadne po koncerte niečo aj predať a podpísať, bolo by to lepšie, ale taký je život. Mohlo by to byť aj horšie. Mohol by to byť prázdny album. A on nie je.
Vypočujte si album Kráska a zvířený prach na Deezeri:
Novinkou na albume je napríklad slovenský element v kapele vo forme polovičky rytmickej sekcie. Na koncertoch vám to s Martinom Valihorom funguje dobre. Ako sa vám pracovalo v takejto zostave na nových veciach?
Martin je skvelý hráč, zapálený človek a má takú povahu, ktorú sme zatiaľ v kapele nemali. Prináša tam ďalší živel, ktorý nám akosi chýbal. Je to impulzívny, ústretový, rozosmiaty a sangvinický človek. Zapadol dobre a svojím spôsobom nás zachránil. Jeho výzbroj aj výstroj sú na veľmi vysokej úrovni, je rýchly a inšpiratívny. Okrem toho vie a chce prerobiť každú vec podľa svojho obrazu, čo je dôležité. Snažíme sa hrať spolu, ale nechať každého tým, kým je. Keď povieme, že poď nahrať tento beglajt, tak jeho ponuka je široká a zväčša to zahrá veľmi rýchlo a pochopiteľne.
Okrem slovenského bubeníka sa ozval na albume aj slovenský jazyk a to v skladbe Hrdina nášho času. Prečo ste sa takto rozhodli? A prečo práve pre túto pesničku?
Ja som to mal napísané už dávnejšie. S Monkey Business mali robiť ešte pred asi piatimi rokmi projekt s Richardom Müllerom. Vtedy ma poprosili, či by som nevedel napísať text. Nakoniec tá spolupráca nevyšla a mne ten text zostal. Keď som počul Filipa Jelínka a jeho prvotné hudobné demo, tak som si okamžite spomenul na tento text. Prišlo mi to také, že to patrí k sebe. Skúsil som to a po drobných zmenách to úplne sadlo.
Bol som rád, že som si to mohol vyskúšať, lebo koľko rečí poznáš, toľkokrát si človekom. Je to môj autorský debut v slovenčine, ale som rád, že som sa odvážil trocha zariskovať a skúsil pre seba objaviť nejaký nový svet. Neznamená to, že v tom budem pokračovať. Nie je to len tak, že si sadnem a poviem si, že napíšem nejakú pecku v slovenčine. Skôr sa musí niečo také udiať. No, aspoň veta (smiech)
Aký bol prvotný impulz pri tejto pesničke? Pre mňa to osobne vyznelo, že ide o akéhosi antihrdinu, ktorý nie je schopný napredovať so svetom a ide proti prúdu. Išlo o konkrétneho človeka alebo stereotyp?
Ja som to skôr myslel tak, že hrdina v pesničke má nejaké vnútorné starosti. Nedarí sa mu prekonať seba samého a má obrovské pochybnosti. Je to introvertný, osamelý človek, ktorý chce byť dobrým človekom. Verí, že sa mu to podarí, ale nie je si vôbec istý. Sú tam aj nejaké vonkajšie okolnosti. Vie, že nie je ľahké sa zmeniť a jeho prostredie mu to ani neumožňuje. Takéto zmeny nie sú žiadané. Keď človek sám seba vymení, tak jeho okolie sa nebude tváriť, že je to fajn. Môžem priznať, že inšpiráciou je Richard. Písal som to preňho a pôvodne to mal spievať v ich forme on.
Ako prišiel samotný nápad?
Skúšal som prísť na to, ako sa cíti, nakoľko to tak vôbec nemusí byť. Prešiel si strašnými vecami a je to človek, ktorého česko-slovenská pop music nemôže obísť. Hrali sme spolu veľakrát, rozprávali sme sa veľakrát. Poznám jeho životné peripetie z historiek jeho kamarátov ešte z dávnych čias. Vo svojich piesňach sa aj on obnažuje. Viď napríklad pesničku Nahý alebo Hotel Chelsea. Úplne vážne sa rozdáva ľuďom a rozpráva o svojom živote a o svojich démonoch. Ja som to ešte potom posunul, že som chcel popísať čiastočne aj svoj vzťah k nemu, skúsil som to napísať so všetkou úctou, ktorú k nemu cítim, aj v celej šírke, ako ho poznám... Radšej si to vypočujte.
Richard Müller naspieval aj veľa skladieb v češtine. Je to aj akési gesto?
Nie, tadiaľ to nejde. Richard je ako interpret silný človek, on vie zaspievať pieseň, ktorú napísal niekto iný. Keď som počul Rozeznávam alebo Štěstí je krásna věc, to bolo interpretačne tak silné, že som neriešil nejaký prízvuk. Bolo ohromujúce, akým spôsobom sa do toho vložil. Ja som sa vtedy ešte vôbec hudbou nezaoberal... Samozrejme sa to týka aj vecí, ktoré napísal sám s Jarom Filipom, napríklad Milovanie v daždi, Vône, to sú pre mňa veľké veci. Skvelé texty, jasná muzika a dobrá interpretácia. Ide o popové piesne, ako si to ja predstavujem. Nie je to len nejaké spievanie, aby sa ľudia zabávali. Autor do toho vloží aj niečo zo seba a prináša aj veľa úprimnosti. Vyrovnáva sa so sebou a má potrebu sa o tom podeliť.
Texty písala aj vaša manželka Alžbeta Plívová a to v angličtine. Možno tá otázka vyznie čudne, ale ako vznikala táto spolupráca? Sú to jej autonómne diela alebo vzišli z nejakej interakcie medzi vami?
Pri prvej skladbe Haifa Hairdresser to bol môj nápad. Inšpiroval som sa izraelským dokumentárnym filmom Women In Sink. Sú to ženy, ktoré niekde u kaderníka alebo kaderníčky rozprávajú o svojom živote v multikultúrnom meste Haifa v Izraeli, kde žijú, Arabi, Libanonci, Rusi, ortodoxní a neortodoxní Židia, kresťania. Ten film je o tom, ako sa im žije v tesnej blízkosti, keďže každý verí v iného boha.
Druhá pesnička vznikla po našom rozhovore o tom, ako niektorí ľudia s vysokým sebavedomím klamú sami seba. Happy Ginger je o alkoholikovi, ktorý stále verí, že je úplne v pohode, nakoľko je už úplne mimo. On to nevidí a ostatní mu nedajú vedieť, lebo sa ich to životne netýka, nie je im totiž blízky. Betka to napísala a dala tam veľa slovných hračiek. Je to také ironické... Zhudobnil som ten text, dal pod to dal akordy a chalani to dorobili tak, aby to bolo úplne rockové.
Všimol som si, že piesne v anglickom jazyku u vás znejú vždy tvrdšie. Je to tým, že angličtina si vyžaduje rock'n'roll?
Ono to vychádza z toho jazyka. Samotná angličtina je dosť rock'n'roll, no, alebo swing, a pesnička je v prvom rade jazyk. Každý jazyk má vlastný rytmus a keď v ňom niečo hovoríte alebo spievate, tak sa musíte podvoliť. My počúvame anglickú populárnu hudbu a chceme sa z nej naučiť, lebo nás oslovuje ako nejaká univerzálna vec. Keď to našinec prerába, tak zistí, že svojím spôsobom skúša nájsť niečo v cudzom svete, tak treba niekedy skúsiť použiť aj nástroje z tohto sveta. Keď hráte rock'n'roll, tak siahnete po elektrickej gitare. Môžete byť Grék, ale nezahráte to na nejakej balalajke alebo oude, zoberiete si pekne Fender Stratocaster a idete.
Vo vašich textoch sa venujete kritike náboženskej nevraživosti alebo napríklad v prerábke vlastnej skladby Oblaka dobra zaznieva aj výsmech na adresu ezoteriky. Vy sa venujete mimo hudby aj prírodnej vede. Považujete sa za človeka svetského? Človeka vedy?
Pre mňa je to veľmi intímna vec, ktorá je nejakým spôsobom pokazená, tým, že som vyrástol v sekulárnej komunistickej spoločnosti. Na umelca som dajme tomu celkom zbehlý vo vedeckých metódach pozorovania, skúšania a popisovania sveta aspoň cez tú entomológiu. Čo sa týka náboženskej otázky cítim sa byť skôr agnostikom - akože nádej umiera posledná. V piesňach spievam skôr o tom, ako sa tieto veci zneužívajú. Zneužívanie dôvery a viery je staré ako ľudstvo samo. To podľa mňa nemá nikto rád, že sa obohacuje alebo parazituje na tom, že človek túži po niečom, čo ho nakoniec zachráni.
Z väčšiny skladieb na novom albume cítiť akýsi kľud, napríklad v porovnaní s platňou Animage. Väčšinou albumy a ich atmosféra odzrkadľujú aj nejaký aktuálny stav umelca. Je to správny postreh?
Ja verím, že tam ten kľud je, lebo k tomu smerujeme. Ľudia, ktorí sa nám páčia, hrajú kľudne, majú kľud sebavedomia. Oni vedia, kto sú, neboja sa a celé je to statočné. Nie sú tam žiadne preteky. Nechcem nikoho presviedčať, čo všetko viem. Ide o to, že keď hrám alebo spievam, tak to myslím vážne. Veľa hudobníkov, ktorí sa učia metódou pokus-omyl, časom dôjde k niečomu, čo je ich. Zostarli a zostali sme v tom remesle, zaplať pánboh. Nie je to už také prudké a zbrklé. Nezabŕda to do nejakej túžby, skôr je to pokornejšie a to je cieľ.
Predošlý album Maratonika ste nahrali pred siedmimi rokmi. Ako dlho ste pracovali na tomto albume?
Asi dva roky. Začali sme traja - ja, Filip a Mirek. Potom sa pridal aj Robert a Martin. Vedeli sme, že v tej pôvodnej zostave to nebude ľahké, pretože sa nám nedalo nejako prepojiť a ťahať za jeden koniec povrazu. Trvalo to dlho, kým sme prišli jeden za druhým s nejakým nápadom. Pred rokom a niečo sme vyrazili do bratislavského štúdia LVGNC nahrať prvé noty. Na albume sú samozrejme aj staršie veci, ktoré na Maratoniku ešte neboli úplne hotové. Niektoré texty sú staré veľa rokov, ale bolo treba, aby vyzreli.
Artwork je v porovnaní s predošlými pomerne nezvyčajný. Vedeli by ste mi k nemu niečo povedať?
To sú moji rodičia a ja som tam pri nich, už v diploidnom stave a v očakávaní, to mi príde milé. Aj ten titul Kráska a zvírený prach je také rodinné striebro. (smiech)
Ktoré pesnička je podľa vás takou vlajkovou loďou? Ktorú si viete predstaviť na singli?
Keď počúvam skladbu #Hetoo alebo České probuzení, aj Kráska a zvířený prach, tak sú to pre mňa silné veci, ktoré sme podľa mňa trafili. Nie sú však ľahké. Páčia sa mi všetky nové veci, na rovinu povedané. Pýtal som sa ľudí, ktorú by si vybrali a vyšla z toho Než o půltón výš vyletím. Tá im prišla najviac pesničková, obyčajná a zdieľna. Alebo ešte prvá pesnička Jejich déšť. To je taký veľkorysý pop, čo u nás nie je často počuť.
Nakoľko je pre vás ako kapelu ťažké udržať balans medzi jazzovou a pop-rockovou hudbou? Máte nejakú kontrolu alebo to funguje nejako automaticky?
Robíme to tak, že jeden druhému robíme stále protipól a nastavujeme si navzájom zrkadlo. Toto nie je nutné, tamto nie je nutné. Hráš to krásne, ale je toho veľa. Úplne tak, ako keď robíte text. Napíšete reportáž a viete, že máte nejaký povolený počet znakov, tak to nejako upracete. Keď však máte stále tisícku naviac, musíte ísť dovnútra a dávať preč vety, ktoré máte radi. Takto to postupne holíte a potom príde vaša žena, prečíta si to a povie, že je to stále strašne ukecané. No a keď máte také ženy v kapele štyri, tak Occamova britva seká zo všetkých strán a výsledok je taký, aký je. Sme na seba prísni, ako to len ide.
Ste známy aj fotením vážok a vedeckou prácou v odbore entomológie. Súčasná situácia vám pravdepodobne zavarila aj v tomto smere. Ako je to s expedíciami?
Teraz som dochodil. Nečakal som, že sa nájde niečo, čo ma trafí takto. Prišiel som zo dňa na deň o prácu aj o to hobby - čiže biologický prieskum v tropických krajinách. Mal som naplánované nejaké cesty, ktoré sa s veľkou pravdepodobnosťou neuskutočnia. Musím dorábať to, čo som začal robiť, a archív. Navyše, keď som bol doma úplne unavený, pustil som si futbal alebo si čítal športové výsledky. Teraz absolútne nič. Môžem si len tak čítať knihy a čakať, prípadne sa zmieriť s tým, že to naspäť nepríde a vymyslieť si inú obživu. Nechcem však z toho robiť tragédiu, lebo ľudia majú aj vážnejšie problémy ako to, že im niekto rozdrbal úplne všetky hračky, ktoré mali rozložené na stole, nakoľko veselé to nie je.
Ako relatívne čerstvý päťdesiatnik máte na účte úspechy aj v hudobnej kariére, aj ako vedec alebo fotograf. Máte nejaké ďalšie méty, ja neviem, politika, astronómia, hocičo?
Zatiaľ nie. Zatiaľ by som rád pokračoval vo vytýčenom kurze, lebo to je tak to, čo zvládnem. A k tomu ešte byť dobrým otcom a dobrým manželom. To už je tak na päťdesiatnika akurát dosť na to, aby sa to dalo dotiahnuť do nejakých koncov, ktoré budú aspoň vyzerať ako koniec.
Autor: Tomáš Garai
Foto: Martina Mlčúchová
Súvisiaci interpreti: Dan Bárta
